II. ÚS 72/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 72/2015­11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2015 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Podobom, Advokátska kancelária, Bratislavská 354/32, Dubnica nad Váhom, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a jej prípisom č. k. IV/1 GN 147/13­4 z 12. februára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

2. Sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodnil takto: «Predmetnú sťažnosť podávam v zákonnej lehote proti rozhodnutiu generálnej prokuratúry SR Bratislava sp. zn. IV/1 GN 147/13­4 zo dňa 12.02.2013, ktoré mi bolo doručené dňa 27.02.2013. Týmto konečným rozhodnutím o odložení mojej sťažnosti na postup krajskej prokuratúry a okresnej prokuratúry bolo porušené moje právo na inú právnu ochranu, vyplývajúce z čl. 46 ods. 1, 4 Ústavy Slovenskej republiky. Generálna prokuratúry SR predmetným rozhodnutím potvrdila postup vyšetrovateľa PZ Okresného riaditeľstva PZ Považská Bystrica, ktorý vec môjho trestného oznámenia odmietol. Okresnej prokuratúry Považská Bystrica a Krajskej prokuratúry v Trenčíne, ktoré zamietli moju sťažnosť, čím porušila moje právo na právnu ochranu v zmysle čl. 149 Ústavy SR. Dňa 16.07.2012 som na Okresnej prokuratúre Považská Bystrica podal oznámenie pre podozrenie zo zneužitia právomoci verejného činiteľa súdnou exekútorkou . ktorá na základe oznámenia vyššieho súdneho úradníka Okresného súdu Považská Bystrica po viac ako päťročnom prerušení exekučného konania voči mojej manželke a takmer šesť rokov po jej smrti pokračovala v exekučnom konaní, ktoré trvá od 04.12.1997 doposiaľ. Dňa 10.08.2012 vyšetrovateľ PZ uznesením ČVS:ORP­423/OVK­PB­2012 moje oznámenie, ktoré doplnil iba o výpoveď exekútorky odmietol s odôvodnením, že nie je dôvod na začatie trestného stíhania alebo postupu podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku. Proti uzneseniu vyšetrovateľa PZ som podal sťažnosť dňa 19.08. 2012, v ktorej som podrobne uviedol nezákonnosť konania exekútorky, ktorá predala majetok manželky pod cenu, čím mi spôsobila škodu najmenej v sume 20.000.­ € a najmä porušenie ustanovenia § 36 ods. 5 Zák. č. 233/1995 Z. z. v platnom znení /exekučný poriadok/, ktorý stanoví, že: ... exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt, a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania...

manželky. Podľa ustanovenia § 579 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemohli tieto dlhy v dedičskom konaní prejsť na dediča už aj preto, že majetok, ktorý som zdedil, sme pri uzatváraní pôžičiek manželkou nevlastnili. Dňa 06.09.2012 okresná prokuratúra uznesením sp. zn. 1Pn 365/2012

Napriek tomu, že v sťažnosti poukazujem na nezákonný postup orgánov činných v trestnom konaní, ktorých rozhodnutia vychádzajú iba z môjho oznámenia, mnou predložených neúplných listinných dôkazov a výpovede súdnej exekútorky bez vykonaného ďalšieho vyšetrovania, prokurátorka generálnej prokuratúry SR moju sťažnosť, ktorú označila za opakovaný podnet ako nedôvodný odložila prípisom sp. zn. IV/I Gn 147/13 4 dňa 12.02.2013.

„. . . podať návrh na zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní generálnym prokurátorom.“ Prokurátorka generálnej prokuratúry SR sa ani slovom nezmienila o mojom návrhu, keďže ak všetky stupne prokuratúry tvrdia, že nezistili porušenie ustanovení Trestného zákona mala byť vec preskúmaná v rámci všeobecného dozoru. Poukazujem na tvrdenie generálnej prokuratúry SR, že podstatnou skutočnosťou je oznámenie okresného súdu zo dňa 10.05.2012 pod sp. zn. 1 Br/2764/1997, ktorým bolo oznámené súdnej exekútorke, že bude pokračovať vo vykonávaní súdnej exekúcie na základe pôvodného poverenia.

3. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol: „1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1, ods. 4 a v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, ktorá neodstránila nezákonnosť postupu vyšetrovateľa PZ a nižších stupňov prokuratúry porušené bolo. 2. Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky sa prikazuje, aby vo veci podaného trestného oznámenia znovu konala a rozhodla o vykonaní riadneho vyšetrovania a dokazovania a zakazuje sa pokračovať v porušovaní základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1. ods. 4 a v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. 3. Podľa čl. 46 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 41 Dohovoru sa sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie.

4. Právnemu zástupcovi sťažovateľa JUDr. Jozefovi PODOBOVI, advokát, Advokátska kancelária 018 41 Dubnica nad Váhom, Bratislavská 354/32 sa priznáva náhrada trov právneho zastupovania v sume 275.94­ € špecifikované v prílohe.“

II.

