II. ÚS 703/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 703/2014­75

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. februára 2015 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Sergeja Kohuta v konaní o sťažnosti ,

Odôvodnenie:

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. októbra 2013 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 33/2013.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 6/2012 z 18. mája 2012 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 To 78/2012 z 2. augusta 2012 právoplatne odsúdená za trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov účinný do

3. V súvislosti so sťažnosťou sťažovateľky je potrebné uviesť, že v čase jej doručenia už na ústavnom súde prebiehalo konanie vedené pod sp. zn. PL. ÚS 9/2013 o návrhu generálnej prokuratúry na začatie konania o súlade ustanovenia § 437 ods. 4 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 2 ods. 2 a čl. 50 ods. 6 ústavy a s čl. 7 ods. 1 dohovoru. V tomto konaní o súlade ústavný súd uznesením z 19. júna 2013 rozhodol tak, že vec prijal na ďalšie konanie a zároveň pozastavil účinnosť ustanovenia § 437 ods. 4 zákona č. 300/2005 Z. z. Uvedené uznesenie bolo publikované v Zbierke zákonov Slovenskej republiky 4. júla 2013 pod č. 159/2013 Z. z. Znenie namietaného ustanovenia § 437 ods. 4 zákona č. 300/2005 Z. z., ktorého účinnosť bola pozastavená, bolo: „Ak došlo k premlčaniu trestného stíhania alebo k premlčaniu výkonu trestu pred účinnosťou tohto zákona podľa doterajších predpisov, ustanovenia o premlčaní trestného stíhania a premlčaní výkonu trestu sa podľa tohto zákona nepoužijú. Premlčacia doba trestného stíhania a premlčacia doba výkonu trestu podľa tohto zákona sa nepovažuje za prerušenú ani vtedy, ak bol do účinnosti tohto zákona spáchaný miernejší trestný čin než ten, o ktorého premlčanie ide.“

V okolnostiach sťažovateľkinho prípadu okresný súd aj krajský súd porušili zákon v neprospech sťažovateľky, keď proti nej viedli neprípustné trestné stíhanie, ktoré zavŕšili uložením trestu odňatia slobody za ex lége premlčaný skutok.“. Sťažovateľka ďalej uvádza, že v okolnostiach jej prípadu možno „povinnosť Najvyššieho súdu SR poskytnúť urýchlene ochranu jej osobnej slobode vyvodiť nielen v medziach ústavnej ochrany zaručenej čl. 17 ods. 2 Ústavy SR, ale aplikáciou tejto ústavnej normy v spojení s čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, kde je právo na urýchlené rozhodnutie súdu vyjadrené expressis verbis. V okolnostiach prípadu netrvá mesiace poskytnutie ochrany osobnej slobode sťažovateľky. Mesiace trvá nečinnosť súdu. Najvyšší súd SR namiesto toho, aby sa v dovolacom konaní správal aktívne, v súlade so svojou povinnosťou urýchlene rozhodnúť o predloženom návrhu, verejné zasadnutie vo veci bezdôvodne odročil alebo prerušil. Najvyšší súd SR v dovolacom konaní 5 Tdo 33/2013 prestal konať 3. septembra 2013. Po uplynutí takmer dvoch mesiacov od toho okamihu je najvyšší súd vo veci naďalej nečinný. Ani do budúcnosti neurčil termín pokračovania verejného zasadnutia. Postup uplatňovaný Najvyšším súdom SR nezodpovedá požiadavke urýchleného poskytnutia ochrany osobnej slobode sťažovateľky tak, ako je výslovne určená v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a implikovaná v ochrane priznanej podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy SR, pričom rýchlosť predpísanú pre vedenie dovolacieho konania nemožno počítať odo dňa úkonu Najvyššieho súdu SR, ktorým verejné zasadnutie dňa 3. septembra 2013 prerušil alebo odročil. Čas na urýchlené vybavenie sťažovateľkinho návrhu začal plynúť doručením dovolania. K tomu treba doplniť, že Krajská prokuratúra Trenčín predložila Okresnému súdu Trenčín vyjadrenie k dovolaniu 3. júna 2013. Najvyšší súd SR vyhotovil upovedomenie o verejnom zasadnutí 8. augusta 2013, teda po márnom uplynutí viac ako dvoch mesiacov bez úkonu Najvyššieho súdu SR. Termín verejného zasadnutia určil na 3. september 2013 o takmer ďalší mesiac neskôr. V postupe Najvyššieho súdu SR nič nenaznačuje, že najvyšší súd si je vedomý svojej povinnosti viesť dovolacie konanie tak, aby poskytol ochranu sťažovateľkinej osobnej slobode, ani že si je vedomý svojej povinnosti viesť toto konanie urýchlene. Preto základné právo sťažovateľky bolo a naďalej je porušené.“.

