II. ÚS 61/2015

1. Základné práva podľa čl. 30 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 6 S 1/2014 z 24. septembra 2014 p o r u š e n é b o l i .

2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré mu j e Okresný súd Žiar nad Hronom p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 3. Okresný súd Žiar nad Hronom j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet jeho právnej zástupkyne Špireková & Partners, s. r. o., Námestie Matice slovenskej 6, Žiar nad Hronom, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. novembra 2014 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 30 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 S 1/2014 z 24. septembra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza: „Sťažovateľ má za to, že Okresný súd Žiar nad Hronom nesprávnou aplikáciou jednoduchého práva spôsobil porušenie základného práva sťažovateľa na ochranu pred diskrimináciou, právo na súdnu ochranu, právo zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov, volebného práva a prístupu k voleným

Občania pritom majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám. Podľa čl. 2 ods. 1 Ústavy SR, štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo. Nepriamo, t. j. prostredníctvom volených zástupcov, teda aj prostredníctvom voľby poslancov do obecných zastupiteľstiev Nepriamo, t. j. prostredníctvom volených zástupcov, teda aj prostredníctvom voľby poslancov do obecných zastupiteľstiev a starostov obcí, dochádza k realizácii princípu suverenity občanov, uvedeného v čl. 2 ods. 1 Ústavy SR. Sťažovateľ má za to, že prísne formalistický výklad zákonných ustanovení zákona o voľbách a zákona o petičnom práve, vo vzťahu k posúdeniu úplnosti petície na podporu kandidatúry nezávislého kandidáta, tak, ako ho vykonala Miestna volebná komisia a následne aj Okresný súd Žiar nad Hronom môže mať za následok znemožnenie výkonu ústavou garantovaného práva navrhovateľa byť volený do orgánov verejnej moci (pasívne volebné právo). Navyše, nedostatky, ktoré boli vytýkané zo strany Miestnej volebnej komisie v Prestavlkoch k predloženej petícii sťažovateľa, mohli

Ústavou SR. Dôvody neuznania podpisov pod č. 85: a pod č. 100: , spočívajúce v tom, že podpisovatelia neuviedli k označeniu názvu obce aj súpisné číslo domu, sťažovateľ nepovažuje za tak závažné, že ich dôsledkom by malo byť úplné neuznanie

kandidáta.“

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti. Právna zástupkyňa sťažovateľa a predseda okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľa a predsedu okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. Predseda okresného súdu sa k sťažnosti vyjadril v prípise sp. zn. Spr. A/177/15 z 3. marca 2015, v ktorom poukázal na to, že nedisponuje „právomocou posúdiť procesnoprávny postup resp. hmotnoprávne posúdenie veci zákonným sudcom. Naviac nebolo možné konzultovať postup zákonnej sudkyne... z dôvodu dlhodobej PN.“. Navrhol, aby ústavný súd nálezom rozhodol tak, že základné práva sťažovateľa podľa čl. 30 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu porušené neboli.

Sťažovateľ sa k vyjadreniu predsedu okresného súdu osobitne nevyjadril.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (II. ÚS 1/95, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva a slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00). Ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva sťažovateľa) ústavný súd hodnotí aj také rozhodnutia všeobecných súdov, v ktorých boli zákony, prípadne podzákonné právne úpravy interpretované v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti v dôsledku napr. prílišného formalizmu (IV. ÚS 192/08, IV. ÚS 69/2012, I. ÚS 26/2010, III. ÚS 163/2011, podobne aj Ústavný súd Českej republiky, napr. III. ÚS 150/99).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy právneho poriadku Slovenskej republiky. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (II. ÚS 249/2011).

V súvislosti s namietaným porušením základných práv podľa čl. 30 ods. 1 a 4 ústavy poukazuje ústavný súd na to, že tieto základné práva sú jedným z kľúčových politických práv, ktoré súvisia a charakterom Slovenskej republiky ako demokratického a právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy).

