II. ÚS 609/2015

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. septembra 2015 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť , a maloletej , , zastúpenej zákonnou zástupkyňou – matkou , všetci bytom , zastúpených Advokátskou kanceláriou Kolíková & Partners, s. r. o., Radvanská 21, Bratislava, konajúcou prostredníctvom advokátky a konateľky Mgr. Márie Kolíkovej, ktorou 1. namieta - porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1, čl. 41 ods. 4, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 a čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie svojich práv podľa čl. 5, čl. 8 ods. 1, čl. 9 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa oznámením Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 S 166/2015-53 z 20. júla 2015, - porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s porušením čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, svojho práva podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie svojich práv podľa čl. 5, čl. 8 ods. 1, čl. 9 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa iným zásahom Slovenskej informačnej služby v konaní vedenom pod sp. zn. PPZ-HCP-BA2-2015/005435-004 poskytnutím vyjadrenia č. 65/152-D-12-200/2014-S a č. 65/152-D-12-220/2014-S, - porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a porušenie čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zásahom Krajského súdu v Bratislave spočívajúcim v neobsadení senátu 1S zákonným počtom sudcov v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 166/2015, - porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 166/2015; 2. a maloletá , , namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 23 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s porušením čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a porušenie práva podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd oznámením Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 S 166/2015-53 z 20. júla 2015 a iným zásahom Slovenskej informačnej služby v konaní vedenom pod sp. zn. PPZ-HCP-BA2-2015/005435-004 poskytnutím vyjadrenia č. 65/152-D-12-200/2014-S a č. 65/152-D-12-220/2014-S; 3. maloletá , , namieta porušenie základného práva podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a porušenie svojich práv podľa čl. 5, čl. 8 ods. 1, čl. 9 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa oznámením Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 S 166/2015-53 z 20. júla 2015 a iným zásahom Slovenskej informačnej služby v konaní vedenom pod sp. zn. PPZ-HCP-BA2-2015/005435-004 poskytnutím vyjadrenia č. 65/152-D-12-200/2014-S a č. 65/152-D-12-220/2014-S, a takto

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. augusta 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), (ďalej len „sťažovateľka“) a maloletej , (ďalej len „maloletá sťažovateľka“), zastúpenej zákonnou zástupkyňou – matkou (spolu ďalej len „sťažovatelia“), všetci bytom , zastúpených Advokátskou kanceláriou Kolíková & Partners, s. r. o., Radvanská 21, Bratislava, konajúcou prostredníctvom advokátky a konateľky Mgr. Márie Kolíkovej, ktorou 1. sťažovateľ namieta - porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1, čl. 41 ods. 4, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 a čl. 41 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenie svojich práv podľa čl. 5, čl. 8 ods. 1, čl. 9 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa oznámením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 S 166/2015-53 z 20. júla 2015, - porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a čl. 41 ods. 4 ústavy v spojení s porušením čl. 41 ods. 1 ústavy, svojho práva podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru, ako aj porušenie svojich práv podľa čl. 5, čl. 8 ods. 1, čl. 9 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa iným zásahom Slovenskej informačnej služby (ďalej len „SIS“) v konaní vedenom pod sp. zn. PPZ-HCP-BA2-2015/005435-004 poskytnutím vyjadrenia č. 65/152-D-12-200/2014-S a č. 65/152-D-12-220/2014-S (ďalej aj „zásah SIS“), - porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 1 ústavy a porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy, ako aj porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zásahom krajského súdu spočívajúcim v neobsadení senátu 1S zákonným počtom sudcov v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 166/2015, - porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 166/2015; 2. sťažovateľka a maloletá sťažovateľka namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 23 ods. 4 ústavy v spojení s porušením čl. 41 ods. 1 ústavy a porušenie práva podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru oznámením krajského súdu č. k. 1 S 166/2015-53 z 20. júla 2015 a iným zásahom SIS v konaní vedenom pod sp. zn. PPZ-HCP-BA2-2015/005435-004 poskytnutím vyjadrenia č. 65/152-D-12-200/2014-S a č. 65/152-D-12-220/2014-S; 3. maloletá sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa čl. 41 ods. 4 ústavy a porušenie svojich práv podľa čl. 5, čl. 8 ods. 1, čl. 9 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa oznámením krajského súdu č. k. 1 S 166/2015-53 z 20. júla 2015 a iným zásahom SIS v konaní vedenom pod sp. zn. PPZ-HCP-BA2-2015/005435-004 poskytnutím vyjadrenia č. 65/152-D-12-200/2014-S a č. 65/152-D-12-220/2014-S.

