II. ÚS 578/2015

2. Návrhu na odklad vykonateľnosti rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 CoKR 6/2013 z 30. apríla 2014 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 1 Cbi 19/2010 z 21. marca 2011 n e v y h o v u j e .

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. augusta 2014 faxovou správou a 6. augusta 2014 poštou doručená sťažnosť Slovenskej záručnej a rozvojovej banky, a. s., Štefánikova 27, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“; v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou RELEVANS s. r. o., Dvořákovo námestie 8/A, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Alexandra Kadelu, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 CoKR 6/2013 z 30. apríla 2014.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka (banka) ako veriteľ na základe úverovej zmluvy č. U30 50910­2006 z 15. mája 2006 (ďalej len „úverová zmluva“) poskytla obchodnej spoločnosti PETRAMONT s. r. o., Ťačevská 1639/38A, Bardejov (ďalej len „dlžník“ alebo „žalovaná“), úver v sume 11 700 000 Sk pri úrokovej sadzbe vo výške 3M BRIBOR + 1,8 % p. a. na financovanie kúpnej ceny polyfunkčnej budovy a zriadenie centra pohrebných služieb s dobou splatnosti do 21. septembra 2015 v znení neskorších dodatkov (podľa dodatku č. 3 k úverovej zmluve, ktorý bol uzavretý 1. marca 2010, došlo k zmene výšky úrokovej sadzby na EURIBOR + 3,5 % p. a.).

Z uvedeného dôvodu sa sťažovateľka v procesnom postavení žalobkyne v konaní pred okresným súdom domáhala proti žalovanej určenia pravosti popretej pohľadávky. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 1 Cbi 19/2010 z 21. marca 2011 žalobu žalobkyne o určenie popretej pohľadávky zamietol.

Krajský súd na základe odvolania sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 4 CoKR 1/2011 z 21. decembra 2011 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a žalobe sťažovateľky vyhovel.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo 7/2012 z 30. apríla 2013 bol rozsudok odvolacieho súdu z 21. decembra 2011 zrušený a vec bola krajskému súdu vrátená na ďalšie konanie. Podľa sťažovateľky dovolací súd „je toho názoru, že pri rozhodovaní o určení popretej pohľadávky nemohol pri posudzovaní prihlášky žalobcu v otázke splatnosti záväzku dlžníka v reštrukturalizačnom konaní vychádzať z analógie legis, pretože ustanovenie § 46 ZKR upravuje splatnosť záväzkov úpadcu, ktoré vznikli pred vyhlásením konkurzu ako účinok vyhlásenia konkurzu tak, že sa považujú za splatné“.

Na základe rozhodnutia dovolacieho súdu následne krajský súd rozsudkom 4 CoKR 6/2013 z 30. apríla 2014 rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým žalobu sťažovateľky o určenie popretej pohľadávky zamietol, ako vecne správny potvrdil. Podľa sťažovateľky krajský súd dospel k záveru, že „žalobca... mal si prihlasovať pohľadávky splatné v budúcnosti ako podmienené pohľadávky. Preto rozhodnutie okresného súdu je správne, pokiaľ návrh žalobcu zamietol, keď si žalobca nesprávne jednou prihláškou prihlásil celú pohľadávku z úveru vrátane doposiaľ nesplatných splátok úveru, ktoré ale mal prihlásiť samostatnými prihláškami ako podmienené pohľadávky s uvedením podmienky ­ uplynutia času (dátum splatnosti jednotlivých splátok podľa § 120 ods. 3 ZKR). To vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu v tejto veci.“.

