II. ÚS 668/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 668/2013-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. septembra 2014 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Rudolfa Tkáčika prerokoval prijatú sťažnosť T. H. a V. H., a P. T. a L. S., zastúpených advokátom D. U. vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co 152/2013 z 18. apríla 2013 a takto

rozhodol:

1. Základné právo T. H., V. H., P. T. a L. S. na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co 152/2013 z 18. apríla 2013 p o r u š e n é b o l o .

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. II. ÚS 668/2013-13 z 12. decembra 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť T. H. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“) a V. H. (ďalej len „sťažovateľka v 2. rade“), obaja bytom..., a P. T. (ďalej len „sťažovateľ v 3. rade“) a L. S. (ďalej len „sťažovateľka vo 4. rade“), obaja bytom... (spolu ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 152/2013 z 18. apríla 2013 (ďalej aj „napádaný rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C 108/08 konal Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) o žalobe žalobcu (B.), ktorou sa voči žalovaným v 1. a 2. rade a tiež voči sťažovateľom, ktorí mali v tomto konaní procesné postavenie žalovaných v 3. – 6. rade, domáhal zaplatenia škody vo výške 2 987,45 € s prísl., s uplatnením nároku, na náhradu ktorej odkázal okresný súd žalobcu rozsudkom sp. zn. 3 T 4/07 z 9. novembra 2007. Označeným rozsudkom uznal okresný súd žalovaného v 1. rade (mladistvého M. V.) za vinného zo spáchania prečinu krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a) a ods. 3 písm. a) Trestného zákona a prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona s použitím § 138 písm. e) a g)

Sťažovatelia v sťažnosti v prvom rade namietajú, že krajský súd nenapravil pochybenie okresného súdu, ktorý si podľa ich tvrdení voči nim nesplnil poučovaciu povinnosť podľa § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), keď ich nepoučil, že všetky dôkazy musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie, s upozornením, že na neskôr predložené alebo označené dôkazy sa nebude prihliadať. Ďalej namietajú, že krajský súd pri svojom rozhodovaní nezohľadnil skutočnosť, že sťažovatelia v 1. a 3. rade, resp. ich zákonné zástupkyne (t. j. sťažovateľky v 2. a vo 4. rade), vrátili na nich pripadajúcu časť sumy, ktorú získali na úkor žalobcu v súvislosti s protiprávnou činnosťou opísanou v bode 3 skutkovej vety trestného rozsudku okresného súdu sp. zn. 3 T 4/07 z 9. novembra 2007, na podklade ktorého si žalobca nárok na náhradu škody v skúmanom konaní uplatňoval, pričom o tejto skutočnosti majú existovať aj hodnoverné dôkazy (napr. potvrdenie o zaistení veci spísané príslušným obvodným oddelením Policajného zboru a pod., pozn.) vyplývajúce z trestného spisu, ktoré však súdy bez odôvodnenia nevykonali. V tejto súvislosti považujú sťažovatelia za arbitrárne závery krajského súdu, ktorý bez ďalšieho uzavrel, že predmetná suma vrátená sťažovateľmi na polícii „sa netýka nároku žalobcu uplatnenom v tomto konaní“, a preto bola započítaná k dobru pri uplatnení si nároku žalobcu v inom civilnom konaní, ktorý si mal žalobca uplatniť na podklade už označeného trestného rozsudku. Sťažovatelia však poukazujú na to, že oni neboli účastní pri spáchaní všetkých troch skutkov popísaných v skutkovej vete označeného trestného rozsudku, pri ktorých boli tiež odcudzené žalobcovi peňažné prostriedky, takže nimi vrátené sumy odcudzené žalobcovi ani nemohli byť započítané k dobru v prípade iných skutkov, s ktorými sťažovatelia nemali nič spoločné. Okrem toho sťažovatelia namietajú aj to, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil, pretože v danej veci nie je podľa ich názoru daná na strane sťažovateľov solidárna zodpovednosť za škodu spôsobenú žalobcovi, keďže aj z vykonaného dokazovania (napr. z výpovedí svedkov, pozn.) malo vyplynúť, že sťažovatelia v 1. a 3. rade dostali z ich protiprávnej činnosti presne určiteľné sumy (po 20 000 Sk). V tejto súvislosti sťažovatelia tiež poukazujú na to, že súdy mali konanie voči sťažovateľkám v 2. a vo 4. rade zastaviť, keďže sťažovatelia v 1. a 3. rade sú už plnoletí. Napokon krajský súd pri rozhodovaní o zodpovednosti sťažovateľov za škodu vzniknutú žalobcovi nemal zohľadniť podiel samotného žalobcu na tejto škode, ktorý nemal riadne zabezpečené finančné prostriedky pred ich odcudzením a za pomoci dcéry ktorého malo k protiprávnej činnosti žalovaného v 1. rade a sťažovateľov v 1. a 3. rade dôjsť.

Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn. 1 SprV 1009/2013 z 9. januára 2014 uviedol, že napadnuté rozhodnutie je právoplatné a neprislúcha mu preskúmavať jeho vecnú správnosť a ani zákonnosť.

V tomto smere žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno na svoje tvrdenia“. Tu sa nám žiada povedať, že bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho- ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t. j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje.

Podľa § 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), ak škodu spôsobí viac škodcov, zodpovedajú za ňu spoločne a nerozdielne. V odôvodnených prípadoch môže súd rozhodnúť, že tí, ktorí škodu spôsobili zodpovedajú za ňu podľa svojej účasti na spôsobení škody (§ 438 ods. 2 OZ). V § 438 ods. 1 OZ je vyjadrená zásada solidárnej zodpovednosti viacerých škodcov, to znamená, že viacerí škodcovia voči poškodenému zodpovedajú spoločne a nerozdielne. Solidárna zodpovednosť sa uplatní vtedy, keď škodu spôsobilo spoločne viac

činnosti. V tomto smere je vo vzácnej zhode judikatúra súdov s právnou teóriou (viď napr. Stručný komentár Občianskeho zákonníka, od autorov prof. JUDr. P. Vojčíka a kolektív, str. 519 a nasl.). 4) Neopodstatnená je námietka sťažovateľov, ktorou vyčítajú súdom, že pri rozhodovaní o zodpovednosti sťažovateľov za škodu vzniknutú žalobcovi nezohľadnili podiel samotného žalobcu na tejto škode. Zavinenie žalobcu videli v tom, že zanedbal prevenčnú povinnosť predchádzať škodám, keď neuzamkol „pokladničku“, v ktorej mal uložené peniaze a naviac zanedbal dohľad nad mal. dcérou, ktorá výraznou mierou napomohla žalovanému v I. rade (M. V. - poznámka spracovateľa), keď mu „odovzdala“ pravý kľúč od dverí do bytu.

Právny zástupca sťažovateľov vo svojej replike z 13. februára 2014 na uvedené vyjadrenie krajského súdu okrem iného uviedol, že nenamietajú skutočnosť, že žalobca nemal povinnosť preukazovať, že mu sťažovatelia škodu neuhradili, ale namietajú, že okresný súd v rámci vykonaného dokazovania sťažovateľom neumožnil preukázať, že sťažovatelia poškodenému uplatnenú sumu vrátili, a trvajú na tom, že peniaze, ktoré dostal žalovaný v 3. rade od žalovaného v 1. rade, vrátil úplne všetky, a to na trikrát.

