II. ÚS 64/2016

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júna 2015 doručená sťažnosť , , , , , (spolu ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených Advokátskou kanceláriou , , konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta , ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) „postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky“ bez uvedenia jeho konkrétnej spisovej značky v petite sťažnosti.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia boli navrhovateľmi v súdnom konaní vedenom Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 10 C 285/2004 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 7 C 192/2000), v ktorom sa „domáhali nahradenia prejavu vôle odporcu ponúknuť... [im] na predaj, resp. uzavrieť kúpnu zmluvu o predaji spoluvlastníckeho podielu vo veľkosti 30/64 na nehnuteľnostiach nachádzajúcich sa v katastrálnom území ..., a to za kúpnu cenu 27 094,53 EUR“.

Okresný súd v označenej veci poslednýkrát rozhodol rozsudkom sp. zn. 10 C 285/2004 z 20. februára 2013 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) tak, že návrh sťažovateľov na začatie konania zamietol. Sťažovatelia proti uvedenému rozsudku okresného súdu podali odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 5 Co 235/2013 zo 17. júna 2014 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.

Proti rozsudku krajského súdu podali sťažovatelia dovolanie, ktoré podaním doručeným Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) 13. apríla 2015 vzali v celom rozsahu späť. Následne najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Cdo 459/2014 z 29. apríla 2015 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) dovolacie konanie zastavil, pričom súvisiacim výrokom rozhodol o povinnosti sťažovateľov spoločne a nerozdielne nahradiť odporcovi trovy dovolacieho konania v sume 1 066,99 €.

Vzhľadom na už uvedené považujú sťažovatelia napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu za „nezákonné, neočakávané, prekvapivé, a excesívne v spojitosti s predchádzajúcimi rozhodnutiami vo veci...“.

Na základe už uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol takto: „1. Základné právo sťažovateľov: ..., ..., ..., na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky porušené. 2. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 459/2014 zo dňa 29.04.2015 ruší a vec vracia na ďalšie konanie. 3. Sťažovateľom: ..., ..., ... priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 3.000,- Eur (slovom: tritisíc eur), ktoré im je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinní vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia... sťažovateľom v sume 355,73 Eur na účet advokátskej kancelárie .. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

V zmysle ustanovení čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru má účastník súdneho konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné, a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.

V danom prípade ústavný súd konštatuje, že aj keby bolo napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu sporné v otázke nastolenej sťažovateľmi, je v okolnostiach daného prípadu nevyhnutné zohľadniť nielen to, že ide o rozhodovanie o náhrade trov konania, ale aj samotnú intenzitu namietaných porušení a ich ústavnoprávny rozmer, ktoré by odôvodňovali vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj ich práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Uvedená výška finančného plnenia, ktorú sú sťažovatelia spoločne a nerozdielne povinní odporcovi nahradiť z titulu trov právneho zastúpenia, ktoré mu v priebehu dovolacieho konania vznikli, a ústavnosť uloženia ktorej je súčasťou ich argumentácie v konaní pred ústavným súdom, zjavne nedosahuje ani trojnásobok minimálnej mzdy, teda sumy, ktorá je aj vo sfére všeobecného súdnictva považovaná za bagateľnú (pozri § 238 ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku, ktorý ustanovuje trojnásobok minimálnej mzdy ako podmienku prípustnosti dovolania proti právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu vo veciach týkajúcich sa peňažného plnenia), kde uplatnenie mimoriadneho opravného prostriedku nie je považované za efektívne.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že hodnota, ktorá je pre sťažovateľov v tomto prípade „v hre“, je v skutočnosti nižšia než najvyšším súdom uložená povinnosť nahradiť odporcovi trovy jeho právneho zastúpenia v dovolacom konaní a predstavuje iba sumu 899,28 € ako rozdiel medzi najvyšším súdom im uloženou povinnosťou a čiastkou, ktorú by boli inak povinní odporcovi uhradiť, ak by najvyšší súd pri rozhodovaní o trovách právneho zastúpenia v dovolacom konaní postupoval podľa § 11 ods. 1 vyhlášky. Z uvedeného je potom zrejmé, že táto čiastka nedosahuje v okolnostiach danej veci intenzitu predstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia sťažovateľmi označených práv.