II. ÚS 65/2015

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. marca 2014 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou , , ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8, čl. 13 a čl. 14 v spojení s čl. 6, čl. 8 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj čl. 5 písm. e) a čl. 6 Dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie (ďalej len „dohovor o odstránení diskriminácie“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Co 289/2011 a jeho rozsudkom z 8. novembra 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“), ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 13/2012 a jeho uznesením zo 14. novembra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Právna zástupkyňa sťažovateľky doplnila sťažnosť podaním doručeným ústavnému súdu 15. apríla 2014, v ktorom uviedla, že „postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici a Najvyššieho súdu SR okrem už uvádzaných porušení došlo aj k porušeniu jej základného práva zaručeného Ústavou SR, a to práva na prácu a na slobodnú voľbu povolania podľa článku 35 ods. 3 Ústavy SR... a... práva na prácu, ktoré zahŕňa aj právo zarábať si na živobytie prácou, ktorú si jednotlivec slobodne vyberie alebo prijme a práva na účinnú ochranu a prijatie opatrení zo strany štátu na plnú realizáciu tohto práva vrátane ochrany pred diskrimináciou v súvislosti s jej realizáciou podľa článkov 2 ods. 2 a čl. 6 Medzinárodného paktu...“.

Sťažovateľka ďalej uvádza, že „mala podozrenie, že konaním žalovaného mohlo ísť o diskriminačný postup v oblasti prístupu k zamestnaniu, a to z dôvodu etnickej príslušnosti sťažovateľky, a preto sa s podnetom obrátila na Slovenské národné stredisko pre ľudské práva..., ktoré vo veci vykonalo nezávislé šetrenie. V rámci neho riaditeľka žalovaného odôvodnila obsadenie miesta nekvalifikovanou pracovníčkou tým, že pracovné miesto vychovávateľa v žiadnom prípade nemôže obsadiť vysokoškolsky vzdelaným pracovníkom, pretože by ho musela zaradiť do 11. platovej triedy a na to v rozpočte školy nemá finančné prostriedky. Z odborného stanoviska Ministerstva školstva SR, vyžiadaného v rámci nezávislého šetrenia, vyplynulo, že pri prijímaní zamestnancov do pracovného pomeru má riaditeľ školy uprednostniť uchádzačov so získaným požadovaným vysokoškolským vzdelaním pred uchádzačmi, ktorí získali len úplné stredné vzdelanie a nedostatok finančných prostriedkov by nemal byť dôvodom na uprednostnenie uchádzačky s úplným stredným vzdelaním pri prijatí do pracovného pomeru pred uchádzačom s vysokoškolským vzdelaním druhého stupňa, a to aj s prihliadnutím na skutočnosť, že riaditeľ zodpovedá aj za kvalitu výchovno vzdelávacieho procesu.“.

Keďže sťažovateľka vnímala svoje neprijatie do zamestnania „ako priamu diskrimináciu v prístupe k zamestnaniu z dôvodu rómskej etnickej príslušnosti“, domáhala sa v konaní pred Okresným súdom Revúca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 171/2010 ochrany pred diskrimináciou v pracovnoprávnych vzťahoch podľa zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 5 C 171/2010 z 8. augusta 2011 žalobu sťažovateľky proti Základnej škole (ďalej len „žalovaná“) zamietol. Podľa sťažovateľky okresný súd dospel k záveru, že „žalobkyňa v konaní svoju časť dôkazného bremena uniesla, t. j. svojim tvrdením, že napriek vyššej kvalifikácii ako mala žalovaným prijatá uchádzačka o zamestnanie, jej žiadosti vyhovené nebolo, čím došlo k presunu dôkazného bremena na žalovaného. Súd zamietnutie žaloby odôvodnil tým, že podľa jeho názoru, žalovaný v konaní preukázal, že zásadu rovnakého zaobchádzania neporušil. K uvedenému právnemu záveru dospel na základe troch základných argumentov: prvým bol záver súdu, že žalovaný o prijatí úspešnej uchádzačky rozhodol ešte pred doručením žiadosti o zamestnanie zo strany žalobkyne, druhým argumentom súdu bolo, že dôvodom neprijatia žalobkyne bol nedostatok finančných prostriedkov na mzdy pre uchádzača s vysokoškolským vzdelaním, a tretím bola skutočnosť, že žalovaný rovnako neprijal aj ďalších troch uchádzačov o zamestnanie.“.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 13 Co 289/2011 z 8. novembra 2011 na základe odvolania sťažovateľky potvrdil rozsudok okresného súdu v časti, v ktorej žalobu zamietol. V časti, v ktorej súd prvého stupňa rozhodol o náhrade trov konania, zmenil rozsudok tak, že náhradu trov prvostupňového konania žalovanej nepriznal. Žalovanej nepriznal ani náhradu trov odvolacieho konania. Podľa odvolacieho súdu «v súdenej veci diskriminácia pri „prístupe k zamestnaniu“ (§ 6 ods. 2 písm. a/ ADZ) pre „príslušnosť k národnostnej alebo etnickej skupine“ (§ 2 ods. 1 ADZ) nebola preukázaná tak ako to v podrobnostiach vysvetľuje okresný súd. Rozhodnutie o náhrade trov konania, ale odvolací súd nepovažoval za správne, pričom konštatoval, že podľa názoru odvolacieho súdu sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa a preto výnimočne súd nemal priznať žalovanej náhradu trov konania.».