V tejto súvislosti sťažovateľka tvrdí, že „formalistickým prístupom krajského súdu v napadnutom rozsudku bol zmarený základný zmysel a účel sťažovateľom požadovanej súdnej ochrany (pred nezákonným postupom správcu), ale aj zabránilo v prístupe k súdnej ochrane z dôvodov, ktoré nemožno v právnom štáte v žiadnom prípade pričítať sťažovateľovi ako účastníkovi konania. V predmetnom prípade je nespochybniteľné, že sťažovateľ ako banka, ktorá preukázateľne poskytla dlžníkovi úver, je nositeľom hmotného práva, t. j. má voči dlžníkovi pohľadávku. Pohľadávka sťažovateľa ako veriteľa riadne vznikla pred začatím reštrukturalizačného konania bez ohľadu na skutočnosť, že účastníci úverovej zmluvy si dohodli „splátkový kalendár“, ktorý je len dohodou o predĺžení lehoty splatnosti jednotlivých splátok úveru (t. j. o splácaní existujúcej pohľadávky veriteľa). Sťažovateľ má za to, že nie je ústavne udržateľné, aby formalistickým prístupom (správcu i všeobecných súdov), dokonca bez náležitej opory v dotknutých ustanoveniach ZKR, sťažovateľ pri procesnom uplatňovaní svojho jednoznačného práva (prihláškou i následne iniciovaným incidenčným konaním) bol reálne zbavený svojich práv a bolo mu odňaté i právo na súdnu ochranu (postupom všeobecných súdov; konkrétne najmä napadnutým rozsudkom krajského súdu). Sťažovateľ poukazuje na to, že v reštrukturalizácii v konečnom dôsledku ani nemá zásadnejší význam, či si veriteľ prihlási splatnú alebo nesplatnú pohľadávku, pretože s týmto sa aj tak musí vyporiadať plán. Rozhodujúcou otázkou má byť, či je sťažovateľ ako veriteľ nositeľom (hmotného) práva. Zákon (ZKR) pritom ani vôbec neupravuje, že by si veritelia mali prihlasovať prihláškami do reštrukturalizácie len splatné pohľadávky, a ani to, že by si mali nesplatné pohľadávky prihlasovať ako podmienené.“.

Sťažovateľka svoje tvrdenie o porušení ňou označených práv zakladá najmä na týchto skutočnostiach: „Pohľadávka sťažovateľa popretá správcom bola prihlásená riadne a včas. Prihláška pohľadávky bola podaná v potrebnom počte rovnopisov nielen u správcu, ale aj na súde, bola podaná na predpísanom tlačive, prihláška obsahovala všetky náležitosti vyžadované zákonom, bola podpísaná, datovaná, správne vyplnená a boli k nej priložené všetky relevantné prílohy. Keďže pohľadávka je zabezpečená zabezpečovacím právom, pohľadávka bola do reštrukturalizačného konania prihlásená ako zabezpečená s tým, že v súlade s citovaným ustanovením § 122 ods. 2 ZKR bol v prihláške uvedený aj druh, poradie a právny dôvod vzniku zabezpečovacieho práva spolu s určením majetku, ktorým je zabezpečená ako aj suma, do ktorej je zabezpečená. Údaje v nej uvedené boli preukázané kópiami relevantných dokumentov, ktoré sú prílohou prihlášky. Táto skutočnosť bola potvrdená správcom (správkyňou) listom zo dňa 30. 07. 2010, v ktorom uviedla: „Týmto potvrdzujem, že doručená prihláška spĺňa všetky náležitosti podľa § 122 ods. 1 a 2 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a možno ju považovať za úplnú... Právny dôvod vzniku pohľadávky nie je sporný. Právnym dôvodom vzniku pohľadávky je právna skutočnosť, na základe ktorej veriteľovi vznikla pohľadávka. Pohľadávka žalobcu vznikla poskytnutím finančných prostriedkov žalovanému na základe úverovej zmluvy. Okrem toho aj žalovaný uznal dlh vyplývajúci z predmetnej úverovej zmluvy, a to vo forme notárskej zápisnice N 98/2006, Nz 20504/2006, NCRis 20416/2006 spísanej dňa 26. 05. 2006, ktorá bola prílohou č. 6 prihlášky pohľadávky.

