II. ÚS 660/2025

1. V súlade s § 67 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripájam k uzneseniu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 660/2025 z 19. novembra 2025 odlišné stanovisko, a to k jeho výroku aj odôvodneniu. 2. Ústavný súd uznesením z predbežného prerokovania odmietol ako zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť sťažovateľa, ktorej podstatou bolo namietané porušenie jeho práva na súdnu ochranu, práva vyjadriť sa ku všetkým dôkazom a práva na spravodlivé súdne konanie, a to rozhodnutím mestského súdu, ktorý sťažovateľovi odňal so spätnou účinnosťou oslobodenie od súdneho poplatku za návrh na vydanie neodkladného opatrenia, za odvolanie z 10. apríla 2024 a za žalobu o ochranu osobnosti. K tomuto odňatiu došlo na základe podnetu žalovaného a bez toho, aby súd umožnil sťažovateľovi, aby sa k takému podnetu a informáciám tam uvedeným vyjadril. 3. V prvom rade je potrebné poukázať na účel samotného oslobodenia od súdnych poplatkov, ktorým je zabezpečenie prístupu k súdu aj pre osoby, ktoré nedisponujú dostatkom finančných prostriedkov. 4. Právo na súdnu ochranu zabezpečuje každému právo na predloženie svojej veci súdu. Takto sa zakotvuje „právo na súd“, kde právo na prístup k súdu (t. j. právo začať konanie pred súdom v civilnej veci) je iba jedným jeho aspektom, avšak zároveň takým, ktorý umožňuje požívať ďalšie záruky zakotvené v čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru). Spravodlivosť, verejnosť a rýchlosť súdneho konania totiž v skutočnosti nemajú žiadny význam, ak konanie nie je vôbec začaté. Len veľmi ťažko si možno predstaviť vládu práva (právny štát) bez toho, aby existovala možnosť prístupu k súdom [pozri napríklad rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Golder proti Spojenému kráľovstvu z 21. 2. 1975, sťažnosť č. 4451/70, body 35 a 36]. 5. Slovenská republika, ako aj všetky jej orgány verejnej moci majú pozitívny záväzok aktívnym spôsobom zabezpečiť, aby práva a slobody garantované jej právnym poriadkom neboli oprávneným subjektom pod jej jurisdikciou len formálne garantované, ale aby tieto práva a slobody boli „prakticky a efektívne“ dosiahnuteľné (III. ÚS 875/2016, už citovaný

rozsudok

ESĽP Golder proti Spojenému kráľovstvu). 6. Povinnosť úhrady súdneho poplatku v civilných konaniach nemožno samu osebe pokladať za obmedzenie práva na prístup k súdu v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru. Na druhej strane však ESĽP pripomína, že za istých okolností tomu tak byť môže – výška poplatku vrátane sťažovateľovej schopnosti ho zaplatiť a štádium konania, v ktorom bolo také obmedzenie uložené, sú podstatnými faktormi pre rozhodnutie o tom, či osoba požívajúca právo na prístup k súdu bola „... vypočutá súdom...“ (rozsudok ESĽP Tolstoy – Miloslavsky proti Spojenému kráľovstvu z 13. 7. 1995, sťažnosť č. 18139/91).

Na jednej strane je potrebné konštatovať, že slovenský právny poriadok tak, ako umožňuje priznať oslobodenie od súdnych poplatkov, tak umožňuje aj odňatie takého oslobodenia, a to vtedy, ak „. . . sa do právoplatného skončenia konania preukáže, že pomery strany neodôvodňujú alebo neodôvodňovali oslobodenie od súdneho poplatku.“ (§ 254 ods. 2 Civilného sporového poriadku). 9.

. .“ (Čentík, T. In. Števček, M. a kol. Civilný sporový poriadok. 2. vydanie. Komentár. C. H. Beck. Praha, s. 1019), avšak za každých okolností musia byť skutočnosti, o ktoré sa rozhodnutie opiera, dostatočne preukázané a úplné. 10.

11. Všeobecné súdy majú právo určiť si kritériá na posúdenie majetkových pomerov, avšak základ takého posúdenia ostáva rovnaký – podstatné je zistiť, či osoba s určitým majetkom je objektívne schopná uhradiť súdny poplatok, a preto má zabezpečený prístup k súdu. Ide teda o pomerovanie majetku účastníka konania, ktorý o oslobodenie žiada (záujem účastníka konania uplatňujúceho si svoj nárok), a toho, čo má taký účastník konania v konečnom dôsledku zaplatiť (záujem štátu na vyberaní súdnych poplatkov za rozhodovanie sporov). Tu poukazujem na už spomenuté kritériá prezentované v rozhodovacej praxi ESĽP, ktoré je pri tomto vyvažovaní potrebné vziať do úvahy – výška poplatku, sťažovateľova schopnosť ho zaplatiť a štádium konania, v ktorom bolo také obmedzenie uložené (už citovaný rozsudok ESĽP Tolstoy – Miloslavsky proti Spojenému kráľovstvu).

13. Na strane druhej bolo potrebné vyhodnotiť, či konkrétny súdny poplatok vie sťažovateľ zaplatiť. Takýto záver však súd nemohol vedieť spraviť, keď v konečnom dôsledku z ničoho nevyplýva, aký príjem mal mať sťažovateľ z dotknutej spoločnosti.

15. Napokon je tu tretie kritérium, a tým je posúdenie štádia, v ktorom sa aktuálne súdne konania nachádza. Vec je v štádiu konania na prvom stupni, kde v zmysle § 10 ods. 2 zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Z. z. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov platí: „Ak nebol zaplatený poplatok splatný podaním žaloby, návrhu na začatie konania, dovolania alebo kasačnej sťažnosti, súd podľa § 9 vyzve poplatníka, aby poplatok zaplatil v lehote, ktorú určí, spravidla v lehote desiatich dní od doručenia výzvy; ak aj napriek výzve poplatok nebol zaplatený v lehote, súd konanie

že v tomto prípade to bolo nevyhnutné, pretože súd celkom zrejme nemal preukázané, aké sú skutočne majetkové pomery sťažovateľa. 17. Som presvedčený, že neobstojí ani argumentácia, že sťažovateľovi pri zmene pomerov nič nebráni podať žiadosť o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov aj opakovane.

18. Z uvedených dôvodov mala byť podľa môjho názoru ústavná sťažnosť prijatá na ďalšie konanie a v už uvedenom rozsahu jej malo byť vyhovené, a preto nesúhlasím s väčšinovým názorom II. senátu ústavného súdu.