Sťažovateľka sa nestotožňuje s reštriktívnym výkladom dodržiavania zásady rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych vzťahoch odvolacím súdom a dovolacím súdom a tvrdí, že „právo na prácu je zakotvené v čl. 35 Ústavy a povinnosť dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania v oblasti prístupu k zamestnaniu stanovujú aj iné právne predpisy okrem iného aj zák. č. 5/2004 Z. z. a Zákonník práce. Uvedený reštriktívny výklad súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožnil aj odvolací súdu, by znamenal, že osoby, ktoré sú často znevýhodňované v prístupe k zamestnaniu, by nepožívali ochranu podľa antidiskriminačného zákona a súvisiacich predpisov, ktoré obsahujú zákaz diskriminácie a povinnosť dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania, čo by bolo v rozpore nielen s antidiskriminačným zákonom, ale najmä v rozpore s právom EÚ, konkrétne Smernicou Rady 200/43/ES, ktorá ustanovuje zásadu rovnakého zaobchádzania s osobami bez ohľadu na rasový alebo etnický pôvod.“.

Na podporu svojich tvrdení sťažovateľka poukazuje na viacero rozhodnutí Súdneho dvora Európskych spoločenstiev [ďalej len „Súdny dvor“ („rozhodnutia Súdneho dvora ES, prípad Firma Feryn NV ­ C 54/07 zo dňa 10. 07. 2008, prípad Dekker ­ C 177/88 zo dňa 8. 11. 1990 a prípad Colson C 14/83 zo dňa 10. 4. 1984“)].

Za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie sťažovateľka považuje tiež skutočnosť, že „sa odvolací súd vôbec nevysporiadal s jej návrhom na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 OSP a požiadanie Súdneho dvora Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodný článok 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) a ani neodôvodnil, prečo tak neurobil...“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné ľudské práva a slobody sťažovateľky podľa čl. 12 ods. 2, čl. 19 ods. 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 46 ods. 1, čl. 35 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a ľudských práv a základných slobôd podľa článku 6 ods. 1, článku 8, článku 13 a článku 14 v spojitosti s čl. 6, 8 a 13 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd a článku 5 písm. e) a článku 6 Dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie a článkom 2 ods. 2 a článkom 6 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Co 289/2011 a postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 13/2012 porušené boli. 2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14. 11. 2013, sp. zn. 1 Cdo 13/2012 a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 08. 11. 2011, sp. zn.

13 Co 289/2011­200 sa zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie. 3. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Banskej Bystrici sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 5000 Eur... v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu a nahradiť jej a jej právnej zástupkyni trovy konania a trovy právneho zastúpenia na Ústavnom súde SR v lehote do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažovateľka tiež navrhuje, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania, ktorým ju dovolací súd zaviazal zaplatiť žalovanej trovy dovolacieho konania v sume 118,70 €, do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Vo vzťahu k základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právu na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre uvádza, že jeho súčasťou je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (m. m. pozri napr. III. ÚS 209/04).

Podstatou sťažnostnej argumentácie sťažovateľky je jej tvrdenie, že krajský súd potvrdením prvostupňového rozsudku z 8. augusta 2011 v časti o zamietnutí jej návrhu vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania podľa § 9 a nasl. antidiskriminačného zákona z dôvodu diskriminácie porušil jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa sťažovateľky, ktorá svoje neprijatie do pracovného pomeru žalovanou vníma ako priamu diskrimináciu v prístupe k zamestnaniu z dôvodu rómskej etnickej príslušnosti, k zamietnutiu jej nárokov súvisiacich s jej diskrimináciou malo podľa nej dôjsť nesprávnou interpretáciou pojmu diskriminácia a dodržiavania zásady rovnakého zaobchádzania v oblasti prístupu k zamestnaniu, ktorá je podľa jej názoru v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky. Na základe tvrdenia, že napadnutý rozsudok krajského súdu je nepreskúmateľný, sťažovateľka zastáva názor, že pre nedostatok jeho odôvodnenia jej bola odňatá možnosti konať pred súdom. Napadnutý rozsudok krajského súdu sťažovateľka považuje nielen za nedostatočne odôvodnený, ale aj zmätočný. Podľa sťažovateľky sa odvolací súd vôbec nezaoberal jej odvolacími námietkami a v odôvodnení rozsudku úplne opomenul na nich reagovať. Sťažovateľka ďalej namieta, že tak najvyšší súd, ako ani krajský súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadali s jej návrhom na predloženie predbežnej otázky Súdnemu dvoru a ani neodôvodnili, prečo tak neurobili. V konaní bol podľa sťažovateľky ďalej porušený princíp rovnosti zbraní, pretože v rámci dokazovania odvolací súd neprihliadol na skutočnosti a dôkazy, ktoré predložila v rámci konania a ktoré mali mať význam pre rozhodnutie vo veci. Napadnutý rozsudok krajského súdu sťažovateľka považuje za arbitrárny, pričom jeho arbitrárnosť má spočívať predovšetkým v jeho nedostatočnom odôvodnení v merite veci.

