II. ÚS 681/2014

1. Krajský súd v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tpo 32/2014 porušil základné právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. 1 Tpo 32/2014­32 zo 16. júla 2014 zrušuje.

3. Krajský súd v Nitre j e p o v i n n ý zaplatiť finančné zadosťučinenie v sume 4 000 € (slovom štyritisíc eur) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov), ktorú j e Krajský súd v Nitre p o v i n n ý vyplatiť na účet advokáta JUDr. Petra Múkeru, Advokátska kancelária, ČSA 25, Banská Bystrica, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

Odôvodnenie:

Sťažovateľka predovšetkým namieta, že podľa § 87 ods. 2 Trestného poriadku sudca pre prípravné konanie je povinný zadržanú osobu vypočuť a musí rozhodnúť o väzbe. Sťažovateľka napriek tomu vypočutá nebola. Nebol jej ani doručený návrh prokurátora na vzatie do väzby, hoci bolo jej právom oboznámiť sa s týmto návrhom. Pritom tento návrh je podľa sťažovateľky nepreskúmateľný, keďže prokurátor neuviedol, o ktorú konkrétnu obavu spomedzi štyroch možných alternatív ustanovenia § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ide. Konštatuje to napokon aj okresný súd v uznesení o vzatí do väzby zo 6. júla 2014.

Keďže sťažovateľka nebola vypočutá, nemohla ani zobrať na vedomie predmet výsluchu, resp. rozhodnutie o väzbe, nebola poučená podľa § 121 a § 34 Trestného poriadku, nebola oboznámená so skutkom, ktorý sa jej kladie za vinu, a s jeho právnou kvalifikáciou, nebol jej doručený návrh prokurátora do väzby a neoboznámila sa s dôvodmi návrhu, resp. sa k týmto nevyjadrila, nemohla odpovedať na otázky sudcu, prokurátora a obhajcu, nemohla podať konečný návrh atď.

Ďalej sťažovateľka poukázala na to, že výsluch zadržanej osoby sudcom pre prípravné konanie je obligatórny, čo znamená, že vzatie do väzby bez výsluchu je protizákonné. Všeobecné súdy nahradili túto povinnosť neprípustnou analógiou.

Sťažovateľka namieta, že nedošlo ani k oboznámeniu s dôvodmi jej zadržania, hoci podľa čl. 17 ods. 3 ústavy malo sa tak stať ihneď. V podstate rovnaká povinnosť vyplývala aj z ustanovenia § 85 ods. 4 Trestného poriadku (bezodkladne oboznámiť s dôvodmi zadržania). Dôvody zadržania boli uvedené až v zápisnici o zadržaní, teda viac ako 5 hodín po zadržaní, čo nemožno považovať ani za bezodkladný postup, ale ani za postup „ihneď“.

Rozsudkom okresného súdu zo 16. novembra 2006 ustanovený opatrovník nebol od zadržania sťažovateľky informovaný o žiadnych procesných úkonoch spojených s osobou sťažovateľky a nebolo mu umožnené uplatniť oprávnenia vyplývajúce z ustanovenia § 35 Trestného poriadku počas celého dosiaľ uvedeného konania.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že ak boli orgány činné v trestnom konaní toho názoru, že v civilnom konaní ustanovený opatrovník nemôže vykonávať svoje práva, mali postupovať podľa § 35 ods. 2 Trestného poriadku. Napriek tomu do podania sťažnosti nedošlo k ustanoveniu zákonného zástupcu sťažovateľke podľa § 35 ods. 2 Trestného poriadku, hoci je známe, že je nesvojprávna.

Sťažovateľka namieta, že k jej zadržaniu 3. júla 2014 došlo bez predchádzajúceho súhlasu prokurátora. V trestnom spise sa nenachádza žiadna skutočnosť, ktorá by aspoň nasvedčovala neodkladnosti trestného konania voči nesvojprávnej osobe. Zo spisu nevyplýva ani to, že sa predchádzajúci súhlas prokurátora nedal dosiahnuť. Sťažovateľka nebola pristihnutá pri trestnom čine (podľa obvinenia išlo o dokonané skutky) a nebola ani zastihnutá na úteku. Bola zadržaná v aute, kde sedela na zadnom sedadle. Auto patriace jej manželovi bolo odstavené na označenom platenom parkovisku.

