II. ÚS 731/2025

1. Rozsudkom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Szak/3/2024 z 11. septembra 2024 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Szak/3/2024 z 11. septembra 2024 z r u š u j e a v e c v r a c i a Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľovi trovy konania 856,75 eur a zaplatiť ich jeho právnej zástupkyni do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

Odôvodnenie:

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci

2. Z ústavnej sťažnosti, jej príloh a zo spisu okresného súdu vyplýva, že sťažovateľ je občan a tamojšie autority vedú proti nemu trestné stíhanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zakázal v konaní o vydaní do cudziny extradíciu sťažovateľa do krajiny pôvodu, a to z dôvodu, že v krajine pôvodu mu hrozí zlé zaobchádzanie (mučenie, kruté, neľudské či ponižujúce zaobchádzanie alebo trest). Cudzinecká polícia rozhodla zároveň v administratívnom konaní o vyhostení sťažovateľa, pretože predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok, a v tejto súvislosti taktiež rozhodla o zaistení sťažovateľa, teda o obmedzení jeho osobnej slobody. Neskôr cudzinecká polícia zaistenie prvýkrát

3. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1Tost 31/2023 z 24. januára 2024 podľa § 509 ods. 1 Trestného poriadku vyslovil, že vydanie sťažovateľa ako vyžiadanej osoby do nie je prípustné a súčasne podľa § 506 ods. 3 písm. b) Trestného poriadku per analogiam sťažovateľa prepustil z vydávacej väzby.

5. Cudzinecká polícia zároveň rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO9-3-019/2024-AV z 20. marca 2024 podľa § 125 ods. 2, § 88 ods. 1 písm. b) a § 88 ods. 4 a 5 zákona o pobyte cudzincov rozhodla o zaistení sťažovateľa na účel výkonu administratívneho vyhostenia na nevyhnutne potrebný čas, najviac do 20. júla 2024.

7. Správny súd rozsudkom č. k. 1Saz/3/2024-47 z 18. apríla 2024 správnu žalobu sťažovateľa podanú proti prvému rozhodnutiu o zaistení ako nedôvodnú zamietol. NSS následne sťažovateľom podanú kasačnú sťažnosť rozsudkom sp. zn. 6Szak/2/2024 z 12. júna 2024 ako nedôvodnú

9. Správny súd rozsudkom č. k. 15Saz/3/2024-80 z 13. augusta 2024 správnu žalobu sťažovateľa podanú proti prvému rozhodnutiu o predĺžení zaistenia ako nedôvodnú zamietol. Námietky o nevyhostiteľnosti označil za predčasné.

11. NSS následne sťažovateľom podanú kasačnú sťažnosť napadnutým rozsudkom ako nedôvodnú zamietol. Sťažovateľ napáda ústavnou sťažnosťou tento rozsudok NSS týkajúci sa prvého predĺženia jeho zaistenia. NSS argumentoval tým, že zaistenie je potrebné kvôli zabezpečeniu cestovných dokladov. Ďalej uviedol, že v čase rozhodovania nevyhostiteľnosť nebola zrejmá, s tým, že správny orgán rozumným spôsobom nesvojvoľne vytvoril štyri skupiny krajín, kde prichádza do úvahy vyhostenie, oslovil krajiny, ktoré majú s krajinou pôvodu istý užší vzťah, ako napríklad dohodnutý bezvízový styk, prípadne krajiny, ktoré možno s ohľadom na geografický, jazykový, kultúrny aspekt považovať za krajiny blízke sťažovateľovi, alebo krajiny, ktoré sám sťažovateľ počas svojho výsluchu konanom 18. júla 2024 označil ako krajiny jeho možného dobrovoľného vrátenia v rámci konania o administratívnom vyhostení. K argumentu rozsudkom sp. zn. 2Sak/3/2023 NSS uviedol, že išlo o odlišnú situáciu, pretože správny orgán vtedy možnosti výkonu

II. Sťažnostná argumentácia a ďalší súvisiaci vývoj veci sťažovateľa

12. Sťažovateľ zdôraznil ústavný zákaz mučenia a zlého zaobchádzania a jeho konkretizáciu v § 81 zákona o pobyte cudzincov vrátane toho, že správny orgán je viazaný rozhodnutím najvyššieho súdu o zákaze extradície („Policajný útvar neposudzuje prekážky administratívneho vyhostenia podľa odsekov 1 až 4 v konaní o administratívnom vyhostení, ak o dôvodoch podľa odsekov 1 až 4 právoplatne rozhodol iný štátny orgán v inom konaní a nedošlo k zmene individuálnej situácie dotknutého cudzinca.“). 13. Sťažovateľ tvrdí, že vzhľadom na skutočnosť, že zákon o pobyte cudzincov nemá ustanovenie, resp. normu, ktorá môže zabezpečiť, aby nebol cudzinec cez tretiu krajinu vydaný do krajiny, kde mu hrozí mučenie, tak je sťažovateľ nevyhostiteľný, a preto nie je prítomný dôvod na zásah do jeho osobnej slobody.

16. Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ namieta, že bolo porušené jeho právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 ústavy zásahom bez legálnej opory a jeho základné právo ako osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie, nebyť pozbavený osobnej slobody inak, ako v súlade s konaním ustanoveným zákonom, stanovené v čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru. Zároveň žiada zrušiť napadnutý rozsudok NSS a vrátiť vec na ďalšie konanie NSS.

18. V tomto rozsudku NSS upresnil kritériá zisťovania vyhostiteľnosti: „1. Ak rozhodnutie o administratívnom vyhostení štátneho príslušníka tretej krajiny (vyhosťovaného) nestanovuje konkrétny štát, do ktorého sa má administratívne vyhostenie vykonať, a súčasne sa na vyhosťovaného vzťahuje neprípustnosť extradície do jeho domovského štátu, musí byť pri výkone administratívneho vyhostenia zo strany správnych orgánov účelne a efektívne zisťované nielen to, či a ktorý štát je ochotný vyhosťovaného prijať na svoje územie, ale i to, či takýto štát vo vzťahu k prijatiu vyhosťovaného s odkazom na § 81 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov hodnoverne akceptuje výhradu jeho nevydania do (domovského) štátu, na ktorý sa neprípustnosť extradície vzťahuje. 2. Na tento účel je preto zo strany správnych orgánov namieste pri oslovovaní druhých štátov formulovať výzvy takým spôsobom, aby výzvy jednak (i) obsahovali doložku, že ak sa daný štát v stanovenej lehote nevyjadrí, bude sa mať zato, že s prijatím vyhosťovaného nesúhlasí, a súčasne i (ii) výhradu, že vyhosťovaný nebude vydaný do štátu, na ktorý sa vzťahuje neprípustnosť extradície.“

20. Následne bol sťažovateľ opäť zaistený, a to rozhodnutím oddelenia azylu Policajného zboru Humenné sp. zn. PPZ-HCP-PO12-22-008/2024 z 19. decembra 2024. Toto rozhodnutiu bolo zrušené na základe správnej žaloby sťažovateľa rozsudkom Správneho súdu v Košiciach sp. zn. 7Saz/1/2025 z 31. januára 2025. Toto rozhodnutie napadol žalovaný kasačnou sťažnosťou, ktorá bola zamietnutá rozsudkom NSS sp. zn. 6Szak/2/2025 zo 17. marca 2025 (príloha podania z 2. februára 2026). 21.

22. Sťažovateľ bol prepustený z Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce 19. septembra 2025 a bol presunutý do Záchytného tábora Humenné a 23. septembra 2025 do Pobytového tábora , kde sa dosiaľ nachádza. 23. Napokon sa opäť otvorila aj otázka rozhodnutia o vyhostení. NSS rozsudkom sp. zn. 2Sak/1/2025 z 21. februára 2025 zmenil rozhodnutie správneho súdu tak, že zrušil rozhodnutie cudzineckej polície o vyhostení bez určenia krajiny vyhostenia. NSS uviedol, že „Ak odvolací správny orgán zmení prvostupňové rozhodnutie o administratívnom vyhostení do určitej krajiny tak, že rozhodne o administratívnom vyhostení cudzinca bez určenia krajiny vyhostenia, pričom z dôvodov zmenového rozhodnutia vyplýva okruh konkrétnych krajín, ktoré prichádzajú do úvahy ako krajiny vyhostenia ako aj podklady, z ktorých odvolací správny orgán vychádzal, požiadavky kladené na proces odvolacieho správneho konania a na rozhodnutie o administratívnom vyhostení cudzinca v súvislosti so zásadou non-refoulement (premietnutou do § 81 zákona o pobyte cudzincov) si vyžadujú, aby odvolací správny orgán umožnil účastníkovi konania oboznámiť

25. Po vykonaní následných úkonov vydalo oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Košice- Letisko rozhodnutie sp. zn. PPZ-HCP-PO9-6-205/2025-AV (23. septembra 2025), ktorým konanie o administratívnom vyhostení sťažovateľa prerušilo. Dôvodom prerušenia konania je prebiehajúce konanie o žiadosti sťažovateľa o udelenie azylu.