Nedostatok riadneho odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu najvyšší súd posudzuje ako inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 241 ods. 2 písm. b) OSP], ktorá ale nezakladá prípustnosť dovolania [porovnaj napr. rozsudok sp. zn. 2 Cdo 5/1997 z 28. augusta 1997 (R 111/1998), uznesenia vo veciach sp. zn. 2 Cdo 83/2010, sp. zn. 7 Cdo 52/2011, sp. zn. 7 Cdo 109/2011, sp. zn. 3 Cdo 79/2012, sp. zn. 3 Cdo 135/2012, sp. zn. 3 Cdo 143/2012 a sp. zn. 3 Cdo 363/2012]. Pri takomto právnom posúdení najvyšší súd vecne nepreskúmava námietku o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu, ak dovolanie inak nie je prípustné. Na druhej strane existujú rozhodnutia, v ktorých najvyšší súd uviedol, že nedostatok odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia považuje za vadu, ktorá vedie k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP] a zakladá prípustnosť dovolania (napr. sp. 4 Cdo 171/2005, sp. zn. 1 Obdo V 91/2007, sp. zn. 2 Cdo 80/2012, sp. zn. 4 Cdo 165/2012, sp. zn. 4 Cdo 424/2012, sp. zn. 6 Cdo 259/2012, sp. zn. 5 Cdo 107/2013 a sp. zn. 5 Cdo 369/2013). Pri uvedenej právnej kvalifikácii najvyšší súd v zásade vždy vecne preskúma námietku nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu pre nedostatok dôvodov (m. m. IV. ÚS 52/2014).

V preskúmavanom prípade najvyšší súd, vychádzajúc z právneho názoru, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu môže zakladať vadu konania podľa § 237 písm. f) OSP, preskúmal odôvodnenie namietaného rozsudku krajského súdu v spojení s odôvodnením rozsudku okresného súdu. Vzhľadom na to, že sťažovateľka v sťažnosti namieta, že krajský súd nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, ústavný súd konštatuje, že nemá právomoc preskúmať napadnutý rozsudok krajského súdu, keďže ho z uvedených hľadísk mohol preskúmať a aj preskúmal najvyšší súd na základe dovolania sťažovateľky, a to bez ohľadu na to, že napadnuté uznesenie, ktorým najvyšší súd dovolanie odmietol, má z formálneho hľadiska procesný charakter.

Ústavný súd vo vzťahu k argumentácii uplatnenej sťažovateľkou v sťažnosti považuje za potrebné poznamenať, že táto je porovnateľná s argumentáciou uvedenou v jej dovolaní. Najvyšší súd sa s dovolacou argumentáciou sťažovateľky zaoberal v dovolacom konaní, pričom v napadnutom uznesení formuloval záver, podľa ktorého dovolanie sťažovateľky smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný, a preto ho odmietol.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00) všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších právnych predpisov.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú § 236 a nasl. OSP. Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené v § 238 OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu sa v § 237 OSP výslovne uvádza, že dovolanie je prípustné len z dôvodov uvedených v § 237 písm. a) až písm. g) OSP. Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239 ods. 1 a 2 OSP.

Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd preskúmal postup najvyššieho súdu v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 13/2012 a jeho uznesenie zo 14. novembra 2013, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia najprv sumarizoval podstatnú časť konania pred súdmi prvého a druhého stupňa, ako aj obsah sťažovateľkou podaného dovolania, ktoré odôvodnila najmä tým, že «postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. Vadu tejto povahy videla predovšetkým v nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu. V tejto spojitosti namietala, že odvolací súd sa vôbec nezaoberal jej námietkami v merite veci, ktoré uviedla vo svojom odvolaní, na základe čoho považovala jeho rozsudok za arbitrárny. Ďalej poukazovala na to, že odvolací súd sa síce v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku vo veci samej, zároveň však dodal, že v súdenej veci diskriminácia pri „prístupe k zamestnaniu“ pre „príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine“ nebola preukázaná tak, ako to v podrobnostiach vysvetlil súd prvého stupňa. Podľa názoru žalobkyne uvedené tvrdenie odvolacieho súdu spôsobilo zmätočnosť rozhodnutia vo veci samej, keďže súd prvého stupňa jednoznačne konštatoval, že žalobkyňa svoje dôkazné bremeno v spore uniesla a došlo tak k presunu dôkazného bremena na žalovaného. Taktiež vytýkala odvolaciemu súdu, že úplne opomenul jej návrh podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. na prerušenie konania a požiadanie Súdneho dvora Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, keď o ňom nielenže nerozhodol, ale ani sa k nemu v odôvodnení vôbec nevyjadril. Žalobkyňa namietala aj nesprávne právne posúdenie veci nižšími súdmi (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), tvrdiac, že v zmysle § 6 ods. 2 antidiskriminačného zákona viaceré zákony ustanovujú povinnosť dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania v oblasti prístupu k zamestnaniu, kým obidva súdy (podľa jej názoru) dospeli k záveru, že osobitné zákony takéto právo nezakotvujú, a teda ak aj v prípade žalobkyne došlo k odlišnému zaobchádzaniu v rámci pracovnoprávnych vzťahov, nie je možné ho definovať ako diskriminačné a protiprávne. Napokon mala za to, že tak súd prvého stupňa ako aj odvolací súd nesprávne vyhodnotili dokazovanie, keď dospeli k záveru, že k diskriminácii zo strany žalovanej nedošlo a svoj nárok uplatnený žalobou považovala za daný.».

Ku kľúčovej námietke sťažovateľky, že v prerokúvanej veci jej postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP] nedostatočným, resp. zmätočným odôvodnením napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia uviedol: „... treba zdôrazniť, že prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. nezakladá samo tvrdenie účastníka o existencii niektorej z uvedených procesných vád, určujúcim je zistenie, že k vade tejto povahy skutočne došlo.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami, a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka) a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva... tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument... Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvého stupňa sa v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvého stupňa (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť č. 20772/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997­VIII).“

Štruktúra odôvodnenia súdneho rozhodnutia je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O. s. p.), pričom výraznejšie sa modifikuje ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p.

Pri odôvodnení potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvého stupňa a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok, že spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára /určuje/ ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Túto jednotu napokon zvýrazňuje aj teleologický aspekt úpravy Občianskeho súdneho poriadku (§ 157 ods. 2 v spojení s § 211 ods. 2 a § 219 ods. 2), aby odvolací súd pri potvrdení rozhodnutia sa v odôvodnení zameral, pravdaže, za predpokladu, že to je ešte vôbec potrebné, najmä na argumentačné doplnenie už súdom prvého stupňa podaných dôvodov (nie mechanické opakovanie už raz uvedeného). Odvolací súd v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozhodnutia uzavrel, že súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci a správne ho právne posúdil; preto v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p. sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa vo veci samej.

Na tomto závere nič nemení to, že žalobkyňa s takouto odpoveďou je nespokojná, snaží sa ju relativizovať a spochybniť. Pokiaľ odvolací súd uviedol, že v súdenej veci diskriminácia pri „prístupe k zamestnaniu“ pre „príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine“ nebola preukázaná tak, ako to v podrobnostiach vysvetlil súd prvého stupňa, uvedený údaj odvolacieho súdu nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia vo veci samej, ktorú namietala dovolateľka.

rozsudku § 157 ods. 2 O. s. p.), dovolací súd totiž neposudzuje správnosť prijatých právnych záverov nižších súdov. Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že nižšie súdy neodôvodnili svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek žalobkyne. Tým ale nemohlo dôjsť k porušeniu práva žalobkyne na spravodlivý súdny proces.

K námietke sťažovateľky, podľa ktorej sa krajský súd nezaoberal jej návrhom na prerušenie konania a požiadanie Súdneho dvora o rozhodnutie o predbežnej otázke, najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol: «Neobstojí ani námietka žalobkyne, ktorou vytýkala odvolaciemu súdu, že opomenul jej návrh podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. na prerušenie konania a požiadanie Súdneho dvora Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodný čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva). Predovšetkým treba uviesť, že žalobkyňa v odvolaní upozornila odvolací súd na možnosť prerušenia konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v prípade, ak má pochybnosti o výklade komunitárneho práva, a tak podmienila návrh na prerušenie konania a požiadanie o rozhodnutie o predbežnej otázke. Dovolací súd zároveň dáva do pozornosti, že účastník konania podľa zákonnej úpravy nemá nárok na to, aby vnútroštátny súd prerušil konanie a predložil prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskej únie... Spomenuté konanie pred súdnym dvorom o predbežnej otázke má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom súdny dvor má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Únie.