Sťažovateľka v sťažnosti poukázala aj na to, že pred vznesením obvinenia 3. júla 2014 vo večerných hodinách bola vypočutá v procesnom postavení zadržanej podozrivej osoby a bola spísaná aj zápisnica o výsluchu zadržanej podozrivej osoby. Podľa § 85 ods. 5 Trestného poriadku sa ustanovenia § 34 a § 121 až § 124 Trestného poriadku primerane použijú aj vtedy, ak je zadržaná osoba vypočúvaná v čase, keď proti nej ešte nebolo vznesené obvinenie. Zo zápisnice vyplýva, že sťažovateľka nebola primerane poučená pred vznesením obvinenia v rozsahu určenom v § 85 ods. 5 Trestného poriadku, a to s prihliadnutím na jej rozumové schopnosti a na to, že je duševne chorá. Napriek ustanoveniu § 34 ods. 4 Trestného poriadku vyšetrovateľ sťažovateľku nepoučil o jej právach a význame priznania. Právo sťažovateľky na obhajcu reálne nezabezpečil. Nepoučil ju pred výsluchom o práve radiť sa s obhajcom už v priebehu zadržania bez prítomnosti tretej osoby (§ 85 ods. 6 Trestného poriadku), o práve požadovať, aby obhajca bol prítomný pri jej výsluchu (§ 85 ods. 4 Trestného poriadku), o podmienkach doručovania písomností so spojenými následkami, o práve žiadať doplnenie zápisnice, resp. jej opravu (§ 124 ods. 2 Trestného poriadku) atď. Opatrovníka o výsluchu neinformoval. Neposkytol teda sťažovateľke plnú možnosť na uplatnenie jej práv. Tým došlo k nerealizovaniu zásady zákonnosti vyjadrenej v čl. 17 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľka vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti navrhla, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo slobody upravené v čl. 17 ods. 1, 2, 3, 4, 5 Ústavy Slovenskej republiky Uznesením Okresného súdu Nitra, Uznesením Krajského súdu Nitra, v konaní vedenom na Okresnom súde Nitra sp. zn. 33 Tp 61/2014 zo dňa 06.07.2014 a v konaní vedenom na Krajskom súde Nitra sp. zn. 1 Tpo 32/2014­32 zo dňa 16.07.2014 porušené bolo. 2. Rozhodnutie Okresného súdu Nitra č. k. 33 Tp 61/2014 zo dňa 06.07.2014 a Rozhodnutie Krajského súdu Nitra č. k. 1 Tpo 32/2014­32 zo dňa 16.07.2014 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie. 3. Okresnému súdu Nitra a Krajskému súdu Nitra zakazuje pokračovať v porušovaní základného práva (slobody), prikazuje obnoviť stav pred porušením základného práva (slobody) a prikazuje sa prepustiť obvinenú na slobodu. 4. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 EUR (slovom Desaťtisíc EUR), ktoré je Okresný súd Nitra povinný vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu). 5. priznáva trovy právneho zastúpenia vo výške 284,08 €, ktoré je Okresný súd Nitra povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. Petra Múkera(...), do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).“

4. Z vyjadrenia predsedníčky krajského súdu sp. zn. Spr 1335/14 z 13. novembra 2014 doručeného ústavnému súdu faxom 13. novembra 2014 a poštou 20. novembra 2014 vyplýva, že navrhuje sťažnosti nevyhovieť. Senát krajského súdu postupoval štandardným spôsobom v zmysle príslušných ustanovení VIII. hlavy Trestného poriadku, prioritne s prihliadnutím na zásady vyplývajúce z ustanovenia § 2 ods. 6 druhej vety a ods. 10 a 12

