II. ÚS 658/2013

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. septembra 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti C., s. r. o., S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 CoPr 2/2012-112 z 28. mája 2013 a po jej doplnení podaním doručeným ústavnému súdu 23. septembra 2013 žiada vydať tento nález: „1. Základné právo spoločnosti C., s. r. o., so sídlom S., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 6 CoPr/2/2012-112 a jeho rozsudkom z 28. mája 2013 porušené boli. 2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 6 CoPr/2/2012, z 28. mája 2013 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. 3. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť spoločnosti C., s. r. o., so sídlom S., náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 331,13 EUR, a to ich zaplatením na účet jej právneho zástupcu...“

Ako vyplýva zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu, jej doplnenia, príloh a obsahu spisu Okresného súdu Rožňava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 9 Cpr 4/2011, ktorý ústavný súd pripojil pre účely rozhodovania o podanej sťažnosti, sťažovateľ bol ako žalovaný účastníkom konania vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. 9 Cpr 4/2011, v ktorom sa Š. P. (ďalej len „žalobca“) domáhal určenia, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané mu sťažovateľom z 10. novembra 2009 je neplatné.

O dovolaní sťažovateľa dosiaľ rozhodnuté nebolo.

Sťažovateľ sťažnosť na porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 6 CoPr 2/2012-112 z 28. mája 2013 doručenú ústavnému súdu odôvodnil najmä tým, že k porušeniu týchto jeho práv došlo nesprávnym vyhodnotením dôkazného bremena o obsahu doručovanej zásielky krajským súdom, ktorý sa odchýlil od záverov skoršej rozhodovacej praxe, rozhodol prekvapivo, v rozpore s princípom právnej istoty a svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Podstatou námietok sťažovateľa je právne posúdenie postupu krajského súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 6 CoPr 2/2012 a jeho rozsudku z 28. mája 2013 z hľadiska rešpektovania základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v dôsledku namietaného porušenia ktorého sa domáha, tak v konaní pred ústavným súdom, ako aj podaním dovolania najvyššiemu súdu zrušenia namietaného rozhodnutia a vrátenia veci na ďalšie konanie krajskému súdu.

Ústavný súd už zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 145/2010), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd v súlade so svojou aktuálnou judikatúrou zastáva právny názor, podľa ktorého v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie) spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu (napr. IV. ÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010, I. ÚS 276/2010). To však platí, len pokiaľ je sťažnosť uplatnená na ústavnom súde do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo dovolanie ako neprípustné odmietnuté.

V takomto prípade je preto nevyhnutné, aby sťažnosť bola podaná v zákonnej lehote nielen proti rozhodnutiu dovolacieho súdu, ale aj proti rozhodnutiu súdu odvolacieho, ak ním došlo podľa názoru sťažovateľa k zásahu do jeho práv (IV. ÚS 406/2010).

Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť.