II. ÚS 71/2015

Odôvodnenie:

I. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. októbra 2014 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) č. k. 12 C 77/2007­368 z 9. februára 2010, rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co 131/2010­829 z 13. marca 2013 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 238/2013 z 28. júla 2014 a žiada vydať tento nález: „Práva sťažovateľa: podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej republiky konaním a rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v spojení s Krajským súdom v Nitre a s Okresným súdom Komárno pod č. k. 4 Cdo 238/2013, č. k. 6 Co 131/2010 a č. k. 12 C 77/2007 boli porušené.

Rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 238/2013 zo dňa 28. 07. 2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 6 Co 131/2010­829 zo dňa 13. 03. 2013 a s rozsudkom Okresného súdu Komárno sp. zn. 12 C 77/2007­368 zo dňa 09. 02. 2010 ruší a vec sa vracia na ďalšie konanie Okresnému súdu Komárno.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľ bol ako žalovaný v 2. rade účastníkom konania vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. 12 C 77/2007, v ktorom sa proti Slovenskému pozemkovému fondu (ďalej len „žalovaný v 1. rade“) a sťažovateľovi Rímskokatolícka cirkev, Farnosť (ďalej len „žalobca“) domáhala vydania nehnuteľností. Predmetom konania bolo po úpravách žaloby pripustených okresným súdom vo vzťahu k sťažovateľovi (vo vzťahu k žalovanému v 1. rade sa žalobca domáhal vydania iných nehnuteľností) vydanie parcely druh pozemku lesné pozemky o výmere 4726 m2 vytvorenej geometrickým plánom č. z 21. februára 2008 vyhotoveným , autorizačne overeným , autorizovaným geodetom a kartografom, 25. februára 2008 a úradne overeným Správou katastra 27. marca 2008 pod č. , k. ú. , vytvorenej od parcely č. druh pozemku lesné pozemky o výmere 4726 m2, vedenej Katastrálnym úradom v , Správou katastra , okres , obec , k. ú. , v katastri nehnuteľností v registri C na katastrálnej mape na (ďalej len „parcela č. “) a parcely č. druh pozemku zastavané plochy a nádvoria o výmere 34 m² vytvorenej rovnakým geometrickým plánom vedenej Katastrálnym úradom v , Správou katastra , okres , obec , k. ú. , v katastri nehnuteľností v registri C na katastrálnej mape na (ďalej len „parcela č. “), spolu s dokumentáciou, ktorá k nim prislúcha, všetko do 30 dní po právoplatnosti tohto rozsudku.

Okresný súd rozsudkom č. k. 12 C 77/2007­368 z 9. februára 2010 žalobu voči žalovanému v 1. rade zamietol (pre nedostatok jeho pasívnej legitimácie, keďže nehnuteľnosti, ktorých vydania sa žalobca voči žalovanému v 1. rade domáhal, prešli ešte pred vznikom žalovaného v 1. rade do vlastníctva obce podľa Zákona Slovenskej národnej rady č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov), žalobe proti sťažovateľovi čiastočne vyhovel, keď sťažovateľovi uložil vydať žalobcovi parcelu č. spolu s dokumentáciou, ktorá k nej prislúcha, a vo zvyšku (t. j. pokiaľ ide o parcelu č. ) voči nemu žalobu zamietol. Žalovanému v 1. rade priznal voči žalobcovi právo na náhradu trov konania a vo vzťahu medzi žalobcom a sťažovateľom rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Vo vzťahu k sťažovateľovi odôvodnil okresný súd vyhovujúci výrok rozsudku takto:

Navrhovateľ si svoj nárok uplatnil... voči odporcovi v rade 2., ktorý však súd považuje za dôvodný len čiastočne. Poukazuje na to, že v zmysle zákona 161/2005 Z. z. odsek 1 vlastnícke právo sa vracia k nehnuteľným veciam, ktoré tvoria poľnohospodársku pôdu, hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej hospodárnej usadlosti, lesný pôdny fond, hospodárske stavby a ostatné stavby súvisiace s ním, podiely spoločných nehnuteľností. Navrhovateľ si voči odporcovi v rade 2. uplatnil nárok na vydanie a navrátenie nehnuteľností, a to parc. č. ­ lesné pozemky o výmere 4726 m² vytvorených geometrickým plánom zo dňa 21.2.2008... Z predloženej identifikácie parciel navrhovateľom súd zistil, že parcela č. ... bola vytvorená z pôvodnej parcely č. zapísané na pozemkovoknižnej vložke pre k. ú. . Táto však bola odpísaná do uvedenej vložky z pkn vložky č. . Z pkn vložky č. vyplýva, že pôvodným vlastníkom tejto nehnuteľnosti bola Rímskokatolícka cirkev . Zo zápisu B3 vyplýva, že vlastníkom tejto nehnuteľnosti sa stal štát na základe zákona č. 46/1948 Zb. Táto skutočnosť je potvrdená aj na pkn vložke č. v časti B1, do ktorej bola parcela odpísaná. Z tiež vyplýva, že odporca v rade 2) je povinnou osobou v zmysle § 4 ods. 1 Reštitučného zákona nakoľko spravuje majetok Slovenskej republiky. Ďalej z pkn vložky č. vyplýva, že parc. č. je charakterizovaná ako ornica v hone pri cintoríne. Z návrhu je zrejmé, že pri vytvorených parcelách je charakterizovaný druh pozemku ako lesný pozemok... Súd poukazuje na to, že zo znenia zákona vyplýva konkrétny výpočet druhov pozemkov, ktorých navrátenia sa môže navrhovateľ domáhať. S poukazom i na zápis v pkn vložke je zrejmé, že pôvodná parcela bola nehnuteľnosť, ktorá spadá pod § 2 ods. 1 reštitučného zákona... Preto súd návrh navrhovateľa voči odporcovi v rade 2. považoval za oprávnený... pri parc. č. “

Na odvolanie žalobcu a sťažovateľa krajský súd rozsudkom č. k. 6 Co 131/2010­829 z 13. marca 2013 rozsudok okresného súdu vo vzťahu k žalovanému v 1. rade v zamietajúcom výroku zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a vo vzťahu k sťažovateľovi rozsudok okresného súdu v jeho vyhovujúcej časti (teda pokiaľ ide o parcelu č. ) ako vecne správny potvrdil a v zamietajúcej časti (teda pokiaľ ide o parcelu č. ) zmenil tak, že sťažovateľovi uložil povinnosť žalobcovi vydať aj túto parcelu spolu s dokumentáciou, ktorá k nej prislúcha. Náhradu trov konania žalobcovi proti sťažovateľovi nepriznal. Krajský súd svoje rozhodnutie vo vzťahu k žalovanému v 1. rade odôvodnil tým, že v konaní nebolo preukázané vlastnícke právo obce k nehnuteľnostiam, ktorých vydania sa žalobca proti žalovanému v 1. rade domáhal, a na túto otázku bude potrebné vykonať ďalšie dokazovanie. Pokiaľ ide o potvrdenie výroku okresného súdu o povinnosti sťažovateľa vydať žalobcovi parcelu č. , krajský súd sa stotožnil s právnym posúdením veci okresným súdom vrátane jeho záveru o tom, že výzva na vydanie nehnuteľností spĺňala zákonom predpísané náležitosti. Zmeňujúci výrok vo vzťahu k sťažovateľovi týkajúci sa parcely č. odôvodnil krajský súd tým, že po doplnení dokazovania je preukázané, že na tejto parcele sú postavené stavby účelovo súvisiace s pôvodnou hospodárskou stavbou. Tie sú vo vlastníctve fyzických osôb, ktoré požiadali o vyňatie pozemkov z lesného pôdneho fondu, a rozhodnutím príslušného orgánu zo 16. apríla 2003 boli z lesného pôdneho fondu vyňaté a preradené do kultúry zastavané plochy. Preto zodpovedá účelu zákona aj s ohľadom na malú výmeru parcely č. (34 m2), aby bola aj táto parcela vydaná žalobcovi.

Sťažovateľ sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 dohovoru smerujúcu proti rozsudku okresného súdu č. k. 12 C 77/2007­368 z 9. februára 2010, rozsudku krajského súdu č. k. 6 Co 131/2010­829 z 13. marca 2013 a rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 238/2013 z 28. júla 2014 odôvodnil tým, že všeobecné súdy svoje rozhodnutia nedostatočne odôvodnili a vec nesprávne právne posúdili. Nevzali do úvahy a nevyporiadali sa s argumentáciou sťažovateľa týkajúcou sa aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, podľa ktorej potvrdenie Ministerstva kultúry Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) z 21. augusta 2008 (k evidencii právnických osôb, ktoré odvodzujú svoju právnu subjektivitu od cirkví) nebolo (a s ohľadom na čas jeho vydania ani nemohlo byť) prílohou výzvy na vydanie veci žalobcu z 21. apríla 2006 a bolo vydané nad rámec právomoci ministerstva. Navyše z obsahu spisu okresného súdu je zrejmé, že žalobca vznikol až 25. októbra 1994. Zápis o vlastníctve údajného právneho predchodcu žalobcu na príslušnej pozemnoknižnej vložke je však už z 12. apríla 1911. Z uvedeného je podľa názoru sťažovateľa zrejmé, že žalobca dosiaľ nepreukázal svoje právne nástupníctvo po pôvodnom vlastníkovi nehnuteľností a nepredložil žiaden doklad o tom, že je právnym nástupcom Rímskokatolíckej cirkvi a Rímskokatolíckej cirkvi . Všeobecné súdy nesprávne právne posúdili náležitosti výzvy na vydanie nehnuteľnosti, pričom sa opierali iba o nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 12/2010 zo 7. júla 2010 a nevzali do úvahy existenciu a obsah ďalších rozhodnutí ústavného súdu (II. ÚS 419/09, III. ÚS 382/09, PL. ÚS 23/98 z 1. júla 1999). Pritom je zrejmé, že žalobca nepredložil v prekluzívnej lehote do 30. apríla 2006 identifikáciu parciel, geometrické zameranie nehnuteľnosti, neoznačil pôvodného vlastníka nehnuteľnosti, ako prílohu výzvy uviedol iba pzkn. vl. čl. , zo zápisov na ktorej nie je zrejmé, kto bol pôvodným vlastníkom nehnuteľnosti, žalobca nepreukázal dôvod na vrátenie nehnuteľnosti a nepredložil dôkazy tento dôvod preukazujúce. Hoci na tieto skutočnosti sťažovateľ opakovane poukazoval pred súdmi všetkých stupňov, žiaden z nich sa s touto argumentáciou sťažovateľa nevysporiadal. Pokiaľ krajský súd a najvyšší súd uložili sťažovateľovi vydať žalobcovi i parcelu č. , nerešpektovali obmedzenie stanovené pre vydávanie nehnuteľností zákonom (taxatívnym výpočtom druhov vydávaných nehnuteľností), keď z obsahu spisu bolo nesporne preukázané, že táto parcela nie je súčasťou lesného pôdneho fondu a je na nej navyše postavená stavba, v dôsledku čoho výklad zákona krajským súdom i najvyšším súdom je v priamom rozpore so znením právneho predpisu.

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 dohovoru, a to rozsudkom okresného súdu č. k. 12 C 77/2007­368 z 9. februára 2010, rozsudkom krajského súdu č. k. 6 Co 131/2010­829 z 13. marca 2013 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 238/2013 z 28. júla 2014.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne. Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy rovní. Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú splnené podmienky konania pred ním o tej časti sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala proti rozsudku okresného súdu č. k. 12 C 77/2007­368 z 9. februára 2010, a dospel k záveru, že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia jeho práv týmto rozhodnutím okresného súdu, pretože preskúmavanie jeho postupu zveruje Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „OSP“) v tomto prípade odvolaciemu súdu. Odvolací súd vo veci o podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom č. k. 6 Co 131/2010­829 z 13. marca 2013. Krajský súd ako súd odvolací bol súdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie sťažovateľa bolo prípustné a dôvodné, a rozhodnúť o ňom.

Z tohto dôvodu musel ústavný súd odmietnuť tú časť sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala proti rozsudku okresného súdu č. k. 12 C 77/2007­368 z 9. februára 2010.

Ústavný súd ďalej skúmal, či sú splnené podmienky konania pred ním o tej časti sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala proti rozsudku krajského súdu č. k. 6 Co 131/2010­829 z 13. marca 2013 a rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 238/2013 z 28. júla 2014. Ako vyplýva zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu, sťažovateľ tvrdil, že k porušeniu jeho základných práv došlo oboma týmito rozhodnutiami. Toto svoje tvrdenie odôvodnil v podstate tým, že obe tieto rozhodnutia sú nedostatočne odôvodnené, nezohľadňujú zistený skutkový stav veci a sú založené na takom výklade ustanovení zákona č. 161/2005 Z. z., ktorý popiera ich účel a zmysel.