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 30 ods. 1 a 4 ústavy ústavný súd poznamenáva, že z jeho doterajšej rozhodovacej praxe vyplýva, že orgány zabezpečujúce prístup k voleným a iným verejným funkciám môžu porušiť čl. 30 ods. 4 ústavy (a tým aj čl. 30 ods. 1 ústavy, pozn.) aj tým, že „sťažia, uľahčia alebo znemožnia uchádzanie sa o funkciu“ (III. ÚS 75/01), resp. že nezabezpečia „objektivitu konania“ (II. ÚS 9/00, III. ÚS 23/00). V tejto súvislosti ústavný súd už uviedol (II. ÚS 5/03), že „v právnom štáte je nevyhnutné, aby každý orgán verejnej moci... postupoval pri výkone svojej právomoci tak, že zabezpečí objektivitu svojho postupu smerujúceho k ochrane alebo uplatňovaniu základného práva alebo základnej slobody, ako aj objektivitu samotného rozhodovania o ochrane a uplatňovaní základného práva alebo základnej slobody, a to bez ohľadu na to, či tento postup prebieha v právne formalizovanom rámci alebo iba v rámci faktickej činnosti príslušného orgánu verejnej moci. Uplatňovanie a ochrana každého základného práva alebo slobody musí byť v činnosti každého orgánu verejnej moci zabezpečená reálne a musí prebiehať na nediskriminačnom základe. Táto požiadavka sa dotýka každého úkonu orgánu verejnej moci, ktorý priamo alebo aspoň sprostredkovane súvisí s ochranou alebo uplatňovaním základného práva alebo slobody.“ Podobne vo veci sp. zn. PL. ÚS 35/03 ústavný súd uviedol: „... subjektom tohto práva je každý občan Slovenskej republiky, ktorý sa o volenú funkciu uchádza. Obsahom uvedeného práva je aj predpoklad, že jednotliví voliči budú mať možnosť odovzdať svoj hlas v prospech niektorého z kandidátov za rovnakých podmienok vrátane možnosti dostať sa k informáciám o jednotlivých kandidátoch rovnakým spôsobom.“

Podľa judikatúry ústavného súdu ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva) hodnotí ústavný súd aj také rozhodnutia všeobecných súdov, v ktorých boli zákony, prípadne podzákonné právne úpravy interpretované v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti v dôsledku napr. prílišného formalizmu (IV. ÚS 192/08, IV. ÚS 69/2012, IV. ÚS 92/2012, I. ÚS 26/2010, III. ÚS 163/2011, podobne aj Ústavný súd Českej republiky napr. III. ÚS 150/99). K výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. Jazykový výklad môže totiž v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu predstavovať len prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis; na overenie správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či spresnenie potom slúžia ostatné interpretačné prístupy postavené na roveň gramatickému výkladu, najmä teleologický a systematický výklad vrátane ústavne konformného výkladu, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný korektív pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy (IV. ÚS 92/2012, I. ÚS 351/2010, m. m. I. ÚS 306/2010).

Materiálny prístup pri výklade a aplikácii volebných zákonov a pri hodnotení porušení volebných zákonov je potrebné aplikovať v celom volebnom procese, t. j. aj v štádiu predkladania kandidátnych listín a hodnotenia toho, či kandidát splnil zákonné predpoklady na zaregistrovanie ako kandidáta pre voľby starostu obce, prípadne poslanca obecného zastupiteľstva.

Následne okresný súd citoval relevantné ustanovenia zákona Slovenskej národnej rady č. 346/1990 Zb. o voľbách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o voľbách“), zákona č. 85/1990 Zb. o petičnom práve v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o petičnom práve“) a uviedol svoje právne závery: «Preskúmaním petície voličov obce Prestavlky na podporu kandidatúry nezávislého kandidáta (navrhovateľa) na starostu obce vo voľbách v roku 2014 súd dospel k záveru, že petícia je neúplná. Neobsahuje pri všetkých voličoch v počte 100 zákonom predpísané údaje o voličovi: meno a priezvisko, dátum narodenia, trvalý pobyt (názov obce a číslo domu). Pri podpise voličov pod poradovým číslom 85 na strane č. 6 petičného hárku a poradovým číslom 100 na 7. strane petičného hárku nie je uvedené číslo domu. Volič pod poradovým číslom 42 na strane č. 3 petičného hárku je označený nečitateľnými údajmi. Súd má za to, že petícia má obsahovať pri označení trvalého pobytu voličov len názov obce, ulice, ak je obec členená na ulice, a číslo domu, a preto označenie trvalého pobytu voličov s dodatkom „časť “ je irelevantné. Z výsledkov dokazovania mal súd za preukázané, že Miestna volebná komisia v Prestavlkoch postupovala súlade so zákonom, keď pre neúplnosť petície rozhodla o nezaregistrovaní navrhovateľa ako nezávislého kandidáta na kandidátnej listine pre voľby starostu obce Prestavlky vo voľbách do orgánov samosprávy obcí v roku 2014. Z uvedených dôvodov pri aplikácii citovaných zákonných ustanovení súd návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol.»