Uvádzaný postup oboch stupňov prokuratúry považujem za správny a v súlade so zákonom, pretože každé podanie sa v zmysle ustanovenia § 62 ods. 1 Trestného poriadku posudzuje vždy podľa jeho obsahu, aj keď je nesprávne označené. Touto zásadou rieši zákon správne rozlišovanie podaní s ohľadom na uplatnené práva účastníkov konania v danom štádiu. Vzhľadom na takto stanovené zákonné podmienky posudzovania všetkých podaní v trestnom konaní potom považujem za správne, ak obidva stupne prokuratúry posúdili Vaše podanie z 24.09.2012 ako podnet podľa § 31(...) Zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre. Navrhovaný postup podľa § 363 ods. 1 a nasl. Trestného poriadku by prichádzal do úvahy iba v prípade takých právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní, ktoré vytvárajú prekážku res iudicata. Uznesenie vyšetrovateľa sp. zn. ORP­423/OVK­PB­ 2012 z 10.08.2012 podľa § 197 ods. 1 písm. d/ Trestného poriadku však takúto prekážku nevytvára a nevytvára ju ani súvisiace rozhodnutie prokurátora sp. zn. 1 Pn 365/2012 z 06.09.2012 podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku, pretože doposiaľ nebolo vznesené obvinenie konkrétnemu páchateľovi pre konkrétny trestný čin. Právoplatnosť uznesenia vyšetrovateľa o odmietnutí veci ešte pred začatím trestného stíhania totiž nemôže spôsobiť, aby o danej veci nebolo možné znovu konať. Stane sa tak iba v prípade, že budú existovať také okolnosti, ktoré nevyhnutne budú viesť k potrebe začať trestné stíhanie. Preskúmaním kompletného spisového materiálu som zistila, že Váš opakovaný podnet nie je dôvodný. Pri posudzovaní, či konanie popísané v trestnom oznámení je alebo nie je trestným činom, je potrebné vykonať zistenia o podstatných skutkových okolnostiach, ak tieto napĺňajú formálne znaky konkrétneho trestného činu, je možné konštatovať, že trestný čin spáchaný bol. Pre trestnoprávny postih páchateľa nestačí len naplnenie formálnych znakov Vyžaduje sa aj preukázanie zavinenia v konkrétnej forme. S poukazom na Vami popísané konanie exekútorky JUDr. Márie Krasňanovej a z pohľadu skúmania znakov trestných činov, nie je možné preukázať podozrivej protiprávne konanie. Konala v súčinnosti s Okresným súdom. Podstatnou skutočnosťou tu je oznámenie Okresného súdu v Považskej Bystrici z 10.05.2012, ktorým bolo oznámené súdnej exekútorke JUDr. Márii Krasňanovej, že bude pokračovať vo vykonávaní exekúcie na základe pôvodného poverenia.

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS 35/02).

IV.

7. Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 2 ústavy napadnutým oznámením generálnej prokuratúry, keďže generálna prokuratúra podľa neho vychádzala iba z jeho oznámenia, ním predložených neúplných listinných dôkazov a výpovede súdnej exekútorky, pričom bez vykonaného ďalšieho vyšetrovania prokurátorka generálnej prokuratúry sťažnosť, ktorú označila za opakovaný podnet, ako nedôvodnú odložila.

8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

11. Súčasťou judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, že právu dotknutej osoby požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už prostredníctvom podnetu, alebo opakovaného podnetu v zmysle § 31 a nasl. zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným postupom sa takýmto podnetom (podaním) zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť, avšak súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je aj právo, aby príslušné orgány prokuratúry jej podnetu (podaniu) aj vyhoveli v súlade s jej predstavami (porov. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03, III. ÚS 133/06).

14. Pokiaľ ide o namietané zbytočné prieťahy v konaní prokuratúry, ústavný súd poukazuje na to, že podľa jeho konštantnej judikatúry podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Z podania sťažovateľa vyplýva, že napadnuté konanie bolo na generálnej prokuratúre skončené 12. februára 2013, pričom sťažovateľovi bolo napadnuté oznámenie generálnej prokuratúry doručené 27. februára 2013. Sťažovateľ sa napriek tomu na ústavný súd obrátil so svojou sťažnosťou až podaním z 11. apríla 2013, t. j. v čase, keď porušenie označeného základného práva na prokuratúre, ktorú sťažovateľ označil za účastníka konania, už netrvalo a konanie o jeho sťažnosti pred ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, a pretože sťažovateľ sa v predmetnej veci domáhal ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v čase, keď v označenom konaní pred orgánmi prokuratúry namietané porušenie práva už netrvalo, a teda bola odstránená jeho právna neistota, pripadalo do úvahy odmietnutie predmetnej ústavnej sťažnosti aj v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.