II. ÚS 654/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 654/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. Č., M., zastúpeného advokátkou JUDr. I. Ď., M., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Martin sp. zn. 5 C 11/2010 z 2. februára 2011, rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co 151/2011 z 21. novembra 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 93/2012 z 28. novembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. M. Č. o d m i e t a .

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že návrhom podaným na okresnom súde sa spoločnosť T., a. s. (ďalej len „navrhovateľka“), domáhala proti sťažovateľovi určenia, že zameškanie práce sťažovateľa od 9. júna 2009 do 20. októbra 2009 je neospravedlneným zameškaním. Návrh odôvodnila tým, že „odporca bol zamestnaný u navrhovateľa na pozícii strojník vodohospodárskych zariadení podľa pracovnej zmluvy uzavretej dňa 10. 08. 1992. Podľa poslednej dohody o zmene pracovných podmienok zo dňa 30. 09. 2008 vykonával odporca u zamestnávateľa funkciu generálneho riaditeľa spoločnosti. Uznesením dozornej rady spoločnosti č. 2 zo dňa 12. 02. 2009 bol odporca odvolaný z funkcie výkonného vedúceho spoločnosti, pričom táto skutočnosť mu bola oznámená dňa 16. 02. 2009. Následne listom zo dňa 02. 03. 2009 navrhovateľ zaslal odporcovi okamžité skončenie pracovného pomeru bez uvedenia dôvodu. Odporca naďalej nastupoval do práce a to až do 11. 03. 2009, následne však na pracovisko už nenastúpil. Odporca opakovane listom zo dňa 03. 03. 2009 a 06. 03. 2009 oznámil navrhovateľovi ako zamestnávateľovi, že s poukazom na § 79 trvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával. Následne podal odporca žalobu o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru. Navrhovateľ listom zo dňa 30. 03. 2009 a 07. 04. 2009 vyzval odporcu na nástup do práce, do pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou zo dňa 10. 08. 1992 v platnom znení, na úsek generálneho riaditeľa spoločnosti, bez bližšej špecifikácie pracovného miesta, na ktoré mal odporca nastúpiť, pričom v liste zo dňa 07. 04. 2010 ustúpil od svojho predchádzajúceho prejavu a to okamžitého skončenia pracovného pomeru. Na list navrhovateľa zo dňa 30. 03. 2009 odporca odpovedal listom zo dňa 01. 04. 2009, kde uviedol, že žiadosť zamestnávateľa je v súčasnej dobe preň bezpredmetná, nakoľko si svoje nároky uplatnil súdnou cestou. Dňa 08. 06. 2009 sa uskutočnilo mimosúdne rokovanie medzi účastníkmi, kde odporcovi bolo ponúknuté pracovné miesto technika odborných činností, ktoré bolo vytvorené v rámci organizačnej zmeny, s tým, že bol odporca požiadaný o vyjadrenie do 14.00 dňa 09. 06. 2009. Odporca až následne listom zo dňa 12. 06. 2009... uviedol, že popis pracovného miesta na funkciu technik odborných činností nespĺňa ani len povinné náležitostí stanovené príslušnými ustanoveniami Zákonníka práce a z toho dôvodu nie je možné toto považovať za ponuku...“.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že „sa nestotožňuje s názorom súdov, že tým, že neprijal ponúknutú pracovnú pozíciu technika odborných činností zo dňa 08. 06. 2009 porušil povinnosti v zmysle ustanovenia § 47 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, ktoré mu vyplývali z pracovného pomeru a to najmä povinnosť zamestnanca podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať práce osobne podľa pracovnej zmluvy v určenom pracovnom čase a dodržiavať pracovnú disciplínu. Tieto ustanovenia totiž predpokladajú existenciu dohodnutého druhu práce a tomu zodpovedajúce povinnosti účastníkov pracovnoprávneho vzťahu. Nemožno považovať za neospravedlnené zameškanie práce ak sa zamestnanec nedostavuje do zamestnania, ktorému zamestnávateľ neprideľoval prácu podľa pracovnej zmluvy. Ak zamestnávateľ oznámi zamestnancovi za trvania sporu o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, že mu bude znovu prideľovať prácu, sú naplnené predpoklady podľa ustanovenia § 79 ods. 1 len vtedy, ak mu bude prideľovať prácu podľa pôvodnej pracovnej zmluvy... Pokiaľ bola zamestnancovi ponúknutá pracovná iná pozícia s odlišným druhom práce, nie je zamestnanec týmto prejavom vôle viazaný. Keď bola sťažovateľovi ponúknutá pracovná pozícia technika odborných činností, mal za to, že ide o novú ponuku práce (o to viac, že to bolo novovytvorené pracovné miesto), teda prejav vôle, ktorý predstavuje zmenu práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávneho vzťahu, ktorý musí byť druhou zmluvnou stranou akceptovaný. Na to, aby bol povinný opäť nastupovať do práce podľa tejto ponuky bol nevyhnutný jeho pozitívny prejav vôle vo forme uzatvorenia písomnej dohody o zmene pracovného pomeru alebo novej pracovnej zmluvy. ... Vychádzajúc z článku 2 Základných zásad Zákonníka práce, kde je zakotvená zásada zmluvnosti pracovného práva... teda zamestnávateľ nemôže jednostranne meniť dohodnutý obsah pracovnej zmluvy, iba ak so súhlasom zamestnanca. ... Sťažovateľ má za to, že k žiadnemu porušeniu pracovnoprávnych predpisov a ustanovení pracovnej zmluvy z jeho strany nedošlo, pretože navrhovateľ mu neprideľoval prácu v zmysle pracovnej zmluvy medzi nimi uzatvorenej, čo predstavovalo prekážku na strane zamestnávateľa a preto jeho neprítomnosť v práci nie je namieste považovať za neospravedlnenú, čo potvrdil aj Závodný výbor... pri T., a. s. listom, zo dňa 26. 11. 2009.“.

