II. ÚS 618/2015

1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 38 Er 577/2013 p o r u š i l základné právo maloletého a maloletej , aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Maloletému a maloletej p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume každému po 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Maloletému a maloletej p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume 533,59 € (slovom päťstotridsaťtri eur a päťdesiatdeväť centov), ktorú j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý vyplatiť na účet ich advokátky JUDr. Evy Geleneky Hencovskej, Advokátska kancelária, Bajzova 2, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Odôvodnenie:

I.

Dňa 18.09.2013 vydal Okresný súd Košice II uznesenie, pod sp. zn. 38Er/577/2013, ktorým námietky povinného proti exekúcii a proti trovám exekúcie zamietol. Proti citovanému uzneseniu prvostupňového súdu podal povinný odvolanie. Napriek tomu, že povinný podal odvolanie voči napadnutému uzneseniu ešte 18.09.2013, doposiaľ nebolo vydané meritórne rozhodnutie vo veci samej. Spis je od roku 2013 na Okresnom súde Košice II, u JUDr. Frankoviča, ktorému bola vec pridelená, a odvtedy už uplynula doba vyše dva a pol roka. Na základe uvedeného sa sťažovatelia domáhali nápravy vzniknutého stavu aj podanou sťažnosťou na prieťahy v konaní, adresovanou k rukám predsedovi súdu. Dňa 22.01.2015 bola v uvedenej veci sťažovateľom zaslaná odpoveď na predmetnú sťažnosť, v ktorej predseda súdu uznal sťažnosť za dôvodnú s tým, že po skončení práceneschopnosti bude sudca upozornený na povinnosť konať vo veci bez zbytočných prieťahov. Základom konania je pritom nárok sťažovateľov, ako maloletých, na úhradu dlžného výživného, spolu s bežným výživným do budúcna, a teda záujem, ktorý by mal byť považovaný za najdôležitejší a prvoradý v každom konaní. Prostriedky, ktoré by mali byť vyplácané povinným za účelom starostlivosti o deti, ich výchovu a vzdelávanie, sú povinnému zrážané a uložené v depozite, a preto od roku 2013, tieto sťažovateľom nie sú poukazované a nemôžu s nimi voľne disponovať. (...) Od roku 2013 sudca nevykonal vo veci žiadny úkon, nevydal meritórne rozhodnutie vo veci samej. Týmto konaním dochádza k porušovaniu základného práva sťažovateľov, garantovaného Ústavou Slovenskej republiky, špecifikovaného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. (...) právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, je nečinnosťou zákonného sudcu sústavne porušované už od roku 2013 a tento stav naďalej trvá. Vzniknutý právny stav je o to závažnejší, že k výraznému zásahu a ohrozeniu práv dochádza u maloletých deti. Za obdobie viac ako dva a pol roka súd nevykonal ani dielčie úkony, ktoré by smerovali k vydaniu rozhodnutia vo veci samej.

vzniknúť na strane účastníkov konania, od ktorých sa v súčasnom období nevyžaduje realizácia žiadneho úkonu, ale vznikli výlučne na strane súdu. Relevancia tohto stavu je zvýraznená aj tým, že faktická náročnosť úkonu, ktorý by mal súd v danom prípade vykonať, je minimálna. Záverom je potrebné uviesť do pozornosti aj tú skutočnosť, že prieťahy spôsobené v danom konaní nepriaznivo ovplyvňujú dôveru sťažovateľov v súdnu moc, znemožňujú im realizáciu ich základných práv, ohrozujú ich záujmy, porušujú ústavné princípy a ponechávajú ich v permanentnej právnej neistote, napriek tomu, že účelom súdnej moci a jej realizácie je práve zabezpečiť spravodlivosť a nápravu nezákonného stavu a to v čo

. .) Sťažovatelia v súlade s čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky žiadajú priznať náhradu nemajetkovej ujmy. S ohľadom na okolnosti prípadu, zakladajúce porušenie základných práv sťažovateľov, nielen v zmysle čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky, ale aj medzinárodných právnych predpisov, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, konkrétne článku 6 ods. 1, rovnako tak v zmysle zásad spravodlivosti, požadujú

Preto v zmysle vyššie citovaných skutočností, považujú sťažovatelia uvedenú výšku nemajetkovej ujmy za adekvátnu a zároveň žiadajú, aby v zmysle ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, bol Okresný súd Košice II povinný nahradiť im trovy konania (v súvislosti s poskytnutím právnej pomoci pri spísaní predmetnej sťažnosti) za dva úkony právnej pomoci a to prípravu a prevzatie zastúpenia a písomné podanie vo veci samej.