Krajský súd rozsudok č. k. 6 Co 131/2010 829 z 13. marca 2013 vo vzťahu k sťažovateľovi odôvodnil takto: «Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) po zistení, že odvolania boli podané účastníkmi konania a v zákonom stanovenej lehote (§ 201, § 204 ods. 1 OSP) a odvolania spĺňajú náležitosti § 205 a nasl. OSP, preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a konanie, ktoré mu predchádzalo viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania a skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa (§ 212 ods. 1 OSP), prejednal vec na odvolacom pojednávaní (§ 214 ods. 1 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie odporcu v 2. rade nie je dôvodné a odvolanie navrhovateľa je dôvodné. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa v časti ako vecne nesprávny podľa § 220 OSP zmenil a v časti ako nepreskúmateľný podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a h/ OSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

uvedeným v § 3. Podľa § 3 ods. 1 písm. c/ zákona, oprávneným osobám sa navráti vlastníctvo k nehnuteľným veciam, ktoré prešli do vlastníctva štátu alebo obce na základe odňatia bez náhrady postupom podľa § 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy, alebo podľa zák. č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme. Podľa § 4 ods. 1 zákona, povinnou osobou je právnická osoba, ktorá ku dňu účinnosti tohto zákona spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce alebo nehnuteľnú vec drží. Podľa § 5 ods. 1 zákona, právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam môže uplatniť oprávnená osoba písomnou výzvou voči povinnej osobe do 30.04.2006 a k tejto lehote preukáže skutočnosti uvedené v § 3. Neuplatnením práva v tejto lehote právo

(ods. 2). Ak povinná osoba nevyhovie písomnej výzve podľa ods. 2 alebo ak jej sídlo nie je známe, môže oprávnená osoba uplatniť svoje nároky na súde v lehote 12 mesiacov od doručenia písomnej výzvy, inak právo zaniká (ods. 3). Rímskokatolícka cirkev v Slovenskej republike je v zmysle zák. č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkvi a náboženských spoločností v znení neskorších predpisov štátom registrovaná cirkev. Odporca v 2. rade od počiatku namietal, že navrhovateľ nie je v danom prípade aktívne legitimovaný na podanie takéhoto návrhu. Odvolací súd sa s jeho námietku nestotožňuje a plne poukazuje na zdôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa v tejto časti a považuje ho za správne.

To znamená, že sa jedná o totožný právny subjekt, ktorý v minulosti vystupoval pod iným označením. Odporca v 2. rade namietal, že takéto potvrdenie Ministerstva kultúry SR nie je správnym aktom, a nemožno naň prihliadať a že Ministerstvo kultúry ho vydalo mimo svojich kompetencii. Na základe podaného podnetu na Generálnu prokuratúru ohľadne vydania potvrdení Ministerstvom kultúry SR opravnej subjektivite, ktoré sa týkajú právneho nástupníctva Rímskokatolíckej cirkvi, generálny prokurátor tento podnet vybavil tak, že predmetnými potvrdeniami nedošlo k porušeniu zákona alebo iného, všeobecne záväzného právneho aktu, a nemohlo dôjsť zo strany ministerstva kultúry ani k zásahu do práv a právom chránených záujmov odporcu v 2. rade. Preto v ďalšom odvolací súd už len poukazuje na odôvodnenie súdu prvého stupňa. Z pozemnoknižných vložiek tak, ako uvádzal súd prvého stupňa, z pzkn. vl. č. pod B1 vyplýva, že pôvodným vlastníkom nehnuteľností je označená Rímskokatolícka cirkev a z pzkn. vl. č. 126 pod B1 vyplýva, že pôvodný vlastník je zapísaná

. . Čo sa týka vecnej pasívnej legitimácie odporcu v 2. rade, táto je daná tak, ako to vyplýva z pre kat. úz. , kde ako vlastník je zapísaná Slovenská republika . Pasívnu legitimáciu odporcu v 2. rade je potrebné vyvodiť zo zák. č. 161/2005 Z. z., keď označenie SR v tomto prípade odvolací súd považuje za nadbytočné.

reštitučným predpisom, ktorého účelom je zmierniť následky minulých majetkových a iných krívd. Orgány štátu sú pri aplikácii a interpretácii tohto predpisu povinné postupovať v súlade so zákonnými záujmami subjektov, ktorých ujma má byť aspoň čiastočne