Podľa tvrdenia sťažovateľa namietané rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu boli vydané v rozpore s už vysloveným právnym názorom najvyššieho súdu v obdobnej veci, preto týmito rozhodnutiami bola porušená „zásada právnej istoty, predvídateľnosti práva, zjednocovania judikatúry a následne... ochrana subjektívnych práv účastníka konania“. Podľa sťažovateľa „Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 4Cdo/93/2012 zo dňa 28. 11. 2012, ktorým odmietol dovolanie neodôvodnil, prečo sa nezaoberal námietkou dovolateľa, že rozhodnutia súdov, proti ktorým podal dovolanie boli v rozpore s v tom čase už existujúcim rozhodnutím Najvyššieho súdu SR v skutkovo a právne obdobnej veci... Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie iba z procesného hľadiska nezaoberajúc sa ani argumentmi dovolateľa na riadne a spravodlivé konanie, ktoré videl v nesprávnom právnom posúdení veci... Sťažovateľ tak stratil právnu istotu, ktorú videl predovšetkým v jednotnosti a konštantnosti judikatúry, ktorá by mal byť základným atribútom právneho štátu...“.

Poukazujúc na uvedené skutočnosti, sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto

rozhodol:

„1. Základné práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s článkom 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/93/2012 zo dňa 28. 11. 2012, rozsudkom Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 5Co/151/2011 z 21. 11. 2011, rozsudkom Okresného súdu Martin, sp. zn. 5C/11/2010 z 02. 02. 2011 porušené boli 2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/93/2012 zo dňa 28. 11. 2012,

rozsudok

Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 5Co/151/2011 z 21. 11. 2011, rozsudok Okresného súdu Martin, sp. zn. 5C/11/2010 z 02. 02. 2011 sa rušia a vec sa vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 C 11/2010 z 2. februára 2011, rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 151/2011 z 21. novembra 2011 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 93/2012 z 28. novembra 2012.

Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach...

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (I. ÚS 103/02, III. ÚS 70/02).

2. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 151/2011 z 21. novembra 2011

V tejto časti odôvodnenia ústavný súd uvádza, že lehotu na podanie sťažnosti proti namietanému rozsudku krajského súdu považoval za zachovanú, a to v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (napr. rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54)], podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, v tomto prípade vo vzťahu k rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 Co 151/2011 z 21. novembra 2011 (obdobne napr. I. ÚS 169/09, IV. ÚS 58/2011).

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 1/05, I. ÚS 382/06).

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom krajského súdu, ktorý namietaným rozsudkom potvrdil výrok rozsudku okresného súdu. Sťažovateľ predovšetkým namieta, že rozsudok krajského súdu bol vydaný v rozpore s vysloveným právnym názorom najvyššieho súdu v obdobnej veci, čím došlo k porušeniu zásady právnej istoty a predvídateľnosti súdneho rozhodovania.

