II. ÚS 63/2015

1. Základné práva podľa čl. 30 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Trebišov sp. zn. 11 S 1/2014 z 29. septembra 2014 p o r u š e n é b o l i .

2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré mu j e Okresný súd Trebišov p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Trebišov j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet jeho právneho zástupcu Mgr. Branislava Granca, Kováčska 28, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

Odôvodnenie:

I.

Miestna volebná komisia svoje rozhodnutia odôvodnila tým, že predložená petícia voličov podporujúcich kandidatúru sťažovateľa neobsahovala náležitosti podľa § 21 ods. 2, resp. § 16 ods. 9 zákona Slovenskej národnej rady č. 346/1990 Zb. o voľbách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o voľbách“). «Nedostatok petície spočíval v tom, že z celkového počtu 304 podpísaných osôb, len 25 uviedlo pri svojom bydlisku aj názov obce zatiaľ čo 279 osôb uviedlo len ulicu a súpisné číslo, bez uvedenia slova „ “. Vypustenie slova „ “ tak malo za následok nezaregistrovanie kandidáta pre voľby starostu obce a voľby do obecného zastupiteľstva, a to napriek tomu, že údaj o obci sa nachádzal v záhlaví každého jedného hárku petície a podpísaní občania obce boli na petícii jednoznačne identifikovaní všetkými ostatnými zákonnými identifikátormi (meno a priezvisko, dátum narodenia, ulica a súpisné číslo).»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ podal okresnému súdu návrh na vydanie rozhodnutia o jeho zaregistrovaní ako kandidáta na starostu a tiež na poslanca obecného zastupiteľstva obce podľa § 250zb Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Okresný súd napadnutým uznesením sp. zn. 11 S 1/2014 z 29. septembra 2014 rozhodol tak, že návrh sťažovateľa zamietol.

Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol: „Uznesením Okresného súdu Trebišov, sp. zn. 11 S 1/2014 zo dňa 29. 09. 2014 bolo porušené základné právo sťažovateľa... podľa Článku 30 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky... podľa Článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a... podľa Článku 6 ods. 1 Dohovoru... Zrušuje uznesenie Okresného súdu Trebišov, sp. zn. 11 S 1/2014 zo dňa 29. 09. 2014 a vec mu vracia na ďalšie konanie. Okresný súd Trebišov je povinný uhradiť [sťažovateľovi]... trovy konania vo výške 284,08 eur do 15 dní od právoplatností tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu...“

Podaním doručeným ústavnému súdu 7. novembra 2014 sťažovateľ doplnil svoju sťažnosť tak, že navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorým by „pozastavil konanie volieb starostu obce a konanie volieb do obecného zastupiteľstva obce a to do právoplatného rozhodnutia... o sťažnosti sťažovateľa a zároveň, aby odložil vykonateľnosť uznesenia Okresného súdu Trebišov, sp. zn. 11 S 1/2014 zo dňa 29. 09. 2014“.

V súvislosti s návrhom na dočasné opatrenie sťažovateľ poukázal na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 651/2014 v právne obdobnej veci.

Ústavný súd po predbežnom prerokovaní uznesením z 28. januára 2015 prijal sťažnosť na ďalšie konanie. Vzhľadom na čas uskutočnenia volieb – 15. novembra 2014 a na čas predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd návrhu na rozhodnutie o dočasnom opatrení nevyhovel.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľa a predseda okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, keďže dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Podľa vedomosti súdu problém s petičnými hárkami z dôvodu neuvedenia všetkých predpísaných údajov o osobách, ktoré ich podpisujú pretrváva pri každých komunálnych voľbách. Aj v roku 2014 došlo k takejto situácii a to aj v okrese Trebišov na viacerých miestach. Generálna prevencia v tejto oblasti sa tak javí ako nedostatočná a „prísne“ rozhodnutie nášho súdu má plniť aj tento účel. K problematike vyhodnocovania neúplnosti petičných listín z hľadiska uvedenia adresy trvalého pobytu doposiaľ nie je na Slovensku zjednocujúce usmerňujúce stanovisko. Rozhodnutie Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 7 S 1/2010, na ktoré sa odvoláva sťažovateľ bolo vydané súdom rovnakého stupňa a sťažovateľ ho citoval z dôvodu, že je v jeho záujme. V rámci celého Slovenska však rozhodovanie nie je jednotné. Príkladom je rozhodnutie Okresného súdu Lučenec sp. zn. 13 S 8/2014, ktorým z dôvodu neúplných petičných listín bol návrh na zaregistrovanie nezávislého kandidáta zamietnutý. Súd považuje plné uvedenie adresy trvalého pobytu za nutnosť nie z hľadiska správnej identifikácie danej osoby ale z dôvodu dodržania litery zákona. Pokiaľ by všeobecné súdy odobrili takýto nedostatok a kandidáta by napriek neúplnosti jeho petičných hárkov zaregistrovali, stratila by právna úprava o náležitostiach petície význam. Tiež by tým boli znevýhodnení tí kandidáti, ktorí svoje petičné listiny predložili ako obsahovo správne a úplné. Tunajší súd nemal záujem poškodiť sťažovateľa na jeho pasívnom volebnom práve. Svoj neúspech si zrejme zapríčinil sám. Osoba, ktorá chce vykonávať funkciu starostu obce, musí pri plnení svojich povinností byť dôsledná nielen voči sebe ale aj voči iným, čo však menovaný dostatočne nepreukázal.»