V tom istom konaní bolo „Riaditeľstvu hraničnej a cudzineckej polície Bratislava... dňa 12. novembra 2014 doručené vyjadrenie Slovenskej informačnej služby Bratislava... č. 65/152-D-12-2002014-S, ktoré bolo zaevidované ako dôkaz č. PPZ-HCP-7/2014-BA9. Predmetné vyjadrenie obsahuje dôvernú podľa nášho názoru neoverenú, zavádzajúcu a s najvyššou pravdepodobnosťou nepravdivú, informáciu o sťažovateľovi. Táto informácia bola a je jediným údajným dôkazom o domnelej spoločenskej nebezpečnosti sťažovateľa. Samotná hodnota a kvalita tejto informácie je relatívna, nakoľko informácia sa dodnes nestala podnetom na začatie trestného konania, priestupkového konania a taktiež sťažovateľ na jej základe nebol vyhostený, ani inak potrestaný či už na území Slovenskej republiky alebo inej krajiny. Z dôvodu, že predmetná informácia nebola podkladom pôvodného rozhodnutia správneho orgánu, ako aj z dôvodu, že sťažovateľovi bolo objektívne znemožnené sa k SIS-kou poskytnutej informácii vyjadriť, bolo rozhodnutie správneho orgánu doručené dňa 30. septembra 2014 odvolacím orgánom zrušené... V ďalšom konaní správny orgán dal priestor sťažovateľovi na vyjadrenie k novému podkladu rozhodnutia, teda k utajovanej informácii, avšak bez toho, aby sťažovateľ mal vedomosť o jej obsahu. Správny orgán iba informoval sťažovateľa o existencii dôvernej informácie o činnosti, ktorou sťažovateľ vraj ohrozuje verejnú bezpečnosť a je spoločensky nebezpečný, pričom táto informácia bola poskytnutá štátnym orgánom SIS. Správny orgán nerešpektoval rozhodnutie odvolacieho orgánu v tom zmysle, že nevykonal žiadnu činnosť na prešetrenie skutočností sťažovateľom uvádzaných, ako ani žiadny z ním navrhovaných krokov schopných odhaliť pochybenie SIS a preukázať jeho tvrdenia o nepravdivosti SIS-kou poskytnutej informácie.“.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že jeho úmyslom je zotrvať na území Slovenskej republiky. Poukazuje na konanie vedené krajským súdom pod sp. zn. 5 S 289/2014 týkajúce sa jeho trvalého pobytu, taktiež na predchádzajúce konanie s rovnakým predmetom, ktoré bolo vedené pod sp. zn. 2 S 338/2010. Výsledok týchto konaní ovplyvnila informácia obsiahnutá vo vyjadrení SIS.

V súvislosti s vyjadrením SIS podal sťažovateľ „žalobu na preverenie informácie poskytnutej SIS-kou. Tieto kroky boli zamerané na oboznámenie sa s utajovanou skutočnosťou, aby ju sťažovateľ mohol v prebiehajúcom konaní vyvrátiť (Žiadosť o vydanie súhlasu s jednorazovým oboznámením sa s utajovanou skutočnosťou zo dňa 24. júna 2015 a zamietavá odpoveď riaditeľa SIS zo dňa 20. júla 2015), alebo kroky upozorňujúce SIS na omyl v jej činnosti s výzvami na prehodnotenie a preverenie SIS-kou evidovaných a poskytovaných informácii (Žiadosť o poskytnutie informácie, riadne vyhodnotenie informácie a sťažnosť v zmysle zákona o sťažnostiach doručená SIS dňa 29. apríla 2015, odpoveď SIS zo dňa 15. mája 2015, oznámenie prešetrenia sťažnosti zo dňa 15. júla 2015). Ani jeden z týchto krokov nemal pozitívny úspech, tak ako v minulých konaniach prebiehajúcich od roku 2009, kde sa taktiež jedinou prekážkou ich úspešného zavŕšenia stala informácia poskytnutá SIS... Domnievame sa, že vyjadrenie SIS obsahujúce utajovanú skutočnosť predstavuje iný zásah, ktorý je v zmysle čl. 127 Ústavy schopný porušiť základné práva jednotlivca...“.

K namietanému porušeniu práva sťažovateľov na súkromie a rodinný život sťažovateľ poukazuje predovšetkým na to, že výsledok doterajších konaní týkajúcich sa jeho trvalého pobytu ovplyvnilo vyjadrenie SIS. V týchto konaniach správny orgán, odvolací správny orgán a aj krajský súd konštatovali, že «nemajú právomoc prešetrovať kvalitu SIS-kou poskytnutej informácie. Odvolací orgán v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatuje: „Odvolací orgán ďalej konštatuje, že SIS pri plnení úloh podľa § 2 ods. 1 a 2 zákona NR SR č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe získava informácie ku konkrétnej osobne a na OCP PZ Trnava bola dňa 16. mája 2015 doručená informácia, ktorá je utajovanou skutočnosťou so stupňom utajenia „Dôverné“.

