II. ÚS 654/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 654/2015-51

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. februára 2016 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť Stavebného bytového družstva, M. Bela 852, Žilina, zastúpeného advokátkou JUDr. Adrianou Hrdinovou, Advokátska kancelária ADVOKÁT ADRIANA HRDINOVÁ, s. r. o., Vojtecha Spanyola 1726/13, Žilina, pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 21 S 80/2009 zo 6. marca 2013 a takto

rozhodol:

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. II. ÚS 654/2015-25 zo 6. októbra 2015 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť Stavebného bytového družstva, M. Bela 852, Žilina (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 21 S 80/2009 zo 6. marca 2013.

Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ v podaní z 26. novembra 2015 a krajský súd vo vyjadrení z 9. novembra 2015 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že 29. septembra 1998 spoločnosť Investičná a rozvojová banka, a. s. (ďalej len „investičná banka“), a sťažovateľ podali na Správe katastra Žilina (ďalej len „správa katastra“) návrh na zápis záložného práva na zabezpečenie úverov poskytnutých investičnou bankou sťažovateľovi do katastra nehnuteľností záznamom. Záznamom č. Z 4578/98 pod položkou výkazu zmien č. 208/1998 z 15. októbra 1998 správa katastra požadovaný zápis aj vykonala.

Uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 R 1/2008 zo 17. marca 2008 bola povolená reštrukturalizácia sťažovateľa ako dlžníka. Uznesenie bolo zverejnené 25. marca 2008 v Obchodnom vestníku. Veritelia sťažovateľa boli vyzvaní, aby v lehote 30 dní od povolenia reštrukturalizácie prihlásili svoje pohľadávky na predpísaných tlačivách a miestach, keďže na prihlášky doručené po tejto lehote alebo doručené v lehote len správcovi alebo len súdu a na pohľadávky prihlásené v rozpore s § 121 a § 122 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“) sa na túto reštrukturalizáciu neprihliadne a do reštrukturalizačného plánu sa nezahrnú.

Na základe tejto žiadosti správa katastra zapísala opätovne záložné práva na nehnuteľnosti vo vlastníctve sťažovateľa v prospech záručnej banky, a to aktualizáciou údajov v katastrálnom operáte.

Sťažovateľ podnetom z 19. marca 2009 požiadal Okresnú prokuratúru Žilina (ďalej len „okresná prokuratúra“) o preskúmanie zákonnosti opatrenia správy katastra o opätovnom zápise záložného práva. Tento opätovný zápis považoval sťažovateľ za nezákonný a vykonaný správou na nátlak zástupcov rozvojovej banky. Táto si totiž v reštrukturalizácii svoje pohľadávky neprihlásila, čím zaniklo aj záložné právo zabezpečujúce tieto pohľadávky. Podľa názoru sťažovateľa o opätovný zápis žiadala záručná banka preto, lebo sa nedokázala vyrovnať s tým, že hrubým zanedbaním jej povinností došlo k zániku týchto práv, ako aj k zániku práva vymáhať pohľadávky voči sťažovateľovi.

Záručná banka 20. novembra 2009 podala žalobu o preskúmanie a zrušenie uvedeného rozhodnutia úradu. Namietala, že vznik záložného práva odvodzuje zo zákona s poukazom na ustanovenie § 28b zákonného opatrenia, na základe ktorého vzniká záložné právo ex lege, ak sú splnené zákonné podmienky. Záznamom sp. zn. Z 391/09 z 28. januára 2009, ktorým boli vymazané záložné práva k nehnuteľnostiam vo vlastníctve sťažovateľa, bolo porušené ustanovenie § 28b zákonného opatrenia. Z tohto dôvodu treba právny názor úradu považovať za nesprávny. Právoplatné rozhodnutie okresného súdu potvrdzujúce reštrukturalizáciu sťažovateľa ako dlžníka nie je listinou, na základe ktorej je možné podľa § 34 katastrálneho zákona vyznačiť výmaz zákonných záložných práv k nehnuteľnostiam. Ďalej podľa právneho názoru záručnej banky zo znenia § 155 ods. 2 zákona o konkurze jednoznačne vyplýva, že potvrdenie plánu súdom spôsobuje len zánik vymáhateľnosti tých pohľadávok a zabezpečovacích práv, ktoré neboli riadne a včas prihlásené. V tomto ustanovení nie je vyjadrené, že zabezpečovacie práva (teda aj záložné práva), ktoré neboli prihlásené riadne a včas, zanikajú. Ustanovenie totiž jednoznačne hovorí len o zániku vymáhať zabezpečovacie právo. Keďže pohľadávka a záložné práva záručnej banky nezanikli, nemohlo následne dôjsť ani k ich výmazu podľa § 151md ods. 1 písm. h) Občianskeho zákonníka.