26. NSS vo svojom vyjadrení k ústavnej sťažnosti najprv pripomenul, že zákon o pobyte cudzincov explicitne upravuje rozhodnutia o vyhostení s uvedením krajiny vyhostenia a bez jej uvedenia, s tým, že prerokúvaná vec sa týka druhej situácie. Zdôrazňuje, že neuvedenie takej krajiny nepredstavuje (samo osebe) prekážku vyhostenia. Preto nemožno úspešne argumentovať tým, že každé nadväzujúce rozhodnutie o zaistení cudzinca je potrebné a priori považovať za nezákonné a nepreskúmateľné z dôvodu nepreukázania podmienky potenciálnej vyhostiteľnosti. V zmenovom rozhodnutí o administratívnom vyhostení sťažovateľa zo 17. mája 2024 odvolací správny orgán síce nevymedzil konkrétnu krajinu, do ktorej mal byť sťažovateľ vyhostený, avšak z jeho odôvodnenia vyplýva istý okruh do úvahy prichádzajúcich krajín, ktoré rozdelil do štyroch skupín. V danom čase to bolo akceptovateľné. Zmenové rozhodnutie správneho orgánu vo veci administratívneho vyhostenia sťažovateľa bolo vydané 17. mája 2024 a rozhodnutie o predĺžení zaistenia 18. júla 2024, a teda sťažovateľ v konaní vo veci predĺženia zaistenia už mal vedomosť o tom, ktoré krajiny budú ohľadom jeho možného vyhostenia oslovené, pretože ich identifikoval vo svojom rozhodnutí zo 17. mája 2024 odvolací správny orgán. Aj napriek tomu sťažovateľ žiadne relevantné skutočnosti týkajúce sa možných prekážok vyhostenia do uvedených krajín neuviedol. 27. Podľa repliky sťažovateľa v prípade administratívneho vyhostenia bez určenia krajiny neexistuje pre sťažovateľa účinný prostriedok ochrany proti realizácii rozhodnutia o administratívnom vyhostení takým spôsobom, že dôjde k jeho vyhosteniu na územie krajiny, ktorá ho následne vydá na trestné stíhanie do . Akékoľvek úvahy o tom, že správne orgány sú povinné skúmať následný ďalší postup krajiny, do ktorej bude následne sťažovateľ vyhostený, či ho táto krajina nevydá na trestné stíhanie do krajiny pôvodu alebo ho inak do tejto krajiny nenavráti, naopak, nemá oporu v ustanoveniach zákona o pobyte cudzincov. 28. Sťažovateľ požiadal po prijatí veci o ústne pojednávanie. Ústavný súd na základe § 58 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) môže v konaní o ústavnej sťažnosti upustiť od ústneho pojednávania, ak je na základe podaní účastníkov a spisov predložených ústavnému súdu zrejmé, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. Ústavný súd výnimočne upustil v predmetnej veci od ústneho pojednávania, pretože vec sa týka právnych otázok z práva ústavného a práva európskeho, ktoré ústavný súd vyriešil dôkladným, a preto dlhším štúdiom príslušných prameňov a odborných článkov.

29. Podstatou veci je overiť, či výklad NSS, ktorým v napadnutom rozhodnutí odobril zaistenie v situácii, keď cudzinecká polícia oslovila 55 krajín, je v súlade s právom na osobnú slobodu sťažovateľa. Sťažovateľ osobitne zdôrazňuje, že zákon o pobyte cudzincov neobsahuje ustanovenie, resp. normu, ktorá môže zabezpečiť, aby cudzinec nebol vydaný cez tretiu krajinu do krajiny, kde mu hrozí mučenie, a tak je sťažovateľ nevyhostiteľný, a preto nie je prítomný ani dôvod na zásah do jeho osobnej slobody.