. . podľa ich stanovísk nemá právomoc vyhodnocovať pravdivosť a preverenie informácií poskytovaných SIS-kou, sme toho názoru, že túto činnosť s ohľadom na následky a ujmu spôsobenú sťažovateľovi a celej jeho rodine môže v tomto momente vykonať jedine Ústavný súd.

. . SIS nemôže poskytnúť správnemu orgánu len čistú informáciu o tom, že disponuje určitou informáciou o konkrétnej osobe. Pre samostatné objektívne rozhodovanie správneho orgánu je nevyhnutne potrebné, aby SIS zhrnula vo svojom vyjadrení aspoň základné skutočnosti o spôsobe získania informácie (či pochádza od anonyma, alebo je získaná činnosťou agentov, prípadne inou činnosťou SIS), o jej preverení (či došlo k prevereniu, kedy a akým spôsobom, prípadne či bola informácia viac krát preverovaná) a výsledky takéhoto preverenia. Podľa nášho názoru zákonodarca v zákone o pobyte cudzincov predpokladá, že SIS poskytne práve takéto komplexné stanovisko, čím umožní správnemu orgánu dôkladne a objektívne vyhodnotiť závažnosť a pravdivosť informácie. Následne potom môže správny orgán objektívne zvážiť celý skutkový stav, prihliadnuť na ďalšie skutočnosti uvádzané sťažovateľom ako aj existenciu jeho rodinných pút vo vzájomnej súvislosti s poskytnutým vyjadrením SIS a samostatne

Uvedený stav je o to závažnejší, že sťažovateľovi ani jeho právnemu zástupcovi nebolo povolené oboznámiť sa s utajovanou informáciou poskytnutou SIS, a teda správnemu orgánu reálne ani nemohol preukázať, že od jeho osoby nehrozí Slovenskej republike žiadne nebezpečenstvo. Sme toho názoru, že informácia poskytnutá SIS správnemu a odvolaciemu orgánu je identická s informáciou poskytnutou SIS príslušnému orgánu vo vyjadrení SIS zo dňa 7. novembra 2007 č. p.: 63/964-V-407-64/2007-S, a teda: „Osoba , sa zapájal do organizovania trestnej činnosti, ilegálne dovážal zbrane z Ukrajiny a následne ich predával do arabského.

Ukrajiny v Slovenskej republike zo dňa 16. septembra 2009, ktorým Ukrajina deklaruje, že sťažovateľ nikdy nevstúpil na územie Ukrajiny. Okrem toho sťažovateľ poskytol týmto orgánom aj vyjadrenie Zastupiteľského úradu Slovenskej republiky na Ukrajine Úradu policajného pridelenca Kyjev zo dňa 6. novembra 2009, ktorý po dopyte na Ministerstve vnútra Ukrajiny a týmto orgánom vykonanej lustrácie osoby konštatoval, že Ukrajina nemá k dispozícii žiadne informácie o tejto osobe. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ sa nemohol dopustiť činností, o ktorých SIS tvrdí, že k nim podľa jej informácii došlo.».

Právo sťažovateľa na súkromie a rodinný život porušil aj krajský súd tým, ako posúdil jeho žiadosť o odklad vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho správneho orgánu. „Žiadosť... odôvodnil sťažovateľ skutočnosťou, že ak nedôjde k odkladu, tak bude v zmysle ustanovenia § 111 ods. 1 písm. p) zákona o pobyte cudzincov musieť opustiť územie Slovenskej republiky, v opačnom prípade mu bude hroziť administratívne vyhostenie podľa ustanovenia § 82 a nasledujúcich zákona o pobyte cudzincov. Sťažovateľ upozornil súd, že ak nedôjde k odkladu vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho orgánu a sťažovateľ bude pod hrozbou opustenia krajiny, alebo krajinu nútene opustí, bude de facto odňaté jeho právo na rodinný život... Súd podľa nášho názoru vôbec nevzal do úvahy skutočnosť, že žalobca je v manželskom zväzku s občiankou Slovenskej republiky. Súd tak urobil napriek tomu, že v zmysle ustanovenia čl. 41 ods. 1 Ústavy musí takýto manželský zväzok v rámci ústavných a zákonných limitov všestranne chrániť. Preto sa domnievame, že súd pri vyhodnocovaní sťažovateľovej žiadosti o odklad vykonateľnosti rozhodnutia prekročil Ústavou mu ustanovené limity, rozhodol svojvoľne bez toho, aby vzal do úvahy právo na súkromie a rodinný život sťažovateľa, čím toto právo porušil.“

Podľa sťažovateľa poskytovaním a šírením predmetnej informácie zo strany SIS a tiež tým, že krajský súd nevyhovel jeho žiadosti o odklad vykonateľnosti rozhodnutia, dochádza k rozdeleniu rodiny a nútenému odňatiu dieťaťa otcovi, teda aj k porušeniu rodičovských práv sťažovateľa a práv maloletej sťažovateľky podľa čl. 5, čl. 9 ods. 1, čl. 10 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa v spojení s čl. 41 ods. 4 ústavy.

