II. ÚS 668/2015

1. Okresný súd Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 4/2011 p o r u š i l základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu Piešťany vo veci vedenej pod sp. zn. 13 C 4/2011 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré j e Okresný súd Piešťany p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Piešťany j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania v sume 432,23 € (slovom štyristotridsaťdva eur a dvadsaťtri centov) na účet , Advokátska kancelária, , do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Odôvodnenie:

I.

2. K skutkovému stavu sťažovateľka uviedla najmä, že: «(. . .) Ako sťažovateľ som navrhovateľkou v právnej veci o zaplatenie 2.132,84 € s príslušenstvom. Konanie je vedené pred Okresným súdom Piešťany pod sp. zn.

pojednávania. Prieťahy spôsobené a spôsobované Okresným súdom Piešťany spôsobujú a znásobujú stav právnej neistoty, nechuť k zákonom a rezignáciu uplatňovať akokoľvek a kdekoľvek svoje práva. Oprávnene prieťahy spôsobené a spôsobované Okresným súdom Piešťany bez právoplatného ukončenia veci neustále vyvolávajú a živia traumu z minulosti, neustáleho prežívania uvedenia do omylu odporcom (na základe, ktorého sa domáha nárokov uplatňovaných v predmetnom prieťahovom konaní). Neúmerná dĺžka konania pred súdom má teda dopad najmä na jej psychickú stránku a absolútnu neistotu, nakoľko do dnešného dňa nie je vo veci rozhodnuté a nemôže byť uzavretá kapitola v jej živote. Nekonaním súdu sa nemôže domôcť svojich práv a nepomohla ani žiadosť o riadne konanie a rozhodnutie vo veci čím by sa odstránila právna neistota sťažovateľky, žiaľ ani tento iný právny prostriedok nápravy sa nestretol so záujmom a neprinútil porušovateľa citlivejšie pristupovať k tomuto konaniu ako i plniť si svoju povinnosť ochrany základných práv sťažovateľky, čo je bezpochyby povinnosť i všeobecného súdu. Namiesto toho ju súd

uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by za takej situácie zánik nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo

samotný. V dôsledku tohto príliš formalistického a atypického postupu súdu pri prejudikovanom výklade premlčania v tomto štádiu tak v žiadnom prípade nemožno toto konanie pred ním označiť za spravodlivé (hľadanie spravodlivého riešenia), keď už dopredu (prostredníctvom ani nie sudcu rozhodujúcim vo veci samej, ale vyššou súdnou úradníčkou) bez zistenia dôležitých skutočností dospel už k extrémne nespravodlivému záveru, čím súd týmto spôsobom porušil právo navrhovateľky na súdnu ochranu, domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde, právo na spravodlivé súdne konanie prekračujúc hranicu odňatia spravodlivosti a takto odníma zároveň právo vyjadriť sa ústne k prejednávanej veci. Súd nemôže bez zistenia podstatných dôvodov hodných osobitného zreteľa ako i konkrétnych okolností prípadu, ex cathedra po vznesení námietky premlčania druhou stranou právo považovať za premlčané a vyzvať len z tohto dôvodu či trvá navrhovateľka na návrhu (takto potom „môže“ súd „konať“ vždy po doručení vyjadrenia protistrany, čo popiera čl. 48 ods. 2 Ústavy SR (právo na verejné prerokovanie veci, v jeho

. .) Súd síce môže a i musí zisťovať či medzi účastníkmi nie je možný zmier alebo dohoda, avšak toto nemôže robiť výzvami, či na základe obsahu vyjadrenia zaslaného po 27 mesiacoch berie návrh späť, pričom sama navrhovateľka do dnešného dňa predmetnú výzvu nechápe a nepochopila i s prihliadnutím na jej vek. Tá len vidí, že o jej veci sa koná, resp. nekoná 3 roky. Nakoľko v predmetnom konaní došlo k porušeniu viacerých základných práv, ochranu jej práv nezabezpečila ani žiadosť o riadne konanie a rozhodnutie vo veci adresovaná predsedníčke súdu a minula sa účinkom, navrhovateľka je nútená sa obrátiť na Ústavný súd SR s ochranou jej ústavných práv. Predsedníčka súdu uviedla, že „.

