II. ÚS 703/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 703/2015-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. januára 2016 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) vo veci sťažnosti , , zastúpenej advokátkou JUDr. Katarínou Turanskou, Štúrovo námestie 10520/13B, Martin, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 13 D 541/2011, za účasti Okresného súdu Pezinok, takto

rozhodol:

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. septembra 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Katarínou Turanskou, Štúrovo námestie 10520/13B, Martin, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 D 541/2011 (ďalej aj „napadnuté konanie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 CoD 17/2014 (ďalej aj „napadnuté konanie krajského súdu“).

Sťažovateľka namieta, že k porušeniu jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom všeobecných súdov v napadnutom konaní došlo z dôvodu „neúmernej dĺžky konania, ktoré doposiaľ nebolo ukončené meritórnym rozhodnutím vo veci samej“.

V konkrétnostiach sťažovateľka argumentuje, že napadnuté konanie prebieha „ku dnešnému dňu už viac ako 4 roky. Je nepochybné, že dĺžka konania je ovplyvnená viacerými faktormi a takáto dĺžka automaticky nezakladá prezumpciu o prieťahoch. Avšak ako z kontextu všetkých dôvodov vyplýva, súd má na 4-ročnej dĺžke konania významný podiel. Sťažovateľka poukazuje aj na skutočnosť, že Uznesenie Okresného súdu, sp. zn. 13 D/541/2011-46 zo dňa 05. 12. 2013 bolo sťažovateľke doručené až po tom, čo sa sťažovateľka obrátila na súd za účelom zistenia, čo je s právnou vecou, t. j. po viac ako 6 mesiacoch od rozhodnutia. Rovnako po podaní odvolania zo dňa 07. 07. 2014 bola právna vec predložená Krajskému súdu až po 5 mesiacoch, t. j. 22. 12. 2014.“.

Sťažovateľka poukazuje tiež na skutočnosť, že hoci je predmetom konania prerokovanie dodatočného dedičstva po poručiteľovi, ktoré tvorí nehnuteľnosť o výmere 115 m2, ide o vec, ktorá má zásadný význam, „nakoľko v tejto časti je spracovaný pomerne rozsiahly geometrický plán, ktorý však nie je možné zapísať, resp. podľa neho vo veci ďalej postupovať. Práve na predmetnej parcele, resp. jej časti má byť realizovaná prístupová cesta pre viaceré pozemky. Skutočnosť, že toto vlastnícky vyriešené definitívne nie je, spôsobuje problémy aj v oblasti stavebného konania.“.

Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 703/2015-13 z 29. októbra 2015 prijal sťažnosť sťažovateľky v časti namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu okresného súdu na vyjadrenie k sťažnosti a oznámenie, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predseda okresného súdu v reakcii na výzvu ústavného súdu v prípise sp. zn. Spr. 3144/2015 zo 7. decembra 2015 predovšetkým uviedol: „Navrhovateľka až v rámci druhého odvolania dňa 10. 07. 2014 riadne označila nehnuteľnosť, ktorú chce dodatočne prejednať, a to pozemok, parcela č. o výmere 115 m2, zapísanú na LV..., ktorá je zapísaná na poručiteľa. V nadväznosti na toto odvolanie a takto riadne označenú parcelu Krajský súd v Bratislave dňa 10. 09. 2015 vrátil Okresnému súdu Pezinok spis so zrušujúcim rozhodnutím. Dňa 22. 09. 2015 bolo rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave doručené zástupcovi sťažovateľky a úpravou vyššieho súdneho úradníka zo dňa 04. 11. 2015 je spis zasielaný súdnej komisárke na nové prejednanie. Sťažovateľka síce dňa 01. 06. 2011 podala návrh na dodatočné prejednanie dedičstva, ale nehnuteľnosť riadne označila až vo svojom odvolaní voči druhému prvostupňovému rozhodnutiu dňa 10. 07. 2014, čím podstatne prispela k dĺžke konania. V tom čase už prebiehalo odvolacie konanie a potom ako odvolací krajský súd vrátil vec prvostupňovému súdu, čo sa stalo dňa 10. 09. 2015 okresný súd vo veci koná. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, ako i hodnotu predmetu dodatočného prejednania dedičstva, t. j.

