II. ÚS 590/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 590/2015­11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. septembra 2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ASTIRO, s. r. o., Kúpeľná 6663/6, Prešov, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Ladislav Janči, s. r. o., Dončova 1451/21, Ružomberok, za ktorú koná advokát JUDr. Ladislav Janči, vo veci namietaného porušenia jej základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 1 Co 9/2015­1222 z 27. apríla 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti ASTIRO, s. r. o., o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľka je ako žalobkyňa účastníčkou konania pred Okresným súdom Humenné (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 C 203/2004, v ktorom sa domáha proti , ako žalovanej (ďalej len „žalovaná“) za účasti viacerých vedľajších účastníkov náhrady škody. Okresný súd rozsudkom č. k. 6 C 203/2004­1138 z 22. októbra 2014 (po tom, čo bol jeho skorší rozsudok č. k. 6 C 203/2004­82 z 30. septembra 2011 potvrdený rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 Co 23/2012 z 22. októbra 2012 a tento rozsudok krajského súdu bol zrušený nálezom ústavného súdu č. k. IV. ÚS 562/2013­60 z 23. januára 2014 a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie) rozhodol tak, že zaviazal žalovaného zaplatiť sťažovateľke 1 132 320,73 € s príslušenstvom a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Pri určovaní výšky náhrady škody vychádzal zo znaleckého posudku č. 12/99 znalca , ktorý takouto sumou vyčíslil škodu na stavebnom objekte.

Je potrebné konštatovať, že súd prvého stupňa sa s týmto návrhom na doplnenie dokazovania vyporiadal tak, že návrh v tomto smere zamietol, a to napriek tomu, že sa znaleckým posudkom ako rozhodujúcim dôkazom pre kvantifikáciu výšky škôd uplatňovanej v tomto konaní vôbec nezaoberal a bližšie tento dôkaz nevyhodnotil ani v odôvodnení svojho rozhodnutia. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že znalec vo svojom znaleckom posudku kvalifikuje tri druhy škôd, ktoré zistil na predmetnom hoteli . Ide o škodu, ktorá vznikla v dôsledku zrýchleného opotrebenia objektu, v dôsledku nekvalitnej výroby objektu, teda o tzv. dielčie opotrebenie objektu z nekvalitnej výroby, ktoré znalec kvantifikuje v rozsahu 5%, ďalej ide o opotrebenie objektu z dôvodu nedostatočnej údržby objektu, ktoré kvantifikuje v rozsahu 8,5% a napokon ide o škodu, ktorá vznikla v dôsledku násilného poškodenia konštrukcií a zariadení objektu neznámym páchateľom ktorú kvantifikuje vo výške 6,74%. V závislosti od toho prisudzuje znalec nekvalitnej stavebnej výrobe a zrýchlenému opotrebeniu v tomto smere hodnotu 2.284.666,54 Sk. Zrýchlenému opotrebeniu objektu v dôsledku zanedbania údržby hodnotu 3.883.933,89 Sk a násilnému poškodeniu hotela hodnotu 1.999.216,­ Sk, čo spolu predstavuje sumu 8.167.816,­ Sk, vychádzajúc z ceny objektu 49.917.326,50 Sk ako zo základnej ceny, z ktorej bola vypočítaná škoda objektu v znaleckom posudku. V ďalšej časti svojej práce však znalec poukazuje na to, že ak má stanoviť všeobecnú hodnotu, resp. trhovú cenu predmetného hotela a v danom prípade postupovať tzv. reprodukčnou metódou nedovoľuje mu súčasná legislatíva tento postup kvalifikovať ako znalecký posudok ale môže tento postup uviesť len vo forme tzv. odborného posudku, v ktorom ustálil základnú cenu objektu hotela na sumu 182.189.730,60 Sk a v závislosti od toho ustálil výšku škody na sumu 34.112.294,­ Sk. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že bližšie preskúmanie tejto časti vyčíslení znalca nie je možné so zreteľom na to, že chýba strana 35 predmetného posudku. V každom prípade je však potrebné konštatovať, že vyčíslenie výšky škody zo strany znalca pribratého v tomto konaní a predovšetkým štruktúra položiek, ktoré by túto škodu mali tvoriť vzbudzujú značné pochybnosti.