Podľa § 21 ods. 2 zákona o voľbách kandidovať na funkciu starostu (primátora) môžu aj nezávislí kandidáti. Nezávislý kandidát doručí svoju kandidátnu listinu v dvoch rovnopisoch zapisovateľovi miestnej volebnej komisie najneskôr 55 dní predo dňom volieb. Súčasťou kandidátnej listiny nezávislého kandidáta je petícia podpísaná voličmi podporujúcimi jeho kandidatúru. Potrebný počet podpisov podľa veľkosti obce je uvedený v prílohe k tomuto zákonu. V petícii sa pri každom podpise uvedie meno a priezvisko voliča, dátum narodenia voliča a trvalý pobyt, ktorým sa rozumie názov obce, názov ulice, ak sa obec člení na ulice, a číslo domu.

Podľa § 21 ods. 3 zákona o voľbách kandidátna listina obsahuje meno, priezvisko a akademický titul, vek, povolanie, trvalý pobyt kandidáta a názov politickej strany, ktorá kandidáta navrhla, alebo údaj o tom, že ide o nezávislého kandidáta. Ku kandidátnej listine sa pripojí vyhlásenie podľa § 16 ods. 8 zákona o voľbách.

Podľa § 22 ods. 1 písm. c) zákona o voľbách miestna volebná komisia predložené kandidátne listiny preskúma a nezaregistruje kandidáta, ak chýba alebo ak je neúplná petícia podľa § 21 ods. 2.

Podľa § 1 ods. 1 zákona o petičnom práve každý má právo sám alebo s inými obracať sa vo veciach verejného alebo iného spoločného záujmu na štátne orgány a orgány územnej samosprávy (ďalej len „orgán verejnej správy“) so žiadosťami, návrhmi a sťažnosťami (ďalej len „petícia“).

Podľa § 4 ods. 1 zákona o petičnom práve každý má právo spôsobom neodporujúcim zákonu vyzývať iné osoby, aby svojím podpisom petíciu podporili. Fyzická osoba čitateľne uvedie svoje meno, priezvisko, adresu trvalého pobytu a k týmto údajom pripojí svoj podpis... Ak osobitný predpis ustanovuje najnižší počet osôb podporujúcich petíciu alebo vek osôb podporujúcich petíciu, uvedie sa čitateľne k údajom o osobe podporujúcej petíciu aj dátum jej narodenia. Osobám podporujúcim petíciu sa musí umožniť, aby sa s obsahom petície riadne oboznámili pred jej podpísaním.

Všeobecné náležitosti petície upravuje zákon o petičnom práve, ktorý v § 1 ods. 1 upravuje, že petíciou sú žiadosti, návrhy a sťažnosti vo veciach verejného alebo iného spoločného záujmu (hmotné vymedzenie petície).

Formálne vymedzenie petície upravuje § 5 ods. 1 a § 4 ods. 5 zákona o petičnom práve. Podľa uvedených ustanovení petícia je písomná, a obsahuje ­ označenie petície, ­ predmet verejného alebo iného spoločného záujmu (petícia v hmotnom význame), ­ zákonom vymedzené údaje o subjektoch, ktoré podávajú petíciu (údaje o osobách, ktoré podávajú petíciu ako jednotlivé osoby alebo ako členovia petičného výboru), ­ zákonom vymedzené údaje o osobe určenej na zastupovanie v styku s orgánom verejnej správy, ­ podpis osoby, ktorá predkladá petíciu, resp. osoby určenej na zastupovanie v styku s orgánom verejnej správy a ­ číselný údaj, ktorý vymedzuje počet priložených podpisových hárkov.