Uznesením dozornej rady spoločnosti č. 2 zo dňa 12. 2. 2009 bol odporca odvolaný z funkcie výkonného vedúceho spoločnosti, čo mu bolo oznámené dňa 16. 2. 2009. Následne listom zo dňa 2. 3. 2009 navrhovateľ zaslal odporcovi okamžité skončenie pracovného pomeru bez udania dôvodu, pričom odporca aj naďalej pracoval, a to až do 11. 3. 2009, od 12. 3. 2009 už do práce nenastúpil. Odporca trval na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával, čo mu oznámil listami zo dňa 3. 3. 2009 a 6. 3. 2009. Navrhovateľ listom zo dňa 30. 3. 2009 a 7. 4. 2009 vyzval odporcu na nástup do práce, na úsek generálneho riaditeľa spoločnosti, pričom v liste zo dňa 7. 4. 2009 ustúpil od okamžitého skončenia pracovného pomeru.

Závodný výbor. . . pri T., a. s. listom zo dňa 26. 11. 2009 oznámil navrhovateľovi, že neprítomnosť odporcu na pracovisku za obdobie od 12. 3. 2009 do 20. 10. 2009 nemožno považovať za neospravedlnenú absenciu, teda za neospravedlnené zameškanie práce. Rozsudkom Okresného súdu Martin č. k. 7C/61/2009 právoplatným 21. 10. 2009, bolo určené, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné. Preskúmaním rozsudku okresného súdu, preskúmaním predloženého spisového materiálu a vyhodnotením tvrdení účastníkov v odvolacom konaní, odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd v danom konaní v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie veci, vo veci vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, riadne zistil skutkový stav a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, s ktorým sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil. Odvolací súd sa zároveň stotožnil aj odôvodnením napadnutého rozhodnutia, v ktorom nenašiel nijaké vecné ani procesné pochybenie. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia.

Odvolací súd sa stotožňuje s názorom okresného súdu, že pracovný pomer medzi navrhovateľom a odporcom trval aj v čase od doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru odporcovi dňa 2. 3. 2009 do právoplatnosti rozsudku, ktorým súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné. Nakoľko odporca bol uznesením dozornej rady dňa 12. 2. 2009 odvolaný z predstavenstva spoločnosti a súčasne z funkcie výkonného vedúceho spoločnosti, t. j. generálneho riaditeľa, odvolací súd považuje za správny záver okresného súdu, že v nadväznosti na ust. čl. I a III.

okolnostiach, ktoré tomu predchádzali, umožniť odporcovi naďalej pracovať v predchádzajúcom zamestnaní. Z uvedeného preto podľa názoru odvolacieho súdu nepochybne vyplýva, že navrhovateľ ako zamestnávateľ potom, čo mu odporca oznámil, že na ďalšom zamestnávaní u navrhovateľa trvá, tento mu správne v súlade s ust. § 79 ods. 1 umožnil naďalej pracovať, nakoľko však prestal odporca spĺňať podmienky na výkon funkcie generálneho riaditeľa, považoval odvolací súd za správny postup navrhovateľa v zmysle ust. § 47 ods. 1 Zákonníka práce, keď odporcovi ponúkol inú vhodnú prácu. Aj podľa názoru odvolacieho súdu odporcovi bola ponúknutá iná vhodná práca, ktorá spĺňala zdravotné i kvalifikačné predpoklady s miestom výkonu práce dojednanom v pracovnej zmluve, pričom ponuka spĺňa zákonom stanovenú podmienku zamestnávania. Okresný súd zároveň správne uzavrel, že bez ohľadu na súhlas zamestnanca, pokiaľ tento trvá na tom, aby ho zamestnávateľ zamestnával naďalej, je ten povinný nastúpiť k zamestnávateľovi na ponúknutú pracovnú pozíciu.

Nakoľko odporca do práce nenastúpil, okresný súd dôvodne vyslovil záver, že zameškanie práce odporcu od 9. 6. 2009 do 20. 10. 2009 nie je ospravedlnený zameškaním. S poukazom na uvedené závery odvolací súd neuznal opodstatnenosť argumentácii odporcu, na ktorých založil svoje odvolacie dôvody a preto rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny.“

Sťažovateľ namietal porušenie princípu právnej istoty ako súčasti právneho štátu, odvolávajúc sa na iné rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Cdo 13/2009 z 21. októbra 2010, v ktorom podľa neho najvyšší súd rozhodol v analogickej veci a dospel k inému (opačnému) právnemu záveru, ako vyslovil krajský súd v namietanom rozsudku.