6. Z repliky právneho zástupcu sťažovateľky z 2. decembra 2014 doručenej ústavnému súdu 4. decembra 2014 vyplýva, že Trestný poriadok nepozná štandardný spôsob postupu, na ktorý poukazuje krajský súd. Pozná totiž len zákonný spôsob. Sťažovateľka nenamietala porušenie § 2, ale ani VIII. hlavy Trestného poriadku. Uvádzaním týchto ustanovení krajský súd len zahmlieva protiprávne konanie voči nesvojprávnej sťažovateľke, ktorá nie je schopná chápať zmysel trestného konania, a to ani v čase spáchania skutku, ale ani v čase zadržania, obvinenia a vzatia do väzby. Krajský súd vôbec nezaujal stanovisko k namietanému porušovaniu § 206 ods. 1, § 87 ods. 1 a 2, § 181 ods. 3 a nasl., § 85 ods. 1, 3, 4, 5 a 6, § 35 ods. 1 a 2, § 34 ods. 4, § 124 ods. 2 a § 121 ods. 2 Trestného poriadku. Pokiaľ krajský súd tvrdí, že ťažké ochorenie presadzovala len samotná sťažovateľka bez akýchkoľvek objektivizovaných dôkazov, treba uviesť, že sťažovateľku brali policajti do väzby z nemocnice, kde bola hospitalizovaná na psychiatrii. Krajský súd toto tvrdenie asi nemyslel vážne. Orgány činné v trestnom konaní a následne okresný súd a krajský súd mali k dispozícii rozsudok okresného súdu č. k. 24 Ps 12/2006­43 zo 16. novembra 2006, ktorým bola sťažovateľka v plnom rozsahu zbavená svojprávnosti. Obhajca sťažovateľky dostal tento rozsudok vo fotokópii od vyšetrovateľa a nachádza sa aj v spise okresného súdu. Išlo o nespornú skutočnosť. Krajský súd sa nezaoberal opomenutím obligatórnej povinnosti vypočuť zatknutú osobu v zmysle čl. 17 ods. 4 ústavy, resp. § 87 ods. 2 Trestného poriadku. Túto povinnosť nemožno nahradiť žiadnym iným procesným postupom ani odvolávaním sa na analógiu. Sťažovateľka len oznámila, že patrí k rómskej menšine a nič nemienila týmto oznámením riešiť. Napokon právny zástupca sťažovateľky poukazuje na znalecký posudok o duševnom stave sťažovateľky zo 7. októbra 2014, ktorý ústavnému súdu predložil v prílohe.

8. Zo zápisnice o výsluchu zadržaného – podozrivého z 3. júla 2014 vyplýva, že výsluch začal o 19.15 h, pričom sťažovateľke bolo oznámené, že je podozrivá zo zločinu obchodovania s ľuďmi podľa § 179 ods. 1 a 3 písm. d) Trestného zákona. Bola poučená podľa § 122 ods. 1 Trestného poriadku a bolo jej prečítané poučenie uvedené v § 121 ods. 2 Trestného poriadku (text poučenia je v predtlači uvedený). K tomu sťažovateľka uviedla, že