. .“ K tomu uvádzame, že opatrenie na zabezpečenie ústavnosti konania nespočíva v tom, že súd vyzve účastníka konania na trvanie na návrhu a bude ho navádzať na späťvzatie, aby nekonal vo veci samej; ide v podstate nielen o zbytočný úkon, ale tento pôsobí na sťažovateľku arogantne porušujúc rovnosť účastníkov konania). Okrem toho, predsedníčka súdu sa exaktne vyjadrila, že dohliadne až po doručení vyjadrenia k námietke premlčania, pričom výzva súdu zo dňa 03.10.2014 o námietke premlčania neuvádzala nič.

Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní a porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy, ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry skúma so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu podľa a) právnej a faktickej zložitosti veci, ktorá sa skúma aj so zreteľom na povahu veci a o čo v nej účastníkovi konania (sťažovateľovi) ide, b) správania účastníka konania a c) spôsobu, akým v konaní postupoval súd. a) Predmetom konania pred Okresným súdom Piešťany je konanie o zaplatenie 2.132,84 € s príslušenstvom. Podľa sťažovateľky neexistuje žiadna skutočnosť svedčiaca o právnej zložitosti veci a taktiež o jej skutkových zložitostiach vyžadujúce si vykonanie rozsiahlejšieho dokazovania (ďalšie listinné dôkazy, výsluchy svedkov, atď). Ide o bežnú agendu prvostupňového súdu a súd disponuje so všetkým čo potrebuje pre rozhodnutie a ak nie má možnosť si to zaobstarať, čoho sme sa domáhali cez § 129 ods. 2 O.s.p. b) Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní došlo k zbytočným prieťahom. Sťažovateľka žiadnym úkonom neprispela k prieťahom alebo k spomaleniu postupu Okresného súdu Piešťany, naopak žiadosťou o riadne konanie a rozhodnutie vo veci sa nestretlo so žiadnym záujmom a účinkom a výsledkom je absurdná výzva zo dňa 03.10.2014 ako i rovnaká odpoveď predsedníčky súdu, i to po lehote podľa zákona č. 757/2004 o súdoch. c) Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotí zbytočné prieťahy, je postup okresného súdu. Nečinnosť Okresného súdu, ako aj súčasný stav (po viac ako 3 rokoch od podania žaloby na začatie konania nebolo vytýčené ani jedno pojednávanie, súd nevykonal ani jeden relevantný úkon, ktorý by viedol k odstráneniu právnej neistoty) nemožno podľa názoru sťažovateľky ničím ústavne ospravedlniť, ústavne tolerovať a ústavne udržať. Neodôvodnené prieťahy, ktorým sa konanie nezmyselne predĺžilo a predlžuje, viedli k porušeniu sťažovateľových základných práv, ktorých ochrany sa domáha v petite tejto sťažnosti. (...) Vzhľadom k vyššie uvedenému, žiadame, aby Ústavný súd SR rozhodol o sťažnosti sťažovateľa takto: l. Základné právo sťažovateľa(...) v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru(...) a základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 13C/4/2011 bolo porušené. II. Okresnému súdu Piešťany sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 13C/4/2011 konal bez ďalších prieťahov a zakazuje sa mu pokračovať v porušovaní porušených základných práv. III. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 4.000 € (slovom: štyritisíc Eur), ktorej ich je Okresný súd Piešťany povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. IV. Okresný súd Piešťany je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia (2 právne úkony vykonané v roku 2014(...) v sume 284,08 € (slovom: dvestoosemdesiatštyri Eur a osem centov) advokátovi (...) dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. (...)»

