II. ÚS 657/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 657/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. Ing. B. P., N., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 S 288/2010-78 z 25. mája 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžf 56/2011 z 21. novembra 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., o d m i e t a .

Ako vyplynulo z podanej sťažnosti, jej príloh a zo spisu krajského súdu sp. zn. 2 S 288/2010, ktorý ústavný súd pripojil pre účely rozhodovania o podanej sťažnosti, sťažovateľ sa žalobou doručenou krajskému súdu 24. augusta 2010 domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“) č. j. I/222/3209-47191/2010/991031-r zo 7. júna 2010 (ďalej aj len „napadnuté rozhodnutie správneho orgánu“), ktorým bol potvrdený dodatočný platobný výmer Daňového úradu B. č. j. 600/232/173920/2009/Sch z 12. októbra 2009 o vyrubení dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2006 vo výške 10 405,19 €. Sťažovateľ v žalobe uviedol, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu mu bolo doručené 21. júna 2010 a toto považuje za nezákonné, pretože žalovaný iba potvrdil bez preverenia dodatočný platobný výmer správcu dane, ktorý pri výkone daňovej kontroly postupoval tak, že nemal záujem zistiť a preveriť skutočnosti týkajúce sa dodržiavania zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov v mieste sídla prevádzky sťažovateľa.

Žalovaný skonštatoval vystavenie faktúr č. FO 000123 až č. FO 000126 sťažovateľom odberateľom so sídlom v Maďarsku, avšak toto dodanie sťažovateľ nevykázal v podanom daňovom priznaní. Sťažovateľ v žalobe tvrdil, že tieto faktúry vystavil na základe e- mailových objednávok, tovar však nebol prepravený cez hranicu, na všetky faktúry odberateľom vystavil sťažovateľ dobropis, pričom všetky tieto tvrdenia preukázal pri daňovej kontrole. Tovar teda neopustil sklad sťažovateľa a daňová povinnosť nenastala, čo vyplýva aj z prílohy daňového priznania k dani z príjmov právnických osôb za rok 2006 a tam uvedeného stavu skladových zásob.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Sžf 56/2011 z 21. novembra 2012 uznesenie krajského súdu potvrdil a účastníkom náhradu trov konania nepriznal. V jeho odôvodnení uviedol: „V administratívnom spise žalovaného sa nachádza originálne rozhodnutie žalovaného zo dňa 7. 6. 2010, ktoré žalovaný doručoval žalobcovi na adresu..., B. Taktiež odvolací súd mal z administratívneho spisu za preukázané, že k vyššie uvedenému originálu rozhodnutia žalovaného sú pripojené i doručenky od žalobcu ako i od Daňového úradu B. Z originálu doručenky od žalobcu nesporne vyplýva, že žalobca prevzal rozhodnutie žalovaného a to dňa 18. 6. 2010 prostredníctvom splnomocnenca. Na tejto doručenke je uvedené i číslo rozhodnutia žalovaného č. I/222/3209-47191/2010/991031-r. Teda dátum prevzatia (18. 6. 2010) ako i číslo rozhodnutia sú čitateľné a zreteľné a taktiež nesporne bolo napadnuté rozhodnutie doručené žalobcovi, ktorá skutočnosť vyplýva z prevzatia tohto rozhodnutia splnomocnencom žalobcu. Žalobca zaslal Najvyššiemu súdu SR v odvolacom konaní fotokópiu obálky, kde je uvedený dátum prevzatia 21. 6. 2010. V danom prípade je obsah predloženej obálky žalobcom diametrálne odlišný od originálu doručenky nachádzajúcej sa v administratívnom spise žalovaného. Najvyšší súd SR sa vzhľadom na uvedené skutočnosti stotožňuje s Finančným riaditeľstvom SR v tom, že uvedený dôkaz predložený žalobcom vo fotokópii je nevierohodný. Ako vyplýva z listinných dôkazov nachádzajúcich sa v administratívnom spise, tak žalobca bol účastníkom viacerých konaní u žalovaného, resp. Krajského súdu v Bratislave. Bez toho, aby žalobca predložil originál príslušného dôkazu, tak odvolací súd je toho názoru, že nie je možné tvrdeniam žalobcu uveriť v tom, že predmetná zásielka od žalovaného mu mala byť doručená dňa 21. 6. 2010. Tvrdenia žalobcu sú v rozpore s objektívnymi a preukázateľnými skutočnosťami, najmä originálom doručenky od rozhodnutia žalovaného nachádzajúcej sa v administratívnom spise žalovaného.“