K námietke nesprávneho posúdenia veci odvolacím súdom najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol: „Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p., nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľkou vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či súdy (ne)použili správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretovali alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodili (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).“

K námietke nesprávneho vyhodnotenia vykonaných dôkazov najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že „nesúhlas s vyhodnotením dôkazov súdom nie je spôsobilým dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 O. s. p. (k tomu porovnaj R 42/1993 a tiež ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napríklad

rozsudok

z 25. septembra 2008 sp. zn. 5 Cdo 258/2007). Neprípustnosť takého dôvodu je daná charakterom dovolacieho konania, v ktorom sa dôkazy zásadne nevykonávajú (§ 243a ods. 2 O. s. p.), a tak ani neprislúcha dovolaciemu súdu, aby prehodnocoval dôkazy vykonané súdmi nižších stupňov.“.

V nadväznosti na citované ústavný súd zdôrazňuje, že skúmanie, či napadnuté súdne rozhodnutie je riadne odôvodnené, nie je len otázkou počtu argumentov uvedených v odôvodnení, ale aj ich kvality. Toto hodnotenie takto v sebe inkorporuje aj aspekt právneho posúdenia veci samej, pretože dostatočnosť odôvodnenia rozhodnutia súdu možno hodnotiť len vo vzťahu k predmetu konania a ku konkrétnym okolnostiam prípadu [sporným skutočnostiam, námietkam účastníkov konania a pod. (IV. ÚS 52/2014)]. Tento záver potvrdzuje aj konštatovanie najvyššieho súdu v napadnutom uznesení, podľa ktorého

rozsudok

odvolacieho súdu je riadne odôvodnený, ak je z neho zrejmé, „z ktorých dôkazov pri rozhodovaní vychádzali (odvolací súd aj prvostupňový súd, pozn.) aj ako vec – zistený skutkový stav – právne posúdili“. Dovolací súd tiež uviedol, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu „nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, keďže je založené na rovnakých dôvodoch, aké uviedol vo svojom rozsudku súd prvého stupňa, ktorý sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných zákonných ustanovení a nepoprel ich účel a význam“.

Na účely preskúmania ústavnej udržateľnosti záveru najvyššieho súdu o tom, že napadnutý rozsudok krajského súdu je riadne odôvodnený, vyjadreného v napadnutom uznesení ústavný súd považoval za potrebné posúdiť z ústavných hľadísk aj odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu sp. zn. 13 Co 289/2011 z 8. novembra 2011, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu ako súdu prvého stupňa v časti, v ktorej žalobu sťažovateľky zamietol.

Z tohto dôvodu ústavný súd preskúmal aj odôvodnenie rozsudku okresného súdu sp. zn. 5 C 171/2010 z 8. augusta 2011, ktorý po podrobnom opise skutkového stavu a príslušných zákonných ustanovení interpretovaných v posudzovanej veci (§ 2 ods. 1 a 2, § 2a ods. 1, 2 a 8, § 6 ods. 1 a 2, § 11 ods. 1 a 2 antidiskriminačného zákona, § 6 ods. 2 zákona č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme v znení neskorších predpisov, § 13 ods. 1 a 2 a § 41 ods. 8 Zákonníka práce a § 62 zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti v znení neskorších predpisov) v relevantnej časti uviedol: «Pri sporoch vychádzajúcich z antidiskriminačného zákona sa súd primárne musí zaoberať splnením podmienok uvedených v § 11 ods. 1, ods. 2 ADZ. Paragraf 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona je premietnutím smernice Rady EÚ 2000/43/EC z 29. júna 2000 (Smernica Rady 2000/43/ES z 29. júna 2000, ktorou sa ustanovuje zásada rovnakého zaobchádzania medzi osobami bez ohľadu na ich rasový alebo etnický pôvod do občianskeho súdneho konania Slovenskej republiky ohľadne

Súčasne musí tvrdiť, že pohnútkou diskriminačného konania je jeho rasa, či etnická príslušnosť (pôvod). Až následne sa presúva dôkazné bremeno na žalovanú stranu, ktorá má právo preukazovať svoje tvrdenia, že neporušila zásadu rovnakého zaobchádzania. Uvedenú postupnosť prechodu dôkazného bremena zo žalobcu na žalovaného je potrebné pokladať za zrejmú a nespornú.

Z uvedeného potom vyplýva, že predložené dôkazné prostriedky by mali mať takú výpovednú hodnotu, aby preukazovali existujúce objektívne okolnosti daného prípadu, pri ktorých bude možné už na prvý pohľad (prima facie) prijať záver o porušení zásady rovnakého zaobchádzania (t. j. o zásahu).

Takýmto výkladom by došlo až k príliš extenzívnemu chápaniu posunu dôkazného bremena na osobu, o ktorej sa tvrdí, že diskriminovala. Je totiž otázkou, či k presunu dôkazného bremena môže prísť pri akomkoľvek odlišnom zachádzaní medzi napríklad rómom a nerómom.