účelu zákona. Stanovenie minimálnych kritérií pre určitosť a platnosť výzvy nesmie opomenúť ani to, či obsah výzvy je spôsobilý vyvolať zákonodarcom zamýšľané účinky, a rovnako je namieste neopomenúť a prihliadnuť na konkrétne okolnosti veci vrátane

o ktorých ho opiera. Na splnenie požiadavky určitosti výzvy požiadavka minimálnej konkretizácie nehnuteľnosti bola splnená označením príslušnej pozemnoknižnej vložky a katastrálneho územia (nález Ústavného súdu SR zo 07.07.2010 sp. zn. I ÚS 12/2010). Na základe uvedeného sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že výzva spĺňala všetky náležitosti vyžadované zákonom, pokiaľ ide o uvedené parcely. Vo výzve uviedol, akým spôsobom nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu, keď uviedol § 3 ods. 1 písm. c/ zák. č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy, čo osvedčuje zápis vo vložke č. 2131, keď odvolací súd poukazuje na to, že nebolo potrebné s výzvou predkladať aj samotné rozhodnutie. Oprávnená osoba vyzvala povinné osoby v zákonom stanovenej lehote t. j. do 30.06.2006, preto nie je možné ani hovoriť o preklúzii nároku tak, ako namieta odporca v 2. rade vo svojom odvolaní ako aj vo vyjadreniach počas celého

prírodnej pamiatky, chráneného krajinného prvku, alebo ich ochranného pásma s tretím stupňom alebo štvrtým stupňom ochrany. Z dôvodovej správy k zákonu č. 161/2005 Z. z. vyplýva, že existujúci právny stav, najmä zák. č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a doplnení zák. č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom preukazovali, že vlastníckemu právu k pôde fyzických osôb a náprave krívd spáchaných na tomto majetku fyzickým osobám v rozhodnom období poskytoval štát vyššiu ochranu, ako náprave krívd spáchaných na majetku cirkví a náboženských spoločností, podľa zák. č. 282/1993 Z. z. v platnom znení, čím boli porušené ústavné práva týchto subjektov a ústavná rovnosť ochrany vlastníctva. Cieľom zák. č. 161/2005 Z. z. je umožniť oprávneným osobám, ktoré nestihli uplatniť svoj nárok v stanovenej lehote, aby tento mohli uplatniť v novej lehote, a aby sa poskytla rovnaká ochrana vlastníctva fyzickým osobám a vlastníctva cirkvám a náboženským spoločnostiam.

vlastníctvo nenavracia. Pozemky, vydania ktorých sa navrhovateľ domáha nespadajú pod citované ustanovenie. Úmyslom zákonodarcu prijatím zák. č. 161/2005 Z. z. nebolo zúžiť rozsah vydania, ale účelom zákona bolo umožnenie uplatnenia reštitučných nárokov, ktoré neboli uplatnené v zákonnej lehote podľa zák. č. 282/1993 Z. z. Preto nie je možné vykladať zákon zužujúco, ale naopak, treba chápať tak, že predmetom vydania má byť všetok majetok odňatý cirkvi v rozhodnom období najmä, ak tvoril pôvodnú hospodársku usadlosť. Navrhovateľ sa od odporcu v 2. rade domáha vydania nehnuteľnosti, a to parc. č. , ktorá je zapísaná na pre kat. úz. ako zastavaná plocha o výmere 34 m². Stavba na tejto parcele je evidovaná na ako poľnohospodárska stavba vo vlastníctve fyzických osôb a

Súčasne s touto stavbou kupujúci nadobudli do svojho vlastníctva aj nehnuteľnosť nachádzajúcu sa na parc. č. označenú ako mliečnica, pričom podľa znaleckého posudku bola zaradená ako budova pre poľnohospodársku výrobu a chov živočíchov.

Najvyšší súd rozsudok sp. zn. 4 Cdo 238/2013 z 28. júla 2014 odôvodnil takto: „Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), zastúpený advokátkou (§ 241 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.), skúmal preto prípustnosť dovolania osobitne vo vzťahu k potvrdzujúcej časti rozsudku odvolacieho súdu a osobitne k jeho zmeňujúcej časti a dospel k záveru, že dovolanie žalovaného 2/ nie je prípustné vo vzťahu k potvrdzujúcemu výroku a vo vzťahu k zmeňujúcemu výroku nie je dôvodné. U dovolania žalovaného 2/ smerujúceho proti výroku, ktorým odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v jeho vyhovujúcej časti potvrdil, neboli totiž splnené podmienky jeho

súd vyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné, nejde ani o potvrdzujúci výrok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p.