Okresnému súdu Košice II, v konaní vedenom pod sp. zn. 38 Er/577/2013 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľom priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5.000 €, ktoré je Okresný súd Košice II povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

Okresný súd Košice II je povinný nahradiť sťažovateľom trovy konania vo výške 355,73 Eur do 15 dní od právoplatnosti nálezu na účet právnej zástupkyne sťažovateľov.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom, listom sp. zn. 1 SprV 595/2015 z 23. októbra 2015 a právna zástupkyňa maloletých sťažovateľov stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 9. novembra 2015.

2.2 Právna zástupkyňa maloletých sťažovateľov v reakcii na uvedené vyjadrenie predsedu okresného súdu zaujala toto stanovisko: „(...) V zmysle chronologického prehľadu jednotlivých úkonov za obdobie od februára 2013 až do vydania uznesenia zo dňa 22.10.2015 je zrejmé, že počas minimálne dvoch rokov súd vo veci nevykonal žiadne úkony smerujúce k vydaniu rozhodnutia vo veci samej. Z obsahu súdneho spisu pritom neboli zistené okolnosti opodstatňujúce zložitosť prerokúvanej veci po skutkovej stránke. Podľa vyjadrenia Okresného súdu Košice II, táto nečinnosť bola vyvolaná neprítomnosťou zákonného sudcu v nepravidelných asových intervaloch, ktoré zároveň neumožnili prijať dôvodné opatrenia smerujúce k prerozdeleniu veci v súlade so zákonom a rozvrhom práce na príslušný rok. Táto skutočnosť nemôže ospravedlniť obdobia nečinnosti a predovšetkým nesústredenej a neefektívnej činnosti konajúceho súdu, a to obzvlášť v danej právnej veci, kedy má byť poskytnutá ochrana právam dieťaťa, a v prvom rade právo na plnenie vyživovacej povinnosti zo strany povinného rodiča. Sťažovatelia sú toho názoru, že k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky došlo postupom všeobecného súdu v dôsledku zbytočných prieťahov, čo v konečnom dôsledku malo za následok zmarenie možnosti poskytnúť efektívnu a účinnú ochranu tým právam účastníka konania, ktorých ochrany sa domáhali. Vzhľadom na predmet konania okresného súdu doba tohto konania zasahuje do samotnej podstaty a účelu práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, pretože poskytnutie reálnej súdnej ochrany účastníkovi konania nevyhnutne predpokladá jej poskytnutie v rozumnom ase zodpovedajúcom povahe práv, ktoré sú predmetom konania, a reálnym okolnostiam prejednávanej veci. Neprítomnosť konajúceho sudcu v rozhodnom období, keď zároveň nebolo možné predmetnú vec prideliť inému sudcovi, považujú sťažovatelia za obdobie nečinnosti okresného súdu, ktoré nemožno ospravedlniť. Okresný súd vedel o prekážke na strane súdu a mal vykonať včas také účinné opatrenia, ktoré by zabezpečili plynulý a efektívny priebeh konania vo veci. Toto obdobie preto sťažovatelia kvalifikujú ako konanie so zbytočnými prieťahmi. Obranu okresného súdu spočívajúcu v neprítomnosti konajúceho sudcu v nepravidelných časových intervaloch preto nie je možné akceptovať. Ani podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR vyššie uvedené dôvody vymedzené okresným súdom nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní. Podľa názoru Ústavného súdu SR v skutkovo podobných veciach personálne problémy by mohli len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas a adekvátne opatrenia. Okresný súd vo svojom stanovisku neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné usudzovať, že v danej veci sa snažil zjednať nápravu. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností sú sťažovatelia toho názoru, že nimi podaná sťažnosť je opodstatnená, a zároveň si uplatňujú aj vyčíslený nárok na trovy právneho zastúpenia za predmetné vyjadrenie(...)“

