II. ÚS 714/2015

1. Základné právo ,

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 43 C 132/2007 p o r u š e n é boli.

2. Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn. 43 C 132/2007 k o n a l bez zbytočných prieťahov.

3. ,

, p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému v sume po 2 500 € (slovom dvetisícpäťsto eur), ktoré im j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia podali 3. októbra 2007 okresnému súdu návrh na zaplatenie sumy 77 490 € s príslušenstvom proti (ďalej len „odporca“). Právnym základom ich návrhu je skutočnosť, že sú podielovými spoluvlastníkmi špecifikovanej nehnuteľnosti s tým, že odporca užíva časť tejto nehnuteľnosti. Vyčíslený nárok je „vyjadrením sumy, o ktorú by sa majetok žalovaného zmenšil, ak by si plnil svoju povinnosť platiť im nájomné za užívanie predmetných nehnuteľností“.

Dňa 12. 10. 2009 − pojednávanie bolo odročené bez prejednania veci na deň 16. 11. 2009. Dňa 16. 11. 2009 − pojednávanie odročené bez prejednania veci na deň 25. 01. 2010. Dňa 25. 01. 2010 − Súd prvýkrát pojednával vo veci samej. Následne ďalší termín pojednávania odročil na neurčito. Dňa 05. 04. 2011 predvolanie na deň 09. 05. 2011 − súd vytýčil termín pojednávania až po uplynutí jedného roku a troch mesiacov. Dňa 09. 05. 2011 − pojednávanie bolo odročené na deň 27. 06. 2011. Dňa 27. 06. 2011 − pojednávanie odročené bez prejedania veci na deň 26. 09. 2011. Dňa 31. 10. 2011 − súd odročil pojednávanie na neurčito Dňa 26. 02. 2013 − predvolanie na deň 22. 04. 2013. Súd vytýčil termín pojednávania s odstupom roka a štyroch mesiacov. Dňa 19. 04. 2013 pojednávanie odročené na deň 22. 04. 2013, termín ktorého bol zrušený z dôvodu práceneschopnosti sudkyne Dňa 17. 06. 2013 − pojednávanie odročené na 09. 09. 2013 Dňa 09. 09. 2013 − pojednávanie odročené na 11. 11. 2013 Dňa 11. 11. 2013 − pojednávanie odročené na deň 20. 01. 2014 Dňa 20. 01. 2014 − pojednávanie odročené na deň 24. 02. 2014 Dňa 24. 02. 2014 − pojednávanie odročené na neurčito Dňa 22. 09. 2014 − pojednávanie odročené na neurčito.“

Sťažovatelia v sťažnosti ďalej takto argumentujú: „Z uvedeného chronologického prehľadu vyplýva, že súd vo veci samej pojednával len osemkrát počas obdobia takmer ôsmich rokov, čo v priemere predstavuje jedno pojednávanie ročne... Aj tieto pojednávania neboli vedené účelne, nakoľko znalecké dokazovanie na určenie výšky nároku sťažovateľov súd nariadil až po viac ako siedmich rokoch od podania žaloby. Sťažovatelia sú zároveň toho názoru, že skutková, ako ani právna stránka prejednávanej právnej veci nezakladá dôvod na osemročné prieťahy v konaní.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sa sťažovatelia domáhajú, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd Košice II, v konaní vedenom pod sp. zn. 43 C/132/2007, porušil práva sťažovateľov... zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo... zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Okresnému súdu Košice II, v konaní vedenom pod sp. zn. 43 C/132/2007 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľovi v 1. rade priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000 €, sťažovateľovi v 2. rade priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000 €, sťažovateľovi v 3. rade priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000 €, sťažovateľovi v 4. rade priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000 €, sťažovateľovi v 5. rade priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000 €, sťažovateľovi v 6. rade priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000 €, sťažovateľovi v 7. rade priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000 €, sťažovateľovi v 8. rade priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000 €, ktoré je Okresný súd Košice II povinný zaplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Okresný súd Košice II je povinný nahradiť sťažovateľom trovy konania do 15 dní od právoplatnosti nálezu na účet ich právnej zástupkyne.“