konania, nepodania návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania nesprávne obsadeným súdom). Treba uviesť, že z hľadiska § 237 O. s. p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia.

záujmov. Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že

práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Žalovaný 2/ v súvislosti s ustanovením § 237 písm. f/ O. s. p. namietal nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, v dôsledku čoho je rozhodnutie nepreskúmateľné, nemá náležitosti ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p., pretože odvolací súd sa nevyporiadal s jeho námietkami uvádzanými v odvolaní. Podľa § 157 ods. 2 O. s. p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán avšak s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05,1. ÚS 353/06, II. ÚS 220/08, III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom

k prejednávanej veci, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery, vysporiadal sa s námietkami žalovaného 2/ uvádzanými v konaní a tiež v dostatočnom rozsahu zodpovedal, prečo bolo v konkrétnom rozsahu žalobe voči žalovanému 2/ vyhovené a prečo bola žaloba čiastočne zamietnutá. Prijatý záver o splnení zákonných podmienok pre priznanie žalobkyni uplatneného nároku vo vzťahu k žalovanému 2/ dostatočne doplnil a zrozumiteľne vysvetlil odvolací súd, ktorý sa tiež vysporiadal s jeho námietkami uvádzanými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku tak dalo odpoveď na skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Okolnosť, že táto odpoveď neúspešného žalovaného 2/ neuspokojuje, neznamená, že odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.; za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek žalovaného 2/. Dovolanie v tejto veci preto ani podľa § 237 O. s. p. prípustné

Rovnako nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) je prípustným dovolacím dôvodom, ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné, samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je v Občianskom súdnom poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť vecné nesprávnosti rozhodnutia. Možno teda uzavrieť, že dovolanie žalovaného 2/ týkajúce sa potvrdzujúcej časti rozsudku odvolacieho súdu, nie je prípustné. Ostávalo preto posúdiť opodstatnenosť dovolania žalovaného 2/ smerujúceho proti tej časti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalovanému 2/ uložil povinnosť vydať a navrátiť žalobcovi vlastníctvo k nehnuteľnosti zapísanej na kat. úz. , okres Komárno, parc. č.

Dovolateľ namieta, že zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje aj konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Dovolateľ vo vzťahu k zmeňujúcemu výroku napadnutého rozsudku namieta, že sa odvolací súd obmedzil len na interpretáciu § 6 zákona č. 161/2005 Z. z. bez interakcie na iné ustanovenia tohto zákona a osobitných právnych predpisov. Účelom zákona č. 161/2005 Z. z. je navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam, ktoré neboli vydané podľa osobitného predpisu, t. j. zákona č. 282/1993 Z. z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam v znení

veciam, ktoré tvoria a/ poľnohospodársku pôdu, b/ hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej hospodárskej usadlosti, c/ lesný pôdny fond, hospodárske stavby a ostatné stavby súvisiace s ním, d/ podiely spoločnej nehnuteľnosti. Podľa ods. 2 cit ustanovenia, právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam podľa odseku 1 môže uplatniť oprávnená osoba, ktorou je registrovaná cirkev a náboženská spoločnosť so sídlom na území Slovenskej republiky vrátane ich útvarov, ktoré majú právnu subjektivitu, ktorých nehnuteľná vec prešla do vlastníctva štátu, obce v období od 8. mája 1945, židovským náboženským obciam od 2. novembra 1938 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 3. Podľa § 3 ods. 1 písm. c/ zákona č. 161/2005 Z. z., oprávnenej osobe sa navráti vlastníctvo k nehnuteľným veciam, ktoré prešli do vlastníctva štátu alebo obce na základe odňatia bez náhrady postupom podľa zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy alebo podľa zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme (trvalej úprave vlastníctva k poľnohospodárskej a lesnej pôde).