Sťažovateľka zároveň vo svojej sťažnosti ponúkla dve alternatívy argumentácie k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. V prvej alternatíve sťažovateľka vychádzala z predpokladu, že dovolacie konanie na najvyššom súde bolo prerušené pravdepodobne podľa ustanovenia § 283 ods. 5 Trestného poriadku, v zmysle ktorého súd konanie preruší, ak dospeje k záveru o nesúlade právneho predpisu, ktorý bude aplikovať, s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou.

V okolnostiach svojho prípadu sťažovateľka uviedla, že „za podstatnú otázku rozhodnutia o prerušení dovolacieho konania možno označiť identifikáciu dôvodu, ktorý viedol Najvyšší súd SR k rozhodnutiu prerušiť dovolacie konanie. Najvyšší súd SR na túto podstatnú otázku nedal jasnú a zreteľnú odpoveď, ba čo viac, celkom sa vyhol jej odôvodneniu.

. .“. Podľa sťažovateľky bolo „povinnosťou Najvyššieho súdu SR preskúmať pramene práva, podľa ktorých má rozhodnúť o pochybnosti ohľadne súladu obmedzenia jej osobnej slobody sústavou SR a potom ich uplatniť podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy SR v súlade so zásadou iura novit curia. Najvyšší súd SR sa z vlastnej vôle, podľa vlastného uváženia (bez návrhu od účastníkov dovolacieho konania) rozhodol prerušiť dovolacie konanie. .

Namiesto toho konanie o dovolaní prerušil bez toho, aby sťažovateľke poskytol ústavne konformnú individualizovanú ochranu jej osobnej slobode, ktorej obmedzenie sa stalo predmetom dôvodnej pochybnosti. Najvyšší súd SR teda v okolnostiach prípadu neposkytol sťažovateľke materiálnu ochranu jej základných práv, aká je spojená s existenciou materiálneho právneho štátu.“. Porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu v spojení s právom na osobnú slobodu namieta aj v súvislosti s nečinnosťou najvyššieho súdu pri vyhotovení uznesenia o prerušení dovolacieho konania v zákonom ustanovenej forme. V druhej alternatíve argumentácie k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy vychádzala sťažovateľka z predpokladu, že dovolacie konanie bolo odročené na neurčito, a uviedla: „Ak Najvyšší súd SR posúdil prebiehajúce konanie o súlade právneho poriadku vo veci PL. ÚS 9/2013 ako dôvod na odročenie verejného zasadnutia, potom ide o prejav svojvôle najvyššieho súdu, nakoľko konanie o súlade § 437 ods. 4 zákona č. 300/2005 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 50 ods. 6 Ústavy SR a čl. 7 ods. 1 Dohovoru nemôže byť

Vzhľadom na znenie čl. 50 ods. 6 Ústavy SR je očividné, že trestnosť skutku, za ktorý sťažovateľka bola odsúdená, sa posudzuje podľa Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov vrátane otázky premlčania. Trestný zákon č. 140/1961 Zb. sa musí aplikovať ako

6. Namietané porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy sťažovateľka odôvodnila tým, že najvyšší súd porušuje zásady činnosti orgánu štátu v materiálnom právnom štáte v celom rozsahu jej základného práva na osobnú slobodu a v celom rozsahu jej základného práva na súdnu ochranu, ako aj tým, že ju zbavil právnej istoty, čo sa týka dôvodu, kvôli ktorému nepokračuje v dovolacom konaní vo verejnom zasadnutí. Zároveň sťažovateľka uviedla, že najvyšší súd svojím postupom, keď nekonal v súlade s čl. 2 ods. 2 ústavy, porušil jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy.

