II. ÚS 585/2015

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. februára 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Máriom Buksom, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 1 a čl. 50 ods. 2, 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 28 T 80/2013 z 20. júna 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tdo 55/2014 z 29. októbra 2014.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol: „Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy SR, § 56 ods. 1 zákona o konaní pred ústavným súdom SR, Okresný súd Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 28T/80/2013 rozsudkom zo dňa 20.06.2013 v konaní vedenom pred Najvyšším súdom SR v Bratislave pod sp. zn. 1Tdo/55/2014 uznesením zo dňa 29.10.2014 porušili základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 1 a čl. 50 ods. 2, 3, 4 Ústavy Slovenskej republiky. Podľa § 56 ods. 2 zákona o konaní pred Ústavným súdom zrušuje sa rozsudok Okresného súdu Žilina vyhlásený v konaní vedenom pod sp. zn. 28T/80/2013 zo dňa 20.06.2013.

Okresný súd Žilina a Najvyšší súd SR v Bratislave sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia 355,73 EUR a to na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. Mario Buksa, právne služby, s. r. o., Červenej armády 1, Martin č. účtu...“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 28 T 80/2013 z 20. júna 2013 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 55/2014 z 29. októbra 2014 „došlo k porušeniu jeho práv na súdnu ochranu, práva na prezumpciu neviny a práva odmietnuť poskytnúť dôkaz o svojej trestnej činnosti“ podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 a 3 ústavy, pretože keď ho 28. septembra 2012 „zadržala hliadka Mestskej polície v Žiline pri tom, ako jeho kamarát fajčil. Príslušník hliadky ho vyzval, aby preukázal svoju totožnosť a keďže nemal pri sebe občiansky preukaz, vyzvali, ho, aby s nimi išiel na oddelenie Mestskej polície v Žiline, kde ho prehľadali, pričom u neho našli sáčky s marihuanou. Príslušníci mestskej polície takto konali napriek tomu, že sa sťažovateľ ani jeho kamarát nedopúšťali žiadnej protiprávnej činnosti a to ani trestnej, ani páchania priestupku. Príslušníci mestskej polície konali svojvoľne, bez toho, aby poučili sťažovateľa o jeho právach, najmä o práve na odmietnutie výpovede, práve odmietnuť predložiť polícii dôkazy o jeho prípadnej trestnej činnosti a o práve na rešpektovanie jeho súkromia. Následne bol sťažovateľ predvedený na Obvodné oddelenie PZ Žilina – západ, kde tiež neboli žiadnym relevantným spôsobom poučení o svojich právach a vo veci bolo začaté trestné stíhanie pre prečin podľa § 171 ods. 1, 2 Tr. zák..., porušenie práv sťažovateľa zo strany orgánov činných v trestnom konaní žiadnym spôsobom nenapravili ani všeobecné súdy pri zisťovaní podmienok na schválenie o dohody o vine a treste ani v rámci konania o jedinom možnom opravnom prostriedku, ktorý je možné uplatniť po jej schválení rozsudkom súdu.“.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutím okresného súdu ústavný súd predovšetkým poznamenáva, že z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Proti rozsudku okresného súdu, ktorým podľa § 334 ods. 1 a 4 Trestného poriadku schválil dohodu o vine a treste uzavretú medzi prokurátorom Okresnej prokuratúry Žilina a sťažovateľom, nebolo prípustné odvolanie ani dovolanie, okrem dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Sťažovateľ túto možnosť využil a proti rozsudku okresného súdu z 20. júna 2013 podal dovolanie podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol: «Okresný súd Žilina rozsudkom zo dňa 20. júna 2013 sp. zn. 28T 80/2013 schválil podľa § 334 ods. 1, ods. 4 Tr. por. dohodu o vine a treste zo dňa 3. mája 2013, uzavretú medzi prokurátorom Okresnej prokuratúry Žilina a obvineným ml. ,

. . pričom rastliny rodu Cannabis (konopa) sú zaradené do I. skupiny psychotropných látok v zozname omamných a psychotropných látok, uvedenom v prílohe č. 1 zákona č. 139/19998 Z. z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch

spočívajúcej v závažnom porušení práva obvineného na obhajobu. Obvinený musí byť riadne poučený o svojom práve nevypovedať, resp. neposkytnúť dôkazy, na základe ktorých by mohol byť trestne stíhaný, t. j. obvineného nemožno vystaviť nebezpečenstvu samoobvinenia. Príslušníci Mestskej polície v Žiline sa uvedenými zásadami neriadili, keď obvineného nepoučili o jeho právach, len ho vyzvali na legitimovanie sa. Obvinený nemal

Obvinený následne nebol riadne poučený ani zo strany príslušníkov Obvodného oddelenia PZ Žilina – západ. Podľa názoru obvineného mal byť po zistení totožnosti prepustený. Príslušníci PZ, ani príslušníci Mestskej polície nemali dôvod vykonať prehliadku osoby v zmysle ustanovenia § 22 ods. 1 zák. č. 171/1993 Z. z. o policajnom zbore, pretože nevykonávali služobný zákrok a prehliadka obvineného nebola zameraná na zistenie, či obvinený nemá

