II. ÚS 580/2015

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Okresného súdu Prievidza sp. zn. 16 Er 2493/2007 z 30. októbra 2012 (Rvp 2609/2014), sp. zn. 9 Er 478/2008 zo 4. marca 2013 (Rvp 2610/2014), sp. zn. 15 Er 1625/2004 z 23. novembra 2011 (Rvp 2611/2014), sp. zn. 15 Er 1767/2007 z 3. júla 2012 (Rvp 3848/2014), sp. zn. 16 Er 279/2007 z 5. augusta 2013 (Rvp 3984/2014), sp. zn. 16 Er 229/2008 z 12. augusta 2013 (Rvp 4059/2014), sp. zn. 9 Er 1865/2007 zo 16. januára 2013 (Rvp 4060/2014), sp. zn. 9 Er 47/2009 z 12. augusta 2013 (Rvp 4629/2014), sp. zn. 16 Er 25/2009 zo 17. septembra 2013 (Rvp 4630/2014), sp. zn. 15 Er 2488/2008 z 2. septembra 2013 (Rvp 4631/2014), sp. zn. 16 Er 2299/2008 z 12. augusta 2013 (Rvp 4632/2014), sp. zn. 9 Er 2916/2007 zo 17. októbra 2012 (Rvp 4809/2014), sp. zn. 9 Er 398/2008 z 27. septembra 2013 (Rvp 4810/2014), sp. zn. 16 Er 1178/2004 z 12. júla 2013 (Rvp 5171/2014), sp. zn. 9 Er 2595/2008 z 22. júna 2012 (Rvp 5172/2014), sp. zn. 9 Er 2495/2007 zo 16. januára 2013 (Rvp 5173/2014), sp. zn. 16 Er 830/2009 z 25. septembra 2012 (Rvp 5174/2014), sp. zn. 16 Er 1795/2006 z 19. decembra 2012 (Rvp 5175/2014), sp. zn. 15 Er 1797/2006 zo 6. júna 2012 (Rvp 5176/2014), sp. zn. 15 Er 2734/2010 z 9. augusta 2013 (Rvp 5177/2014), sp. zn. 15 Er 2775/2007 z 3. júla 2012 (Rvp 5178/2014), sp. zn. 16 Er 2527/2008 z 11. septembra 2013 (Rvp 5673/2014, Rvp 5722/2014), sp. zn. 15 Er 923/2009 z 10. októbra 2012 (Rvp 6001/2014, Rvp 6002/2014), sp. zn. 15 Er 2468/2008 z 2. septembra 2013 (Rvp 6003/2014), sp. zn. 16 Er 654/2007 z 9. apríla 2013 (Rvp 6474/2014), sp. zn. 9 Er 24/2009 z 31. mája 2013 (Rvp 6755/2014), sp. zn. 16 Er 2495/2008 zo 4. decembra 2013 (Rvp 6756/2014), sp. zn. 16 Er 26/2009 z 25. septembra 2012 (Rvp 6757/2014), sp. zn. 16 Er 2339/2008 z 19. decembra 2012 (Rvp 6758/2014), sp. zn. 16 Er 2587/2008 z 22. októbra 2013 (Rvp 8034/2014, Rvp 8047/2014), sp. zn. 16 Er 1757/2007 z 26. novembra 2013 (Rvp 8046/2014), sp. zn. 16 Er 903/2008 z 12. augusta 2013 (Rvp 8224/2014), sp. zn. 15 Er 903/2008 z 23. septembra 2011 (Rvp 8225/2014), sp. zn. 9 Er 1451/2007 z 15. januára 2013 (Rvp 8226/2014), sp. zn. 23 CoE 18/2014 z 12. mája 2014 (Rvp 8611/2014), sp. zn.