V súvislosti s touto námietkou sťažovateľa ústavný súd preskúmal uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Cdo 13/2009 z 21. októbra 2010, ktorým najvyšší súd zrušil mimoriadnym dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, pričom zistil, že vzhľadom na odlišné skutkové okolnosti a právnu situáciu ho nemožno aplikovať na prípad sťažovateľa. V uvedenej veci bola predmetom konania žaloba o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny, ktoré spočívalo v nenastupovaní žalobkyne do práce. Najvyšší súd v uvedenej veci vyslovil právny názor, podľa ktorého „V prípade odvolania z funkcie nastáva... situácia, keď povinnosť zamestnávateľa prideľovať prácu, ale aj povinnosť zamestnanca vykonávať prácu zodpovedajúcu funkcii, do ktorej bol menovaný, zanikla a iná práca, ktorú by bol zamestnávateľ zamestnancovi povinný prideľovať a zamestnanec povinný vykonávať, nebola dohodnutá. Nastáva teda stav, keď chýba jeden zo základných prvkov pracovného pomeru, a to druh práce. ... takýto stav treba považovať za prekážku v práci na strane zamestnávateľa podľa § 142 ods. 3 ZP... Za existencie tejto prekážky v práci na strane zamestnávateľa potom nemá zamestnanec povinnosť sa dostavovať na pracovisko a zotrvávať na ňom po celý pracovný čas.“.

3. K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 93/2012 z 28. novembra 2012

Vo vzťahu k namietanému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ vyjadruje svoju nespokojnosť s právnym názorom dovolacieho súdu, ktorý jeho dovolanie odmietol z procesných dôvodov bez vecného preskúmania dovolacích námietok týkajúcich sa právneho posúdenia veci. Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd v namietanom rozhodnutí neodôvodnil, prečo sa nezaoberal námietkou dovolateľa, že dovolaním napadnuté rozhodnutia vydané v jeho veci sú v rozpore s právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným v obdobnej veci.

Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu (vrátane práva na spravodlivé konanie) je zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je Občiansky súdny poriadok.

Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku (odvolania či dovolania) uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného odvolania či dovolania vôbec boli naplnené.

Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 93/2012 z 28. novembra 2012, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa ako procesne neprípustné. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd v podstatnom uviedol: „Nakoľko v prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom v jeho výroku prípustnosť dovolania nevyslovil, ani nejde o potvrdzujúci rozsudok... súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky), je nepochybné, že prípustnosť dovolania odporcu z § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. nemožno vyvodiť.

Podstata základného práva priznaného podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v prvom rade v oprávnení každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde, že tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola namietanému právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale ju aj v určitej kvalite, t j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať. Postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita ustanovená zákonom je vyjadrením práva na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy. Ochranu základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy (I. ÚS 50/97, I. ÚS 54/97). V zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti ústavného súdu predmetným článkom ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, a to najmä práva na prístup k súdu, práva na spravodlivý proces, ktorého základným predpokladom uplatnenia je nezávislosť a nestrannosť súdu, pričom ochrana podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená, že súd právoplatne rozhodne v prospech navrhovateľa (II. ÚS 71/97, III. ÚS 46/04). Nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi. Spôsob a podmienky rozhodnutia odvolacieho súdu o odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa pre prípad jeho potvrdenia, zmeny alebo zrušenia ustanovuje Občiansky súdny poriadok v § 219, § 220 a § 221. Pokiaľ teda v danom prípade Krajský súd v Žiline uznesením z 30. novembra 2010 sp. zn. 5 Co 334/2010 zrušil (v poradí prvý)

rozsudok

Okresného súdu Martin zo 14. júla 2010 č. k. 5 C 11/2030-106 (ktorým bol návrh zamietnutý) podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a h/ O. s. p. a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, a následne dovolaním napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok, ktorým bolo rozhodnuté inak než v prvšom rozsudku, pretože súd prvého stupňa bol viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, neodňal tým odporcovi možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. V tejto súvislosti je namieste poznámka, že odporca mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania podaním odvolania proti prvostupňovému rozsudku, ktorý mu bol riadne doručený a ktorú možnosť aj využil.

Ústavný súd konštatuje, že v odôvodnení namietaného uznesenia najvyšší súd uviedol dostatočné relevantné dôvody, na základe ktorých dospel k záveru o procesnej neprípustnosti dovolania, a tým k záveru o vecnej nepreskúmateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia. Podľa názoru ústavného súdu právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený vyčerpávajúco a presvedčivo a nemožno ho považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že najvyšší súd neuznal sťažovateľom uvádzané dovolacie dôvody, nemá za následok porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a nezakladá dôvod na vyslovenie porušenia označených práv. Keďže namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013