8. Na žiadosť ústavného súdu z 25. marca 2014 o oznámenie, či došlo v dovolacom konaní vedenom na najvyššom súde pod sp. zn. 5 Tdo 33/2013 k vydaniu rozhodnutia o prerušení dovolacieho konania, sa najvyšší súd vyjadril v stanovisku, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 14. apríla 2014. V zmysle tohto stanoviska najvyšší súd v trestnej veci vedenej pod sp. zn. 5 Tdo 33/2013 uznesenie o prerušení dovolacieho konania o dovolaní sťažovateľky nevydal a ďalej uviedol: „Senát Najvyššieho súdu SR rozhodol uznesením na verejnom zasadnutí 3. septembra 2013 o odročení verejného zasadnutia o dovolaní. Ústne odôvodnil rozhodnutie s tým, že vyčká na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky o návrhu prvého námestníka generálneho prokurátora Slovenskej republiky o tom, či ustanovenie § 437 ods. 4 Tr. zák. (č. 300/2005 Z. z.) je v súlade s článkom 1 ods. 1, článkom 2 ods. 2 a článkom 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky a s článkom 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd... Okresný súd v Trenčíne i Krajský súd v Trenčíne teda rozhodovali počas platnosti a účinnosti prechodného ustanovenia § 437 ods. 4 Tr. zák. č. 300/2005 Z. z., čo bolo relevantné pre postup oboch súdov. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nepodával návrh na Ústavný súd Slovenskej republiky na rozhodnutie o tom, či ustanovenie § 437 ods. 4 Tr. zák. (č. 300/2005 Z. z.) je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky alebo medzinárodnou zmluvou, preto ani neprerušoval konanie o dovolaní. Také ustanovenie Trestný poriadok v časti týkajúcej sa dovolania ani neobsahuje. Ustanovenie § 283 ods. 5 Tr. por. sa týka prerušenia trestného stíhania, ktoré však v danom prípade bolo skončené právoplatnosťou rozsudku okresného súdu v predmetnej veci vyhlásením uznesenia Krajského súdu v Trenčíne dňa 2. augusta 2012.“ Svoj postup označil najvyšší súd do istej miery za analogický s ustanovením § 283 ods. 5 Trestného poriadku.

10. V konaní o súlade ustanovenia § 437 ods. 4 Trestného zákona s ústavou a dohovorom, ktoré je na ústavnom súde vedené pod sp. zn. PL. ÚS 9/2013, na ktoré sa v svojom stanovisku odvolával najvyšší súd ako na dôvod prerušenia verejného zasadnutia v dovolacom konaní sťažovateľky, ústavný súd nálezom sp. zn. PL. ÚS 9/2013 z 10. septembra 2014 rozhodol, že druhá veta ustanovenia § 437 ods. 4 zákona č. 300/2005 Z. z. nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 2 ods. 2 a čl. 50 ods. 6 ústavy, a vo zvyšnej časti návrhu nevyhovel.

11. Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 703/2014­39 zo 14. októbra 2014 prijal sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie.

Uznesenie

o odročení verejného zasadnutia nepatrí medzi také rozhodnutia, ktoré by bolo treba vyhotovovať. Vzťahuje sa naň ustanovenie § 178 ods. 1 Tr. por. Išlo o rozhodnutie týkajúce sa priebehu konania a v takom prípade podľa § 178 ods. 1 Tr. por.