2014 (Rvp 5175/2014), sp. zn. 4 CoE 27/2013 z 31. januára 2014 (Rvp 5176/2014), sp. zn. 23 CoE 11/2014 z 24. februára 2014 (Rvp 5177/2014), sp. zn. 16 CoE 44/2014 z 12. februára 2014 (Rvp 5178/2014), sp. zn. 4 CoE 111/2013 z 31. januára 2014 (Rvp 5179/2014), sp. zn. 8 CoE 239/2013 z 8. januára 2014 (Rvp 5180/2014), sp. zn. 3 CoE 1/2014 z 15. januára 2014 (Rvp 5181/2014), sp. zn. 3 CoE 15/2014 z 5. februára 2014 (Rvp 5672/2014, Rvp 5723/2014), sp. zn. 17 CoE 167/2013 z 12. februára 2014 (Rvp 5673/2014, Rvp 5722/2014), sp. zn. 8 CoE 47/2014 z 26. februára 2014 (Rvp 6001/2014, Rvp 6002/2014), sp. zn. 11 CoE 6/2014 z 27. februára 2014 (Rvp 6003/2014), sp. zn. 11 CoE 1563/2013 zo 16. januára 2014 (Rvp 6004/2014), sp. zn. 2 CoE 350/2013 z 23. januára 2014 (Rvp 6005/2014), sp. zn. 2 CoE 14/2014 z 25. marca 2014 (Rvp 6418/2014), sp. zn. 8 CoE 96/2013 z 26. februára 2014 (Rvp 6474/2014), sp. zn. 4 CoE 151/2013 z 28. februára 2014 (Rvp 6475/2014), sp. zn. 2 CoE 30/2014 z 15. apríla 2014 (Rvp 6755/2014), sp. zn. 6 CoE 2/2014 z 8. apríla 2014 (Rvp 6756/2014), sp. zn. 17 CoE 82/2013 z 12. marca 2014 (Rvp 6757/2014), sp. zn. 17 CoE 68/2013 z 12. marca 2014 (Rvp 6758/2014), sp. zn. 23 CoE 364/2013 z 10. februára 2014 (Rvp 6759/2014), sp. zn. 17 CoE 64/2013 z 12. marca 2014 (Rvp 6760/2014), sp. zn. 3 CoE 55/2014 z 30. apríla 2014 (Rvp 6761/2014), sp. zn. 8 CoE 80/2014 z 26. marca 2014 (Rvp 6762/2014), sp. zn. 23 CoE 35/2014 z 3. apríla 2014 (Rvp 6763/2014), sp. zn. 23 CoE 50/2014 z 23. apríla 2014 (Rvp 8034/2014, Rvp 8047/2014), sp. zn. 13 CoE 26/2014 z 23. apríla 2014 (Rvp 8046/2014), sp. zn. 16 CoE 114/2014 z 28. apríla 2014 (Rvp 8224/2014), sp. zn. 17 CoE 12/2013 z 9. apríla 2014 (Rvp 8225/2014), sp. zn. 17 CoE 104/2013 z 9. apríla 2014 (Rvp 8226/2014), sp. zn. 23 CoE 18/2014 z 12. mája 2014 (Rvp 8611/2014), sp. zn. 17 CoE 138/2013 zo 6. mája 2014 (Rvp 8797/2014) a sp. zn. 16 CoE 112/2014 zo 7. mája 2014 (Rvp 8798/2014), ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a takto

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 17. marca 2014, 7. apríla 2014, 9. apríla 2014, 11. apríla 2014, 17. apríla 2014, 22. apríla 2014, 25. apríla 2014, 2. mája 2014, 14. mája 2014, 19. mája 2014, 26. mája 2014, 27. mája 2014, 9. júna 2014, 7. júla 2014, 11. júla 2014, 21. júla 2014 a 28. júla 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru uzneseniami Okresného súdu Prievidza, Okresného súdu Bánovce nad Bebravou, Okresného súdu Partizánske, Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresné súdy“) označenými v záhlaví tohto rozhodnutia (ďalej len „napadnuté uznesenia okresného súdu“), ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a tiež uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) označenými v záhlaví tohto rozhodnutia (ďalej len „napadnuté uznesenia krajského súdu“), ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.