Dňa 22. marca 2013 bola okresnému súdu doručená opätovná žiadosť súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Dňa 4. apríla 2013 okresný súd vyzval súdnu exekútorku na opravu žiadosti o udelenie poverenia. Dňa 25. apríla 2013 bola okresnému súdu doručená opravená žiadosť súdnej exekútorky o udelenie poverenia. Dňa 26. apríla 2013 vydal okresný súd poverenie na výkon exekúcie, ktorým poveril súdnu exekútorku JUDr. Máriu Hlavňovú. Dňa 28. mája 2013 boli okresnému súdu súdnou exekútorkou predložené na rozhodnutie námietky proti exekúcii a proti trovám exekúcie podané povinným. Dňa 31. mája 2013 okresný súd vyzval sťažovateľov na vyjadrenie k námietkam podaným povinným. Dňa 16. júla 2013 bolo okresnému súdu predložené vyjadrenie sťažovateľov k námietkam povinného. Dňa 18. septembra 2013 okresný súd uznesením č. k. 38 Er 577/2013-39 námietky povinného proti exekúcii a proti trovám exekúcie zamietol. Dňa 14. októbra 2013 podal povinný na okresnom súde odvolanie proti uzneseniu č. k. 38 Er 577/2013-39. Dňa 21. októbra 2013 okresný súd vyzval sťažovateľov na vyjadrenie k odvolaniu podanému povinným. Dňa 5. decembra 2013 bolo okresnému súdu predložené vyjadrenie sťažovateľov k odvolaniu povinného. Dňa 28. októbra 2014 bola okresnému súdu súdnou exekútorkou predložená žiadosť o oznámenie skutočností „neumožňujúcich vydanie rozhodnutia“ o námietkach povinného proti exekúcii. Dňa 6. novembra 2014 sťažovatelia požiadali okresný súd o vydanie rozhodnutia vo veci samej. Dňa 29. decembra 2014 podali sťažovatelia na okresnom súde sťažnosť na prieťahy v konaní. Dňa 22. októbra 2015 okresný súd uznesením č. k. 38 Er 577/2013-55 námietky povinného proti exekúcii a proti trovám exekúcie zamietol.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z názoru, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (napr. II. ÚS 26/95).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetom napadnutého exekučného konania je vymáhanie výživného pre maloleté deti, t. j. vec, ktorej povaha si vyžaduje osobitnú starostlivosť všeobecného súdu o naplnenie účelu súdneho konania, čo okrem iného znamená, že všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená (§ 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie (m. m. I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 19/00).

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a predovšetkým konštatuje, že okresný súd bol danej veci dlhodobo nečinný, konkrétne od 5. decembra 2013 do 22. októbra 2015 (takmer dva roky). Uvedená nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas takmer dvoch rokov súd nevykonával vo veci úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa maloletí sťažovatelia počas napadnutého súdneho konania nachádzali, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). K uvedenej nečinnosti, a teda k zbytočným prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale v dôsledku postupu súdu. Na dôvod uvedený predsedom okresného súdu, že k zbytočným prieťahom malo dôjsť v období „neprítomnosti vo veci konajúceho sudcu zo zákonných dôvodov v nepravidelných časových úsekoch“, nebolo možné ani v tomto prípade prihliadať a akceptovať ho. Ústavný súd už v podobných súvislostiach viackrát vyslovil (pozri napr. I. ÚS 23/03 a v ňom cit. predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu), že nedostatočné personálne obsadenie súdu (a nadmerné množstvo vecí), v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci  a teda vykonanie spravodlivosti  bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho sudcu, nemožno systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním na obmedzené personálne kapacity príslušných súdov (pozri napr. I. ÚS 119/03). Okrem uvedeného ústavný súd opakovane zdôraznil, že pri posudzovaní toho, či bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú vec. Preto pri posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti nemožno prihliadnuť na skutočnosti označované ako objektívne vo vyjadrení súdu (I. ÚS 6/06).

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2015