Sťažovateľ namieta tiež porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 ústavy a porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V tejto súvislosti poukazuje na svoju argumentáciu v žalobe o preskúmanie zákonnosti a v žiadostiach o odklad vykonateľnosti rozhodnutia. Uvádza, že svoje žiadosti odôvodnil aj tým, že po odchode alebo nútenom vyhostení zo Slovenska mu bude prakticky znemožnené domáhať sa svojich práv v konaniach pred súdom, a „... preto aj s ohľadom na argumentáciu k porušeniu rodičovských práv a práva na rodinný život sa domnievame, že súd nezvážil dôkladne všetky aspekty konkrétneho prípadu a nezohľadnil hľadisko proporcionality pri rozhodovaní o odklade vykonateľnosti rozhodnutia. Zároveň súd dospel k záveru, ktorý je v rozpore s účelom a významom inštitútu odkladu vykonateľnosti rozhodnutia podľa § 250c OSP. Na základe vyššie uvedeného sa preto domnievame, že súd sa pri svojej úvahe o (ne)udelení odkladu vykonateľnosti rozhodnutia dopustil zjavnej svojvôle. Súčasne sa domnievame, že vybavenie žiadosti o odklad vykonateľnosti rozhodnutia len oznámením bez odôvodnenia je neprípustné, obzvlášť v takomto zložitom prípade.

Takáto forma nedáva sťažovateľovi žiadne záruky, že súd sa vysporiadal dostatočne vážne s jeho žiadosťou a vyvážil všetky sťažovateľove práva v konflikte, prípade zohľadnil jedinečnosti konkrétneho prípadu. Osobitnou okolnosťou pri porušení práva na spravodlivý proces je skutočnosť, že v konaní sp. zn.: 1 S/166/2015 do dnešného dňa nie je plne obsadený zákonný senát. Súd teda nemá možnosť vo veci v súlade s právom rozhodnúť a podľa nášho názoru nemohol zákonne rozhodnúť ani o sťažovateľovej žiadosti na odklad vykonateľnosti rozhodnutia. Zároveň upozorňujeme Ústavný súd, že v súdnom konaní sp. zn.: 1 S/166/2015 prebiehajúcom pred súdom máme, s ohľadom na nekompletnosť zákonného senátu, podozrenie na nečinnosť súdu.“.

Sťažovateľ zastáva názor, že skutočnosti, ktoré uvádza vo svojej sťažnosti, odôvodňujú, aby ústavný súd v predmetnej veci prijal sťažnosť na ďalšie konanie aj v prípade, ak dospeje k záveru, že sťažovatelia nevyčerpali dostupné prostriedky nápravy, t. j. žiada, aby ústavný súd neaplikoval princíp subsidiarity. „Podľa vyššie uvedeného je zrejmé, že v tomto konkrétnom prípade je kľúčovým hľadiskom čas. Ak nedôjde k čo najskoršiemu konečnému rozhodnutiu vo veci samej alebo odkladu vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho orgánu, tak sťažovateľ bude musieť opustiť územie Slovenskej republiky. V tomto momente neexistuje orgán, ktorý by o predmetných zásahoch do práv žalobcu mohol rozhodnúť ako konečná inštancia rýchlejšie ako Ústavný súd... s ohľadom na špecifiká tohto konkrétneho prípadu sa domnievame, že všetky ostatné orgány verejnej moci a procesy ochrany práv (s výnimkou Ústavného súdu a konania pred ním) sú neefektívne a nefunkčné. Z uvedeného podľa nášho názoru jednoznačne vyplýva, že aplikovanie princípu subsidiarity pre rozhodovanie Ústavného súdu na úkor princípu právneho štátu, právnej istoty a práv sťažovateľov na súkromie a rodinný život, či spravodlivý proces a súdnu ochranu je v priamom rozpore s cieľom princípu subsidiarity. Domnievame sa, že ak by došlo k otestovaniu možnej ujmy na právach spôsobených v tomto prípade bezvýhradným aplikovaním princípu subsidiarity prostredníctvom testu proporcionality, počínanie Ústavného súdu, ktorým by z dôvodu princípu subsidiarity rozhodovania Ústavného súdu odmietol sťažnosť sťažovateľov, takýto zásah by nevyhovel už v prvej zložke testu proporcionality, nie to ešte vo zvyšných dvoch. Vzhľadom na uvedené máme za preukázané, že je nevyhnutne potrebné, aby Ústavný súd či už s ohľadom na uskutočnené kroky sťažovateľa pre vyriešenie tejto veci, alebo z dôvodu jeho ťažkej životnej situácie nepristupoval k výkladu ustanovenia čl. 127 ods. 1 príliš formalisticky, ale práve naopak a prijal túto sťažnosť na ďalšie konanie.“