uznesenie

netreba vyhotovovať a doručovať stranám v konaní. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, že Najvyšší súd SR neskoro určil termín verejného zasadnutia po podaní jej dovolania a to až 8. augusta 2013, po márnom uplynutí dvoch mesiacov bez úkonu a určil ho až na 3. septembra 3013, teda o ďalší mesiac neskôr, k tomu treba uviesť, že dovolanie sťažovateľky došlo na Najvyšší súd Slovenskej republiky 17. júna 2013 a určenie termínu verejného zasadnutia na 3. septembra 2013 nebolo oneskorené, ale muselo sa zohľadňovať, aby sa na ňom poskytla možnosť účasti obvinenej, a teda zabezpečenie jej preeskortovania z výkonu trestu odňatia slobody a predvedenia na Najvyšší súd SR. To si nutne vyžiadalo primeraný čas. Čas, ktorý uplynul od dôjdenia dovolania do termínu verejného zasadnutia, nemožno považovať za neprimeraný. Preto námietka sťažovateľky nie je opodstatnená. V ostatnom, pokiaľ je sťažovateľkou namietané porušenie základného práva na ochranu osobnej slobody podľa článku 17 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, sťažovateľka vychádza z toho, že trestné stíhanie voči nej bolo premlčané. To je však predmetom dovolacieho konania rozhodnúť, či pre tento dôvod došlo k porušeniu zákona napadnutým rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne a v konaní, ktoré mu predchádzalo. Preto vyjadrovať sa k sťažnosti sťažovateľky z tohto pohľadu by znamenalo vopred vyslovovať názor, ako senát rozhodne o dovolaní obvinenej, hoci senát musí dospieť k definitívnemu rozhodnutiu postupom podľa § 170 ods. 3 Tr. por. ... Ak chcel senát Najvyššieho súdu SR poznať všetky relevantné právne skutočnosti dotýkajúce sa predmetného prípadu a čakal na rozhodnutie Ústavného súdu SR, nemožno mu vyčítať, že porušil právo sťažovateľky na súdnu ochranu.“ V zmysle tohto vyjadrenia preto najvyšší súd nenariadil termín verejného zasadnutia, keďže čaká na uverejnenie odôvodnenia nálezu sp. zn. PL. ÚS 9/2013, ktoré považuje za potrebné k svojmu rozhodnutiu.

. . . Vzhľadom na dikciu čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky a z neho vychádzajúceho § 2 ods. 1 Trestného zákona je jasné, že trestnosť skutku, za ktorý bola sťažovateľka odsúdená, sa posudzuje podľa pôvodného Trestného zákona, vrátane otázky premlčania. Pôvodný Trestný zákon sa musí aplikovať ako celok, t. j. nie je možné z neho aplikovať len nejakú časť, a vo zvyšku postupovať podľa nového Trestného zákona.

Aplikácia akejkoľvek časti Trestného zákona č. 300/2005 Z. z. na sťažovateľkinu vec by bola neprípustným prejavom retroaktivity, ktorá je v trestnom práve prísne zakázaná. Prvostupňový aj odvolací súd v konaní o sťažovateľkinej veci síce aplikovali správny zákon, ale aplikovali ho iba čiastočne, nakoľko vôbec nezohľadnili otázku premlčania, na ktorú boli povinní prihliadať z úradnej povinnosti. Prechodné ustanovenie § 437 ods. 4 Trestného zákona, ktoré bolo predmetom konania o súlade právneho poriadku

Preto toto konanie nemohlo byť ani prekážkou brániacou Najvyššiemu súdu SR konať vo veci sťažovateľkinho dovolania. Tiež nemohlo byť legitímnym, zákonom určeným dôvodom na odročenie verejného zasadnutia v konaní o sťažovateľkinom dovolaní na neurčito.“ Sťažovateľka vo svojom vyjadrení zároveň informovala ústavný súd o tom, že najvyšší súd pokračoval vo verejnom zasadnutí vo veci sp. zn. 5 Tdo 33/2013 11. decembra 2014, na ktorom vyhlásil rozsudok, ktorým zrušil rozhodnutia súdov nižších stupňov z dôvodu, že sťažovateľku odsúdili za premlčaný trestný čin. V tejto súvislosti sťažovateľka opätovne poukázala na neefektívny postup najvyššieho súdu, keď po odpadnutí prekážky, pre ktorú najvyšší súd prerušil verejné zasadnutie na neurčito, nepokračoval vo verejnom zasadnutí bez zbytočného odkladu, resp. najneskôr v lehote dvoch týždňov, ale verejné zasadnutie nariadil až po uplynutí ďalšieho mesiaca, teda po uplynutí zákonnej lehoty, t. j. 10. novembra 2014. V závere vyjadrenia sťažovateľka upravila svoj návrh vo vzťahu k uplatnenej náhrade

14. Najvyšší súd vo svojom vyjadrení z 15. novembra 2014 súhlasil s rozhodnutím bez nariadenia pojednávania, podobne sa vyjadrila aj sťažovateľka v podaní z 19. januára 2015, v ktorom uviedla, že súhlasí s upustením od pojednávania.

15. Ústavný súd dospel k záveru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, preto so súhlasom účastníkov konania v zmysle ustanovenia § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania vo veci samej.

II.

16. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

17. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

18. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

25. Podľa § 437 ods. 4 zákona č. 300/2005 Z. z. účinného do 3. júla 2013 ak došlo k premlčaniu trestného stíhania alebo k premlčaniu výkonu trestu pred účinnosťou tohto zákona podľa doterajších predpisov, ustanovenia o premlčaní trestného stíhania a premlčaní výkonu trestu sa podľa tohto zákona nepoužijú. Premlčacia doba trestného stíhania a premlčacia doba výkonu trestu podľa tohto zákona sa nepovažuje za prerušenú ani vtedy, ak bol do účinnosti tohto zákona spáchaný miernejší trestný čin než ten, o ktorého premlčanie ide.

26. Podľa § 437 ods. 4 zákona č. 300/2005 Z. z. účinného od 26. septembra 2014 (po zverejnení nálezu ústavného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 9/2013 v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 260/2014 Z. z., pozn.) ak došlo k premlčaniu trestného stíhania alebo k premlčaniu výkonu trestu pred účinnosťou tohto zákona podľa doterajších predpisov, ustanovenia o premlčaní trestného stíhania a premlčaní výkonu trestu sa podľa tohto zákona nepoužijú.

27. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

28. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

29. Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy sa osobná sloboda zaručuje. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

30. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní sp. zn. 5 Tdo 33/2013

33. Zo sťažnosti, z predložených príloh a vyjadrení sťažovateľky a odporcu vyplýva, že najvyšší súd odročil verejné zasadnutie, ktoré sa v konaní o dovolaní sťažovateľky konalo 3. septembra 2013. Toto odročenie verejného zasadnutia najvyšší súd ústne odôvodnil skutočnosťou, že na ústavnom súde prebieha konanie podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy o súlade ustanovenia § 437 ods. 4 zákona č. 300/2005 Z. z. s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 2 ods. 2 a čl. 50 ods. 6 ústavy a s čl. 7 ods. 1 dohovoru, a toto rozhodnutie malo byť podľa najvyššieho súdu pre jeho rozhodnutie o dovolaní sťažovateľky rozhodujúce. V tomto postupe, ktorým najvyšší súd v konaní o dovolaní podľa sťažovateľky bezdôvodne odročil verejné zasadnutie a vo veci od tohto momentu odročenia vôbec nekoná, vidí sťažovateľka porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy.

34. Hlavným dôvodom podaného dovolania sťažovateľky je, že trestnosť činu (trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov účinný do 30. júna 1998), za ktorý bola právoplatne odsúdená rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 6/2012 z 18. mája 2012 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 2 To 78/2012 z 2. augusta 2012, zanikla uplynutím premlčacej doby 10 rokov.

