II. ÚS 579/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 579/2015-54

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2015 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti , , zastúpeného advokátkou , , ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 52/09, za účasti Okresného súdu Bratislava I, takto

rozhodol:

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. augusta 2014 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou , , ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 19 ods. 2, čl. 22 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 3, čl. 5 ods. 1, 3 a 4, čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b) a c), čl. 8 ods. 1 a 2 a čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 52/09 (ďalej len „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ je stranou napadnutého konania vedeného okresným súdom v postavení obžalovaného z pokusu obzvlášť závažného zločinu podvodu podľa § 14 ods. 1 k § 221 ods. 1 a 4 písm. a) Trestného zákona a zločinu marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a) Trestného zákona. Obžaloba bola podaná 24. apríla 2009.

Sťažovateľ v sťažnosti v prvom rade zdôrazňuje, že „Ku dňu podania tejto sťažnosti vec je vinou nečinnosti porušovateľa, jeho neefektívneho konania, ad hoc formálne vykonávaných úkonov, porušovania práva rovnosti a kontradiktórnosti zo strany predsedu senátu, porušovania práva na obhajobu, nezákonného zatknutia sťažovateľa ako pomsty za podanú sťažnosť na prieťahy Ústavnému súdu SR... v nerozhodnutom stave za viac ako 5 rokov, 4 mesiace.“.

Sťažovateľ nemal advokáta od 24. 01. 2012 do 25. 04. 2013, teda vinou nečinnosti súdu konanie vo veci samej účinne neprebiehalo. Až po 11 mesiacoch nečinnosti a neefektívneho konania ad hoc úkonov porušovateľa, zaslal porušovateľ žiadosť sťažovateľovi, listom zo dňa 29. 11. 2012... aby si opätovne zvolil obhajcu. Výzva bola sťažovateľovi doručená 27. 12. 2012... Až dňa 25. 04. 2013 (teda až po viac ako 13 mesiacoch od vypovedania zastupovania ex offo obhajcom - 24. 1. 2012) porušovateľ opatrením ustanovil sťažovateľovi obhajcu ... Medzitým porušovateľ dňa 09. 08. 2011 uznesením pribral do konania znalcov z odboru zdravotníctva - psychiatrie za účelom vypracovania znaleckého posudku sťažovateľa... Porušovateľ závažne pochybil, keď znalcom nestanovil lehotu na vypracovanie znaleckého posudku (spravidla 1-2 mesiace), o vypracovanie znaleckého posudku sa nestaral, v trestnej veci nepojednával, čo malo za následok, že znalecký posudok bol vypracovaný až po sťažnosti sťažovateľa na prieťahy listom zo dňa 18. 06. 2013, adresovanej predsedníčke OS Bratislava I.“

Sťažovateľ zastáva názor, že „v dôsledku prieťahov v konaní č. k. 5 T 52/09 vinou porušovateľa, sťažovateľ nedosiahol rozhodnutie v primeranej lehote. Dĺžka konania, v ktorom je porušovateľom zjavne marené právo na obhajobu a spravodlivé súdne konanie, nesplnila požiadavku primeranej lehoty podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a to všetko aj v rozpore s právom na účinný a rýchly opravný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“, a preto „požaduje sťažovateľ priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 6 000,00 eur“ zdôrazňujúc, že „stav bezmocnosti a beznádeje o výsledok konania, neistoty a psychického strádania je iba umocňovaný a trvá“.