Právna zástupkyňa sťažovateľky v podaní doručenom ústavnému súdu 28. decembra 2015 oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, pričom v ňom navyše okrem iného k vyjadreniu predsedu okresného súdu uviedla: «... že... sú nepravdivé a účelové. V návrhu na dodatočné prejednanie dedičstva zo dňa 27. 05. 2011 bola nehnuteľnosť dostatočne špecifikovaná a označená. Uvedené bolo konzultované i s pracovníčkou Okresného úradu Martin, katastrálny odbor, ktorá v uvedenej oblasti zapisuje vlastnícke práva k nehnuteľnostiam. Tá nám potvrdila, že v čase podávania návrhu až do ukončenia ROEP-u, bola predmetná nehnuteľnosť evidovaná tak, ako je uvedené v návrhu na dodatočné prejednanie dedičstva zo dňa 27. 05. 2011. Počas konania na Okresnom súde v Pezinku (sp. zn. 13 D/541/2011) prebehol a bol ukončený ROEP... v dôsledku ktorého došlo k zápisu predmetného pozemku na ... Uvedené sme oznámili Okresnému súdu v Pezinku v odvolaní zo dňa 07. 07. 2014, kde sme rovnako poukázali na to, že prebehol a bol ukončený ROEP. Rovnako na naše telefonické a písomné žiadosti ohľadne informácií, čo je s uvedenou právnou vecou, Okresný súd v Pezinku ani jediný raz nereagoval tým, že by uvádzal, že nebol predmetný pozemok riadne špecifikovaný, resp. označený. V neposlednom rade si dovoľujeme poukázať na to, že skutočnosť, že ide o pozemok „len“ o výmere 115 m2, nie je podľa nášho názoru rozhodujúci pri posúdení finančného zadosťučinenia, ale dôležitý je prístup a správanie, resp. nekonanie Okresného súdu v Pezinku, kde po viac ako 4 rokoch nie je možné v právnej veci rozhodnúť a rešpektovať rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave. ... Jedná sa o podstatný a dôležitý pozemok, nakoľko má byť na ňom realizovaná prístupová cesta pre viaceré stavby k jednotlivým pozemkom.»

Zo sťažnosti, z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 13 D 541/2011 a z písomných vyjadrení účastníkov konania ústavný súd zistil tento priebeh napadnutého konania: 1. Dňa 1. júna 2011 sťažovateľka doručila okresnému súdu návrh na dodatočné prerokovanie dedičstva. Okresný súd 13. júla 2011 vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za návrh, ktorý bol zaplatený 1. augusta 2011. 2. Dňa 3. augusta 2011 okresný súd uznesením podľa § 175x ods. 1 OSP začal konanie v dedičskej veci po poručiteľovi, zomrelom 6. 12. 2007, a poveril podľa § 38 OSP notárku ako súdnu komisárku (ďalej len „súdna komisárka“) vykonaním potrebných úkonov vo veci prerokovania dedičstva a prípadným vydaním osvedčenia o dedičstve, ak sú splnené podmienky podľa § 175zca OSP. 3. Dňa 9. novembra 2011 okresný súd uznesením napadnuté konanie zastavil, súdnej komisárke priznal odmenu a sťažovateľku zaviazal na úhradu trov štátu v sume 19,20 € (ďalej len „uznesenie z 9. novembra 2011“). Sťažovateľka podala 5. decembra 2011 odvolanie proti uzneseniu okresného súdu z 9. novembra 2011. Dňa 14. marca 2012 okresný súd vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie; sťažovateľka súdny poplatok zaplatila 3. apríla 2012. 4. Dňa 19. decembra 2012 okresný súd predložil spis krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľky. Krajský súd uznesením č. k. 14 CoD 18/2012-22 z 28. januára