Policajného zboru, Úradu hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava č. PPZ-HCP-BA2-2015/005435-004) porušené boli a iným zásahom Slovenskej informačnej služby obzvlášť v konaní č. k.: PPZ-HCP- BA2-2015/005435-004 (poskytovaním vyjadrenia obsahujúceho neurčité utajované informácie o sťažovateľovi s cieľom zabrániť sťažovateľovi v získaní pobytu na území Slovenskej republiky) porušené boli.

. . . Právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy s spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru iným zásahom Krajského súdu v Bratislave spočívajúcom v neobsadení zákonného senátu 1S zákonným počtom sudcov v konaní sp. zn.: 1 S/166/2015 porušené bolo.

. . . Práva maloletej dcéry sťažovateľa na súkromie a rodinný život podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru v spojení s čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 1 Ústavy; ako aj práva dieťaťa podľa čl. 5, čl. 9 ods. 1, čl. 10 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa v spojení s čl. 41 ods. 4 Ústavy; ako aj právo podľa čl. 23 ods. 4 Ústavy iným zásahom Krajského súdu v Bratislave č. k.: 1 S/166/2015-53 z 20. júla 2015 (oznámením o nevyhovení žiadosti o odklad vykonateľnosti rozhodnutia Prezídia Policajného zboru, Úradu hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava č. PPZ-HCP-BA2-2015/005435-004) porušené boli a iným zásahom Slovenskej informačnej služby obzvlášť v konaní č. k.: PPZ-HCP- BA2-2015/005435-004 (poskytovaním vyjadrenia obsahujúceho neurčité utajované informácie o sťažovateľovi s cieľom zabrániť sťažovateľovi v získaní pobytu na území Slovenskej republiky) porušené boli.

iným zásahom Krajského súdu v Bratislave č. k.: 1 S/166/2015-53 z 20. júla 2015 (oznámením o nevyhovení žiadosti o odklad vykonateľnosti rozhodnutia Prezídia Policajného zboru, Úradu hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava č. PPZ-HCP-BA2-2015/005435-004) porušené boli a iným zásahom Slovenskej informačnej služby obzvlášť v konaní č. k.: PPZ-HCP- BA2-2015/005435-004 (poskytovaním vyjadrenia obsahujúceho neurčité utajované informácie o sťažovateľovi s cieľom zabrániť sťažovateľovi v získaní pobytu na území Slovenskej republiky) porušené boli.

Prikazuje Krajskému súdu v Bratislave urobiť v konaní sp. zn.: 1 S/166/2015 úkony podľa príslušných právnych predpisov na zákonné obsadenie senátu 1 S . . . Slovenskej informačnej službe obzvlášť v konaní č. k.: PPZ-HCP-BA2- 2015/005435-004 sa zakazuje pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd sťažovateľa, manželky sťažovateľa a jeho maloletej dcéry poskytovaním vyjadrení príslušným orgánom, ktoré obsahujú neurčité utajované informácie o sťažovateľovi s cieľom zabrániť sťažovateľovi v získaní pobytu na území Slovenskej republiky

Krajský súd v Bratislave a Slovenská informačná služba sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľom trovy konania do 30 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

Sťažovateľ v sťažnosti tiež navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a odložil vykonateľnosť rozhodnutia odvolacieho správneho orgánu z 13. mája 2015. „Sťažovatelia sa nachádzajú v životnej situácii, ktorú bez pomoci Ústavného súdu nedokážu riešiť. Jedinou alternatívou prípadnému definitívnemu opusteniu Slovenskej republiky sa v tomto čase javí právomoc Ústavného súdu rozhodnúť o dočasnom opatrení, ktorým odloží vykonateľnosť rozhodnutia odvolacieho orgánu v konaní o žiadosti o udelenie tolerovaného pobytu. Odkladom vykonateľnosti tohto rozhodnutia nadobudne v zmysle zákona o pobyte cudzincov sťažovateľ titul na legálny pobyt na území Slovenskej republiky. Hoci je zrejmé, že sťažnosťou nie je napádané rozhodnutie odvolacieho orgánu, iba odkladom vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho orgánu, ktoré úzko súvisí s iným zásahom tak súdu ako aj SIS, môže dôjsť k zabezpečeniu práv sťažovateľa pred ich odňatím, respektíve pred závažnou ujmou, ktorá by na nich mohla vzniknúť. Preto žiadame Ústavný súd, aby pristúpil k implicitnému výkladu ustanovenia § 52 ods. 2 zákona o Ústavnom súde a odložil vykonateľnosť rozhodnutia odvolacieho orgánu, ako rozhodnutia úzko súvisiaceho s napádanými inými zásahmi súdu a SIS...“