Uznesením krajského súdu č. k. 21 S 80/2009-53 z 19. marca 2010 bol do konania pribratý ako účastník konania aj sťažovateľ.

Hoci 25. mája 2011 vykonal krajský súd pojednávanie, na toto sťažovateľa ako pribratého účastníka nepredvolal a ani s ním nekonal. Okrem toho v zápisnici o pojednávaní zaprotokoloval prítomnosť záručnej banky ako navrhovateľa, resp. jej zástupcu  advokáta , hoci v spise nie je predložená plná moc pre tohto advokáta, pričom záručnú banku v celom konaní zastupovala poverená zamestnankyňa . Tieto nedostatky však krajskému súdu nebránili vyhlásiť rozsudok č. k. 21 S 80/2009-74 z 25. mája 2011, ktorým rozhodnutie úradu zrušil podľa ustanovenia § 250j ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku a vec vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd tento rozsudok podľa sťažovateľa neodôvodnil.

Rozhodnutím správy katastra sp. zn. Zo-3/2009-Ľu (Pd)-2 z 10. mája 2013 (ktorá bola viazaná nezrozumiteľným právnym názorom krajského súdu) bolo konanie o proteste prokurátora prerušené a účastníci konania boli vyzvaní v lehote 14 dní doručiť správe katastra relevantnú listinu, z ktorej bude vyplývať, že záložné právo na nehnuteľnostiach sťažovateľa zaniklo, s tým, že inak nebude protestu okresnej prokuratúry vyhovené.

Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom krajského súdu sp. zn. 21 S 80/2009 zo 6. marca 2013, ktorý sa stal právoplatný 3. apríla 2013, boli porušené jeho označené práva podľa ústavy a dohovoru, a to v súvislosti s právom na verejné prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania, možnosťou účastníka konať pred súdom, rovnosťou účastníkov konania, riadnym odôvodnením súdneho rozhodnutia, právom na ústavne súladný výklad zákona a právom na náhradu trov konania.

Uvedeným konaním krajského súdu bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom a hrubým spôsobom bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces tým, že mu krajský súd reálne neumožnil ani raz v rámci kontradiktórneho procesu predniesť svoje námietky a prezentovať svoj právny názor. Pritom ostatní účastníci mali túto možnosť minimálne na pojednávaní 25. mája 2011. Aj keď teda krajský súd formálne deklaroval prístup sťažovateľa k poskytnutiu súdnej ochrany vydaním uznesenia, ktorým ho pribral ako účastníka konania, v skutočnosti v ďalšom procesnom postupe nenaplnil materiálne predpoklady poskytnutia súdnej ochrany sťažovateľovi.

V súvislosti s namietaným porušením práva na riadne odôvodnenie rozsudku a práva na ústavne súladný výklad zákona sťažovateľ poukazuje predovšetkým na to, že hoci v odôvodnení rozsudku krajského súdu je uvedené, že žaloba nie je dôvodná, v rozpore s tým vo výroku rozsudku bolo vyslovené, že sa rozhodnutie úradu zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie. Znamená to, že výrok rozsudku nezodpovedá odôvodneniu.