Je zrejmé, že presun dôkazného bremena je iný v situáciách keď určité plnenie má byť poskytnuté komukoľvek bez ohľadu na jeho rasu, etnicitu alebo iné ďalšie zakázané dôvody (napríklad ak róm preukáže, že ako jediný z plne obsadenej reštaurácie nebol obslúžený, pričom všetci ostatní hostia nerómovia obslúžení boli a kde je teda zrejmé, že už samá skutočnosť rozdielneho zaobchádzania mala diskriminačný charakter) oproti prípadom keď určité situácie obnášajú už samé o sebe výber medzi celou škálou kandidátov; tu samotná skutočnosť, že bol vybraný niektorý z kandidátov bez pristúpenia ďalších relevantných okolností podozrivá nie je. Nemožno ani tvrdiť, že takéto rozhodnutie má znevýhodňujúci charakter, teda ak bude róm iba tvrdiť, že nebol prijatý na určité miesto, nemožno o tom hovoriť bez ďalšieho ako o tom, že s ním nebolo zaobchádzané obvyklým, teda neznevýhodňujúcim spôsobom. Tak napríklad podľa britskej judikatúry, ktorá má s antidiskriminačnými spormi asi najväčšie skúsenosti v rámci Európy, samotná skutočnosť, že v konkurze nebola vybraná osoba určitej farby pleti ešte sama o sebe k presunu dôkazného bremena nestačí, ale k tejto skutočnosti musí pristúpiť ešte ďalší relevantný dôkaz (napríklad neférový priebeh konkurzu, horšia kvalifikácia prijatého uchádzača atď.), inými slovami povedané, ide o povinnosť žalobcu preukázať znevýhodňujúce zaobchádzanie pomocou porovnania s komparátorom, kde žalobca tvrdí, že bol s týmto komparátorom v porovnateľnej situácii, ale bolo s ním zaobchádzané znevýhodňujúcim spôsobom práve pre tvrdený diskriminačný dôvod. Pre daný prípad to znamená, že v súlade s účelom § 11 ods. 2 ADZ je potrebné konštatovať, že tvrdením žalobkyne o tom, že napriek vyššej kvalifikácii ako mal prijatý uchádzač o zamestnanie jej žiadosti vyhovené nebolo, došlo k presunu dôkazného bremena na žalovaného. Zároveň súd prenesenie dôkazného bremena v danej veci považuje za hraničný prípad, kde v snahe zabezpečiť ochranu predpokladanú antidiskriminačnou legislatívou, tento prenos ešte uznal. Následne potom v spore žalovaný môže uspieť iba vtedy, ak preukáže alebo z konania a vykonaných dôkazov vyplynie, že zásadu rovnakého zaobchádzania neporušil, teda že pohnútka jeho konania nespočívala v tvrdenom diskriminačnom dôvode.»

príslušnosti. Je však faktom, že v prípade ak sa obsadzuje pracovné miesto, pre ktoré ako kvalifikačný predpoklad postačuje úplné stredoškolské vzdelanie nemožno to, že prijatý uchádzač má vzdelanie také a nie vysokoškolské chápať ako porušenie povinnosti

vzdelania. . . Z konania ďalej vyplynulo, že okrem žiadosti o prijatie do zamestnania žalobkyne boli u zamestnávateľa (žalovaného) evidované ďalšie 3 žiadosti, či už na miesto učiteľa, vychovávateľa alebo všeobecne pedagogického pracovníka.

zamestnancov aj príslušníkov rómskeho etnika, b) v roku 2006 mal záujem zamestnať aj žalobkyňu a c) na žiadosť žalobkyne zamestnal v roku 2006 jej sestru . To, že pracovná zmluva (sestry žalobkyne) nebola podľa jej tvrdení predĺžená preto, že sa jej musel doplácať plat, je iba ničím nepodloženou úvahou, keďže z dokazovania vyplynulo, že o toto predĺženie ani nežiadala. Súd sa ďalej pri riešení tejto veci opieral napríklad aj o judikatúru britského odvolacieho súdu v kauze Barton v. Investec Securities Ltd (2003), kde bolo vyslovené v súvislosti s výkladom vyššie citovanej smernice, že po presunutí dôkazného bremena k preukázaniu, že nedošlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania postačí, aby žalovaný zamestnávateľ preukázal, že je pravdepodobnejšie, že k diskriminácii nedošlo ako že k nej došlo. Musí byť teda pravdepodobné, že diskriminačný faktor nehral pri rozhodovaní zamestnávateľa žiadnu úlohu a že jeho rozhodnutie bolo založené na dôvodoch nemajúcich s diskrimináciou nič spoločné.