Na záver si dovoľujem poukázať na existenciu systémových nedostatkov v oblasti výkonu spravodlivosti vo vzťahu k dlhodobému nedostatočnému obsadeniu tunajšieho súdu väčším počtom sudcov, ktoré vedenie súdu či konajúci sudca nemôžu ovplyvniť nástrojmi, ktorými by samy disponovali na vyriešenie tzv. objektívnych okolností prieťahov v konaní. Táto skutočnosť bola zohľadnená i schválenou novelou zákona o sídlach a obvodoch súdov, kde s účinnosťou od 1.5.2013 bol z obvodu tunajšieho súdu odčlenený územný obvod okresu Hlohovec, čo len z časti prispelo k zníženiu nápadu nových vecí, avšak tunajší súd naďalej dokončuje aj všetky veci prevzaté z Okresného súdu Trnava od roku 1997 patriace k územnému obvodu okresu Hlohovec. Súčasne si dovoľujem poukázať na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu ČR, č. k. 16 Kss 9/2013-91 z 20.03.2014, kde disciplinárny senát uznal pri hodnotení prieťahov v konaniach z hľadiska porušenia povinností sudcu a jeho prípadného disciplinárneho previnenia, že činnosť každého sudcu má svoje limity a po nikom nemožno požadovať, aby sa nie krátkodobo, ale trvale, pracovne prepínal, vystavoval sa nezvládnuteľným stresom a v prospech nadštandardného plnenia pracovných úloh dlhodobo úplne potláčal svoj súkromný život. Sudca preto nemôže byť uznaný disciplinárne zodpovedným za to, že je dlhodobo značne vyťažený a v dôsledku toho jednoducho nie je schopný robiť všetky potrebné úkony bezodkladne tak, ako by zodpovedalo potrebám každého jednotlivého konania a najmä záujmom účastníkov na čo možno najrýchlejšom rozhodnutí vo veci. Netrvám na ústnom pojednávaní a súhlasím s tým, aby Ústavný súd SR upustil od ústneho pojednávania v zmysle ust. § 30 ods.2 zákona o ústavnom súde, keďže od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.“

Obranu Okresného súdu Piešťany spočívajúcu v poukázaní na personálne problémy, ktoré by mali byť objektívnou príčinou spôsobujúcou prieťahy v konaní, nemožno akceptovať. I podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 52/99 alebo III. ÚS 17/02) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní. Personálne obsadenie súdu, jeho organizácia, vysoký počet vecí v príslušnom oddelení alebo optimalizácia súdnictva, teda nie sú dôvodmi pre ktoré by malo byť ospravedlnené, tolerované a ústavne udržateľné porušovanie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Taktiež nie je možné nereagovať na poukázanie rozhodnutia NSS ČR zo dňa 20.03.2014, č. k. 16 Kss 9/2013-91. Sťažovateľka nepodala návrh na disciplinárne konanie voči žiadnemu sudcovi, ale domáha sa ústavnej ochrany porušovania jeho základných práv. K rozpisu procesných úkonov: Okresný súd Piešťany vo veci nekoná viac ako 4 roky. Ak predsedníčka súdu uvádza, že sťažovateľka do momentu, než sa dala zastúpiť advokátkou, nedostatočne zrozumiteľne a vykonateľne špecifikovala petit návrhu vo veci samej, k tomu uvádzame, že toto obdobie (necelé 2 mesiace) nemá žiaden vplyv na nečinnosť súdu samotného k pomeru obdobia nečinnosti súdu. Medzi jednotlivými úkonmi súdu, ktoré môžme považovať za administratívne úkony nevedúce k odstráneniu právnej neistoty, sú ročné až dvojročné prieťahy, celkovo tak je súd viac ako 4 roky nečinný, resp. neefektívne činný. Taktiež stojí za zmienku, že počas celého konania nebolo vytýčené ani jedno pojednávanie. Každý súd má možnosť a aj povinnosť zabezpečiť napĺňanie čl. 48 ods. 2 Ústavy SR v každom konaní a v každom štádiu konania, v opačnom prípade tak súd vytvorí ústavne netolerovateľné nekonanie vo veci. Vzhľadom k vyššie uvedenému trváme na podanej ústavnej sťažnosti v plnom rozsahu a zároveň sťažovateľ upresňuje a uplatňuje si ďalšie trovy právneho zastúpenia súvisiace s týmto vyjadrením(...)“