V tejto súvislosti sťažovateľka namieta, že tak krajský súd aj okresný súd „mali prihliadať nielen na to, že ZKR nezakazuje prihlásiť do reštrukturalizačného konania nesplatnú pohľadávku (v zmysle ústavného princípu čo nie je zákonom zakázané je dovolené), a ďalej mali vo svojich rozhodnutiach zohľadniť a riadne odôvodniť aj nasledovné otázky: i) ZKR neupravuje splatnosť nesplatných záväzkov dlžníka v dôsledku povolenia reštrukturalizácie, ii) ZKR neupravuje spôsob prihlasovania nesplatnej pohľadávky do reštrukturalizačného konania, iii) v žiadnom ustanovení ZKR neukladá veriteľom povinnosť prihlasovať do reštrukturalizačného konania nesplatné časti pohľadávok samostatne a splatné časti pohľadávok samostatne..., iv) v žiadnom ustanovení ZKR neukladá veriteľom povinnosť prihlasovať do reštrukturalizačného konania nesplatné splátky úveru samostatnými prihláškami ako podmienené pohľadávky s uvedením podmienky ­ uplynutia času, tak ako to uviedol krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku s odvolaním sa na to, že je to vraj názor Najvyššieho súdu a vyplýva to z rozhodnutia Najvyššieho súdu v tejto veci (podľa názoru sťažovateľa z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky tento záver vôbec nevyplýva, a preto ho ani nemožno považovať za názor Najvyššieho súdu SR – tento názor je účelovo vykonštruovaný krajským súdom a v rozpore s Uznesením Najvyššieho súdu č. k. 1 Obdo/7/2012­264 zo dňa 30. 04. 2013) – tento právny názor nemá oporu ani v ZKR ani v právnej a súdnej praxi, v) taktiež mali prihliadať aj na účel a zmysel ZKR a zohľadniť nález Ústavného súdu SR sp. zn. ÚS 306/2010 vydaný v súvislosti s problematikou upravujúcou práva na ochranu pred diskrimináciou v spojení s právom na súdnu ochranu...“.

Podľa sťažovateľky rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 CoKR 6/2013 z 30. apríla 2014 došlo aj k porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu. V tejto súvislosti argumentuje tým, že „v Obchodnom vestníku 224/2010 dňa 23. 11. 2010 bolo zverejnené Uznesenie Okresného súdu Prešov zo dňa 16. 11. 2010 sp. zn. 1 R/5/2010, ktorým súd rozhodol, že potvrdzuje reštrukturalizačný plán dlžníka v znení prijatom schvaľovacou schôdzou dňa 26. 10. 2010, ktorý je prílohou tohto uznesenia, končí reštrukturalizáciu dlžníka... Plán, potvrdený súdom, spôsobuje vznik, zmenu alebo zánik práv, a preto ho možno považovať za inú právnu skutočnosť. Avšak až v prípade, ak súd právoplatne rozhodne v konaní o určení pohľadávky, možno vyvodiť účinky súdom potvrdeného reštrukturalizačného plánu vo vzťahu k tejto pohľadávke. ... nezákonným potvrdením reštrukturalizačného plánu zaniklo sťažovateľovi právo domáhať sa uspokojenia pôvodných pohľadávok od spoludlžníkov a ručiteľov dlžníka a z majetku tretích osôb a nezákonným potvrdením rozsudku okresného súdu napadnutým rozsudkom krajského súdu nie je v zmysle citovaného ustanovenia § 124 ods. 6 ZKR možné pohľadávku vymáhať ani od dlžníka. Sťažovateľ bol napadnutým rozsudkom jednoznačne poškodený.“.

Porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy spočíva podľa sťažovateľky v tom, že „napadnutým rozsudkom, ktorému predchádzal nezákonný postup správcu, bol sťažovateľ znevýhodnený a vylúčený z uplatňovania svojich práv účastníka reštrukturalizačného konania...“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K bodu 1 výroku tohto uznesenia

Podanie sťažovateľky možno kvalifikovať ako sťažnosť v zmysle čl. 127 ústavy v spojení s § 18 ods. 1 písm. h), § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd pri posudzovaní návrhu sťažovateľky na odloženie vykonateľnosti označeného rozsudku krajského súdu v prvom rade zdôrazňuje, že § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde aplikuje len v celkom výnimočných prípadoch. Vychádzajúc z uvedeného a zohľadňujúc ďalšie, predovšetkým vecné okolnosti právneho sporu sťažovateľky, rozhodol ústavný súd o návrhu sťažovateľky tak, že mu nevyhovel.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2015