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovatelia odôvodňujú takto: „Stanovenú výšku nemajetkovej ujmy považujú sťažovatelia v zmysle zásad spravodlivosti za primeranú a odôvodňujúcu dlhotrvajúci stav ich právnej neistoty, Postupom súdu sťažovatelia postupne strácajú dôveru v základné princípy súdnej činnosti, nakoľko počas uvedeného obdobia došlo k neustálemu odďaľovaniu ich prístupu k spravodlivosti. Celé toto konanie na sťažovateľov pôsobí nepriaznivo a strácajú dôveru v to, že sa dočkajú spravodlivosti, čo sa aj naplnilo u dvoch pôvodných účastníkov konania − a , ktorí už medzičasom zomreli. ... Rovnako tak aj ďalší účastníci konania sú osoby vo vyššom veku, a preto je viac ako žiaduce, aby súd bez zbytočných prieťahov vo veci neodkladne konal a rozhodol.“

Predseda okresného súdu sa k sťažnosti vyjadril v prípise sp. zn. 1 SprV 716/2015 z 25. novembra 2015, v ktorom sa zameral na doterajší priebeh napadnutého konania s tým, že uviedol prehľad úkonov, ktoré okresný súd v napadnutom konaní vykonal. Následne v prípise uviedol: „Z uvedenej chronológie vo veci vykonaných úkonov je zrejmé, že dĺžka predmetného konania bola a je ovplyvnená viacerými okolnosťami, a to na strane súdu, ale i samotných sťažovateľov, ako aj objektívnymi skutočnosťami, keď viacerí zo žalobcov zomreli a bolo (a v súčasnosti opakovane je) potrebné vyčkať na ukončenie dedičského konania, aby boli presne určení procesní žalobcovia. K dĺžke predmetného konania prispeli samotní žalobcovia, ktorí podaním zo dňa 28. 3. 2008 uplatnili zmenu žaloby, o ktorej musel súd rozhodnúť, súdny poplatok zaplatili až v roku 2009 na základe výzvy súdu, hoci poplatková povinnosť vzniká už podaním návrhu na začatie konania a ich právna zástupkyňa súdom uložené povinnosti opakovane plnila až na základe urgencií, ktoré jej súd zasielal. Jednalo sa konkrétne o nesplnenie povinnosti, uloženej na pojednávaní dňa 25. 1. 2010, urgencia zo dňa 2. 3. 2010, stanovisko a listinné doklady predložené 9. 3. 2010; ďalšia povinnosť uložená dňa 31. 10. 2011, urgencia 1. 2. 2012, povinnosť splnená 7. 3. 2012, ďalšia výzva na upresnenie petitu dňa 24. 2. 2014, povinnosť nesplnená, urgencia 19. 3. 2014 a reakcia na výzvu 10. 4. 2014. Viaceré z vytýčených pojednávaní boli odročené na žiadosť právnej zástupkyne žalovaného, opakovane pre jeho práceneschopnosť. Treba tiež poznamenať, že samotní sťažovatelia vo veľkej miere neprejavovali záujem o účasť na určených pojednávaniach, čo vyplýva z obsahu zápisníc z jednotlivých pojednávaní ako je vyššie uvedené (napríklad na pojednávaní dňa 16. 11. 2009 neprítomní žalobcovia v 1. a 3 až 10. rade, na pojednávaní dňa 25. 1. 2010 neprítomní žalobcovia v 1. a 4. až 10. rade). Pre objektívnosť je potrebné uznať, že ani činnosť súdu nemožno hodnotiť ako jednoznačne bezprieťahovú, čo som uznal i v odpovedi na sťažnosť sťažovateľov dňa 28. 5. 2014. Za obdobia prieťahov spôsobených súdom možno považovať časové úseky od 9. 3. 2010 do 5. 4. 2011 a od 7. 3. 2012 do 26. 2. 2013. Pri rozhodovaní ústavného súdu navrhujem zvážiť mnou uvádzané skutočnosti.“

II.

Ústavný súd z vyžiadaného súdneho spisu okresného súdu zistil tento priebeh napadnutého konania:

Dňa 5. októbra 2007 doručili navrhovatelia v 1. až 10. rade svoj návrh na zaplatenie pohľadávky s príslušenstvom z dôvodu nezaplatenia nájomného za užívanie nehnuteľnosti okresnému súdu. Sťažovatelia boli v napadnutom konaní v postavení navrhovateľov v 3. až 10. rade. Okresný súd 22. januára 2008 doručoval tento návrh odporcovi a vyzval sťažovateľov, aby predložili zmluvu o prevode vlastníckeho práva na odporcu. Sťažovatelia predložili požadovanú zmluvu 15. februára 2008. Odporca sa vyjadril k návrhu sťažovateľov 29. februára 2008.