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 13 C 4/2011: Dňa 3. novembra 2011 podala sťažovateľka  z titulu bezdôvodného obohatenia  proti odporcovi J.S. STYL INTERIER, s miestom podnikania (ďalej len „odporca), na Okresnom súde Piešťany návrh na „zaplatenie 2.132,84 € s príslušenstvom“. Vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 13 C 4/2011 a na rozhodnutie bola pridelená sudkyni JUDr. Jane Jarošovej. Dňa 8. decembra 2011 okresný súd uznesením č. k. 13 C 4/2011-4 vyzval sťažovateľku na doplnenie neúplného podania. Dňa 2. januára 2012 sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne doplnila žalobný návrh. Dňa 1. júna 2012 bola vec v zmysle opatrenia sp. zn. 1 SprR 10/2012 náhodným výberom pridelená na ďalšie konanie sudkyni JUDr. Vladimíre Slobodovej z dôvodu viac ako 6 týždňov trvajúcej práceneschopnosti zákonnej sudkyne. Dňa 19. júna 2012 okresný súd požiadal Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Trnava o zapožičanie spisu sp. zn. ORP-5447/5-OSV-TT-2004 a ORP-825/PN-TT-2009. V rovnaký deň bola právna zástupkyňa sťažovateľky vyzvaná na doloženie celého odborného vyjadrenia znalca dr. . Dňa 27. júna 2012 bola súdu doručená odpoveď na výzvu zo strany právnej zástupkyne sťažovateľky.

Dňa 28. júna 2012 boli súdu zaslané zapožičané spisy sp. zn. ORP-5447/5-OSV-TT- 2004 a ORP-825/PN-TT-2009. Dňa 27. júla 2012 bolo súdu doručené vyjadrenie odporcu k žalobe. Dňa 5. septembra 2012 bola vec v zmysle opatrenia sp. zn. 1 SprR 10/2012 vrátená do senátu zákonnej sudkyni JUDr. Jane Tvrdej (predtým Jarošovej). Dňa 3. októbra 2012 bolo právnej zástupkyni sťažovateľky zaslané vyjadrenie právneho zástupcu odporcu spolu s výzvou, či na podanom návrhu naďalej trvá. Dňa 28. októbra 2014 bolo súdu doručené oznámenie od právnej zástupkyne sťažovateľky. Dňa 3. novembra 2014 bolo právnemu zástupcovi odporcu zaslané uvedené vyjadrenie. Dňa 15. januára 2015 bolo súdu doručené vyjadrenie odporcu k vyjadreniu sťažovateľky. Toto vyjadrenie bolo v rovnaký deň zaslané právnej zástupkyni sťažovateľky. Neskôr bol už okresný súd celý rok 2015 nečinný.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím súdu sa vytvára právna istota. Pre splnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa zásadne naplní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Okresný súd teda cca tri roky veci nevykonal efektívne úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka počas napadnutého konania nachádza, čo je základným účelom práva zaručeného v citovaných článkoch ústavy a dohovoru (pozri napr. I. ÚS 41/02). K prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov konania, ale najmä v dôsledku postupu okresného súdu. Na skutočnosť, že „k prieťahom zo strany súdu v predmetnom konaní došlo z dôvodu nedostatočnej personálnej obsadenosti súdu“, na ktorú v danej veci poukázala predsedníčka okresného súdu, nebolo možné prihliadať. Ústavný súd už v podobných súvislostiach viackrát vyslovil (pozri napr. I. ÚS 23/03 a v ňom cit. predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu), že nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci – a teda vykonanie spravodlivosti – bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností, na ktoré predsedníčka okresného súdu poukazuje, sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho sudcu, nemožno systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním na dlhodobo obmedzené personálne kapacity príslušných súdov (pozri napr. I. ÚS 119/03). Okrem uvedeného ústavný súd opakovane zdôraznil, že pri posudzovaní toho, či bolo porušené právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú vec. Preto pri posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti nebolo možné prihliadnuť ani na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky č. k. 16 Kss 9/2013-91 z 20. marca 2014, teda na skutočnosti súvisiace s prípadnou disciplinárnou nezodpovednosťou zákonného sudcu, na ktoré poukázala predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení (pozri bod I/3.1).

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátkou za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia z 24. októbra 2014, spísanie ústavnej sťažnosti z 24. októbra 2014 a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu z 11. decembra 2015). Za dva úkony vykonané v roku 2014 patrí odmena v sume dvakrát po 134 € a režijný paušál dvakrát po 8,04 € a za jeden úkon vykonaný v roku 2015 patrí odmena v sume 139,83 € a režijný paušál 8,39 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov), preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú celkove sumu 432,23 €.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľky rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.