Ústavnému súdu SR dávame do pozorností konštatovanie odporcu, že takéto pochybenie nie je ojedinelým, nakoľko sa opakuje pri každých komunálnych voľbách. Odporca dokonca uvádza, že nakoľko generálna prevencia zlyháva, prísnejšie rozhodnutie je namieste. Sťažovateľ je toho názoru, že práve vedomosť odporcu o opakovaných formálnych pochybeniach pri uvádzaní osobných údajov na petičných hárkoch, malo byť dôvodom pre odstraňovanie týchto pochybení (tam kde to je možné) a nie príležitosťou pre prehnane formalistický prístup. Z vyjadrenia odporcu zároveň nepriamo vyplýva, že odporca sťažovateľa potrestal prísnym rozhodnutím vzhľadom na opakovaný výskyt identických pochybení v ostatných prípadoch. Vzorovým príkladom prehnane formalistického prístupu je aj záverečné odôvodnenie odporcu, spočívajúce v tvrdení, že úplné uvedenie adresy na petičných hárkoch nie je dôležité z pohľadu identifikácie podpísaných osôb, ale z dôvodu dodržania litery zákona. Sťažovateľ s týmto zásadne nesúhlasí, nakoľko je toho názoru, že úmyslom zákonodarcu bolo práve zabezpečenie dostatočnej identifikácie podpisujúcich sa osôb. Z tohto pohľadu tak odporca uprednostnil striktne formalistický prístup pred zisťovaním účelu právnej úpravy (v danom prípade identifikácia podpísaných osôb). Je pritom zrejmé, že označenie obce na každej strane petičných hárkov v spojení s uvedením príslušnej ulice a čísla domu nevzbudzuje žiadne pochybnosti o tom, kde podpisujúce sa osoby bývajú, tzn. kde majú svoj trvalý pobyt. Sťažovateľ súhlasí s tým, že v otázke vyhodnocovania neúplnosti petičných hárkov nie je na Slovensku zjednocujúce stanovisko, súhlasí aj s tým že rozhodnutie Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp. zn. 7 S 1/2010 predložil, nakoľko je v jeho prospech, pričom odporca poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Lučenec, sp. zn. 13 S 8/2014, ktoré je pre zmenu v prospech odporcu. Práve upriamenie pozornosti Ústavného súdu SR na rozdielnu rozhodovaciu prax nižších súdov, umožní Ústavnému súdu SR priame porovnanie dvoch rôznych koncepcií pri aplikácii právnych predpisov. Sťažovateľ je toho názoru, že práve postup Okresného súdu Liptovský Mikuláš je tým správnym, nakoľko ako orgán vykladajúci právo, využil dostupné interpretačné prostriedky na preklenutie nepodstatných nedostatkov petičných hárkov a uprednostnil koncepciu platnosti v spojení s teleologickým výkladom nad koncepciou neplatnosti s prísne formálnym, gramatickým výkladom. Naopak, práve výklad zákona použitý odporcom považuje sťažovateľ za arbitrárny a porušujúci jeho základné práva označené v sťažnosti.“

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (II. ÚS 1/95, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva a slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00). Ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva sťažovateľa) ústavný súd hodnotí aj také rozhodnutia všeobecných súdov, v ktorých boli zákony, prípadne podzákonné právne úpravy interpretované v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti v dôsledku napr. prílišného formalizmu (IV. ÚS 192/08, IV. ÚS 69/2012, I. ÚS 26/2010, III. ÚS 163/2011, podobne aj Ústavný súd Českej republiky napr. III. ÚS 150/99).