Sťažovatelia doručili okresnému súdu 28. marca 2008 podanie, v ktorom uviedli svoje stanovisko k vyjadreniu odporcu a spresnili petit svojho návrhu. Okresný súd následne 15. apríla 2008 vyzval sťažovateľov, aby tento petit spresnili. Sťažovatelia odstránili nejasnosť petitu podaním doručeným 22. apríla 2008 okresnému súdu. Okresný súd uznesením z 21. novembra 2008 rozhodol o zmene petitu návrhu.

Okresný súd 20. februára 2009 vyzval sťažovateľov na zaplatenie súdneho poplatku za návrh. V čase od 30. marca do 3. apríla 2009 sťažovatelia zaplatili príslušný súdny poplatok. Okresný súd uznesením z 11. mája 2009 konanie voči navrhovateľom v 5. až 10. rade (t. j. sťažovateľom v 3. až 8. rade) zastavil z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku a tiež rozhodol o vrátení súdneho poplatku vo výške 2 034 € navrhovateľke v 1. rade – . Dňa 25. mája 2009 sťažovatelia podali odvolanie proti uzneseniu o zastavení konania s odôvodnením, že súdny poplatok zaplatili. Okresný súd uznesením z 28. mája 2009 zrušil vlastné uznesenia o zastavení konania voči navrhovateľom v 5. až 10. rade (t. j. sťažovateľom v 3. až 8. rade) a tiež o vrátení poplatku navrhovateľke v 1. rade – .

Dňa 25. januára 2010 okresný súd vykonal pojednávanie, na ktorom vypočul navrhovateľa v 2. rade – a následne pojednávanie odročil na neurčito.

Okresný súd výzvou z 2. marca 2010 urgoval sťažovateľov, aby predložili geometrický plán a poskytli požadované vyjadrenie. Sťažovatelia v reakcii na výzvu okresného súdu doručili 9. marca 2010 , geometrický plán a doklady o spôsobe nadobudnutia nehnuteľností – osvedčenia o dedičstve.

Dňa 5. apríla 2011 okresný súd nariadil pojednávanie na 9. máj 2011.

Dňa 5. mája 2011 sťažovatelia doručili okresnému súdu stanovisko obchodnej spoločnosti , ku geometrickému plánu – o užívaní nehnuteľnosti odporcom. Na pojednávaní 9. mája 2011 okresný súd vykonával dokazovanie, odporca uviedol, že nesúhlasí so zastupovaním substitučným právnym zástupcom s tým, že o možnosti mimosúdnej dohody sa chcel poradiť so svojou právnou zástupkyňou. Okresný súd odročil pojednávanie na 27. jún 2011.

Právna zástupkyňa odporcu podaním doručeným 17. júna 2011 ospravedlnila svoju neúčasť na pojednávaní z dôvodu kolízie pojednávaní. Okresný súd následne pojednávanie odročil na 26. september 2011.

Podaním doručeným 23. septembra 2011 právna zástupkyňa odporcu ospravedlnila neúčasť odporcu na pojednávaní z dôvodu, že od 22. augusta 2011 je práceneschopný. Následne pre práceneschopnosť zákonnej sudkyne okresný súd odročil pojednávanie na 31. október 2011.

Okresný súd 19. apríla 2013 zrušil pojednávanie z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne.

Dňa 9. mája 2013 okresný súd nariadil pojednávanie na 17. jún 2013, ktoré následne okresný súd vykonal a pojednával v neprítomnosti odporcu. Následne pojednávanie odročil na 9. september 2013.

Podaním doručeným okresnému súdu 5. septembra 2013 sa navrhovatelia vyjadrili k veci a žiadali, aby okresný súd prijal opatrenia proti postupu odporcu, ktorý bol opakovane substitučne zastupovaný, hoci s tým nesúhlasil.

Okresný súd na pojednávaní 9. septembra 2013 vypočul svedkyňu a následne ho odročil na 11. november 2013.

Okresný súd 29. októbra 2013 vyzval vybrané realitné kancelárie, aby mu oznámili ceny nájmu obdobných nehnuteľností, o ktoré ide v predmetnom konaní.

Okresný súd prerokúval vec na pojednávaní 11. novembra 2013 a následne ho odročil na 20. január 2014.

Dňa 3. apríla 2014 navrhovatelia požiadali o predĺženie lehoty na vyjadrenie do 14. apríla 2014. Následne 10. apríla 2014 predložili vyjadrenie požadované okresným súdom.

Dňa 16. júna 2014 okresný súd nariadil pojednávanie na 22. september 2014, ktoré následne odročil na neurčito.