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Sťažovateľ sa domnieva, že vo svojich žiadostiach o odklad vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho správneho orgánu dostatočne preukázal na hrozbu závažnej ujmy. Podľa sťažovateľa ak nedôjde k odkladu vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho správneho orgánu, bude musieť opustiť územie Slovenskej republiky, v opačnom prípade bude môcť byť administratívne vyhostený. Takto by došlo k zásahu do súkromného a rodinného života sťažovateľov. Sťažovateľ sa domnieva, že preukázal zákonné dôvody na odklad vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho správneho orgánu podľa § 250c ods. 1 OSP, preto sa krajský súd dopustil svojvôle, keď jeho žiadostiam nevyhovel a odoprel mu reálny prístup k súdu.

Sťažovateľ tiež tvrdí, že krajský súd mal svoje oznámenie náležite odôvodniť tak, aby bolo zrejmé, z akých dôvodov nevyhovel žiadostiam o odklad vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho správneho orgánu.

Sťažovateľ podal krajskému súdu 8. júla 2015 žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odvolacieho správneho orgánu a tiež návrh na odklad vykonateľnosti tohto rozhodnutia. Dňa 14. júla 2015 podal opakovanú žiadosť, ktorou žiadal, aby krajský súd odložil vykonateľnosť rozhodnutia odvolacieho správneho orgánu.

Oznámením č. k. 1 S 166/2015-53 z 20. júla 2015 predsedníčka senátu krajského súdu sťažovateľovi oznámila, že „v súlade s ustanovením § 250c ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku... žiadosti zo dňa 08. 07. 2015 a zo dňa 14. 07. 2015 o odklad vykonateľnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA2-2015/005435-004 zo dňa 13. 5. 2015 nebolo vyhovené“.

Podľa § 246c ods. 1 OSP pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný prostriedok je prípustný, len ak je to ustanovené v tejto časti. Proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opravný prostriedok nie je prípustný.

Ústavný súd už v predchádzajúcich rozhodnutiach (napr. III. ÚS 456/2014) uviedol, že odklad vykonateľnosti právoplatného rozhodnutia správneho orgánu má mimoriadny charakter, keďže súd v ňom prelamuje právne účinky právoplatného správneho aktu. Správny súd o ňom rozhodne v prípade, že dospeje k záveru o existencii hrozby závažnej ujmy, ktorá je v príčinnej súvislosti s okamžitým výkonom správneho rozhodnutia (nie s výkonom ako takým). Reálnosť hrozby závažnej ujmy posudzuje súd v medziach správnej úvahy, ktorej možnosť vyplýva z formulácie § 250c ods. 1 OSP, podľa ktorej predseda senátu môže uznesením odložiť vykonateľnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy. Z § 250c ods. 1 OSP tiež vyplýva, že ak súd vyhovie žiadosti účastníka konania, rozhodne o tom uznesením. Zo znenia uvedeného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku však nevyplýva, že súd by mal vydať zamietavé rozhodnutie (uznesenie), keďže Občiansky súdny poriadok v druhej vete § 250c ods. 1 uvádza, že ak predseda senátu nevyhovie žiadosti, upovedomí o tom účastníka. Takáto formulácia bola v záujme ochrany princípu právnej istoty účastníkov konania do § 250c OSP doplnená zákonom č. 424/2002 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, ktorý týmto poskytol účastníkom konania právo na oboznámenie sa s nesúhlasným posúdením žiadosti o odklad vykonateľnosti správneho rozhodnutia formou upovedomenia.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd dospel prostredníctvom postupu predsedníčky senátu 1S k záveru vyjadrenému v oznámení z 20. júla 2015 na základe postupu upraveného v zákone a v medziach svojich právomocí (m. m. I. ÚS 4/08, III. ÚS 456/2014), a preto ústavný súd nemá dôvod zasahovať do postupu krajského súdu.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu absencia porušenia ústavnoprocesných princípov (čl. 46 až čl. 48 ústavy) v zásade vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv a slobôd sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré patria aj sťažovateľmi označené základné práva podľa čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 23 ods. 4 a čl. 41 ods. 4 ústavy, právo podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 5, čl. 8 ods. 1, čl. 9 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa (m. m. IV. ÚS 116/05, II. ÚS 78/05). Ústavný súd totižto nie je opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, ale súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by potom v zásade nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