poučenie

jej bolo aj primerane vysvetlené a tomuto porozumela. Bola tiež poučená podľa § 34 ods. 1 Trestného poriadku, ako aj podľa § 345 Trestného zákona. Obsah poučenia je v predtlači uvedený. Sťažovateľka uviedla, že poučeniu v plnej miere porozumela, a nežiadala o doplňujúce vysvetlenie. Sťažovateľka ďalej uviedla, že berie pravidelne lieky „na nervy“, nevie, ako sa volajú, berie ich ráno, na obed a večer. Berie aj lieky na spanie, ktorých názov tiež nepozná. Tieto lieky jej predpísal jej „doktor psychiater“, ktorého meno nevie uviesť. Je primárom na psychiatrii v . Ďalej sťažovateľka doslova uviedla: „Ja bývam doma s manželom , s mojím synom a jeho družkou , ona je tehotná, s mojím ďalším synom , on žije s družkou volá sa my ju tak voláme po cigánsky ja neviem ako sa volá normálne, má také ťažké meno. S nami tam bývajú aj tí ľudia vpredu – my máme taký dom, my rodina bývame vzadu v dome a ony bývajú vpredu dome. Vpredu býva , my ju voláme , , tam tiež býva jeho priezvisko neviem a ešte tam býva jeden , čo prišiel nedávno k nám, jeho priezvisko neviem. O týchto ľudí sa staráme, dávame im jesť, čo navarí, aj ja im navarím, ja im dávam jesť, keď ma nehnevajú, lebo ony sú ponapíjaní a kričia tam a to mi vadí. Však ten to je normálny čert zo spodu poslaný, ja som mu to aj povedala, taká duša, také sprostosti rozpráva, že si musí zobrať ľudí, oni vedia, že ja dopredu viem, čo poviem to sa stane, a on povedal, že keď si moju dušu zoberie dole, tak to je aj za 100 duší, ja keď som bola na psychiatrii tak tam boli ľudia čo kradli duše iným. Títo ľudia žijú s nami preto, lebo sa o nich staráme, a manžel na nich poberá opatrovateľské. Ten on sa normálne aj posere, hnije zaživa, aj cez uši mu ide, a keď to hovorím, tak mi nikto neverí, zakázali mi tak chodiť. Ja to vidím, a nerozumiem prečo to ony nevedia a necítia. Ostatní oni nemajú ísť, a my sa o nich staráme. Máme auto citroena takého strieborného, také veľké auto máme, lebo nás je veľa ľudí. Manžel nosí týchto ľudí aj na aute niekde ja neviem kde, ja neviem pretože som aj niekoľko dní v izbe zamknutá, lebo pomažem rôzne miesta, napojím sa na druhé svety, a chránim sa aby tie zlé veci neprenikli do mňa, lebo ma stiahnu, ony sú neni dobrí ľudia, neviem prečo ich tam máme, ony mi hovoria, že nie som dobrá, ale to nie je pravda. Nie je pravda, že ich nútime žobrať, ony sú stále doma, neviem či niekde chodia. Ja viac neviem povedať k tomu.“ Výsluch bol ukončený o 20.00 h.

10. Z uznesenia krajského súdu č. k. 1 Tpo 32/2014­32 zo 16. júla 2014 vyplýva, že ním bola sťažnosť podaná sťažovateľkou proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 33 Tp 61/2014 zo 6. júla 2014 zamietnutá ako nedôvodná. V sťažnosti podanej obhajcom sťažovateľka namietala inter alia, že trpí schizofréniou, ako aj to, že jej nebol doručený návrh na vzatie do väzby, pričom nebola sudcom rozhodujúcim o väzbe vypočutá. Podľa zistenia krajského súdu vyšetrovateľ sa pokúsil sťažovateľku vypočuť za prítomnosti jej obhajcu, ale táto odmietla s vyšetrovateľom a aj so svojím obhajcom komunikovať. Podľa názoru krajského súdu treba súhlasiť s argumentom obhajoby, že každého obvineného po vznesení obvinenia a pri rozhodovaní o jeho väzbe je potrebné vypočuť. Takéto úkony sú súčasťou práv obvineného na jednej strane a povinnosťou vyšetrovateľa alebo sudcu pre prípravné konanie. V tomto prípade je však potrebné prihliadnuť na vôľovú zložku sťažovateľky, ktorá v dobe, keď vyšetrovateľ pristúpil k výsluchu (4. júla 2014 o 21.35 h), odmietla komunikovať s vyšetrovateľom a obhajcom a následne bola prijatá do nemocnice, pričom ošetrujúci lekár konštatoval „nutné odsledovanie“ stavu sťažovateľky a nemožnosť jej výsluchu po dobu najmenej 48 hodín od času jej prijatia 4. júla 2014. Podľa telefonického rozhovoru predsedu senátu krajského súdu s prednostom Psychiatrickej kliniky Fakultnej nemocnice sťažovateľka bola hospitalizovaná od 4. júla 2014 do 7. júla 2014 do 17.30 h a nebola schopná výsluchu, pričom následne bola eskortovaná do Nemocnice pre obvinených a odsúdených v Trenčíne. Z toho možno vyvodiť, že ani okresný súd nemal možnosť v rámci zákonných lehôt sťažovateľku vypočuť. V danom prípade nejde o úplne štandardné konanie z pohľadu zdravotnej diagnózy sťažovateľky a jej zdravotného stavu po zadržaní. Napriek tomu možno tvrdiť, že jej práva na obhajobu boli v doterajšom konaní rešpektované a rovnako boli dodržané i všetky zákonné lehoty.