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že predmet posudzovaného konania (prerokovanie novoobjaveného majetku po poručiteľovi) tvorí bežnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Výklad a používanie právnej úpravy v dedičských veciach sú stabilizované v rozsiahlej judikatúre všeobecných súdov, kde je upravená aj metodika ich postupu (obdobne IV. ÚS 3/05, III. ÚS 170/2010), a preto spravidla nemožno takéto veci považovať z právneho hľadiska za zložité. Ústavný súd zo súvisiaceho spisu nezistil žiadnu zásadnú okolnosť, ktorá by mohla odôvodňovať prípadný záver o skutkovej a právnej zložitosti veci sťažovateľky. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že ani okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti neospravedlňoval doterajšiu dĺžku napadnutého konania jeho právnou či faktickou zložitosťou.

Ústavný súd konštatuje, že napadnuté konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 13 D 541/2011, ktoré sa začalo 1. júna 2011, trvá viac ako 4 roky a dosiaľ nie je právoplatne skončené.

Ústavný súd konštatuje, že v doterajšom priebehu napadnutého konania došlo opakovane k obdobiam neodôvodnenej nečinnosti okresného súdu (od apríla 2012, keď sťažovateľka zaplatila súdny poplatok, do decembra 2012, keď okresný súd predložil spis krajskému súdu na rozhodnutie o opravnom prostriedku, a od decembra 2013, keď okresný súd uznesením sp. zn. 13 D 541/2011 napadnuté konanie zastavil, do júna 2014, keď bolo citované rozhodnutie doručované účastníkom konania). Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na neprimerane dlhé obdobie 5 mesiacov, ktoré okresný súd potreboval na predloženie spisu krajskému súdu na rozhodnutie o opravnom prostriedku, ktorý sťažovateľka podala okresnému súdu v júli 2014 (v tomto období vykonal okresný súd jediný procesný úkon spočívajúci vo výzve sťažovateľky na zaplatenie súdneho poplatku).

Na celkovú dĺžku napadnutého konania negatívne vplýva opakované zrušenie rozhodnutí okresného súdu o zastavení konania v odvolacom konaní z totožných dôvodov (aj z uznesenia krajského súdu z 31. júla 2015 vyplýva, že dôvodom zrušenia uznesenia okresného súdu z 5. decembra 2013 bolo nedostačujúce odôvodnenie záveru o tom, že nehnuteľnosť, o dodatočné prerokovanie ktorej sťažovateľka žiadala, už bola prerokovaná v základnom dedičskom konaní), preto je namieste záver, že posudzované konanie ako celok charakterizuje aj neefektívny postup okresného súdu. Neefektívnosť konania sa prejavuje najmä v nesústredenom postupe okresného súdu pri zisťovaní skutkového stavu veci a následnom vydaní nepreskúmateľných rozhodnutí, keďže predmetné uznesenia okresného súdu boli opätovne zrušené v odvolacom konaní a vec bola vrátená na ďalšie konanie (obdobne I. ÚS 731/2014).

Sťažovateľka sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 10 000 € z dôvodov uvedených v časti I tohto nálezu.

Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vychádzajúc z doterajšej dĺžky napadnutého konania, ako aj s prihliadnutím na celkovú dobu nečinnosti a neefektívny postup okresného súdu, ktorý sa prejavil v zrušení jeho rozhodnutí krajským súdom, ústavný súd dospel k názoru, že priznanie finančného zadosťučinenia v sume 3 000 € bude primerané konkrétnym okolnostiam posudzovanej veci (bod 3 výroku tohto nálezu).

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním advokátkou JUDr. Katarínou Turanskou, Štúrovo námestie 10520/13B, Martin. Ústavný súd vychádzal pri rozhodovaní o priznaní trov konania z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2014, ktorá bola 839 € (za 2 úkony urobené v roku 2015).

Úhradu priznal za dva úkony právnej služby vykonané (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).