Obvinený dovolaciemu súdu navrhol, aby postupom podľa § 386 ods. 1 Tr. por. vyslovil rozsudkom, že rozsudkom Okresného súdu Žilina zo dňa 20. júna 2013 sp. zn. 28 T 80/2013 boli porušené práva obvineného v čl. 47 ods. 1, čl. 50 ods. 2, ods. 3, ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, § 2 ods. 4, ods. 9 a § 34 ods. 1 Tr. por., zrušil napadnutý rozsudok a okresnému súdu prikázal, aby vec znova rozhodol. K dovolaniu sa vyjadrila prokurátorka Okresnej prokuratúry Žilina, ktorá uviedla, že predmetné trestné stíhanie obvineného bolo právoplatne skončené schválením dohody o vine a treste Okresným súdom Žilina. Dohoda o vine a treste bola medzi prokurátorom Okresnej prokuratúry Žilina a obvineným ml. uzatvorená so súhlasom jeho

Najvyšší súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí podľa § 381 Tr. por. zistil, že dovolanie podané obvineným ml. nie je dôvodné. . . Podľa § 334 ods. 4 Tr. por. ak súd dohodu o vine a treste schváli, potvrdí to rozsudkom, ktorý verejne vyhlási. Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie ani dovolanie okrem dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c/.

Dovolanie bolo podané na Okresnom súde Žilina, t. j. v mieste uvedenom v ustanovení § 370 Tr. por., a to v zákonnej 3 ročnej lehote. V dovolaní musí byť ďalej uvedené, z akých dôvodov je rozhodnutie napádané, tak aby bolo zrejmé, v ktorej časti sa rozhodnutie napáda a aké chyby sa vytýkajú rozhodnutiu alebo konaniu, ktoré rozhodnutiu predchádzalo.

a slobôd. Jej legislatívne vyjadrenie a reálne zabezpečenie svedčí v podstate nielen o stupni demokracie v trestnom procese daného štátu, ale vo svojej podstate jej realizácia v čo najširšom meradle je nielen v záujme osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, ale v záujme celej spoločnosti, pretože toto právo neplynie len z ochrany práv jednotlivca, ale aj zo záujmu štátu na zistenie pravdy. Podľa názoru dovolacieho súdu právo na obhajobu sa zaručuje ako základné právo fyzickej osoby, ktoré podlieha všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane základných práv a slobôd, a možno ho vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci spravodlivú rovnováhu medzi verejnými záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej

Zásada „právo na obhajobu“ obsahuje tri relatívne samostatné práva obvineného: ­ právo obhajovať sa osobne, alebo ­ právo obhajovať sa za pomoci obhajcu podľa vlastného výberu, alebo ­ právo na bezplatnú pomoc obhajcu, ak obvinený nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu á vyžadujú to záujmy spravodlivosti. Konštantná judikatúra právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Platný Trestný poriadok obsahuje celý rad ustanovení, ktoré upravujú jednotlivé čiastkové práva obvineného, charakteristické pre príslušné štádium trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo osebe nezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Zo znenia tohto ustanovenia totiž jednoznačne vyplýva, že len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilé naplniť uvedený dovolací dôvod. V praxi to znamená, že o zásadné porušenie práva na obhajobu pôjde najmä vtedy, ak obvinený nemal v konaní obhajcu, hoci v jeho trestnej veci boli splnené dôvody povinnej obhajoby. Dovolací súd takéto pochybenie súdu prvého stupňa, ani orgánov činných v trestnom konaní nezistil. Obvinený mal obhajcu počas celého prípravného konania, ako aj v konaní pred súdmi, keď si obhajcu po doručení uznesenia o vznesení obvinenia, doručené obvinenému dňa 27. decembra 2012, splnomocnením zo dňa 3. januára 2013 sám zvolil. Následné úkony trestného konania boli vykonané za prítomnosti zvoleného obhajcu. Pokiaľ ide o námietku obvineného ohľadne porušenia jeho práv, pretože nebol policajtmi poučený o práve nevypovedať, resp. nevydať dôkaz proti svojej osobe, nezákonnosti vykonania prehliadky osoby a s tým súvisiacou nezákonnosťou získaných dôkazov, dovolací súd primárne konštatuje, v zmysle vyššie uvedeného, že argumentácia obvineného nenapĺňa dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Obvineným uvádzané dôvody dovolania možno subsumovať pod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por., ktorý však obvinený, vzhľadom na schválenú dohodu o vine a treste, nemohol uplatniť.

Z čl. 124 ústavy vyplýva, že ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako „pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu, pričom zistil, že toto rozhodnutie nesignalizuje možnosť porušenia základných práv a slobôd sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.