14. Z uznesenia Okresnej prokuratúry Nitra č. k. 1 Pv 641/14/4403­4 z 12. decembra 2014 (predloženého ústavnému súdu právnym zástupcom sťažovateľky) vyplýva, že trestné stíhanie proti sťažovateľke bolo zastavené pre jej nepríčetnosť v čase spáchania skutku.

III.

15. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje. Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 17 ods. 3 ústavy obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno zadržať len v prípadoch ustanovených zákonom. Zadržaná osoba musí byť ihneď oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 48 hodín prepustená na slobodu alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných trestných činoch do 72 hodín od prevzatia vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo o jej prepustení na slobodu. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa § 179 ods. 2 Trestného poriadku ak má osoba, ktorej treba uznesenie oznámiť, obhajcu, prípadne splnomocnenca, postačí, ak sa uznesenie vyhlási buď tejto osobe, alebo jej obhajcovi, prípadne splnomocnencovi; ak sa oznamuje uznesenie doručením rovnopisu, doručí sa len obhajcovi, prípadne splnomocnencovi. Ak ide o osobu pozbavenú spôsobilosti na právne úkony alebo osobu, ktorej spôsobilosť na právne úkony je obmedzená a ktorá obhajcu, prípadne splnomocnenca nemá, oznámi sa uznesenie jej zákonnému zástupcovi. Podľa § 179 ods. 3 Trestného poriadku ak sa však oznamuje obvinenému, ktorý je pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo ktorého spôsobilosť na právne úkony je obmedzená, uznesenie, proti ktorému môže podať sťažnosť, treba ho oznámiť obvinenému, jeho obhajcovi a zákonnému zástupcovi. Ak je obvinený vo väzbe, vo výkone trestu odňatia slobody alebo na pozorovaní v zdravotníckom ústave, treba uznesenie, proti ktorému je prípustná sťažnosť, oznámiť obvinenému a jeho obhajcovi aj vtedy, ak obvinený nemá obmedzenú spôsobilosť na právne úkony.

16. „Súdne konanie v súvislosti s rozhodovaním o zákonnosti väzby musí poskytovať určité garancie procesnej povahy, ktoré sú vyjadrené v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. So zreteľom na to, že čl. 6 sa nevzťahuje na konanie a rozhodovanie o väzbe, procesné záruky tu uvedené nemožno bez ďalšieho uplatniť aj v prípade čl. 5 ods. 4, no určité základné procesné záruky sa musia poskytovať aj v konaní podľa čl. 5 ods. 4, i keď nemusia byť nutne rovnaké ako tie, ktoré vyplývajú z čl. 6.“ (II. ÚS 108/08, II. ÚS 266/2013)

Z dosiaľ uvedeného možno urobiť záver, že boli splnené podmienky na postup podľa § 35 Trestného poriadku, teda na to, aby oprávnené práva a záujmy sťažovateľky reprezentoval v konaní jej zákonný zástupca, a to či už podľa § 35 ods. 1, alebo § 35 ods. 2 Trestného poriadku.

V rámci občianskeho súdneho konania bol sťažovateľke ustanovený za opatrovníka jej manžel, keďže bola pozbavená spôsobilosti na právne úkony v celom rozsahu. Znamená to, že práve on prichádzal predovšetkým do úvahy ako zákonný zástupca sťažovateľky v zmysle § 35 ods. 1 Trestného poriadku a jemu prináležalo právo sťažovateľku zastupovať vrátane práva zvoliť jej obhajcu, resp. rozhodnúť o tom, kto bude sťažovateľku obhajovať.