Neuplatnením práva v tejto lehote právo zaniká. Podľa § 6 zákona č. 161/2005 Z. z., vlastníctvo sa nenavracia k a/ pozemku, na ktorom bol po prevode alebo prechode do vlastníctva štátu zriadený cintorín, b/ pozemku, ktorý bol po prechode alebo prevode do vlastníctva štátu zastavaný; ak bol pozemok zastavaný stavbou, ktorá slúži zariadeniam telesnej kultúry, zdravotníctva, kultúry, na poskytnutie služieb sociálnej starostlivosti alebo sociálnych služieb na pracovnú rehabilitáciu a zamestnávanie telesne postihnutých osôb a na školské účely, nemožno vydať ani priľahlé pozemky slúžiace na tieto účely, c/ pozemku, na ktorom bola zriadená záhradková alebo chatová osada, d/ pozemku, na ktorom sú telovýchovné a športové zariadenia, e/ pozemku, ktorý slúži na účely obrany štátu, ťažbu vyhradených nerastov, chráneného areálu, národnej prírodnej pamiatky, chráneného krajinného prvku alebo ich ochranného pásma s tretím stupňom alebo štvrtým stupňom ochrany. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že odvolací súd pri svojom rozhodovaní vec posudzoval podľa všetkých hore citovaných ustanovení, keď

v rokoch 1952 1953. Z obsahu spisu taktiež vyplýva, že parc. č. zap. na bola odčlenená z parc. č. zap. na z jej výmery 7724 m 2, vedenej ako lesný pozemok, vo vlastníctve Slovenskej republiky , a to geometrickým plánom č. 35049171 268/2002 z 21. novembra 2002, vyhotoveným

rozhodnutie vo veci, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného 2/ podľa § 243b ods. 1 O. s. p. zamietol. Pokiaľ jeho dovolanie smerovalo proti potvrdzujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu, dovolanie ako neprípustné odmietol (§ 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p.).“

Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa v prípade, ak zákonné pravidlá dovolanie nepripúšťajú (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Postup súdu v súlade so zákonom nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označených práv sťažovateľa.

Ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 238/2013 z 28. júla 2014, vo veci sťažovateľa, pokiaľ ide o dovolanie smerujúce proti potvrdzujúcemu výroku rozsudku krajského súdu, neboli zistené vady konania podľa § 237 OSP, a to ani vada tvrdená sťažovateľom spočívajúca v odňatí možnosti konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP], ktorá mala byť spôsobená nedostatočným odôvodnením rozhodnutia odvolacieho súdu. Skutočne, tak ako to uvádza najvyšší súd a ako to už konštatoval aj ústavný súd v tomto uznesení, rozsudok krajského súdu č. k. 6 Co 131/2010­829 z 13. marca 2013 nedostatkom dôvodov netrpí. Stotožniť sa je potrebné aj s ustáleným záverom najvyššieho súdu, pokiaľ ani vo veci sťažovateľa nekonštatoval prípustnosť dovolania v dôsledku sťažovateľom tvrdenej inej vady konania, resp. nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže v tomto prípade ide iba o dovolacie dôvody, ktoré možno použiť v prípade prípustného dovolania, ktoré však samy prípustnosť dovolania nezakladajú.

Pretože dovolaním možno napadnúť iba také právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, voči ktorému zákon dovolanie pripúšťa, najvyšší súd postupoval správne, ak dovolanie sťažovateľa v tejto časti odmietol ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP. Preto týmto rozhodnutím najvyššieho súdu nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľom označených práv.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods.1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

21 z 30. apríla 2009; uznesenie č. k. IV. ÚS 111/2012 22 z 1. marca 2012; nález č. k. II. ÚS 42/2011 56 z 20. septembra 2012; uznesenie č. k. II. ÚS 419/2009 24 z 15. decembra 2009; uznesenie č. k. III. ÚS 382/2009 23 z 9. decembra 2009), a to vrátane riešenia otázky výkladu jeho ustanovenia upravujúceho výzvu povinnej osobe na vydanie

právo. Zmyslom zákona o navrátení vlastníctva však nemôže byť znemožnenie nadobudnutia (resp. navrátenia) vlastníckeho práva registrovaným cirkvám a náboženským spoločnostiam so sídlom na území Slovenskej republiky (vrátane ich jednotlivých útvarov) k tomu nehnuteľnému majetku, ktorý prešiel do vlastníctva štátu alebo obce v období neslobody spôsobom uvedeným v § 3 zákona o navrátení vlastníctva, ale dosiahnutie takého právneho stavu usporiadania majetkových práv k týmto nehnuteľnostiam, aký by nepochybne existoval, ak by zavŕšeniu procesov vyporiadania a správy nehnuteľných majetkov v rámci zmien organizačných útvarov rímskokatolíckej cirkvi nezabránilo obdobie neslobody, ktorého následky majú byť uvedeným zákonom zmiernené.

Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle judikatúry ústavného súdu by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Totiž aj v prípade hypoteticky možnej konkurencie viac metodologicky racionálne obhájiteľných interpretačných alternatív je nutné zvoliť ako výsledok výkladu tú, ktorá opodstatnene nadobúda prednosť pred ostatnými, t. j. uprednostniť interpretáciu takú, ktorá je ústavne konformnejšia. Ratio legis v danom prípade aplikovaného zákona č. 161/2005 Z. z. je výslovne vymedzený v samotnom texte zákona č. 282/1993 Z. z., na ktorý zákon č. 161/2005 Z. z. nadväzuje, a spočíva v sledovaní zmiernenia následkov niektorých majetkových krívd (ako i porušenia základných práv), ku ktorým došlo voči cirkvám a náboženským spoločenstvám

Podľa názoru ústavného súdu vzhľadom na už uvedené nemožno pri výzve oprávnenej osoby podľa § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. ustúpiť od požiadavky minimálnej konkretizácie nehnuteľností, ku ktorým si oprávnená osoba uplatňuje reštitučný nárok, a uvedenia dôvodu, o ktorý ho opiera.

Podľa ústavného súdu na splnenie požiadavky určitosti výzvy požiadavka minimálnej konkretizácie nehnuteľností, ku ktorým si sťažovateľka ako oprávnená osoba v posudzovanom prípade uplatnila reštitučný nárok, bola splnená označením príslušnej pozemkovoknižnej vložky a katastrálneho územia. Ústavný súd zároveň dodáva, že označenie nehnuteľností v menšom rozsahu, ako to učinila sťažovateľka vo svojej výzve, teda bez označenia pozemkovoknižnej vložky a katastrálneho územia, by už nemohlo spĺňať požiadavku minimálnej konkretizácie nehnuteľností, a poukazuje na to, že takýto záver vyplýva aj z rozhodovacej činnosti ústavného súdu v iných prípadoch, predmetom ktorých bolo posúdenie obdobnej právnej otázky (pozri uznesenie ústavného súdu č. k. IV. ÚS 150/09­21 z 30. apríla 2009).» (nález č. k. I. ÚS 12/2010­47 zo 7. júla 2010)

Ústavný súd sa od týchto stabilných právnych názorov, ktoré vyslovil už v minulosti nemá dôvod odchýliť ani vo veci sťažovateľa, a preto dospel k záveru, podľa ktorého spôsob aplikácie dotknutých ustanovení krajským súdom a najvyšším súdom vo veci sťažovateľa je potrebné považovať za ústavne akceptovateľný.

Ako vyplýva z uvedeného, vo veci sťažovateľa najvyšší súd a ani krajský súd neaplikovali reštitučný zákon spôsobom nezlučiteľným s ústavou, ich rozhodnutia sú ústavne akceptovateľné, udržateľné a sú v súlade so zmyslom a účelom reštitučného zákonodarstva tak, ako vyplývajú i z ideálov spravodlivosti, ktoré ním majú byť naplnené.

Pokiaľ sťažovateľ osobitne tvrdil porušenie základného práva na súdnu ochranu porušením princípu rovnosti účastníkov v konaní (čl. 47 ods. 3 ústavy), ktorý je inak súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie, k čomu malo dôjsť tým, že všeobecné súdy svojím výkladom reštitučného zákona zvýhodnili žalobcu oproti sťažovateľovi, v dôsledku čoho mal žalobca priaznivejšie postavenie pri prerokúvaní a rozhodovaní veci, ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že čl. 47 ods. 3 ústavy upravuje rovnosť účastníkov v súdnom konaní z hľadiska možnosti uplatňovania ich procesných práv. Pokiaľ sťažovateľ dôvodí tým, že k porušeniu tohto článku malo dôjsť ústavne nekonformnou aplikáciou hmotného práva, takáto situácia je vylúčená.

Ústavný súd dodáva, že čl. 47 ods. 3 ústavy zabezpečuje rovnosť účastníkov konania v konaní pred všeobecným súdom (sťažovateľa a žalovaných). K jeho porušeniu môže dôjsť napr. v prípade, ak všeobecný súd v ním vedenom konaní poruší princíp rovnosti zbraní, v rozpore s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku zvýhodní svojím postupom predchádzajúcim vydaniu rozhodnutia niektorého z účastníkov konania na úkor iného účastníka konania. Takúto situáciu však ústavný súd vo veci sťažovateľa nezistil (a ostatne ani sťažovateľ to dostatočne konkrétne netvrdil).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2015