Výklad a aplikácia práva všeobecnými súdmi musí byť v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 30 ods. 1 ústavy poukazuje ústavný súd na to, že toto základné právo je jedným z kľúčových politických práv, ktoré súvisia s charakterom Slovenskej republiky ako demokratického a právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy). Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 30 ods. 1 ústavy ústavný súd poznamenáva, že z jeho doterajšej rozhodovacej praxe vyplýva, že orgány zabezpečujúce prístup k voleným a iným verejným funkciám môžu porušiť čl. 30 ods. 4 ústavy (a tým aj čl. 30 ods. 1 ústavy, pozn.) aj tým, že „sťažia, uľahčia alebo znemožnia uchádzanie sa o funkciu“ (III. ÚS 75/01), resp. že nezabezpečia „objektivitu konania“ (II. ÚS 9/00, III. ÚS 23/00). V tejto súvislosti ústavný súd už uviedol (II. ÚS 5/03), že „v právnom štáte je nevyhnutné, aby každý orgán verejnej moci... postupoval pri výkone svojej právomoci tak, že zabezpečí objektivitu svojho postupu smerujúceho k ochrane alebo uplatňovaniu základného práva alebo základnej slobody, ako aj objektivitu samotného rozhodovania o ochrane a uplatňovaní základného práva alebo základnej slobody, a to bez ohľadu na to, či tento postup prebieha v právne formalizovanom rámci alebo iba v rámci faktickej činnosti príslušného orgánu verejnej moci. Uplatňovanie a ochrana každého základného práva alebo slobody musí byť v činnosti každého orgánu verejnej moci zabezpečená reálne a musí prebiehať na nediskriminačnom základe. Táto požiadavka sa dotýka každého úkonu orgánu verejnej moci, ktorý priamo alebo aspoň sprostredkovane súvisí s ochranou alebo uplatňovaním základného práva alebo slobody.“. Podobne vo veci sp. zn. PL. ÚS 35/03 ústavný súd uviedol: „... subjektom tohto práva je každý občan Slovenskej republiky, ktorý sa o volenú funkciu uchádza. Obsahom uvedeného práva je aj predpoklad, že jednotliví voliči budú mať možnosť odovzdať svoj hlas v prospech niektorého z kandidátov za rovnakých podmienok vrátane možnosti dostať sa k informáciám o jednotlivých kandidátoch rovnakým spôsobom.“

Podľa judikatúry ústavného súdu ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva) hodnotí ústavný súd aj také rozhodnutia všeobecných súdov, v ktorých boli zákony, prípadne podzákonné právne úpravy interpretované v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti v dôsledku napr. prílišného formalizmu (IV. ÚS 192/08, IV. ÚS 69/2012, IV. ÚS 92/2012, I. ÚS 26/2010, III. ÚS 163/2011, podobne aj Ústavný súd Českej republiky napr. III. ÚS 150/99). K výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. Jazykový výklad môže totiž v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu predstavovať len prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis; na overenie správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či spresnenie potom slúžia ostatné interpretačné prístupy postavené na roveň gramatickému výkladu, najmä teleologický a systematický výklad vrátane ústavne konformného výkladu, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný korektív pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy (IV. ÚS 92/2012, I. ÚS 351/2010, m. m. I. ÚS 306/2010).

Materiálny prístup pri výklade a aplikácii volebných zákonov a pri hodnotení porušení volebných zákonov je potrebné aplikovať v celom volebnom procese, t. j. aj v štádiu predkladania kandidátnych listín a hodnotenia toho, či kandidát splnil zákonné predpoklady pre zaregistrovanie ako kandidáta pre voľby starostu obce, prípadne poslanca obecného zastupiteľstva.

