II. ÚS 725/2025

1. V súlade s § 67 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripájam k výroku a odôvodneniu uznesenia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 725/2025 zo 17. decembra 2025 odlišné stanovisko. 2. V uvedenej právnej veci som bol za prijatie ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie pre účely vedenia ústavnoprávne relevantného diskurzu k otázkam náhrady škody na zdraví. Dôvodnosť tohto postupu vyvodzujem z toho, že každý pacient, ktorý je vystavený poškodeniu zdravia, je už sám osebe v diskomfortnom postavení z dôvodu jeho zdravotnej indispozície, ktorá nevznikla jeho vinou. Jeho primárnym cieľom je pochopiteľne vyzdravieť a ideálne dosiahnuť stav restitio in integrum. 3. Právna úprava však takého pacienta nestavia do jednoduchej pozície. V prípade, keď sú splnené zákonné podmienky, má teoretickú možnosť si uplatniť náhradu škody na zdraví. Uplatnenie tohto nároku v praxi však nie je také jednoduché. 4. Prvým problémom je otázka potenciálneho premlčania nároku, kde moment začatia plynutia premlčacej doby je otázny (judikatúra hovorí o ukončení liečenia, no aj to je samo osebe polemické). Pacient v pozícii žalobcu je už v momente podania žaloby v právnej neistote, a to pri premlčacej lehote 2 roky (§ 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka), čo je zväčša obdobie, počas ktorého je väčšina času venovaná spočiatku rekonvalescencii, a nie koncentrácii podkladov na správne uplatnenie nároku na súde. 5. Druhý problém spočíva v tom, že rekodifikáciou civilného procesu bolo vypustené ustanovenie § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku bez náhrady, v zmysle ktorého sa pri náhrade trov konania v týchto prípadoch neuplatňovala zásada úspechu, a teda postačoval úspech v akejkoľvek časti (stačilo pomyslené 1 euro) a pacientovi bola priznaná náhrada trov konania. 6. Súčasne stav lege lata žiada, aby bol v konaní predložený lekársky posudok – ergo znalecký posudok s tzv. bodovým ohodnotením, ku ktorému sa však pacient ťažko dostáva (ak sa vôbec dostane), a teda je odkázaný na znalecké dokazovanie nariadené v súdnom konaní. Dôvodmi v praxi bývajú najmä nadmerná zaťaženosť zdravotníckych pracovníkov alebo silná stavovská solidarita v prípadoch, ak by škoda na zdraví mala byť spôsobená iným kolegom z odboru. Dá sa teda povedať, že vo väčšine prípadov musí žalobca uplatňovanú škodu na zdraví a jej sumu uplatniť akýmsi kvalifikovaným odhadom. 7. Položil som si teda otázku, či je ústavnoprávne udržateľné, ak žiadame od pacienta za takýchto okolností (stanovených zákonom a judikatúrou), aby správne rozparceloval svoj nárok na náhradu škody na zdraví aj do podkategórií, ktoré sa v rámci nej uplatňujú (§ 444 a nasl. Občianskeho zákonníka). Ak tomu tak je, tak potom sa môže veľmi ľahko stať, že niektoré nároky pacient uplatní príliš nízko (a premlčia sa mu) a niektoré, naopak, príliš vysoko (a v zmysle zásady úspechu v konaní bude následne platiť protistrane trovy konania).