V ďalšom sťažovateľ nesúhlasí s krajským súdom, podľa ktorého by z uznesenia okresného súdu č. k. 3 R 1/2008-91 zo 17. marca 2008 nemalo vyplývať posúdenie platnosti hmotnoprávneho vzťahu medzi účastníkmi, teda že na základe potvrdenia reštrukturalizačného plánu sťažovateľa ako dlžníka nebolo možné záložné právo vymazať, pretože takéto rozhodnutie nie je spôsobilým podkladom pre zápis zmien v katastri nehnuteľností. Sťažovateľ rovnako nesúhlasí ani so záverom, podľa ktorého sa v spise nenachádza listina spôsobilá na vykonanie záznamu, hoci práve krajským súdom tvrdená absencia takejto listiny spôsobila, že rozhodnutie bolo zrušené z dôvodu neúplného administratívneho spisu v zmysle § 250ja ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku.

Sťažovateľ konštatuje, že krajský súd najprv (v rozsudku z 25. mája 2011) tvrdil, že správny orgán nesprávne vec právne posúdil. Keďže napriek vyslovenému právnemu názoru najvyššieho súdu nedokázal tento svoj záver odôvodniť, rozhodol sa využiť možnosť, ktorú ponúka Občiansky súdny poriadok a ustálil údajnú neexistenciu relevantnej listiny v administratívnom spise, ktorá by bola spôsobilá na vykonanie záznamu. Krajský súd tým, že nedal zrozumiteľnú odpoveď, aká relevantná listina v spise absentuje, odoprel sťažovateľovi právo na súdnu ochranu. Pomenovať „relevantnú“ listinu nevie ani správny orgán, ktorý na základe tohto nepresvedčivého rozsudku koná ďalej vo veci.

V ďalšom sťažovateľ podrobne polemizuje s právnym posúdením krajského súdu týkajúcim sa otázky zániku záložného práva.

V súvislosti s namietaným porušením práva na náhradu trov konania poukazuje sťažovateľ na to, že hoci bol v odvolacom konaní týkajúcom sa rozsudku krajského súdu z 25. mája 2011 úspešný, o náhrade týchto trov, ktoré mu vznikli zaplatením súdneho poplatku z odvolania a právnym zastúpením advokátom, nebolo rozhodnuté. Vo svojom rozsudku zo 6. marca 2013 rozhodol totiž len o trovách záručnej banky. S trovami vzniknutými sťažovateľovi sa vôbec nezaoberal.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol: „I. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a inú právnu ochranu a spravodlivé súdne konanie vyjadrené v čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. 21S/80/2009 zo dňa 06.03.2013, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 03.04.2013 porušené bolo. II. Rozsudok Krajského súdu v Žiline č. 21S/80/2009 zo dňa 06.03.2013, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 03.04.2013 zrušuje a Krajskému súdu v Žiline vracia vec na ďalšie konanie. III. Krajský súd v Žiline je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 275,94 eur do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu.“