Zo znenia zákona o petičnom práve vyplýva, že súčasťou petície vo formálnom zmysle sú podpisové hárky (porovnaj napr. § 4 ods. 2, § 4 ods. 4, § 4 ods. 5), t. j. hárky, na ktorých osoby prejavia zákonom predpísaným spôsobom svoju vôľu podporiť petíciu (petíciu v hmotnom význame) – podpisom a čitateľným uvedením zákonom ustanovených údajov. Podľa § 4 ods. 4 zákona o petičnom práve podpisové hárky musia obsahovať ­ text petície, alebo musia byť označené tak, aby bolo zrejmé, aká petícia sa má podporiť podpismi, ­ meno, priezvisko a úplná adresa trvalého pobytu osoby, ktorá je určená na zastupovanie v styku s orgánom verejnej správy, ­ číselný údaj, ktorý vyjadruje poradie podpisového hárku.

Zmyslom a účelom tých ustanovení zákona o voľbách, ktoré upravujú zákonné náležitosti prejavu vôle voliča na podpisovom hárku petície podporujúcej kandidatúru nezávislého kandidáta, je požiadavka, aby tento prejav vôle bol vykonaný spôsobom, ktorý umožní záver o identite voliča a jeho reálnej existencii, jeho veku a tiež o jeho trvalom pobyte na území príslušnej obce, v ktorej kandiduje nezávislý kandidát.

Okresný súd sa v odôvodnení napadnutého uznesenia stotožnil so záverom miestnej volebnej komisie, že petícia sťažovateľa nespĺňala zákonom predpísané náležitosti z dôvodu, že dvaja voliči neuviedli pri označení trvalého pobytu súpisné číslo domu, a tiež jeden volič označil dátum narodenia a trvalý pobyt nečitateľne, preto ich podpisy považoval za neplatné.

Ústavný súd v súvislosti s overením platnosti podpisov voličov uvedených v petícii pod č. 85 a č. 100 pre neuvedenie čísla domu poukazuje na svoje závery v jeho skoršom rozhodnutí (PL. ÚS 4/95), ktoré možno aplikovať aj v tejto veci. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu vyplýva, že jediným vytýkaným nedostatkom pri týchto podpisoch bolo neuvedenie čísla domu, pričom ale nevznikla pochybnosť o existencii a identite týchto voličov, o ich veku a ich trvalom pobyte na území obce. Za týchto okolností bolo podľa ústavného súdu potrebné považovať tieto podpisy za platné.

Pokiaľ ide o posúdenie platnosti podpisu pod č. 42 – odôvodnenie napadnutého uznesenia v tejto časti považuje ústavný súd za nepreskúmateľné. Okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia poukazuje v prvom rade na skutkové zistenie, že v registri obyvateľov „sa uvedená osoba nedá lustrovať“. Okresný súd sa však v odôvodnení následne obmedzil na záver o neplatnosti tohto podpisu pre nečitateľné uvedenie dátumu narodenia a trvalého pobytu bez toho, aby sa vysporiadal s existenciou a totožnosťou tejto osoby.

Okresný súd sa v odôvodnení napadnutého uznesenia tiež nevysporiadal v zákone o petičnom práve ustanovenou povinnosťou príslušného orgánu verejnej správy vyzvať predkladateľa petície na odstránenie jej nedostatkov podľa § 5 ods. 5 zákona o petičnom práve. Nevysporiadal sa s tým, či uvedené ustanovenie zákona o petičnom práve je potrebné aplikovať pri skúmaní náležitostí petície nezávislého kandidáta v doslovnom gramatickom znení zákona o petičnom práve, prípadne či ho treba aplikovať primeraným spôsobom vzhľadom na jej špecifickú funkciu vo voľbách „priznanú“ jej zákonom o voľbách, a tiež, či toto ustanovenie možno aplikovať v prípade nedostatkov, ktoré sa týkajú prejavu vôle voliča na podpisových hárkoch petície. Z predloženého súdneho spisu okresného súdu vyplýva, že okresný súd rozhodol bez nariadenia pojednávania. Z predloženého súdneho spisu okresného súdu však nevyplýva, či pred svojím rozhodnutím okresný súd zisťoval, či miestna volebná komisia vyzvala sťažovateľa na odstránenie vytýkaných nedostatkov petície; sám okresný súd sťažovateľa na ich odstránenie podľa § 5 ods. 5 zákona o petičnom práve nevyzval. Ani z odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu nevyplýva, prečo nepovažoval okresný súd za potrebné vyzvať sťažovateľa na odstránenie nedostatkov petície.