Rozhodnutia miestnej volebnej komisie preskúmal na základe návrhu sťažovateľa okresný súd a napadnutým uznesením jeho návrh zamietol. V odôvodnení uviedol: „V prejednávanom prípade sa súd oboznámil s kandidátnou listinou pre voľby starostu obce aj s petičnými listinami. Kandidátna listina pre voľby za poslanca obecného zastupiteľstva nebola menovaným predložená. Následne dospel súd k záveru, že Volebná komisia vo správne rozhodla v oboch prípadoch, keď nezaregistrovala menovaného ako kandidáta pre voľbu starostu obce a tiež pre voľbu do obecného zastupiteľstva. ako nezávislý kandidát mal povinnosť predložiť s kandidačnou listinou petičné hárky s podpismi minimálne dvesto osôb. Petičné hárky menovaného síce obsahujú podpisy 304 osôb. Z nich však len 25 občanov malo správne pri trvalom pobyte uvedené všetky údaje a to názov obce, názov ulice, na ktorú sa obec člení a číslo domu. Tento počet 25 nebol dostačujúci k zaregistrovaniu ako nezávislého kandidáta pre voľby starostu obce a tiež pre voľby poslancov obecného zastupiteľstva. Podľa názoru súdu bolo vecou samotného kandidáta, aby v záujme dodržania litery zákona dohliadol na správne uvedenie trvalého pobytu osôb, ktoré sa podpisovali na petíciu vyjadriac mu tak podporu. Chyba v nesprávnom označení trvalého bydliska osôb, ktorí podpísali petíciu pre terajšieho navrhovateľa nemôže byť odstránená výkladom, že identifikácia týchto osôb je nesporná s tým, že v záhlaví petičného hárku je uvedené, že ju podpisujú občania obce . V danom prípade petícia je tak závažný dokument, že musí spĺňať všetky zákonom predpísané náležitosti už aj z toho dôvodu, že je to listina, ktorá tvorí súčasť volieb, jednej z najdôležitejších udalostí v živote spoločnosti. Na samotnom petičnom hárku je predtlač, kde sa uvádza, že je podpísaná voličmi danej obce a nasleduje predtlač o údajoch voličov, kde opäť pri trvalom bydlisku je v zátvorke uvedený údaj − obec, ulica a číslo domu. Argument navrhovateľa o poskytnutí lehoty na odstránenie chyby v presnom uvedení trvalého bydliska podpísaného voliča v zmysle § 5 ods. 1 Zákona č. 85/1990 Zb. o petičnom práve súd vyhodnotil ako právne bezvýznamný. Petícia totiž spĺňa všetky zákonné náležitosti uvedené v § 5 ods. 1 petičného zákona. Podľa ust. § 5 ods. 1 petičného zákona petícia musí byť písomná, označená slovom petícia a musí obsahovať predmet verejného alebo iného spoločenského záujmu a údaje uvedené v § 4 ods. 1 o tom, kto ju podáva. Podľa § 4 ods. 1 petičného zákona každý má právo spôsobom neodporujúcim zákonu vyzývať iné osoby, aby svojím podpisom petíciu podporili. Fyzická osoba čitateľne uvedie svoje meno, priezvisko, adresu trvalého pobytu (odkaz na § 3 Zák. č. 253/1998 Z. z. o hlásení pobytu občanov SR) a k týmto údajom pripojí svoj podpis.

Sťažovateľ tiež namieta, že miestna volebná komisia ho nevyzvala na odstránenie nedostatkov petície v zmysle § 5 ods. 5 zákona č. 85/1990 Zb. o petičnom práve v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o petičnom práve“).

Podľa § 16 ods. 4 zákona o voľbách kandidátna listina nezávislého kandidáta obsahuje meno a priezvisko, akademický titul, vek, povolanie, trvalý pobyt a podpis kandidáta.

Podľa § 16 ods. 9 zákona o voľbách súčasťou kandidátnej listiny nezávislého kandidáta je petícia podpísaná voličmi podporujúcimi jeho kandidatúru. Potrebný počet podpisov podľa veľkosti obce je uvedený v prílohe k tomuto zákonu. V petícii sa pri každom podpise uvedie meno a priezvisko voliča, dátum narodenia voliča a trvalý pobyt, ktorým sa rozumie názov obce, názov ulice, ak sa obec člení na ulice, a číslo domu. Počet obyvateľov obce zverejní obec spôsobom v mieste obvyklým najneskôr 85 dní pred dňom volieb.

Podľa § 17 ods. 1 písm. f) zákona o voľbách miestna volebná komisia predložené kandidátne listiny preskúma a nezaregistruje kandidáta, ak chýba alebo je neúplná petícia podľa § 16 ods. 9.