Súdy musia rešpektovať úsudok zamestnávateľa a poskytnúť mu istú mieru uváženia. Pre daný prípad to znamená, že bola prijatím do zamestnania v bežnom slova zmysle zvýhodnená oproti ostatným uchádzačom (už len preto, že títo prácu u žalovaného nezískali). Je však zrejmé, že k prísľubu zamestnania formou predbežnej pracovnej zmluvy došlo v čase, keď žalovaný iné žiadosti o prijatie do zamestnania nemal a pri vhodnosti tohto kandidáta teda nebol dôvod si ho nejakým spôsobom „nerezervovať“ a spoliehať sa na to, že tento si do času predpokladaného nástupu k žalovanému inú prácu nenájde, prípadne že sa objavia ďalší, možno vhodnejší uchádzači o zamestnanie. Pre konanie je ďalej bez významu, či tzv. predbežná pracovná zmluva uzavretá s bola alebo nebola platná.

splnenie uvedených skutočností nebolo zo strany žalobkyne ani tvrdené), nesúviselo so sťažnosťou namietajúcou porušenie zásady rovnakého zaobchádzania (písm. c/ splnenie uvedenej skutočnosti nebolo zo strany žalobkyne ani tvrdené). Pokiaľ žalobkyňa tvrdený neoprávnený postih dáva do súvisu so žiadosťou jej sestry o doplatenie platu z dôvodu nesprávneho platového zaradenia, tak tu súd uvádza, že ani samotná ani len netvrdila, že jej nesprávne platové zaradenie bolo výsledkom diskriminácie z akéhokoľvek dôvodu.»

Súd má tiež za to, že právny nárok na prijatie do zamestnania z dôvodu spĺňania predpokladov vyžadovaných na konkrétne pracovné miesto, tak ako to prezentuje žalobkyňa, jej zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva. Pokiaľ ide o prístup k zamestnaniu, tak zákon č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti v § 14 ods. 1 uvádza, že právo na prístup k zamestnaniu je právo občana, ktorý chce pracovať, môže pracovať a hľadá zamestnanie, na služby podľa tohto zákona zamerané na pomoc a podporu uľahčenia jeho vstupu na trh práce vrátane pomoci a podpory vstupu a zotrvania znevýhodneného uchádzača o zamestnanie na trhu práce najmenej počas obdobia šiestich po sebe nasledujúcich kalendárnych mesiacov. Pre prijatie za vychovávateľa zákon nepredpisuje vykonanie výberového konania a ani nijak neupravuje ako má zamestnávateľ postupovať. Takouto normou nie je ani § 41 ods. 8 Zákonníka práce alebo § 62 zákona č. 5/2004 Z. z. (tie sa v podstate týkajú iba otázok vyžadovania informácii od uchádzača o zamestnanie a kritérií na výber zamestnanca) a ani § 6 ods. 2 zákona o výkone práce vo verejnom záujme, ktorý obsahuje iba všeobecnú formuláciu, že zamestnávateľ rozhodne o obsadení voľného pracovného miesta na základe posúdenia vhodnosti jednotlivých uchádzačov z hľadiska ich znalostí a schopností na výkon práce vo verejnom záujme. Zároveň nebolo preukázané, že výber stredoškoláčky , resp. presnejšie nevyhovenie žiadosti o prijatie žalobkyne bolo v rozpore s dovtedajšou praxou žalovaného pri prijímaní zamestnancov. Na základe vyššie uvedených dôvodov má súd za to, že nárok uplatnený žalobou nie je daný a preto žalobu zamietol. Keďže nebol daný základ nároku, súd logicky zároveň zamietol návrhy na dokazovanie ohľadom jeho výšky v časti požiadavky o zaplatenie nemajetkovej ujmy.“

Sumarizujúc už uvedené, ústavný súd konštatuje, že v posudzovanom prípade neexistujú také skutočnosti, ktoré by signalizovali reálnu možnosť vysloviť porušenie základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu zo 14. novembra 2013 v časti odmietnutia dovolania po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

3. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru výrokom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu o náhrade trov dovolacieho konania

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru výrokom uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 13/2012 zo 14. novembra 2013, ktorým ju zaviazal zaplatiť žalovanej náhradu trov dovolacieho konania v sume 118,70 € k rukám jej právneho zástupcu.

Sťažovateľka argumentuje tým, že „v jej prípade boli aj v dovolacom konaní splnené predpoklady na rozhodnutie podľa § 150 ods. 1 OSP, čomu dovolací súd nevenoval dostatočnú pozornosť“.

