II. ÚS 726/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 726/2014­35

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 26. februára 2015 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej advokátom Mgr. Tomášom Adamcom, Advokátska kancelária, Levočská 3, Spišská Nová Ves, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 95/02 a takto

rozhodol:

1.1 Zo sťažnosti vyplynulo najmä, že: „Na Okresnom súde Bratislava II(...) prebieha pod spisovou značkou 18C/95/2002 konanie o návrhu(...) na vydanie dedičstva, na základe žalobného návrhu zo dňa 10. apríla 2002. (...) napriek skutočnosti, že predmetom konania nie je právne zložitá vec, ktorá by si vyžadovala osobitný zreteľ pri jej prejednávaní a rozhodovaní, predmetné súdne konanie nie je do dnešného dňa právoplatne skončené. (...)

Nečinnosť Okresného súdu Bratislava II(...) je absolútnym porušením vyššie citovaného zákonného ustanovenia, porušením vyššie citovaného ústavného práva a porušením práva, garantovaného citovaným Dohovorom. (...)“ Sťažovateľka vo svojej sťažnosti ďalej uviedla, že „skutočnosť, že súd prvého stupňa doteraz právoplatne nerozhodol“, pociťuje ako dlhoročný a pretrvávajúci stav právnej neistoty. „Pokiaľ ide o správanie“ samotnej sťažovateľky v predmetnom konaní, právny zástupca sťažovateľky zastáva názor, že na strane sťažovateľky „nie sú žiadne také skutočnosti, ktoré by akýmkoľvek spôsobom prispeli k doterajšej celkovej dĺžke trvania konania, a má za to, že táto sťažnosť je v celom rozsahu opodstatnená a dôvodná“. „Priznania primeraného finančného zadosťučinenia sa“ sťažovateľka domáha z toho dôvodu, že v tomto konkrétnom prípade nepovažuje „len deklarovanie porušenia práva na spravodlivý proces bez prieťahov, za dostatočné. Právny zástupca sťažovateľov má za to, že vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti je zrejmé, že Okresný súd Bratislava II v Bratislave v napadnutom konaní nepostupoval v súlade s účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov(...)“.

2.1 Predsedníčka okresného súdu popísala chronológiu úkonov vykonaných súdom v danej veci a dodala tieto relevantné skutočnosti: „(...) Po oboznámení sa s obsahom sťažnosti a súdneho spisu uvádzam, že vo veci sa koná t. č. bez prieťahov, dňa 28.06.2013 bol vyhlásený rozsudok. Dĺžka konania bola ovplyvnená skutkovou náročnosťou veci, ale i inými okolnosťami, ako je napríklad zmena v osobe zákonného sudcu z dôvodu odchodu sudcu na Krajský súd v Bratislave (apríl 2003). Podaným návrhom sa pôvodní navrhovatelia domáhali vydania finančných prostriedkov titulom dedičstva. V priebehu konania navrhovatelia menili petit návrhu, zmena pripustená nebola, následne boli navrhovatelia vyzvaní zo strany súdu na upresnenie návrhu, pričom navrhovatelia napriek procesnému uzneseniu súdu návrh upresnili až na základe opätovnej výzvy po uplynutí viac ako 2,5 roka, čím výrazne taktiež prispeli k celkovej dĺžke konania. Navrhovateľ v II. rade v priebehu konania zomrel a súd pokračoval v konaní s dedičmi. V rámci dokazovania súd vykonával viacero procesných úkonov, dopytov ako i výsluchy svedkov. Oznamujem Vám, že súhlasím s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti. (...)“

2.2 Právny zástupca sťažovateľky v reakcii na uvedené vyjadrenie predsedníčky okresného súdu zaujal toto stanovisko:

3. Ústavný súd nariadil v danej veci verejné ústne pojednávanie, pretože sťažovateľka na vykonaní ústneho pojednávania trvala, bola toho názoru, že od tohto pojednávania možno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

4. Dňa 26. februára 2015 sa uskutočnilo vo veci verejné pojednávanie, na ktorom sťažovateľka zotrvala na podanej sťažnosti.

II.

Dňa 26. júna 2003, 17. decembra 2003, 26. apríla 2004 a 3. júla 2004 sa právny zástupca navrhovateľov písomne informoval na súde o stave konania, požiadal okresný súd „o vytýčenie termínu pojednávania v tejto veci už aj vzhľadom k pokročilému veku zúčastnených strán“. Dňa 22. októbra 2004 okresný súd (podľa § 372k ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) oznámil účastníkom konania, že „predpokladaný termín pojednávania sa uskutoční v I. štvrťroku r. 2005“. Dňa 6. septembra 2005 navrhovateľ 2 podal sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní. Dňa 19. septembra 2005 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 2. november 2005. Dňa 2. novembra 2005 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 16. január 2006 s tým, že opätovne bude predvolaná odporkyňa, ktorá sa nedostavila na pojednávanie, pričom svoju neúčasť neospravedlnila, z tohto dôvodu jej bola uznesením č. k. 18 C 95/02­62 uložená poriadková pokuta. Dňa 29. novembra 2005 odporkyňa písomne navrhla vypočuť svedkov. V rovnaký deň uhradila poriadkovú pokutu. Dňa 9. januára 2006 odporkyňa podala odvolanie proti uzneseniu okresného súdu o uložení poriadkovej pokuty č. k. 18 C 95/02­62. Dňa 16. januára 2006 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito „s tým, že spis bude predložený na Krajský súd v Bratislave“. Dňa 24. januára 2006 bol spis predložený Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), aby rozhodol o odvolaní odporkyne proti uzneseniu č. k. 18 C 95/02­62. Dňa 31. júla 2006 krajský súd uznesením č. k. 6 Co 40/06­77 napadnuté uznesenie o uložení poriadkovej pokute odporkyni zrušil. Dňa 10. októbra 2006 bol spis vrátený okresnému súdu. Dňa 19. októbra 2006 okresný súd uvedené uznesenie zaslal odporkyni. Dňa 24. októbra 2006 súd vykonal dopyty na Československú obchodnú banku a. s. (ďalej len „obchodná banka“), a Daňový úrad Bratislava II (ďalej len „daňový úrad“) na účely doplnenia dokazovania. Dňa 10. novembra 2006 obchodná banka reagovala na prípis súdu. Dňa 21. novembra 2006 daňový úrad odpovedal na prípis súdu.