36. V konaní o dovolaní v trestnom procese, ktoré je mimoriadnym opravným prostriedkom, najvyšší súd preskúmava právoplatné rozhodnutia súdu, ktorým bol porušený zákon alebo boli porušené ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, za predpokladu, že takéto porušenie je v zmysle úpravy ustanovenia § 371 Trestného poriadku dôvodom dovolania. Cieľom tohto mimoriadneho opravného prostriedku v trestnom konaní je reparácia právnych chýb právoplatných rozhodnutí alebo im predchádzajúceho konania. V okolnostiach danej veci všeobecné súdy prvého a druhého stupňa rozhodovali o obžalobe proti sťažovateľke za istého právneho stavu a tento ich postup a závery mali byť predmetom preskúmania zo strany najvyššieho súdu v dovolacom konaní, ktorého cieľom má byť náprava procesných a hmotnoprávnych nedostatkov a pochybení. 37. Konanie o súlade prechodného ustanovenia § 437 ods. 4 zákona č. 300/2005 Z. z. bolo iniciované 29. apríla 2013, teda približne rok potom, ako bolo trestné stíhanie proti sťažovateľke skončené právoplatným odsudzujúcim rozsudkom. V konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade namietaného právneho predpisu s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. V zmysle čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd výrokom svojho rozhodnutia vysloví, že namietaný právny predpis alebo jeho časť nie je v súlade s uvedenými právnymi predpismi vyššej právnej sily, tieto predpisy, respektíve ich časti strácajú účinnosť a zároveň podľa čl. 125 ods. 6 ústavy v spojení s § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde platí, že všeobecne záväzné bude toto rozhodnutie ústavného súdu až momentom jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. V zmysle už uvedeného je potrebné uviesť, že aj v prípade výroku rozhodnutia ústavného súdu, v ktorom identifikuje nesúlad právneho predpisu, nie je možné hovoriť, že by malo toto rozhodnutie retroaktívne účinky, a teda by bolo spôsobilé zmeniť platnosť a účinnosť namietanej právnej normy do minulosti. Z už uvedeného vyplýva, že rozhodnutie v konaní sp. zn. PL. ÚS 9/2013 o namietanom nesúlade prechodného ustanovenia § 437 ods. 4 zákona č. 300/2005 Z. z., či už by ním ústavný súd vyhovel návrhu a vyslovil jeho nesúlad s ústavou, alebo by návrhu nevyhovel, nemohlo ovplyvniť právny stav, za akého rozhodoval súd prvého a druhého stupňa v trestnej veci sťažovateľky, a preto nemôže byť relevantné pri posudzovaní zákonnosti rozhodnutí týchto súdov a ich postupov, ktoré týmto rozhodnutiam predchádzali zo strany najvyššieho súdu. Ústavný súd preto nepovažuje dôvod, pre ktorý najvyšší súd odročil verejné zasadnutie, za taký, ktorý by odôvodňoval tento postup najvyššieho súdu.

39. Dovolanie sťažovateľky bolo najvyššiemu súdu doručené 17. júna 2013, 8. augusta 2013 najvyšší súd určil termín verejného zasadnutia na 3. september 2013. Verejné zasadnutie bolo 3. septembra 2013 odročené na neurčito a ústne odôvodnené prebiehajúcim konaním o súlade právnych predpisov sp. zn. PL. ÚS 9/2013. Od momentu odročenia verejného zasadnutia (3. septembra 2013) najvyšší súd vo veci vôbec nekonal, zostal nečinný aj potom, ako bolo vo veci sp. zn. PL. ÚS 9/2013 nálezom z 10. septembra 2014 meritórne rozhodnuté a nález bol 26. septembra 2014 publikovaný v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Z vyjadrenia sťažovateľky z 19. januára 2015 vyplýva, že najvyšší súd 10. novembra 2014 nariadil vo veci sp. zn. 5 Tdo 33/2013 verejné zasadnutie, ktoré sa konalo 11. decembra 2014, v závere ktorého vyhlásil rozsudok, ktorým zrušil rozhodnutia súdov nižších stupňov z dôvodu, že sťažovateľku odsúdili za premlčaný trestný čin. K tomuto skutkovému stavu je nutné upozorniť najmä na vážnosť pochybení, ktoré sťažovateľka v svojom dovolaní namietala v rozhodovaní a postupe súdov prvého a druhého stupňa pri rozhodovaní o jej trestnej veci (odsúdenie za premlčaný trestný čin). Vážnosť týchto pochybení v konečnom dôsledku potvrdzuje aj skutočnosť, o ktorej sťažovateľka informovala ústavný súd vo svojom vyjadrení z 19. januára 2015, a to, že najvyšší súd rozsudkom z 11. decembra 2014 zrušil právoplatné rozhodnutia súdov nižších stupňov.

41. Nad rámec uvedeného ústavný súd pripomína ustanovenie čl. 50 ods. 6 ústavy, podľa ktorého sa trestnosť činu posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný a neskorší zákon sa použije, len ak je to pre páchateľa priaznivejšie. Toto ustanovenie, ktoré obsahuje jednu zo základných zásad trestného práva, bolo súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky tak v čase, keď došlo k trestnému činu, ako aj v čase jej trestného stíhania, trestného konania vedeného proti sťažovateľke, a bolo jeho platnou a účinnou súčasťou aj v čase, keď bolo dovolanie sťažovateľky v konaní na najvyššom súde. Trestnosť činu zaniká podľa trestného zákona (§ 67 ods. 1 trestného zákona č. 140/1961 Zb. alebo § 87 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z.) uplynutím premlčacej doby, ktorej dĺžka a podmienky plynutia upravuje taktiež trestný zákon. V tejto súvislosti nemožno opomenúť ani ustanovenie § 16 ods. 1 trestného zákona č. 140/1961 Zb. účinného do 30. júna 1998, podľa ktorého sa trestnosť činu posudzuje podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný; podľa neskoršieho zákona sa posudzuje len vtedy, ak je to pre páchateľa priaznivejšie. K namietanému porušeniu základného práva na ochranu osobnej slobody podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní sp. zn. 5 Tdo 33/2013