Ústavný súd tiež zdôrazňuje, že čl. 1 ods. 1, resp. čl. 41 ods. 1 ústavy majú charakter ústavných princípov, resp. všeobecných interpretačných pravidiel, ktoré sú všetky orgány verejnej moci povinné rešpektovať pri výklade a uplatňovaní ústavy, a preto sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 119/07). Keďže predmetom tohto konania je rozhodovanie o porušení základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, možno v tomto konaní uvažovať o porušení čl. 1 ods. 1 a čl. 41 ods. 1 ústavy len v spojení s porušením konkrétneho základného práva alebo slobody. Pretože v posudzovanom prípade ústavný súd nedospel k záveru o porušení niektorého základného práva alebo slobody, nemohol dospieť ani k záveru o porušení čl. 1 ods. 1 a čl. 41 ods. 1 ústavy.

II.2 K namietanému porušeniu práv sťažovateľov zásahom SIS

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04).

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Z argumentácie v tejto časti sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie označených práv podľa ústavy, dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa zásahom SIS – poskytnutím vyjadrenia SIS správnemu orgánu, ktoré obsahuje utajované skutočnosti týkajúce sa sťažovateľa, ktoré boli rozhodujúce pre zamietnutie jeho žiadosti o udelenie tolerovaného pobytu na území Slovenskej republiky správnym orgánom. Zo sťažnosti tiež vyplýva, že sťažovateľ namieta, že - správny orgán ho neoboznámil s obsahom vyjadrenia SIS a nebolo to umožnené ani jeho právnemu zástupcovi; - správny orgán nevykonal ním navrhnuté šetrenie, ktoré malo preukázať nepravdivosť vyjadrenia SIS; - správny orgán, odvolací správny orgán a aj krajský súd si osvojili „mimozákonnú prax“, podľa ktorej nehodnotia informácie poskytnuté SIS ako dôkaz, ale svojím postupom fakticky zaviedli zásadu viazanosti informáciou poskytnutou SIS. V tejto súvislosti poukazuje sťažovateľ na postup správnych orgánov v konaní o udelenie trvalého pobytu a na postup krajského súdu v konaniach, v ktorých preskúmaval zákonnosť rozhodnutí o trvalom pobyte sťažovateľa; - vyjadrenie SIS musí mať určité formálne a obsahové náležitosti, t. j. vyjadrenie musí obsahovať spôsob získania informácie, údaje o preverení informácie a výsledky tohto preverenia tak, aby vyjadrenie mohlo byť vecne preskúmané správnymi orgánmi, prípadne krajským súdom z hľadiska úplnosti, pravdivosti, hodnovernosti a pod.

Predmetným zásahom SIS (poskytnutím vyjadrení v konaní správneho orgánu o žiadosti sťažovateľa o udelenie tolerovaného pobytu) malo dôjsť aj k porušeniu označených práv sťažovateľky a maloletej sťažovateľky podľa ústavy a dohovoru, ako aj k porušeniu práv maloletej sťažovateľky podľa Dohovoru o právach dieťaťa.

Právomoc krajského súdu, ktorý v čase rozhodovania ústavného súdu o žalobe sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ešte nerozhodol, vylučuje, aby o týchto námietkach rozhodoval ústavný súd, preto sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok právomoci.

Nad rámec veci ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že krajský súd pri rozhodovaní o žalobe sťažovateľa bude viazaný právnymi závermi ústavného súdu, ktoré už vo svojej doterajšej judikatúre uviedol v súvislosti s rozhodovaním vo veciach s podobným predmetom konania.

II.3 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru iným zásahom krajského súdu spočívajúcim v neobsadení senátu 1S zákonným počtom sudcov v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 166/2015

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Podľa názoru ústavného súdu má rozvrh práce zásadný význam pre uplatnenie ústavou garantovaného práva na zákonného sudcu. Zákonným sudcom môže byť ktorýkoľvek sudca daného súdu, ktorý sa podľa rozvrhu práce má stať sudcom v danej veci. Elementárnou podmienkou v tomto prípade však je, aby sa vec pridelila v súlade s rozvrhom práce pre daný kalendárny rok, v ktorom je vec oprávnenej osoby doručená tomuto súdu (IV. ÚS 3/08, IV. ÚS 298/2011).