Potom, ako v začatých exekučných konaniach okresné súdy poverili sťažovateľkou zvoleného súdneho exekútora vykonaním exekučných konaní, boli napadnutými uzneseniami okresných súdov exekúcie ex offo zastavené, resp. vyhlásené za neprípustné a následne zastavené. Proti napadnutým uzneseniam okresných súdov podala sťažovateľka odvolania, o ktorých rozhodol napadnutými uzneseniami krajský súd tak, že ich ako vecne správne potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnostiach podaných ústavnému súdu v obšírnej argumentácii namieta, že postupom a uzneseniami okresných súdov a krajského súdu boli porušené ňou označené základné práva podľa ústavy a charty, ako aj práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu, pričom k ich porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým, že zastavením už riadne začatých a prebiehajúcich exekučných konaní, na vykonanie ktorých okresné súdy už raz udelili súdnemu exekútorovi poverenia, došlo k prekročeniu právomoci okresných súdov ako súdov exekučných, v kompetencii ktorých podľa sťažovateľky nie je vecné preskúmavanie exekučného titulu. Okresné súdy podľa sťažovateľky rozhodli nad rámec svojej právomoci, keď bez návrhu rozhodli o zastavení exekúcií, čím mali sťažovateľke odňať možnosť konať pred súdom, pretože sa nemala možnosť k veci vyjadriť aj napriek tomu, že toto rozhodnutie v konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie, pretože podľa sťažovateľky má síce v tom­ktorom prípade k dispozícii exekučný titul, a to rozhodcovský rozsudok alebo notársku zápisnicu, avšak tento je nevykonateľný. Uvedené pochybenie okresných súdov podľa sťažovateľky nenapravil ani krajský súd.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby ústavný súd o nich rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupmi okresných súdov v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami, ako aj porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 47 charty, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu v napadnutých konaniach a jeho napadnutými uzneseniami, napadnuté uznesenia okresných súdov a napadnuté uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Súčasťou sťažností je aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutých uznesení krajského súdu podaný podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania pred ústavným súdom, a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené právne normy, tak, že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).

II.2 K namietanému porušeniu označených práv napadnutými uzneseniami okresných súdov, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Vo vzťahu k namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv napadnutými uzneseniami krajského súdu možno námietky sťažovateľky sumarizovať do štyroch základných skupín. Sťažovateľka v prvom rade namieta, že krajský súd nenapravil pochybenia okresných súdov, ktoré ako súdy exekučné podľa sťažovateľky nad rámec svojich kompetencií vecne preskúmavali exekučné tituly (potom, ako už raz tieto exekučné tituly preskúmali pri vydávaní poverení exekútorovi na vykonanie exekúcií). Okrem tohto sťažovateľka namieta, že krajský súd nenapravil ani pochybenia okresných súdov, ktoré pri vecnom prieskume exekučných titulov (rozhodcovské rozsudky a notárske zápisnice) aplikovali smernicu Rady, ktorá podľa jej tvrdenia nie je prameňom práva. Sťažovateľka tiež namieta, že krajský súd a pred ním tiež okresné súdy hoci mali, neprerušili exekučné konania na účely podania výkladu označenej smernice Rady a nepredložili Súdnemu dvoru na posúdenie prejudiciálnu otázku o tom, či sa majú jej ustanovenia aplikované vo veciach sťažovateľky vykladať tak, že „... za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov“, alebo otázku, prečo splnomocnenie udelené v zmluve o úvere, ktorým dlžník splnomocní tretiu osobu na uznanie dlhu v notárskej zápisnici, ktorá je exekučným titulom, je považované za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Napokon sťažovateľka tiež namieta, že tak krajský súd, ako ani pred ním okresné súdy nenariadili v daných veciach pojednávanie tak, ako im to ukladá § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, čím jej mali odňať právo konať pred súdom.

V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky vo vzťahu k namietanému porušeniu jej práv na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúci krajský súd pred rozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedal účastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C­472/11 z 21. 2. 2013, ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľka mala možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zastavenia exekučného konania a neprípustnosti exekúcie z uvádzaných dôvodov už z napadnutých uznesení okresných súdov, proti ktorým aj podala odvolania, v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinní z exekúcií, ktorí majú v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali po doručení uznesení prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie proti uzneseniu okresného súdu) v tom zmysle, že si neprajú, aby bolo v ich prípadoch vylúčené uplatnenie nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi sa krajský súd v napadnutých uzneseniach náležite zaoberal a vyložil svoje argumenty, pre ktoré dospel k záveru, že uznesenia okresných súdov sú vecne správne.

Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a napadnutých uznesení postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol vo veciach sťažovateľky princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý tvorí súčasť obsahu práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty, dodržaný.