Dňa 21. júla 2011 súd vyzval pod hrozbou poriadkovej pokuty sťažovateľku na „upresnenie petitu návrhu v zmysle procesného uznesenia zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 26.11.2008“. Dňa 22. augusta 2011 sťažovateľka oznámila okresnému súdu, že „upresnenie petitu návrhu(...) bude možné až po vybavení trestného oznámenia zo dňa 09.06.2011“. Dňa 5. septembra 2011 na základe pokynu sudcu bol spis daný na lehotu na dva mesiace. Dňa 15. februára 2012 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 28. marec 2012. Dňa 28. marca 2012 bolo pojednávanie odročené na 16. máj 2012 pre ospravedlnenú neúčasť účastníkov konania. Dňa 10. mája 2012 bol nariadený termín pojednávania zrušený „z dôvodu PN zákonného sudcu“. Nový termín pojednávania bol určený na 20. jún 2012. Dňa 19. júna 2012 bolo účastníkom konania súdom oznámené, že pojednávanie určené na 20. jún 2012 sa nebude konať „z dôvodu PN zákonného sudcu“. Dňa 8. augusta 2012 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 29. október 2012. Dňa 30. augusta 2012 súd zmenil nariadený termín pojednávania na 7. november 2012 z dôvodu oznámenia zástupcov účastníkov o prekážkach s dostavením sa na pojednávanie 29. októbra 2012. Dňa 7. novembra 2012 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 17. december 2012 na účely ďalšieho dokazovania. Dňa 30. novembra 2012 okresný súd zrušil nariadený termín pojednávania z dôvodu úmrtia navrhovateľa 2 – . Dňa 29. januára 2013 sťažovateľka predložila súdu osvedčenie o dedičstve po jej manželovi sp. zn. 1 D 742/2012. Dňa 15. februára 2013 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 22. apríl 2013. Dňa 22. apríla 2013 bolo pojednávanie pre ospravedlnenú neúčasť sťažovateľky odročené na 7. jún 2013 s tým, že súd predvolá dedičov po poručiteľovi , s ktorými bude konať ako s účastníkmi konania. Dňa 7. júna 2013 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 28. jún 2013 na účely vyhlásenia rozsudku.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov(...)

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z názoru, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (napr. II. ÚS 26/95). Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie v napadnutom konaní po skutkovej stránke nebolo zložité, pretože skutkové posúdenie veci si nevyžadovalo úzko odborné poznatky, napr. nariadenie znaleckého dokazovania. Rovnako ani počet účastníkov konania „nekomplikoval“ skutkové posúdenie veci. Po právnej stránke možno danú vec považovať za štandardnú, nijako sa nevymykajúcu bežnej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov.

Okrem uvedeného možno konštatovať, že okresný súd bol v predmetnej veci opakovane nečinný v období od 30. septembra 2002 do 19. mája 2005 (tri roky), od 21. novembra 2006 do 21. novembra 2007 (jeden rok), od 31. januára 2008 do 6. júna 2008 (päť mesiacov) a od 15. novembra 2010 do 21. júla 2011 (osem mesiacov). Okresný súd teda počas minimálne piatich rokov vo veci nevykonal prakticky žiadny úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka v danej veci nachádzala, čo je základným účelom práva zaručeného v citovaných článkoch ústavy a dohovoru (pozri napr. I. ÚS 41/02). K prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu súdu. Obranu predsedníčky súdu, podľa ktorej dĺžka konania bola ovplyvnená aj „inými okolnosťami, ako je napríklad zmena v osobe zákonného sudcu z dôvodu odchodu sudcu na Krajský súd v Bratislave (apríl 2003)“, nebolo možné akceptovať. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že ústavný súd pri posudzovaní toho, či bolo porušené právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú vec. Preto pri posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti nemožno prihliadnuť na skutočnosti označované ako objektívne vo vyjadrení predsedníčky okresného súdu. V tejto súvislosti ústavný súd už uviedol (pozri napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03), že nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote. Z vyjadrenia predsedníčky okresného súdu nevyplýva prijatie účinných opatrení. Skutočnosť, že okresný súd mal personálne problémy, ktoré nedokázal riešiť, nemôže byť pripočítaná na ťarchu účastníka konania a nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr. I. ÚS 156/02).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti z 22. júla 2013 a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu z 29. januára 2015). Za dva úkony vykonané v roku 2013 patrí odmena v sume dvakrát po 130,16 € a režijný paušál dvakrát po 7,81 € a za jeden úkon vykonaný v roku 2015 prislúcha odmena v sume 139,83 € spolu s režijným paušálom 8,39 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov), preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú celkove sumu 424,16 €.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľky rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.