Podľa § 21 ods. 2 zákona o voľbách kandidovať na funkciu starostu (primátora) môžu aj nezávislí kandidáti. Nezávislý kandidát doručí svoju kandidátnu listinu v dvoch rovnopisoch zapisovateľovi miestnej volebnej komisie najneskôr 55 dní predo dňom volieb. Súčasťou kandidátnej listiny nezávislého kandidáta je petícia podpísaná voličmi podporujúcimi jeho kandidatúru. Potrebný počet podpisov podľa veľkosti obce je uvedený v prílohe k tomuto zákonu. V petícii sa pri každom podpise uvedie meno a priezvisko voliča, dátum narodenia voliča a trvalý pobyt, ktorým sa rozumie názov obce, názov ulice, ak sa obec člení na ulice, a číslo domu.

Podľa § 5 ods. 1 zákona o petičnom práve petícia musí byť písomná, označená slovom petícia a musí obsahovať predmet verejného alebo iného spoločného záujmu a údaje uvedené v § 4 ods. 1 zákona o petičnom práve o tom, kto ju podáva; ak petíciu podáva petičný výbor, uvedú sa údaje uvedené v § 4 ods. 1 zákona o petičnom práve o každom jeho členovi. Osoba určená na zastupovanie v styku s orgánom verejnej správy podľa § 3 ods. 3 alebo 4 zákona o petičnom práve pripojí v petícii k menu, priezvisku a adrese trvalého pobytu aj podpis.

Podľa § 5 ods. 5 zákona o petičnom práve ak petícia nemá náležitosti podľa odseku 1, príslušný orgán verejnej správy bezodkladne vyzve osobu, ktorá petíciu podala, aby odstránila nedostatky petície v lehote najneskôr do 30 pracovných dní od doručenia výzvy, s poučením o následku ich neodstránenia. Ak osoba, ktorá petíciu podala, v tejto lehote nedostatky neodstráni, orgán verejnej správy petíciu odloží.

Jedným z predpokladov zaregistrovania nezávislého kandidáta pre voľby do obecného zastupiteľstva alebo pre voľby starostu je preukázanie, že jeho kandidatúru podporuje zákonom predpísaný počet voličov v príslušnej obci. Splnenie tejto zákonnej podmienky preukazuje kandidát petíciou, ktorá je súčasťou kandidátnej listiny (§ 16 ods. 9 a § 21 ods. 2 zákona o voľbách).

Všeobecné náležitosti petície upravuje zákon o petičnom práve, ktorý v § 1 ods. 1 upravuje, že petíciou sú žiadosti, návrhy a sťažnosti vo veciach verejného alebo iného spoločného záujmu (hmotné vymedzenie petície).

Formálne vymedzenie petície upravuje § 5 ods. 1 a § 4 ods. 5 zákona o petičnom práve. Podľa uvedených ustanovení petícia je písomná a obsahuje ­ označenie petícia, ­ predmet verejného alebo iného spoločného záujmu (petícia v hmotnom význame), ­ zákonom vymedzené údaje o subjektoch, ktoré podávajú petíciu (údaje o osobách, ktoré podávajú petíciu ako jednotlivé osoby alebo ako členovia petičného výboru), ­ zákonom vymedzené údaje o osobe určenej na zastupovanie v styku s orgánom verejnej správy, ­ podpis osoby, ktorá predkladá petíciu, resp. osoby určenej na zastupovanie v styku s orgánom verejnej správy a ­ číselný údaj, ktorý vymedzuje počet priložených podpisových hárkov.

Zákon o voľbách tiež ustanovuje náležitosti prejavu vôle voliča na petícii (podpisových hárkoch, pozn.), t. j. akým spôsobom má volič prejaviť svoju vôľu podporiť kandidatúru nezávislého kandidáta. Z § 16 ods. 9 a § 21 ods. 2 zákona o voľbách vyplýva, že volič podpíše podpisový hárok a k podpisu uvedie meno, priezvisko, dátum narodenia a trvalý pobyt, ktorým sa rozumie názov obce, názov ulice, ak sa obec člení na ulice a číslo domu.

Ústavný súd v súvislosti s posudzovaním prejavu vôle voliča na podpisovom hárku petície uviedol, že ak zo všetkých údajov o osobe uvedenej na petičnom hárku je nesporné, že ide o existujúcu, inak identifikovateľnú osobu (aj bez uvedenia čísla domu), treba tento jej podpis považovať za platný (PL. ÚS 4/95).

Zmyslom a účelom tých ustanovení zákona o voľbách, ktoré upravujú zákonné náležitosti prejavu vôle voliča na podpisovom hárku petície podporujúcej kandidatúru nezávislého kandidáta, je požiadavka, aby tento prejav vôle bol vykonaný spôsobom, ktorý umožní záver o identite voliča a jeho reálnej existencii, jeho veku a tiež o jeho trvalom pobyte na území príslušnej obce, v ktorej kandiduje nezávislý kandidát.