Písomnými podaniami doručenými ústavnému súdu 6. a 20. novembra 2014 a 19. februára 2015 sťažovateľ doplnil svoju sťažnosť z 13. augusta 2014. V písomnom doplnení sťažnosti z 19. februára 2015 (ďalej len „doplnenie sťažnosti“) sťažovateľ poukazuje na uznesenie krajského súdu sp. zn. 1 Tos 1/2015 z 15. januára 2015, z odôvodnenia ktorého „je spoľahlivo ustálené, že postupom porušovateľa došlo k hrubému a netolerovateľnému porušeniu práva sťažovateľa na osobnú slobodu, garantovaného čl. 17 ods. 2 a ods. 5 Ústavy SR a to tým, že porušovateľ dľa konštatovania sťažnostného súdu... vinou pochybení predsedu senátu, vinou zjavného porušenie rýchlosti trestného - súdneho konania a ničotných úkonov porušovateľa a to vinou svojvoľného nerozhodnutia predsedu senátu o námietke zaujatosti zo dňa 27. 08. 2014, doručenej Okresnému súdu Bratislava I dňa 02. 09. 2014... zapríčinil nezákonnosť a neprípustnosť väzby sťažovateľa. Došlo k hrubému porušeniu ust §-u 2 ods. 6 a §-u 76 ods. 1 Tr. por., čo skonštatoval Krajský súd v Bratislave v ods. 1 a nasl. na str. 5, str. 6 ním vydaného zrušujúceho uznesenia č. k. 1 Tos/1/2015 zo dňa 15. 01. 2015... pričom: 1. predsedovi senátu prikázal konať a rozhodnúť o námietke zaujatosti a to bezodkladne (poznámka: ku dňu podania tejto sťažnosti sťažovateľ nemá vedomosť o tom. Žeby sudca rozhodol o vznesenej námietke zaujatosti), 2. okresnému súdu nariadil zopakovať výsluchy svedkov z HP dňa 11. 11. 2014, 16. 12. 2014... Nakoľko porušovateľ hrubým a svojvoľným porušením zásady rýchlosti trestného konania a porušením čl. 6 ods. 1 cit. Dohovoru nekonal efektívne, s osobitnou starostlivosťou a urýchlením, nerešpektoval zásadu primeranosti a zdržanlivosti... rozširuje pôvodne uplatnenú požiadavku na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia titulom nemajetkovej ujmy mu spôsobenej svojvoľným a protiústavným konaním porušovateľa majúcim za následok prieťahy v súdnom - trestnom konaní a tiež vykonanie nezákonnej väzby z pôvodne uplatnenej sumy 6.000,- EURO na sumu 106.000,- EURO.“.

Ešte pred predbežným prerokovaním ústavný súd požiadal predsedníčku okresného súdu o vyjadrenie k sťažnosti. Na žiadosť ústavného súdu reagoval podpredseda okresného súdu v prípise sp. zn. Spr. 3722/2014 z 19. novembra 2014, v ktorom okrem prehľadu procesných úkonov tiež uvádza: „V priebehu konania bolo preukázané, že sťažovateľ zneužíval svoj zdravotný stav, aby sa tak vyhol trestnému konaniu, čo v konečnom dôsledku viedlo až k jeho väzobnému stíhaniu a až následne bolo možné vec v jej merite prejednať. Súd sa priebežne zaoberal početnými podaniami sťažovateľa, pričom intenzita týchto podaní narastala s približujúcimi sa termínmi úkonu súdu. V priebehu konania bol opakovane upozornený na zákonom akceptované dôvody neúčasti zo zdravotných dôvodov, ako aj na možnosť vydania príkazu na zatknutie. Zdravotný stav obžalovaného bol v tomto trestnom konaní znalecky skúmaný opakovane, ako v prípravnom konaní, tak v konaní pred súdom. Rovnako mal sťažovateľ ustanoveného obhajcu už od prípravného konania, kedy mu bol ustanovený na žiadosť orgánov činných v trestnom konaní obhajca a následne bol vždy pred ustanovením iného obhajcu vyzvaný na jeho zvolenie. Sťažovateľ si tiež v priebehu konania splnomocnil na niektoré úkony obhajcu ( na nazeranie do spisu, na podanie podnetu na dovolanie Ministra spravodlivosti Slovenskej republiky a tiež , ktorá ho zastupuje v konaní pre Ústavným súdom). Nemožno tiež sa stotožniť s námietkou nezákonného postupu súdu vo veci výsluchu zástupcu Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky - , ktorý bol poverený zastupovaním v tejto veci 3. 6. 2011. O uvedenom návrhu sťažovateľa na doplnenie dokazovania zákonný sudca na hlavnom pojednávaní riadne rozhodol. Na základe vyššie uvedeného mám ústavnú sťažnosť podanú sťažovateľom za neopodstatnenú.“

Uznesením č. k. II. ÚS 579/2015-31 z 10. septembra 2015 ústavný súd prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie v rozsahu namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 52/2009. Vo zvyšnej časti ústavný súd sťažnosť odmietol.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval ústavný súd predsedníčku okresného súdu, aby prípadne doplnila predchádzajúce vyjadrenia okresného súdu k sťažnosti a zároveň oznámila, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčka okresného súdu v prípise sp. zn. Spr. 3303/2015 zo 14. októbra 2015 oznámila, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania, a pridržiava sa svojich predchádzajúcich vyjadrení.

Následne ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa, aby sa vyjadrila, či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň jej zaslal vyjadrenia predsedníčky a podpredsedu okresného súdu sp. zn. Spr. 3722/2014 z 19. novembra 2014 a sp. zn. Spr. 3303/2015 z 15. mája 2015 a zo 14. októbra 2015 na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska.

Právna zástupkyňa sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu 6. novembra 2015 oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, a k vyjadreniam okresného súdu nezaujala stanovisko.

Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľa a predsedníčky okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Nasledujúci termín verejného zasadnutia súd vytýčil na 17. 6. 2010, predvolanie sťažovateľ prevzal dňa 4. 6. 2010 a listom doručeným dňa 14. 6. 2010 sa sťažovateľ ospravedlnil z dôvodu práceneschopnosti, podľa predloženého potvrdenia od 3. 2. 2010. Verejné zasadnutie dňa 17. 6. 2010 bolo odročené na neurčito s tým, že súd listom zo dňa 18. 6. 2010 požiadal o vyjadrenie ošetrujúceho lekára, k dôvodom neúčasti sťažovateľa, so zameraním na diagnózu sťažovateľa a kedy bude možné sa zúčastniť verejného zasadnutia, pričom súd upozornil, že všeobecné konštatovanie nie je dostačujúce. Listom doručeným dňa 2. 7. 2010 ošetrujúci lekár oznámil, že pre bližšie informácie bude vhodné kontaktovať psychiatričku , ktorú súd v tejto veci oslovil prípisom zo dňa 14. 7. 2010, ktorá v náleze doručenom dňa 29. 7. 2010 zaslala podrobnú lekársku správu a pre potreby súdu odporučila obrátiť sa na znalca z odboru psychiatrie. Dňa 20. 11. 2010 súd opätovne vytýčil termín verejného zasadnutia na 24. 1. 2011. Prípisom doručeným dňa 24. 11. 2010 sťažovateľ oznámil, že ak súd vytýči termín verejného zasadnutia, tak sa tohto zúčastní a následne dňa 28. 12. 2010 doručil súdu podanie označené ako návrh na doplnenie dokazovania, dňa 12. 1. 2011 a 17. 1. 2011 sťažovateľ podal námietku zaujatosti voči konajúcemu sudcovi, a dňa 19. 1. 2011 žiadosť o odročenie pojednávania z dôvodu práceneschopnosti (od 3. 2. 2010) kde, uviedol, že práceneschopnosť končí dňa 3. 2. 2011. Listom zo dňa 26. 1. 2011 opätovne súd požiadal ošetrujúceho lekára o informáciu o zdravotnom stave sťažovateľa, teda akou chorobou trpí, či je táto choroba je tak vážna, že prípadná účasť na súdnom pojednávaní môže ohroziť život alebo zdravie sťažovateľa a aká je prognóza, že sa sťažovateľ bude môcť zúčastniť pojednávania. Listom zo dňa 15. 2. 2011 ošetrujúca lekárka oznámila súdu, že sťažovateľ je v trvalej liečbe psychiatričky, pre nezmenenú diagnózu. Uznesením zo dňa 20. 3. 2011 súd pribral do konania dvoch znalcov z odboru zdravotníctvo - psychiatri, ktoré Krajský súd v Bratislave na základe sťažnosti sťažovateľa dňa 13. 3. 2011 zrušil, z dôvodu, že nebolo rozhodnuté o námietke zaujatosti. Na neverejnom zasadnutí dňa 28. 4. 2011 predseda senátu rozhodol o svojej nezaujatosti, proti čomu sťažovateľ podal sťažnosť. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 8. 6. 2011 sťažnosť zamietol.