Z pripojeného vyjadrenia predsedníčky senátu z 2. novembra 2015 vyplýva, že vzhľadom na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžr 121/2011 z 20. júna 2012, ktorým bol zrušený rozsudok krajského súdu č. k. 21 S 80/2009-71 z 25. mája 20111 a vec bola vrátená na ďalšie konanie a podľa ktorého bolo krajskému súdu uložené vec prerokovať a svoje rozhodnutie odôvodniť v zmysle ustanovenia § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, krajský súd sa už nebude vecne vyjadrovať k právoplatne zrušenému rozsudku. Krajský súd opätovne podrobne preskúmal administratívny spis úradu a konštatoval, že sa v ňom nenachádza listina spôsobilá na vykonanie záznamu do katastra nehnuteľností. Vzhľadom na túto zistenú skutočnosť krajský súd mal možnosť podľa § 250f ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku rozhodnúť o žalobe bez pojednávania, a to v súvislosti s dôvodmi uvedenými v ustanovení § 250j ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku. Dňa 15. februára 2013 krajský súd oznámil na úradnej tabuli a na internetovej stránke vyhlásenie rozsudku na 6. marec 2013. Vo vzťahu k námietke, že rozsudok č. k. 21 S 80/2009-115 zo 6. marca 2013 nie je odôvodnený, treba uviesť, že podľa § 250j ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vec vráti žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak bolo rozhodnutie vydané na základe neúčinného právneho predpisu alebo ak rozhodnutie je nepreskúmateľné pre neúplnosť spisov správneho orgánu alebo z dôvodu, že spisy neboli predložené. Rozsahom a dôvodmi žaloby v týchto prípadoch nie je súd viazaný. Vo vzťahu k trovám odvolacieho konania treba uviesť, že sťažovateľ je pribratý účastník, t. j. je účastníkom bez procesného postavenia a súd koná iba za jeho účasti (§ 250d ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku  správne má byť zrejme § 250 ods. 1 druhá veta Občianskeho súdneho poriadku, pozn.). O trovách konania (vrátane odvolacích) súd v správnom súdnictve rozhoduje podľa 250k ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, z ktorého vyplýva, že súd prizná právo na trovy konania žalobcovi, ak bol v konaní úspešný. Vo vzťahu k žalovanému a pribratému účastníkovi konania súd nerozhoduje o náhrade trov konania.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžr 121/2011 z 20. júna 2012 vyplýva, že ním bol zrušený rozsudok krajského súdu č. k. 21 S 80/2009-74 z 25. mája 2011 a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Podľa názoru najvyššieho súdu sa krajský súd dostatočne a vyčerpávajúcim spôsobom nevysporiadal s námietkami účastníkov konania. Takýmto postupom bola účastníkom odňatá možnosť konať pred súdom. Keďže z odôvodnenia rozsudku krajského súdu nie je zrejmé, akými úvahami sa riadil pri závere o skutkovom stave, prečo nepovažoval za dôvodnú právnu argumentáciu žalobcu (správne asi má byť právnu argumentáciu žalovaného, pozn.), resp. prečo považoval jeho námietky za neopodstatnené, treba takýto rozsudok považovať za nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, nedávajúci dostatočné záruky preto, že bol vydaný spôsobom, ktorý by zabezpečil ústavne zaručené právo na spravodlivý proces.

Zo zápisnice o vyhlásení rozhodnutia krajského súdu č. k. 21 S 80/2009-113 zo 6. marca 2013 vyplýva, že sa zisťovala prítomnosť navrhovateľa a jeho právneho zástupcu, ako aj odporcu a jeho povereného pracovníka s konštatovaním, že nikto z nich prítomný nie je.

Podľa názoru krajského súdu z uznesenia okresného súdu č. k. 3 R 1/2008-91, z jeho kontextu, ale najmä z jeho odôvodnenia nevyplýva, že by okresný súd právne záväzne posúdil platnosť hmotnoprávneho vzťahu medzi účastníkmi. Správne orgány nemôžu vychádzať pri zápise či výmaze záložného práva z takého rozhodnutia súdu, ktorým bola vyslovená platnosť, resp. neplatnosť záložnej zmluvy, pretože takéto rozhodnutie nie je spôsobilým podkladom na zápis akýchkoľvek zmien v katastri nehnuteľností, pretože takýmto rozhodnutím môže byť iba rozhodnutie o určení existencie či neexistencie právneho (záložného) vzťahu.

Takýmto rozhodnutím môže byť iba rozhodnutie, ktorým súd určil existenciu či neexistenciu právneho (záložného) vzťahu. Správny orgán nemohol preto vykonať zápis záložného práva, resp. vymazať zápis týkajúci sa záložného práva, pretože obsahom výroku súdneho rozhodnutia nebola existencia práva, ktoré bolo vložené do katastra nehnuteľností. Krajský súd dospel k záveru, že na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia úradu sp. zn. Zo-3/2009/Ľu (Pd) z 22. septembra 2009 je nevyhnutné preskúmať zákonnosť výmazu záložného práva záznamom č. Z 39/09, preto opätovne preskúmal administratívny spis úradu a dospel k záveru, že v spise sa nenachádza listina spôsobilá na vykonanie záznamu. Absencia listiny na vykonanie záznamu spôsobila, že krajský súd napadnuté rozhodnutie zrušil podľa § 205j ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku z dôvodu neúplného administratívneho spisu.