Ústavný súd takto dospel k záveru, že aplikáciu a výklad § 16 ods. 9 a § 21 ods. 2 zákona o voľbách okresným súdom – pri hodnotení platnosti prejavu vôle voliča na podpisovom hárku petície na podporu kandidatúry sťažovateľa – je potrebné považovať v časti za prehnane formálnu a v rozpore s princípom spravodlivosti a v časti za nepreskúmateľnú a zjavne neodôvodnenú. Takýto výklad a aplikácia nerešpektuje zmysel a účel citovaných zákonných ustanovení a nie je prejavom materiálneho prístupu k výkladu a aplikácii právnych predpisov. Z tohto dôvodu je napadnuté uznesenie okresného súdu ústavne neudržateľné. Ústavný súd preto rozhodol, že napadnutým uznesením okresného súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ poukazuje na to, že jeden kandidát bol „stranícky“, pričom sťažovateľ bol kandidátom nezávislým. Podmienka predloženia petície voličov podporujúcich kandidatúru kandidáta sa vzťahuje len na nezávislého kandidáta. Rozdielne zákonné podmienky registrácie kandidátov a skúmanie toho, či tieto podmienky kandidáti splnili, nie sú porušením čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy. Rovnako tak ani ústavne neudržateľný postup v procese hodnotenia zákonných podmienok pre zaregistrovanie kandidátnej listiny nezávislého kandidáta nepredstavuje automaticky porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy. Sťažovateľ v sťažnosti neuvádza takú argumentáciu, ktorá by nasvedčovala možnému porušeniu čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, preto ústavný súd sťažnosti v tejto časti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

Sťažovateľ namieta porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Európsky súd pre ľudské práva konštatoval, že čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno aplikovať na súdne konanie, ktoré sa týka výlučne politického práva sťažovateľa a nesúvisí s jeho občianskym právom alebo záväzkom v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. rozsudok vo veci Orujov proti Azerbajdžanu z 26. 7. 2011 a rozsudok vo veci Pierre – Bloch proti Francúzsku z 21. 10. 1997 týkajúci sa sťažností kandidátov na poslancov zákonodarných zborov, alebo rozsudok vo veci Čerepkov proti Rusku z 25. 1. 2000 týkajúci sa výkonu funkcie primátora Vladivostoku).

Ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým uznesením okresného súdu z 29. septembra 2014 boli porušené základné práva sťažovateľa podľa čl. 30 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy. Nevyhovel však návrhu sťažovateľa na to, aby zrušil napadnuté

uznesenie

a vrátil vec okresnému súdu (bod 4 výroku tohto nálezu). Tento návrh považoval ústavný súd v čase svojho rozhodovania za právne bezvýznamný z toho dôvodu, že okresný súd už nemôže svojím postupom, prípadne rozhodnutím v prospech sťažovateľa, zasiahnuť do právoplatných výsledkov volieb do orgánov samosprávy obce; rozhodnutie ústavného súdu by bolo iba iluzórne.

Ústavný súd v súvislosti s požiadavkou sťažovateľa formulovanou v petite sťažnosti uvádza, že právomocou vyhlásiť voľby do orgánov územnej samosprávy za neplatné a zrušiť výsledok volieb disponuje len v konaní podľa čl. 129 ods. 2 ústavy, nie aj v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, ktorú uplatnil sťažovateľ na ochranu svojich práv.

Sťažovateľ požadoval primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Ústavný súd považoval priznanie finančného zadosťučinenia za jedinú možnú a reálnu satisfakciu pre sťažovateľa a akceptoval jeho požiadavku.

S prihliadnutím na okolnosti predmetnej veci, na to, že následok, ktorý vznikol napadnutým uznesením okresného súdu, ktorý spočíval v tom, že sťažovateľovi bolo znemožnené sa uchádzať o funkciu starostu obce, ústavný súd priznal sťažovateľovi sumu 3 000 €, ktorá je podľa názoru ústavného súdu primeraná konkrétnym okolnostiam posudzovanej veci (bod 2 výroku tohto nálezu).

Sťažovateľ tiež žiadal úhradu trov konania pred ústavným súdom, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním advokátkou, pričom výšku týchto trov nevyčíslil.

Podľa § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom, ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania zo svojho.

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.