Dňa 17. decembra 2014 okresný súd vyzval navrhovateľov, aby označili okruh dedičov po navrhovateľke v 1. rade − .

Dňa 13. januára 2015 okresný súd zisťoval, či dedičské konanie po navrhovateľke v 1. rade − bolo právoplatne skončené.

Príslušná notárka 21. januára 2015 oznámila okresnému súdu, že špecifikované dedičské konanie bolo skončené 15. januára 2015 vydaním osvedčenia o dedičstve. Následne 22. januára 2015 navrhovatelia oznámili okresnému súdu výsledky dedičského konania.

Uznesením z 5. februára 2015 okresný súd ustanovil znalca a uložil mu, aby vypracoval znalecký posudok, v ktorom určí výšku nájomného za užívanie pozemku za obdobie od 3. októbra 2004 do 10. septembra 2007, a to v lehote 60 dní od doručenia spisu.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 43 C 132/2007.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

1. Pokiaľ ide o prvé kritérium, ktoré ústavný súd zohľadňuje pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prípadne práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd konštatuje, že predmetom konania je rozhodovanie o nároku sťažovateľov na zaplatenie špecifikovanej peňažnej sumy voči odporcovi na tom základe, že odporca mal užívať nehnuteľnosti vo vlastníctve sťažovateľov bez právneho dôvodu. Uplatnená finančná suma je ekvivalentom nájmu, ktorý by odporca bol povinný platiť za užívanie predmetných nehnuteľností. Prerokúvaná vec obsahuje prvok skutkovej zložitosti vzhľadom na počet sťažovateľov a aj vzhľadom na úmrtie niektorých sťažovateľov a vstup ich právnych nástupcov – dedičov do konania. Z hľadiska faktického je prerokúvaná vec zložitejšia v tom, že posúdenie rozhodujúcich skutočností vyžadovalo znalecké dokazovanie. Nejde však podľa názoru ústavného súdu o výnimočný prvok právnej zložitosti, ktorý by presahoval bežný rámec prípadov s obdobným predmetom.

2. V rámci druhého kritéria ústavný súd hodnotil správanie sťažovateľov ako účastníkov napadnutého konania. Vychádzajúc tak z prehľadu napadnutého konania, ako aj z vyjadrenia predsedu okresného súdu z 25. novembra 2015, považoval ústavný súd za relevantné, že sťažovatelia prostredníctvom právnej zástupkyne plnili svoje povinnosti uložené na pojednávaniach až na základe opakovaných výziev, prípadne po zmene petitu bolo potrebné túto zmenu spresniť na základe výzvy okresného súdu. Vplyv tohto správania sťažovateľov na celkovú dĺžku konania však ústavný súd hodnotí ako relevantný, a preto túto skutočnosť zohľadnil pri určení sumy primeraného finančného zadosťučinenia.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd uzavrel, že neefektívnym a nesústredeným postupom okresného súdu v napadnutom konaní a tiež jeho opakovanou nečinnosťou došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom okresného súdu v napadnutom konaní porušené, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorom sa nachádzajú sťažovatelia (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Ústavný súd priznal každému zo sťažovateľov úhradu trov konania za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 15 písm. a), § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Ústavný súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2015 v sume 139,83 € (1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky). Keďže išlo o spoločné úkony pri zastupovaní ôsmich účastníkov konania, základná sadzba tarifnej odmeny sa znižuje podľa § 13 ods. 2 vyhlášky v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu (pozri najmä I. ÚS 417/2010, I. ÚS 64/2011, II. ÚS 25/2011, II. ÚS 453/2010, II. ÚS 520/2010, III. ÚS 354/2010, III. ÚS 356/2010, III. ÚS 452/2010, IV. ÚS 62/2011, IV. ÚS 475/2010) o 50 %, preto ústavný súd priznal odmenu 1 118,64 € (139,83 € x 8/2 a 139,83 € x 8/2). Rovnako tak priznal náhradu hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby v sume 8,39 € (1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky), čo spolu predstavuje sumu 1 135,42 €. Keďže advokátka je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), vychádzajúc z údajov uvedených na internetovej stránke Finančnej správy Slovenskej republiky, uvedená suma bola zvýšená o 20 % DPH podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Ústavný súd nepriznal odmenu za úkon – vyjadrenie zo 4. decembra 2015, pretože neobsahuje nové skutočnosti relevantné vo veci oproti tej, ktorú sťažovatelia uvádzajú vo svojej sťažnosti.