Ešte raz si dovoľujeme uviesť, že netvrdíme, že mal žalobca preukázať, že mu nebolo plnené, avšak sme presvedčení, že súd, ktorý je povinný rozhodovať iba na základe dostatočne a správne zisteného skutkového stavu mal v tomto prípade vykonať dokazovanie v zmysle tvrdených skutočností a navrhovaných dôkazov. Základ nároku žalobcu bol preukázaný predovšetkým, rozsudkom 3 T 4/2007. Z tohto dôvodu sa domnievame, že vykonanie dokazovania aj ohľadom plnenia zo strany sťažovateľov by predmetné konanie nijakým zásadným spôsobom nepredlžilo a ani neskomplikovalo, pričom v tomto prípade, sme presvedčení, že súd mal vykonať dokazovanie aj ohľadom skutočnosti spojenej s plnením zo strany sťažovateľov, pričom ak by tak vykonal, nedošlo by k nesprávnemu a nedostatočnému zisteniu skutkového stavu.

rozhodnúť, že tí, ktorí škodu spôsobili, zodpovedajú za ňu podľa svojej účasti na spôsobení škody. V zmysle predmetného ustanovenia si dovoľujeme opätovne uviesť, že z trestného spisu č. k. 3 T 4/2007 jednoznačne vyplýva pomer, akým boli rozdelené ukradnuté peniaze, a teda nemožno v uvedenom prípade založiť spoločnú a nerozdielnu zodpovednosť, v dôsledku čoho vidíme v rozhodnutí súdu prvého stupňa, ako aj v rozhodnutí odvolacieho súdu nesprávne právne, posúdenie veci, keďže ani súd prvého stupňa, ani odvolací súd vôbec nezohľadnili okolnosť miery účasti žalovaných v 3/ a 5/ rade na spôsobení škody v zmysle § 438 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Rovnako máme za to, že nie je daná solidárna zodpovednosť žalovanej v 4/ rade a žalovanej v 6/ rade vzhľadom na tú skutočnosť, že žalovaní v 3/a 5/ rade už dosiahli plnoletosť a sú zodpovední sami za seba a už za nich nekonajú, a teda ani nezodpovedajú ich zákonní zástupcovia, ktorými sú žalovaná v 4/ rade a žalovaná v 6/ rade. V tomto smere odvolací súd svojím rozhodnutím

Po zániku funkcie sudcu ústavného súdu Jurajovi Horváthovi, ktorý bol v danej veci sudcom spravodajcom, bola vec podľa bodu 2 druhej vety dodatku č. 1, ktorým sa mení a dopĺňa Rozvrh práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie 1. marca 2014 až 28. februára 2015 (ďalej len „dodatok č. 1 rozvrhu práce“) pridelená sudcovi ústavného súdu Ľubomírovi Dobríkovi. Podľa bodu 4 dodatku č. 1 rozvrhu práce na prerokovanie vecí patriacich do pôsobnosti senátov ústavného súdu je v jednotlivých prípadoch príslušný ten z novovytvorených senátov ústavného súdu, ktorého členom je sudca spravodajca, ktorému bola vec pridelená. Podľa čl. II ods. 3 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie 1. marca 2014 až 28. februára 2015 v znení dodatku č. 1 rozvrhu práce má ústavný súd tri senáty, pričom tretí senát ústavného súdu pri predkladaní vecí pridelených do senátu sudcom spravodajcom Ľubomírom Dobríkom pracuje v zložení: Ľubomír Dobrík (predseda senátu), Jana Baricová a Rudolf Tkáčik. Z uvedeného dôvodu bola vec prerokovaná tretím senátom ústavného súdu v zložení, aké je uvedené v úvodnej časti tohto nálezu.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Predmetom konania pred ústavným súdom je posúdenie, či rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Co 152/2013 z 18. apríla 2013 došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, k porušeniu ktorých malo podľa sťažovateľov dôjsť tým, že krajský súd nenapravil pochybenia okresného súdu spočívajúce v nedostatočnom zistení skutkového stavu, ako aj v arbitrárnom vyhodnotení zistených skutočností, čo malo v konečnom dôsledku viesť k nedôvodnému a svojvoľnému rozhodnutiu v merite veci.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého ochrany sa fyzická osoba alebo právnická osoba domáha, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na ich postavenie ako primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť Slovenskej republiky rešpektovať medzinárodne záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania z čl. 6 dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Otázku, či konanie rešpektovalo princípy uvedené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, posudzuje ESĽP so zreteľom na „osobitné okolnosti prípadu“, konanie posudzuje ako celok.

Jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 OSP, m. m. I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 OSP) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej (m. m. III. ÚS 36/2010).

Krajský súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že okresný súd správne zistil skutkový stav a vo veci rozhodol správne. Dôvody uvedené v napadnutom rozsudku vyhodnotil ako výstižné a presvedčivé, v celom rozsahu na ne poukázal, pričom odvolacie námietky sťažovateľov označil za nedôvodné. Nadväzne na to v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „Odvolacie tvrdenie, že neprichádza do úvahy spoločná zodpovednosť, lebo T. H. a P. T. sa na krádeži nezúčastnili, nie je v súlade so zisteným skutkovým stavom v tomto konaní ako aj v trestnom konaní. Súd prvého stupňa správne z výpovede T. H. z trestného konania zistil, že obidvaja žalovaní vedeli, že M. V. ide do cudzieho bytu, že ide o protiprávne konanie. Táto skutočnosť nepochybne vyplýva z toho, že P. T. mal ostať pred vchodom a dávať pozor či náhodou niekto nepôjde, pričom T. H. spolu s M. V. vošli do jedného bytu a to tak, že M. V. mu dal kľúč a povedal mu, aby otvoril dvere, pričom tento kľúč má od nejakého dievčaťa. Byt otváral T. H. a do bytu vošiel spolu s M. V., pričom T. H. zostal na chodbe a M. V. vzal z izby peniaze. Po vykonanej krádeži si všetci traja peniaze rozdelili. Takouto výpoveďou T. V. usvedčuje zo spolupáchateľstva na trestnom čine nielen seba, ale aj ostatných dvoch spolupáchateľov, pričom nie je v tomto konaní o náhradu škody dôležité, či žalovaní v 3. a 5. rade boli alebo neboli uznaní vinnými v trestnom konaní. Rovnako v trestnom konaní vypovedal aj P. T., keď priznal, že jemu bola uložená úloha dávať pozor pred bytovkou s tým, že M. V. a T. H. pôjdu do bytu a zoberú peniaze. Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa je toho názoru, že v danom prípade je nepochybne preukázané spolupáchateľstvo všetkých žalovaných, lebo pojem dávať pozor pred bytovkou, resp. pred vchodovými dverami alebo na chodbe je pojem, ktorý aj u tých dvoch žalovaných, ktorí ešte v čase spáchania skutku neboli trestne zodpovední pre nedostatok veku, musí zjavne vyvolať pocit, že ide o protiprávne konanie, ktoré je v rozpore so zákonom, že teda nejde do bytu svojich rodičov zobrať nejaké peniaze, ale že kľúč dostal od cudzieho dievčaťa a ide do cudzieho bytu odcudziť peniaze. Za tejto situácie je potom nepochybné, že všetci traja žalovaní sa spoločným konaním dopustili krádeže a preto vo vzťahu k žalobcovi za škodu zodpovedajú spoločne a nerozdielne. Správne súd prvého stupňa rozhodol, aj pokiaľ ide o výšku priznanej sumy, keďže z vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že by J. B. z uvedenej krádeže bola vrátená akákoľvek suma. V tomto smere žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno na svoje tvrdenia. Z týchto dôvodov krajský súd podľa ust. § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny.“

S námietkami sťažovateľov, ktoré neboli predmetom odvolania, sa krajský súd vo svojom rozhodnutí ani nemusel vysporadúvať, a teda v tomto smere jeho rozhodnutie ani nemôže byť preskúmavané ústavným súdom.