Podľa § 3 ods. 3 zákona o súdoch zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte. Účastník konania alebo strana v konaní, v ktorom rozhoduje súd v senáte, nemá právo na vopred určeného sudcu spravodajcu. Zákonným sudcom je aj sudca určený podľa odseku 4.

Podľa § 3 ods. 4 zákona o súdoch zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.

Podľa § 49 písm. a) zákona o súdoch predsedovia súdov zabezpečujú riadenie súdov v oblasti výkonu súdnictva najmä rozvrhom práce.

Podľa § 50 ods. 1 zákona o súdoch na účely tohto zákona sa rozvrhom práce rozumie akt riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu pri zabezpečovaní výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.

Podľa § 50 ods. 2 zákona o súdoch rozvrh práce obsahuje a) určenie senátov, samosudcov, súdnych úradníkov a notárov poverených vybavovaním jednotlivých druhov vecí, ktoré došli na súd, b) zloženie senátov s uvedením predsedu senátu a ďalších sudcov; v rozvrhu práce sa tiež uvedie, ktorý z viacerých predsedov senátov určených do toho istého senátu riadi a organizuje činnosť senátu, c) určenie spôsobu zastupovania senátov, sudcov, samosudcov, predsedov senátov a súdnych úradníkov tak, aby bolo možné zabezpečiť v súlade s osobitnými zákonmi konanie a rozhodovanie v prejednávanej veci v prípade vylúčenia sudcu alebo súdneho úradníka a v prípade náhlej prekážky brániacej sudcovi alebo súdnemu úradníkovi vykonať jednotlivé úkony, d) spôsob a podmienky vykonania zmien v rozvrhu práce v prípade dlhodobej neprítomnosti sudcu a ak sa zmení personálne obsadenie súdu.

Z mailovej správy krajského súdu zo 4. augusta 2015 vyplýva, že nedostatočné personálne obsadenie krajského súdu sudcami spôsobuje stav, že jedno miesto sudcu senátu 1S je neobsadené. Predseda krajského súdu neuviedol, akým spôsobom sa uprázdnilo miesto príslušného sudcu v senáte 1S. Tento stav (neobsadenie miesta sudcu) a stav s podobnými účinkami mohol byť spôsobený právnymi skutočnosťami, ktoré majú za následok zánik funkcie sudcu [porovnaj § 17 a nasl. zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“)], preložením sudcu na iný súd podľa § 14 zákona o sudcoch, prerušením výkonu funkcie sudcu podľa § 24 zákona o sudcoch alebo pre existenciu prekážky výkonu funkcie sudcu (predovšetkým rodičovskej dovolenky) podľa § 60 zákona o sudcoch. Tento stav v zásade vzniká prirodzene zo zákonom predpokladaných dôvodov.

Úlohou predsedu súdu ako orgánu riadenia a správy súdu (§ 33 ods. 2 zákona o súdoch) je vytvárať podmienky na riadny výkon súdnictva (§ 32 ods. 1 zákona o súdoch). Jeho povinnosťou je zabezpečiť, aby výkon súdnictva vo všeobecnosti vrátane vo veci sťažovateľa, t. j. prerokovanie a rozhodnutie vo veci, ktorá tvorí predmet konania, prebiehal riadne a bez zbytočných prieťahov, a to bez ohľadu na to, že právomoci pri určovaní počtu sudcov a obsadzovaní voľných miest sudcov vykonáva aj Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Predseda súdu pritom postupuje podľa zákona o súdoch a podľa rozvrhu práce [§ 49 písm. a) zákona o súdoch], predovšetkým podľa všeobecných zásad platných pre občianskoprávne, správne a obchodné kolégium na príslušný kalendárny rok a na základe rozdelenia agendy medzi jednotlivé senáty a prostredníctvom inštitútu zastupujúceho senátu, ktoré sú obsahom rozvrhu práce.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00). Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (II. ÚS 92/05). Dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy (I. ÚS 27/02, I. ÚS 197/03, I. ÚS 38/04).

Sťažovateľ podal 8. júla 2015 žalobu o preskúmanie rozhodnutia odvolacieho správneho orgánu z 13. mája 2015. Sťažovateľ tiež podal 20. júla 2015 sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 62 ods. 1 zákona o súdoch. Krajský súd prípisom z 20. júla 2015 oznámil účastníkom konania, že nevyhovel žiadosti sťažovateľa z 8. júla 2015 a zo 14. júla 2015 o odklad vykonateľnosti odvolacieho správneho súdu. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že krajský súd následne doručoval žalobu sťažovateľa na vyjadrenie, resp. si aj vyžiadal administratívny spis. V čase predbežného prerokovania sťažnosti sťažovateľov ústavným súdom krajský súd vo veci samej nerozhodol.

V Košiciach 24. septembra 2015