Vzhľadom na skutočnosť, že opatrovník bol v rámci trestného konania zároveň aj spoluobvineným, bolo treba riešiť otázku, či vôbec môže v danej situácii sťažovateľku ako jej zákonný zástupca zastupovať. Opatrovník ako obvinený by sa totiž mohol v ktorejkoľvek fáze trestného konania dostať do kolízie so sťažovateľkou, a to najmä vtedy, keby svoju vlastnú obhajobu chcel viesť v rozpore so záujmami sťažovateľky. Vznikla teda evidentne otázka, či nie je potrebné postupom podľa § 35 ods. 2 Trestného poriadku na návrh prokurátora ustanoviť sťažovateľke opatrovníka sudcom pre prípravné konanie.

19. Zo spisového materiálu možno ustáliť, že orgány činné v prípravnom konaní sa otázkou schopnosti sťažovateľky obhajovať sa dostatočne nezaoberali a neumožnili zastupovať ju jej manželovi – opatrovníkovi, ale nedošlo ani k ustanoveniu opatrovníka sudcom pre prípravné konanie. Konali priamo so sťažovateľkou, a to aj napriek jej zrejmej a zjavnej neschopnosti brániť svoje práva.

Doručenie uznesenia obhajcovi by mohlo byť právne účinné len za predpokladu, že by samotné zvolenie obhajcu bolo možné považovať v danom špecifickom prípade za právne účinné. Obhajcu zvolil sťažovateľke jej brat, ktorého v zásade bolo možné považovať za osobu oprávnenú zvoliť pre sťažovateľku obhajcu (§ 39 ods. 2 Trestného poriadku). Právo osôb uvedených v ustanovení § 39 ods. 2 Trestného poriadku zvoliť obvinenému obhajcu je viazané na súhlas obvineného s takouto voľbou. Súhlas obvineného nie je potrebný iba vtedy, ak je tento pozbavený spôsobilosti na právne úkony, alebo ak je jeho spôsobilosť na právne úkony obmedzená (§ 39 ods. 3 Trestného poriadku). V takomto prípade je namiesto súhlasu obvineného potrebný súhlas zákonného zástupcu v zmysle § 35 Trestného poriadku. Ako to vyplýva z už uvedených úvah, v danom prípade prichádzal do úvahy súhlas zákonného zástupcu – opatrovníka ustanoveného sudcom pre prípravné konanie v zmysle § 35 ods. 2 Trestného poriadku. Takýto zákonný zástupca však ustanovený vôbec nebol. Možno preto urobiť predbežný záver o neakceptovateľnosti zvolenia obhajcu pre sťažovateľku, a to pre nedostatok súhlasu jej zákonného zástupcu s takouto voľbou. Vo svojich dôsledkoch to znamená, že sťažovateľka v momente doručovania uznesenia o vznesení obvinenia obhajcovi v skutočnosti právne účinne zvoleného obhajcu nemala.

Zákonnému zástupcovi uznesenie doručené nebolo a tento nebol ani ustanovený.

Vychádzajúc z uvedených skutočností je zrejmé, že nedošlo k právne účinnému doručeniu uznesenia, a teda ani k vzneseniu obvinenia sťažovateľke.

23. Sťažovateľka sa domáhala aj priznania náhrady trov konania vo výške 284,08 €, a to za dva úkony právnych služieb po 134 € a za dva režijné paušály po 8,04 €. Ústavný súd jej túto sumu priznal (bod 4 výroku nálezu).

24. Nebolo možné vyhovieť podanej sťažnosti ani v ďalších častiach, a to pokiaľ ide o požiadavku vrátiť vec na ďalšie konanie, obnoviť stav pred porušením základného práva a prikázať prepustiť sťažovateľku z väzby (bod 5 výroku nálezu). Je to dané tým, že medzičasom bola sťažovateľka už z väzby prepustená.

25. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia.

26. Vzhľadom na čl. 133 časť vety pred bodkočiarkou ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2015