Pretože pohľadávka nezaniká, dlžník ju môže plniť a prijaté plnenie nie je bezdôvodným obohatením. Z ustanovení § 155 zákona č. 7/2005 Z. z. vyplýva, že zabezpečovacie práva (teda aj záložné práva), ktoré neboli prihlásené riadne a včas v reštrukturalizačnom konaní), zanikajú. Z dôvodu, že záložné práva žalobcu podľa § 155 ods. 2 zák. č. 7/2005 nezanikli zverejnením Uznesenia Okresného súdu v Žiline sp. zn. 3 R 1/2008-91 zo dňa 14.1.2009 v Obchodnom vestníku, záložné právo nezaniklo a nemohlo byť následne vymazané podľa § 151 ods. 1 písm. h/ Občianskeho zákonníka.“.

Z prípisu správy katastra sp. zn. Z 2680/2013 z 15. apríla 2013 vyplýva, že bol vykonaný zápis údajov o právach k nehnuteľnostiam do operátu katastra nehnuteľností na základe záznamovej listiny sp. zn. Z-2680/2013 (opätovný zápis záložného práva) v katastrálnom území Z s označenými listami vlastníctva.

Z rozhodnutia správy katastra sp. zn. Zo-3/2009-Ľu (Pd)-2 z 10. mája 2013 vyplýva, že ním bolo prerušené konanie o proteste okresnej prokuratúry z 30. júna 2009 s tým, že účastníci konania boli vyzvaní, aby do 14 dní od doručenia tohto rozhodnutia doručili správe katastra relevantnú listinu, z ktorej bude vyplývať, že záložné právo na podiely sťažovateľa na nehnuteľnostiach v katastrálnom území Z zaniklo, s tým, že inak nebude vyhovené protestu okresnej prokuratúry.

Z prípisu okresnej prokuratúry č. k. Pd 121/13-5 z 31. januára 2014, ktorý je odpoveďou na výzvu ústavného súdu, vyplýva, že proti rozhodnutiu úradu sp. zn. Zo-3/2009-Ľu (Pd)-3 z 28. júna 2013, ktorým nebolo vyhovené protestu okresnej prokuratúry, nebola podaná žaloba o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia podľa § 247 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ predovšetkým namieta, že hoci bol osobitným uznesením z 19. marca 2010 pribratý do konania ako jeho účastník, na pojednávanie krajského súdu konané 25. mája 20111 nebol predvolaný a ani sa ho nezúčastnil na rozdiel od záručnej banky a jej zástupcu advokáta , pričom plná moc pre advokáta nie je v spise založená. Nový rozsudok zo 6. marca 2013 (po zrušení skoršieho rozsudku z 25. mája 2011) bol vyhlásený bez nariadenia pojednávania, a preto sťažovateľ ani vtedy nemohol svoje práva osobne pred súdom brániť. Ani z hľadiska náhrady trov konania sa so sťažovateľom de facto nekonalo ako s účastníkom konania, keďže sa nerozhodlo o trovách odvolacieho konania, hoci sťažovateľ požiadal o priznanie ich náhrady. Nedostatočné je aj odôvodnenie rozsudku krajského súdu, keďže jeho výrok je v rozpore s odôvodnením. Krajský súd totiž na jednej strane rozhodnutie úradu zrušil, no na druhej strane v odôvodnení uviedol, že žaloba nebola dôvodná. Napokon sťažovateľ nesúhlasí s hmotno-právnymi závermi krajského súdu týkajúcimi sa podstaty posudzovanej právnej problematiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa § 246c ods. 1 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.

Podľa § 18 Občianskeho súdneho poriadku účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie. Majú právo konať pred súdom vo svojej materčine alebo v jazyku, ktorému rozumejú. Súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv.

Podľa § 250 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účastníkmi konania sú žalobca a žalovaný. Súd aj bez návrhu uznesením priberie do konania účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté.