Sťažovateľ sťažnosť doručenú ústavnému súdu 23. augusta 2013 odôvodnil tým, že skutočnosti, o ktoré oprel najvyšší súd svoje tvrdenia v rozhodnutí sp. zn. 2 Sžf 56/2011 z 21. novembra 2012, sú nepravdivé, pretože sťažovateľ nemohol prevziať napadnuté rozhodnutie žalovaného prostredníctvom splnomocnenca, lebo splnomocnenca na preberanie pošty nemal nikdy ustanoveného, a v konaní na výzvu krajského súdu predložil aj originál poštovej obálky. V prílohe sťažnosti predložil sťažovateľ ústavnému súdu prípis S., š. p., č. 11502/2012/OD z 3. januára 2013, ktorým S., š. p., potvrdzuje, že sťažovateľ v období od 1. januára 2010 do 31. decembra 2012 nepodal žiadosť o vystavenie preukazu splnomocnenca. Navyše, sťažovateľ na tieto okolnosti nemohol najvyšší súd upozorniť, pretože mu vyjadrenie žalovaného k sťažovateľovmu odvolaniu nebolo najvyšším súdom doručené a týmto postupom bola odobratá možnosť konať v súdnom konaní. Tým došlo postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 2 Sžf 56/2011 k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy. Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uviedol, že lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu mu začala plynúť od doručenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sdo 29/2013 z 26. júna 2013, t. j. od 29. júla 2013, s poukazom na to, že podľa rozhodovacej praxe ústavného súdu v prípadoch, keď sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie) spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu, ak je sťažnosť uplatnená na ústavnom súde do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo dovolanie ako neprípustné odmietnuté.

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia označených práv, ku ktorému malo dôjsť jednak uznesením krajského súdu č. k. 2 S 288/2010-78 z 25. mája 2011 a jednak uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 56/2011 z 21. novembra 2012.

Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti uzneseniu krajského súdu č. k. 2 S 288/2010-78 z 25. mája 2011. V súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú splnené podmienky konania pred ním o tejto časti sťažnosti sťažovateľa, a dospel k záveru, že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia jeho základných práv týmto rozhodnutím krajského súdu, pretože preskúmavanie jeho postupu zveruje Občiansky súdny poriadok v tomto prípade odvolaciemu súdu. Odvolací súd vo veci o podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol uznesením sp. zn. 2 Sžf 56/2011 z 21. novembra 2012. Najvyšší súd ako súd odvolací bol súdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie sťažovateľa bolo dôvodné, a rozhodnúť o ňom.

Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol podľa § 25 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa v jej časti, ktorá smerovala proti uzneseniu krajského súdu č. k. 2 S 288/2010- 78 z 25. mája 2011, a to pre nedostatok svojej právomoci.

Vo vzťahu k sťažovateľovým tvrdeniam o porušení ním označených základných práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 56/2011 z 21. novembra 2012 sa ústavný súd zaoberal najprv posúdením včasnosti podania sťažnosti ústavnému súdu.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je časovo neobmedzeným právnym prostriedkom ochrany základných práv a slobôd (I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných podmienok jej prijatia na ďalšie konanie je jej podanie v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavom súde). Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti musí zaoberať aj otázkou, či sťažnosť bola podaná včas. V tejto súvislosti je zároveň potrebné pripomenúť, že ustanovenie o lehote na podanie sťažnosti je ustanovením kogentným, to znamená, že ústavný súd nemôže zmeškanie tejto lehoty odpustiť alebo ju predĺžiť (pozri napr. m. m. I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03, IV. ÚS 14/03, II. ÚS 330/06). Lehota dvoch mesiacov na podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde by mala podľa názoru ústavného súdu vyjadrovať dobu, ktorá je postačujúca na uplatnenie účinnej ústavnej ochrany sťažovateľom a zároveň rešpektuje aj princíp právnej istoty (m. m. III. ÚS 186/02, IV. ÚS 287/09). Ústavný súd v súlade so svojou aktuálnou judikatúrou zastáva právny názor, podľa ktorého v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie) spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu (napr. IV. ÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010, I. ÚS 276/2010). To však platí, len pokiaľ je sťažnosť uplatnená na ústavnom súde do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo dovolanie ako neprípustné odmietnuté. V takomto prípade je preto nevyhnutné, aby sťažnosť bola podaná v zákonnej lehote nielen proti rozhodnutiu dovolacieho súdu, ale aj proti rozhodnutiu súdu odvolacieho, ak ním došlo podľa názoru sťažovateľa k zásahu do jeho práv (IV. ÚS 406/2010, IV. ÚS 481/2011).

Ústavný súd preto v tejto časti odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako oneskorenú.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013