42. V súvislosti s namietaným porušením čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy sťažovateľka namieta skutočnosť, že v okolnostiach jej veci existuje dôvodné podozrenie, že jej osobná sloboda bola obmedzená v rozpore s úpravou Trestného zákona, a to, že najvyšší súd porušil svoju povinnosť preskúmať pochybnosti o dôvodnosti obmedzenia jej osobnej slobody v rozsahu, v akom bola táto pochybnosť vymedzená v dovolaní sťažovateľky, a bez zbytočného odkladu zabezpečiť právny účinok svojho prieskumu buď tak, že potvrdí rozhodnutie súdu druhého stupňa, alebo tak, že toto rozhodnutie zruší. Zároveň bolo podľa tvrdení sťažovateľky povinnosťou najvyššieho súdu v súlade s čl. 17 ods. 2 ústavy poskytnúť ochranu osobnej slobode sťažovateľky urýchlene.

45. Článok 17 ods. 1 a 2 ústavy poskytuje ochranu osobnej slobode najmä v spojení s dodržaním zákonnosti pozbavenia osobnej slobody a zákonnosti konania, ktoré k pozbaveniu osobnej slobody vedie. Sťažovateľka porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy dáva v odôvodnení svojej sťažnosti do súvisu s postupom najvyššieho súdu, ktorým odročil verejné zasadnutie, a jeho následnou nečinnosťou, t. j. porušenie svojho práva videla v zbytočných prieťahoch v konaní najvyššieho súdu. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že požiadavka konania bez zbytočných prieťahov, prípadne prejednania veci v primeranej lehote v konaní o merite veci, v okolnostiach tohto prípadu v konaní o trestnom obvinení sťažovateľky v štádiu dovolania je chránená čl. 48 ods. 2 ústavy, prípadne čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. V podobnom pomere, v akom je pri namietanom porušení základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov čl. 48 ods. 2 ústavy, respektíve čl. 46 ods. 1 ústavy vo vzťahu k čl. 17 ústavy, je aj vzájomný vzťah ochrany, ktorú poskytuje v konaní pred súdom čl. 6 dohovoru a ochrany poskytovanej v konaní o pozbavení osobnej slobody v čl. 5 dohovoru.

46. Vzhľadom na to, že postup najvyššieho súdu v konaní o dovolaní sťažovateľky pod sp. zn. 5 Tdo 33/2013 ústavný súd vyhodnotil ako taký, ktorým bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia (bod 4 výroku).

48. Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním pred ústavným súdom. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní úhrady trov konania priznal úspešnej sťažovateľke úhradu trov konania vo výške 641,87 € za štyri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti v roku 2013, vyjadrenie k vyjadreniu odporcu v roku 2014 a vyjadrenie k prijatiu sťažnosti a vyjadreniu odporcu v roku 2015) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Odmena za jeden úkon právnej služby v roku 2013 predstavuje sumu 130,16 € a režijný paušál 7,81 €, odmena za jeden právny úkon v roku 2014 predstavuje sumu 134 € a režijný paušál 8,04 €, odmena za jeden právny úkon v roku 2015 predstavuje sumu 139,83 € a režijný paušál 8,39 €. Za štyri úkony právnej služby by tak odmena právneho zástupcu predstavovala sumu 566,20 € a po prirátaní 20 % DPH sumu 679,44 €. Keďže si však sťažovateľka vo svojom vyjadrení z 19. januára 2015 uplatnila náhradu trov právneho zastúpenia len v sume 641,87 € s DPH, ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia len v ňou uplatnenej výške (bod 3 výroku).

49. Trovy konania je najvyšší súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).