Podľa názoru krajského súdu je sťažovateľ ako „pribratý účastník“ podľa § 250 ods. 1 druhej vety Občianskeho súdneho poriadku účastníkom bez procesného postavenia a súd koná iba za jeho účasti. Tento právny názor krajského súdu treba považovať za ústavne celkom neakceptovateľný. Občiansky súdny poriadok totiž v súlade s ustanovením § 18, ale najmä vzhľadom na čl. 47 ods. 3 ústavy nerozlišuje z hľadiska rozsahu účastníckych práv medzi účastníkmi konania, ktorých takto označil žalobca a účastníkmi konania, ktorí sa nimi stali rozhodnutím súdu („pribratý účastník“). Obe kategórie účastníkov konania sú podľa výslovného ústavného a zákonného príkazu rovné v právach.

Len na okraj treba v tejto súvislosti dodať, že ústavnému súdu vôbec nie je jasné, čo mal krajský súd na mysli pod pojmom „účastník bez procesného postavenia“ s dodatkom, že „súd koná iba za jeho účasti“.

Podľa presvedčenia ústavného súdu skutočnosť, že na jediné pojednávanie, ku ktorému vo veci došlo, bol predvolaný iba úrad a len tento mal možnosť prezentovať svoje stanovisko súdu ústne a bezprostredne, sama osebe bez ďalšieho stavia sťažovateľa ako ďalšieho účastníka konania do nerovnoprávneho postavenia v porovnaní s úradom, čo treba považovať jednoznačne za ústavne nekonformné.

Za rozhodujúcu otázku považuje ústavný súd to, či po zrušení rozsudku krajského súdu z 25. mája 2015 najvyšším súdom a vrátení veci na ďalšie konanie boli alebo neboli splnené zákonné podmienky na to, aby krajský súd vo veci znova rozhodol, avšak už bez nariadenia pojednávania.

Krajský súd je presvedčený, že vzhľadom na ustanovenie § 250f ods. 3 v spojení s ustanovením § 250j ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku mohol konať a rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, pretože rozhodnutie úradu bolo nepreskúmateľné pre neúplnosť jeho spisov, keďže v spise sa nenachádzala listina spôsobilá na vykonanie záznamu v katastri nehnuteľností.

Uvedený právny názor krajského súdu považuje ústavný súd za neprijateľný. Spis správneho orgánu možno považovať za neúplný vtedy, keď neobsahuje listinu, ktorá bola preukázateľne do spisu dodaná, resp. do spisu zadovážená, no napriek tomu nebola súdu spolu so spisom predložená. Naopak, spis správneho orgánu nemožno považovať za neúplný vtedy, keď je zrejmé, že určitá listina nikdy do spisu dodaná, resp. zadovážená nebola, hoci podľa názoru súdu dodaná, resp. zadovážená mala byť.

Ako na to správne poukazuje sťažovateľ, listina, absenciu ktorej krajský súd vytýka, nikdy nebola súčasťou spisu správneho orgánu, a preto neobstojí záver, podľa ktorého rozhodnutie úradu treba považovať za nepreskúmateľné pre neúplnosť spisu správneho orgánu. Priamym následkom tohto záveru je, že krajský súd konal a rozhodol bez nariadenia pojednávania, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky.

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vec vrátiť na ďalšie konanie.

Na základe citovaných ustanovení ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. 21 S 80/2009 zo 6. marca 2013 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

Sťažovateľ požadoval náhradu trov právneho zastúpenia advokátom vo výške 275,94 €.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi požadovanú odmenu v celom rozsahu, a to za 2 úkony právnych služieb advokáta v roku 2013 (prevzatie a príprava zastupovania, sťažnosť) po 130,16 €, ako aj režijný paušál 2 x po 7,81 € (bod 3 výroku nálezu).

Nebolo možné vyhovieť požiadavke sťažovateľa na vyslovenie porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže súdna ochrana poskytovaná v rámci správneho súdnictva je ratione materiae súčasťou čl. 46 ods. 2 ústavy, podľa ktorého kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak, pričom z právomoci súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Ustanovenie čl. 46 ods. 2 ústavy je totiž v pomere špeciality k ustanoveniu čl. 46 ods. 1 ústavy ako generálnemu ustanoveniu (bod 4 výroku nálezu).