Podľa § 142 ods. 1 OSP účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 150 ods. 1 OSP ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Ustanovenie § 150 ods. 1 OSP umožňuje súdu, aby v rámci svojho uváženia v medziach tohto zákonného ustanovenia celkom alebo sčasti nepriznal náhradu trov konania alebo plnú náhradu trov konania tomu účastníkovi, ktorému inak patrí ich náhrada. Dôvodom na použitie uvedeného ustanovenia môžu byť len okolnosti hodné osobitného zreteľa, ktoré zákon (Občiansky súdny poriadok) neuvádza ani exemplifikatívne, čo však neznamená, že tým vytvára priestor pre voľnú úvahu súdu. Pri skúmaní, či existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, treba prihliadnuť najmä na osobné, zárobkové, majetkové a iné pomery účastníkov, procesný postoj účastníkov, a to na obidvoch stranách sporu, okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nárokov. Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá nepriznanie náhrady trov konania úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania (§ 142 ods. 1 OSP).

Citovanú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nemožno považovať podľa názoru ústavného súdu za odporujúcu základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd vo svojej judikatúre už viackrát uviedol, že odôvodnenie výroku o trovách konania treba posudzovať v kontexte celého rozhodnutia (I. ÚS 230/04, III. ÚS 53/06). Ak najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia akcentoval najmä to, že podľa záverov, ku ktorým dospel, vzniklo procesne úspešnej účastníčke – žalovanej právo na náhradu trov konania spočívajúcich v náhrade trov jej právnej zastúpenia, tak ide o argumentáciu, ktorá je v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci ústavne akceptovateľná.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že medzi výrokom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu o trovách konania a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k jeho porušeniu. Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

4. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 13 dohovoru

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

K porušeniu práva podľa čl. 13 dohovoru malo podľa tvrdenia sťažovateľky dôjsť tým, že súdy jej neposkytli účinnú právnu ochranu, nedostatočne bola implementovaná legislatíva a štát nezabezpečil efektívne zjednanie nápravy v súdnom konaní.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že účinný prostriedok nápravy jej bol odňatý „nedostatočnou implementáciou legislatívy“, ústavný súd zdôrazňuje, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy takúto námietku nie je oprávnený preskúmavať, keďže tvorí predmet konania podľa čl. 125 ods. 1 ústavy (konanie o súlade právnych predpisov). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej uvádza, že „každé konanie možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pred ústavným súdom a na základe jeho vlastného rozhodnutia. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom ich preto koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť iného druhu konania (konaní) pred ústavným súdom“ (II. ÚS 66/01, tiež II. ÚS 184/03, III. ÚS 184/06, IV. ÚS 314/07). Z citovaného okrem iného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemôže ústavný súd uplatniť právomoc, ktorou disponuje v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy. Záver vyplývajúci z citovaného právneho názoru má nesporne aj ústavnú relevanciu, a to zvlášť v prípadoch, ak by sa v konaní, ktoré patrí v zmysle čl. 131 ods. 2 ústavy do pôsobnosti senátu ústavného súdu, mala uplatniť právomoc, ktorú ústava zveruje do pôsobnosti pléna (čl. 131 ods. 1 ústavy), čo je aj prípad sťažovateľky. Aj ústavný súd je totiž viazaný čl. 2 ods. 2 ústavy, a preto si senát ústavného súdu nemôže v rozpore s ústavnou úpravou atrahovať právomoc pléna ústavného súdu, a to ani vtedy, ak by to v okolnostiach prípadu mohlo byť v prospech ochrany základných práv a slobôd (porovnaj IV. ÚS 50/2010).

Podľa čl. 6 dohovoru o odstránení diskriminácie zmluvné štáty zabezpečia prostredníctvom príslušných vnútroštátnych súdov a iných štátnych orgánov všetkým osobám podliehajúcim ich jurisdikcii účinnú ochranu pred všetkými činmi rasovej diskriminácie, ktoré v rozpore s týmto dohovorom porušujú ich ľudské práva a základné slobody, ako aj právo žiadať na týchto súdoch spravodlivú a primeranú náhradu za akúkoľvek škodu, ktorú v dôsledku takej diskriminácie utrpeli.

Podľa čl. 35 ods. 3 ústavy majú občania právo na prácu. Štát v primeranom rozsahu hmotne zabezpečuje občanov, ktorí nie z vlastnej viny nemôžu toto právo vykonávať, Podmienky stanoví zákon.

Ústavný súd v doterajšej judikatúre už mnohokrát vyslovil, že absencia porušenia ústavnoprocesných princípov v napadnutých rozhodnutiach všeobecných súdov, ako aj postupoch, ktoré predchádzali ich vydaniu, v zásade vylučuje založenie ich sekundárnej zodpovednosti základných práv a slobôd hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré patria aj sťažovateľkou označené základné práva podľa čl. 19 ods. 2 ústavy (m. m. IV. ÚS 116/05) a práva podľa čl. 8 dohovoru a tiež základné právo podľa čl. 35 ods. 3 ústavy. Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) aj naďalej zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv, práv a slobôd hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, prípadne z čl. 6 dohovoru. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštitúciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takýmto postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základných práv sťažovateľky podľa čl. 19 ods. 2, čl. 35 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 8 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 13/2012 zo 14. novembra 2013 po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.