Okresný súd sa v odôvodnení napadnutého uznesenia stotožnil so záverom miestnej volebnej komisie, že petícia sťažovateľa nespĺňala zákonom predpísané náležitosti z dôvodu, že 279 voličov na podpisových hárkoch petície označili svoj trvalý pobyt len uvedením ulice a čísla domu bez uvedenia názvu obce, preto ich podpisy považoval za neplatné.

Vzhľadom na záver o porušení základných práv sťažovateľa podľa čl. 30 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením okresného súdu ústavne nesúladným vyhodnotením platnosti prejavu vôle voliča na podpisovom hárku petície podľa § 16 ods. 9 a podľa § 21 ods. 2 zákona o voľbách ústavný súd nepovažoval za potrebné skúmať opodstatnenosť námietky sťažovateľa, že ho miestna volebná komisia nevyzvala v zmysle § 5 ods. 5 zákona o petičnom práve na odstránenie nedostatkov petície, a ani ústavnú udržateľnosť právneho záveru okresného súdu o tom, že miestna volebná komisia nemala takúto povinnosť, keďže petícia (vo formálnom zmysle) mala „všetky zákonné náležitosti uvedené v § 5 ods. 1 petičného zákona“.

Sťažovateľ namieta porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) konštatoval, že čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno aplikovať na súdne konanie, ktoré sa týka výlučne politického práva sťažovateľa a nesúvisí s jeho občianskym právom alebo záväzkom v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. rozsudok vo veci Orujov proti Azerbajdžanu z 26. 7. 2011 a rozsudok vo veci Pierre – Bloch proti Francúzsku z 21. 10. 1997 týkajúce sa sťažností kandidátov na poslancov zákonodarných zborov, alebo rozsudok vo veci Čerepkov proti Rusku z 25. 1. 2000 týkajúci sa výkonu funkcie primátora Vladivostoku).

Ústavný súd v súvislosti s požiadavkou sťažovateľa formulovanou v doplnení sťažnosti disponuje právomocou vyhlásiť voľby do orgánov územnej samosprávy za neplatné a zrušiť výsledok volieb len v konaní podľa čl. 129 ods. 2 ústavy, nie aj v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, ktorú uplatnil sťažovateľ na ochranu svojich práv.

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že „každé konanie možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pred ústavným súdom a na základe jeho vlastného rozhodnutia. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom ich preto koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť iného druhu konania (konaní) pred ústavným súdom.“ (II. ÚS 66/01, II. ÚS 184/03, III. ÚS 184/06, IV. ÚS 314/07, IV. ÚS 196/2011, IV. ÚS 318/2011). Z citovaného okrem iného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemôže ústavný súd uplatniť právomoc, ktorou disponuje v konaní podľa čl. 129 ods. 2 ústavy o ústavnosti a zákonnosti volieb do orgánov územnej samosprávy. Z uvedeného dôvodu ústavný súd nevyhovel sťažnosti sťažovateľa v časti, v ktorej žiada zrušiť voľby poslancov obecného zastupiteľstva obce konané 15. novembra 2014 a vyhlásiť ich za neplatné (bod 4 výroku tohto nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Podľa § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom, ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania zo svojho.

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľa úhradu trov konania v sume 284,08 € v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to odmenu za 2 úkony právnej služby podľa § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy). Ústavný súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2014 v sume 134 € (1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky) a náhrady hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby v sume 8,04 € (1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky), čo spolu predstavuje sumu 284,08 €. Ústavný súd nepriznal úhradu trov konania za úkony – doplnenie sťažnosti zo 7. novembra 2014 a doplnenie sťažnosti z 15. decembra 2014. V uvedených podaniach sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení a tiež uplatnil návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Uvedené návrhy mohol sťažovateľ uplatniť ako alternatívne návrhy už vo svojej sťažnosti z 8. októbra 2014, preto trovy vzniknuté v súvislosti s týmito úkonmi právnej služby nemožno považovať za trovy potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva (§ 142 ods. 1 OSP v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde). Ústavný súd tiež nepriznal úhradu trov za úkon právnej služby – vyjadrenie z 13. apríla 2015 ‒ z dôvodu, že v tomto podaní sťažovateľ neuviedol novú argumentáciu oproti tej, ktorú uviedol už vo svojej sťažnosti.