štandardy. 31. Uvedená ochrana má širší význam, nielen pre ochranu dotknutej osoby, ale nepriamo aj pre ochranu občanov, pretože vzťah exekutívnej moci k cudzincom a vzťah moci k vlastným občanom sú spojenými nádobami. 32. Článok 17 ods. 2 ústavy znie: „Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“ 33. Článok 5 ods. 1 písm. f) dohovoru znie: „Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom - zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.“ 34. Článok 19 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) znie: [Ochrana v prípade vysťahovania, vyhostenia alebo extradície] „Nikto nesmie byť vysťahovaný, vyhostený ani vydaný do štátu, v ktorom existuje vážne riziko, že bude vystavený trestu smrti, mučeniu alebo inému neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.“

ohrozuje bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok a nevzťahujú sa na ňu prekážky administratívneho vyhostenia podľa odsekov 1 a 2. (4) Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť ani do štátu, v ktorom mu hrozí nútený návrat do štátu podľa odseku 1 alebo odseku 2. (5) Policajný útvar neposudzuje prekážky administratívneho vyhostenia podľa odsekov 1 až 4 v konaní o administratívnom vyhostení, ak o dôvodoch podľa odsekov 1 až 4 právoplatne rozhodol iný štátny orgán v inom konaní a nedošlo k zmene individuálnej situácie dotknutého cudzinca.“

37. Podľa čl. 3 ods. 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej len „návratová smernica“), je: «„návrat“ proces vrátenia sa štátneho príslušníka tretej krajiny – bez ohľadu na to, či ide o dobrovoľné splnenie povinnosti návratu alebo nútený návrat – do: (i) jeho krajiny pôvodu, alebo (ii) krajiny tranzitu v súlade s dvojstrannými dohodami o readmisii alebo dohodami Spoločenstva o readmisii či inými dojednaniami, alebo (iii) inej tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme.»

39. V rozhodnutí o vyhostení sťažovateľa nebola uvedená krajina vyhostenia, pretože v čase vydania rozhodnutia ju nebolo možné určiť. Zákon o pobyte cudzincov taký postup a rozhodnutie umožňuje. Cudzinca možno vyhostiť do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V sťažovateľovej veci prebiehalo vyhľadávanie tretej krajiny.

41. V preskúmavanom časovom segmente za situácie, keď bolo potrebné osloviť 55 krajín, akcentovala cudzinecká polícia a správne súdy istú možnosť úspešného vyhostenia pred osobnou slobodou. NSS úvahu prvostupňového súdu o skúmaní reálnej vyhostiteľnosti odobril.

polícia rozhodla o vyhostení sťažovateľa, pretože predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu, avšak zároveň ho nesmie vyhostiť do krajiny pôvodu a na Ukrajinu a ani do inej tranzitnej krajiny, kde by mu hrozilo zlé zaobchádzanie alebo nútený návrat do taktiež nebezpečného štátu. Cudzinecká polícia tak v záujme národnej bezpečnosti môže vyhostiť cudzinca, ale ak by sa preukázalo, že je nevyhostiteľný, tak už prevládne hodnota osobnej slobody a cudzinec musí byť zo zaistenia prepustený.

44. Pre posúdenie prerokúvanej veci je relevantný rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj „SD EÚ“) PPU, Adrar (rozsudok zo 4. 9. 2025, C-313/25) v ktorom SD EÚ posudzoval prípad alžírskeho občana, ktorý sa nachádzal nelegálne v Holandsku (meno Adrar je kvôli anonymizácii určené strojovo. PPU znamená urýchlené konanie na SD EÚ, pozn.).

Holandský súd sa preto obrátil na SD EÚ s otázkou, či návratovú smernicu v spojení s chartou možno vykladať tak, že „. . . súdny orgán je pri skúmaní splnenia podmienok zákonnosti zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny vyplývajúcich z práva Únie povinný sa v prípade potreby ex offo ubezpečiť, či zásada zákazu vyhostenia alebo vrátenia nebráni výkonu rozhodnutia o návrate, ktoré bolo vydané skôr a pre výkon ktorého bol štátny príslušník tretej krajiny zaistený“.

46. V predmetnom rozsudku sa tiež uvádza: «(56) Na to, aby bolo možné dospieť k záveru, že existuje „odôvodnený predpoklad na odsun“ v zmysle článku 15 ods. 4 smernice 2008/115, je potrebné, aby v čase preskúmania zákonnosti zaistenia existoval skutočný predpoklad, že môže dôjsť k úspešnému odsunu s ohľadom na lehoty stanovené v článku 15 ods. 5 a 6 tejto smernice (pozri v tomto zmysle rozsudky z 30. novembra 2009, Kadzojev, C-357/09 PPU, EU:C:2009:741, bod 65, a z 5. júna 2014, Mahdi, C-146/14 PPU, EU:C:2014:1320, bod 60) a bez toho, aby tomu bránili „právn[e].