Pokiaľ ide o prvú námietku sťažovateľov týkajúcu sa nesplnenia si zákonnej povinnosti okresným súdom poučiť účastníkov konania podľa § 120 ods. 4 OSP o povinnosti predložiť dôkazy na pojednávaní najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie, ústavný súd podotýka, že aj keď túto skutočnosť sťažovatelia v odvolaní vyslovene nenamietali, bolo povinnosťou odvolacieho súdu (krajského súdu) sa s touto skutočnosťou vysporiadať. Z uvedeného síce vyplýva, že krajský súd mal povinnosť, t. j. bez tohto, aby to vyslovene namietali sťažovatelia, skúmať, či v konaní okresného súdu boli dodržané všetky zákonné procesné zásady súdneho konania, avšak to súčasne neznamená, že v prípade nezistenia ich porušenia (t. j. ak boli dodržané, pozn.) by sa krajský súd mal s nimi vyslovene vysporadúvať aj vo svojom rozhodnutí. Inými slovami, odvolací súd sa o dodržaní procesných zásad konania podriadeným súdom zmieňuje vo svojom rozhodnutí iba v prípade, ak zistí, že tieto zásady boli porušené. Krajský súd sa vo svojom rozsudku vyslovene nezmieňuje o tom, či dotknutá procesná zásada bola alebo nebola v postupe okresného súdu dodržaná, má sa za to, že krajský súd jej porušenie nezistil, preto sa tým vo svojom rozsudku vyslovene nezaoberal, a to aj z tohto dôvodu, že sťažovatelia jej porušenie vyslovene nenamietali. Stanovisko krajského súdu preto možno v tomto smere považovať za ústavne udržateľné. Vzhľadom na uvedené sa predmetná námietka sťažovateľov smerujúca voči rozsudku krajského súdu javí ako nedôvodná.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd konštatuje, že žalobca si uplatnil nárok na náhradu škody spôsobenej mu protiprávnou činnosťou sťažovateľov v 1. a 3. rade na podklade rozhodnutia v trestnej veci, konkrétne na základe rozsudku okresného súdu sp. zn. 3 T 4/07 z 9. novembra 2007, ktorým bol odkázaný na uplatnenie si nároku na náhradu škody v občianskom súdnom konaní s konštatovaním, že rozhodovanie o škode by presahovalo účel trestného konania, pretože „Poškodenému bola časť odcudzených peňazí vrátená, avšak zodpovednosť za škodu je daná i u ďalších osôb (ktoré mali účasť na skutkoch).“. Z uvedeného vyplýva, že preukazovanie vzniku škody žalobcovi, ako aj preukazovanie jej výšky a tiež preukazovanie aj ďalších skutočností s ňou súvisiacich (napr. aká časť škody bola žalobcovi z jemu odcudzenej sumy už vrátená, pozn.) bolo predmetom dokazovania už aj v trestnom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 3 T 4/07, spisový materiál z ktorého mal tak okresný súd, ako aj krajský súd k dispozícii. Keďže už aj z predmetného trestného spisu, ako aj zo samotného rozhodnutia v tejto trestnej veci vyplýva rozsah účasti sťažovateľov v 1. a 3. rade na trestnej činnosti, ktorou bola žalobcovi spôsobená škoda (ich účasť iba na jednom z troch skutkov, pozn.), ako aj s tým súvisiaca výška spôsobenej škody a napokon aj dôkazy (pozri napr. s. 9 trestného rozsudku, pozn.) o vrátení určitej sumy peňazí z odcudzenej sumy, ktorými dôkazmi boli navyše oficiálne úradné zápisnice o zaistení alebo vydaní vecí, z ktorých podkladov mal tak okresný súd, ako aj krajský súd možnosť vychádzať, javí sa v tomto smere argumentácia krajského súdu o neunesení dôkazného bremena sťažovateľmi ústavne neudržateľná a nedôvodná, keďže sám krajský súd nezohľadnil všetky skutočnosti, ktoré mu nepochybne boli alebo mali byť známe už zo spisu v označenej trestnej veci, ktorý mal k dispozícii.

Uvedené závery boli tak podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu o tom, že sťažovateľmi napádaným rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Co 152/2013 z 18. apríla 2013 bolo porušené ich základného právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku rozhodnutia).

V nadväznosti na zistenie porušenia práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a v čl. 6 ods. 1ústavy dohovoru ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy v bode 2 výroku tohto rozhodnutia rozhodol o zrušení rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 Co 152/2013 z 18. apríla 2013 a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 2 výroku rozhodnutia).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2014