Verejné zasadnutie bolo dňa 9. 1. 2014 odročené pre neprítomnosť sťažovateľa, ktorý predvolanie prevzal až v deň verejného zasadnutia (zásielka bola doručovaná 20. 12. 2013 a 23. 12. 2013, dňa 23. 12. 2013 bola zásielka uložená), na 20. 2. 2014. Dňa 9. 1. 2014 elektronickou poštou sťažovateľ oznámil, že sa verejného zasadnutia nemohol zúčastniť z dôvodu, že až predmetného dňa prevzal predvolanie na verejné zasadnutie a tiež zo zdravotných dôvodov (bral antibiotiká pre ochorenie priedušiek). Dňa 5. 2. 2014 bolo elektronickou poštou doručené podanie sťažovateľa, ktorým namieta nedostatky konania, oznámil že splnomocnil advokátku na nazretie do súdneho spisu a vyhotovenie fotokópii podľa vlastného uváženia a zároveň navrhol na termín verejného zasadnutia dňa 20. 2. 2014 predvolať a vypočuť svedkov. Dňa 19. 2. 2014 bolo súdu doručené ospravedlnenie sťažovateľa zo zdravotných dôvodov (práceneschopnosť od 21. 1. 2014) a žiadosť o zaslanie znaleckých posudkov. Verejné zasadnutie dňa 20. 2. 2014 bolo odročené na neurčito stým, že súd vydá na sťažovateľa príkaz na zatknutie a to na základe predložených zápisníc z iných občianskoprávnych konaní (kde bol sťažovateľ navrhovateľom) zo dňa 10. 2. 2014 a 21. 1. 2014, ktorých sa sťažovateľ osobne zúčastnil. Dňa 4. 3. 2014 bola sekretariátu Okresného súdu Bratislava I doručená námietka zaujatosti proti zákonnému sudcovi. Dňa 17. 3. 2014 súd vydal na sťažovateľa príkaz na zatknutie. Dňa 20. 3. 2014 predseda senátu na neverejnom zasadnutí rozhodol o svojej nezaujatosti. Dňa 10. 4. 2014 bola Okresnému súdu Bratislava I doručená elektronickou poštou žiadosť sťažovateľa o vytýčenie termínu hlavného pojednávania. Dňa 12. 4. 2014 bol sťažovateľ zatknutý a následne dňa 14. 4. 2014 vypočutý predsedom senátu, ktorý uznesením rozhodol o vzatí sťažovateľa do väzby. Existenciu väzobných dôvodov potvrdil následne aj Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 15. 5. 2014. Následne súd dňa 16. 6. 2014 na verejnom zasadnutí predbežne prejednal obžalobu podanú v trestnej veci sp. zn. 5T 52/2009 a v termínoch 15. 7. 2014, 26. 8. 2014, 13. 10. 2014, 11. 11. 2014 vykonal hlavné pojednávanie. Najbližší termín hlavného pojednávania je vytýčený na 16. 12. 2014.“

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o tom, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 52/2009 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (IV. ÚS 221/04).

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd po oboznámení sa s obsahom vyžiadaného spisu okresného súdu konštatuje, že vec zo skutkového, ale ani z právneho hľadiska nevykazuje črty mimoriadnej zložitosti. Ústavný súd zastáva názor, že v okolnostiach danej veci pri sústredenejšom a najmä efektívnejšom postupe okresného súdu bolo možné postupovať tak, aby bol stav právnej neistoty sťažovateľa odstránený v primeranom čase. Ústavný súd napokon poznamenáva, že ani okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti neargumentoval, že dôvodom doterajšej dĺžky napadnutého konania bola jeho právna či faktická zložitosť.

Zo súdneho spisu sp. zn. 5 T 52/2009 vyplýva, že v doterajšom priebehu napadnutého konania sa vyskytli obdobia krátkodobej nečinnosti okresného súdu, avšak rozhodujúce pochybenie okresného súdu podľa názoru ústavného súdu spočíva v tom, že konanie ako celok je poznačené neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou súvisiacou najmä so zabezpečením prítomnosti sťažovateľa na procesných úkonoch súdu, keď okresný súd takmer až po piatich rokoch od doručenia obžaloby vydal na sťažovateľa príkaz na zatknutie z dôvodu, že sa vyhýbal trestnému konaniu. Nesústredenosť postupu okresného súdu možno konštatovať aj v súvislosti s tým, že bez toho, aby rozhodol o vznesenej námietke zaujatosti sudcu, nariadil znalecké dokazovanie, ktoré následne krajský súd na sťažnosť sťažovateľa zrušil, alebo i v opakovanom vrátení veci krajským súdu ako predčasne predloženej na rozhodnutie o odvolaní vo veci samej z procesných dôvodov (napr. nedoručenie doplnení odvolania procesným stranám). Takýto postup nesmeruje efektívne k odstráneniu stavu právnej neistoty účastníka konania, a preto nie je zlučiteľný so základným právom sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Zohľadňujúc doterajšiu dĺžku namietaného konania (vyše šesť rokov), predmet sporu a jeho význam pre sťažovateľa, ústavný súd dospel k záveru, že v jeho doterajšom priebehu došlo k zbytočným prieťahom, ktoré boli spôsobené najmä neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou okresného súdu. Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v namietanom konaní bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na charakter neefektívnej činnosti okresného súdu, berúc do úvahy správanie sťažovateľa, ktorý výraznou mierou prispel k vzniku prieťahov v konaní, a doterajšiu neprimeranú dĺžku napadnutého konania, dospel ústavný súd k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 1 000 € primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 3 výroku tohto nálezu).

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním advokátkou , . Ústavný súd vychádzal pri rozhodovaní o priznaní trov konania z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá bola 804 € (za 2 úkony urobené v roku 2014).

Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon po 134 €, čo predstavuje spolu s režijným paušálom (§ 16 ods. 3 vyhlášky) odmenu v sume 284,08 € (bod 4 výroku tohto nálezu).