Krajský súd uznesením č. k. 1 Co 9/2015­1222 z 27. apríla 2015 z týchto dôvodov uložil okresnému súdu „doplniť dokazovanie výsluchom znalca , ktorý podal vo veci predmetný znalecký posudok a ustáliť, či žalovaný nesie zodpovednosť za všetky čiastkové druhy škôd, ktoré tvoria celkovú škodu na predmetnom hoteli a z akých dôvodov. V tomto smere sa súd prvého stupňa nezaobíde bez podrobného výsluchu znalca, ako aj vyjadrenia účastníkov. Z hľadiska časového je dôležité, aby si súd prvého stupňa ujasnil časový moment, od ktorého je možné uvažovať so zodpovednosťou žalovaného za vznik škody na predmetnom hoteli, pričom istý podklad v tomto smere dáva dokazovanie vykonané už na súde prvého stupňa, z ktorého vyplýva, že k odovzdaniu kľúčov žalovanému od predmetného hotela došlo 3. 5. 1994, pričom vo vzťahu k tomuto dátumu je nepochybné, že žalovaný mal predmetný hotel vo svojej dispozícii (aj v zmysle vyššie uvedených záverov Ústavného súdu SR). Dokazovanie na súde prvého stupňa je potrebné viesť potom v tom smere, aby bolo preukázané, aké škody vznikli na predmetnom objekte v období od rozhodujúceho časového momentu, v ktorom získal žalovaný správu objektu a tento prevzal do svojej dispozície. Znalecké dokazovanie je potrebné doplniť (či už výsluchom znalca alebo písomným doplnením jeho znaleckého posudku) aj z toho dôvodu, že výška škody musí byť nepochybne preukázaná znaleckým posudkom, ktorý však nemôže mať akýsi duálny charakter, teda znaleckého posudku na jednej strane a tzv. odborného posudku zaoberajúceho sa trhovou cenou objektu a z nej vyplývajúcou škodou na strane druhej. Znalecký posudok musí mať jednoznačný charakter, pričom pochopiteľne nie je vylúčené, že znalec by mal vychádzať zo všeobecnej, teda trhovej hodnoty objektu, vo vzťahu ku ktorému ustaľuje výšku spôsobenej škody. Pokiaľ ide o návrhy žalovaného a vedľajších účastníkov smerujúce k opätovnému výsluchu svedkyne , v tomto smere je potrebné konštatovať, že tieto návrhy sú v súčasnom štádiu konania a predovšetkým so zreteľom na závery Ústavného súdu SR v predmetnej veci nenáležité, pretože ako už vyššie bolo naznačené, ústavný súd vo svojom náleze konštatoval, že k prevzatiu predmetného hotela zo strany žalovaného došlo a z tohto záveru (bod II.3 citovaného nálezu) odvíjajú sa potom okolnosti smerujúce k zodpovednosti žalovaného za vzniknutú škodu s tým, že dôkazné bremeno týkajúce sa možného zbavenia sa zodpovednosti v zmysle vyššie uvedeného leží na žalovanom. Až po takto vykonanom dokazovaní a právnych úvahách, ktoré budú vyžadovať predovšetkým náležité zaoberanie sa so všetkými okolnosťami vzťahujúcimi sa na štruktúru škody na predmetnom hoteli a ustálení zodpovednosti zo strany žalovaného vo vzťahu ku každej z nich v zmysle § 145 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka bude možné vo veci zákonne rozhodnúť.“.

Uznesenie

krajského súdu č. k. 1 Co 9/2015­1222 z 27. apríla 2015 bolo sťažovateľke doručené 15. mája 2015.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Ústavný súd, pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu (siedmy oddiel ústavy) je „výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03) obdobne ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06). V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo (IV. ÚS 195/2010).

Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky z tejto zásady, išlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej bolo v konaní o sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá časť konania alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou na pripustenie takejto výnimky však zároveň je, že v konkrétnom prípade musí ísť o rozhodnutie spôsobilé výrazne a nezvratným spôsobom zasiahnuť do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd sťažovateľa, ako aj to, že námietka ich porušenia sa musí vzťahovať výlučne na dané štádium konania a nemohla by už byť uplatnená neskôr (IV. ÚS 195/2010), prípadne by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe, prípadne opravných konaniach (IV. ÚS 322/09). V danom prípade ústavný súd nezistil, že by boli podmienky uvedených výnimiek splnené.

Ústavný súd preto vzhľadom na princíp subsidiarity svojej právomoci vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy, ako aj na svoju doterajšiu rozhodovaciu prax sťažnosť sťažovateľky pri predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení označeného uznesenia krajského súdu, ako aj rozhodnutie o trovách konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľka domáhala ich priznania, už nerozhodoval.