. . dôvod[y]“ nie je v smernici 2008/115 definovaný. Vzhľadom na jeho obvyklý význam treba konštatovať, že sa vzťahuje na všetky právne predpisy, ktoré musia členské štáty dodržiavať pri odsune štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na území členského štátu. (64) Príslušný vnútroštátny orgán totiž musí zohľadniť zásadu zákazu vyhostenia alebo vrátenia vo všetkých štádiách konania od okamihu prijatia rozhodnutia o návrate až do okamihu súdneho preskúmania výkonu tohto rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. októbra 2024, Ararat, C-156/23, EU:C:2024:892, bod 46), a to, ako vyplýva z bodu 61 tohto rozsudku, bez ohľadu na správanie dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny a najmä na to, či tento štátny príslušník uvedené rozhodnutie napadol.» Inými slovami, po celú dobu, čo bol sťažovateľ zaistený na účel výkonu administratívneho vyhostenia, bolo nutné tiež mať postavené naisto, že bude dodržaná zásada nenavrátenia.

Králová, A. Rozsah přezkumu v cizineckých věcech – balancování na hraně možností? In: Časopis pro právní vědu a praxi č. 4/2025, s. 625 a nasl.; https://doi.org/10.5817/CPVP2025-4-1). 48. Ústavný súd musí v predmetnej veci posúdiť, či správne súdy správne vyhodnotili (ne)vyhostiteľnosť sťažovateľa, teda či nebol oslabený zákonný titul obmedzenia osobnej slobody. 49. Ústavný súd konštatuje, že z vývoja rozhodovania vyplýva, že predmetná vec je špecifická tým, že zásah do osobnej slobody sťažovateľa nie je len vecou samotnej interpretácie zákonných noriem, ale bezprostredne súvisí s právnou úpravou, s objektívnym písaným právom.

51. Podľa § 56 zákona č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov v znení účinnom do 1. januára 2012 musel správny orgán v rozhodnutí o vyhostení uviesť aj krajinu, do ktorej je cudzinec vyhostený. Vyhostený jednotlivec sa tak mohol správnou žalobou brániť proti vyhosteniu do konkrétne určenej

52. Legislatíva (pravdepodobne z praktických dôvodov) umožnila rozhodnúť o vyhostení cudzinca bez uvedenia krajiny vyhostenia. Keďže je rozhodnutie o vyhostení podmienkou zaistenia, vyhostenie bez uvedenia krajiny umožňuje zaistiť cudzinca aj v situácii, keď nie je ešte zrejmá krajina, do ktorej má byť cudzinec vyhostený zo zaistenia. Tým sa mala umocniť efektivita vyhostenia, pričom smernica takéto vyhostenie bez určenia konkrétnej krajiny umožňuje. Zákonodarca síce, takpovediac, vybral jednu „tehličku“ z modelu zaistenia a vyhostenia, žiadnym spôsobom však už neboli doplnené iné tehličky, ktoré by upravovali a) spôsob určenia krajiny vyhostenia spolu s možnosťou brániť sa proti vyhosteniu do nebezpečnej krajiny, a b) spôsob „procesného spracovania“ súhlasu s vyhostením do tretej krajiny.

V ojedinelých prípadoch návratu do krajín iných, než krajina pôvodu alebo krajina tranzitu, býva vždy prítomná preferencia alebo väzba občana tretej krajiny a takáto krajina akcentuje prijatie takejto osoby dopredu.)» («Return to other third countries: Also in this context, the EP originally insisted on the criterion of „solid established ties“. Following several reformulations of the text it was finally agreed to require two elements: A voluntary decision of the person concerned to be returned to that country, and Acceptance of the third country to admit the person. These criteria seemed to correspond to a large extent to existing practice (Explanation: acceptance by a third-country is a prerequisite for any removal operation. existing national legislation and international law never allow for a possibility of simply “parachuting” returnees into a third country’s territory. In the rare cases of return to countries other than the country of origin or transit there is normally always a special preference or link of the third-country national involved to the country in question and the third-country involved accepts the admission of the person in advance).» In: Lutz, F. The Negotiations on the Return Directive : Comments and Materials.

55. V časti o odsune sa uvádza: „1.5. Rozhodnutie o odsune; Právny základ: smernica o návrate – článok 3 ods. 5 a článok 8 ods. 3; Správne alebo súdne rozhodnutie alebo akt, ktorým sa nariaďuje vykonanie povinnosti návratu, teda fyzický transport z členského štátu.“

57. Vzhľadom na povinnosť členských štátov vždy dodržiavať zásadu zákazu vyhostenia alebo vrátenia nemožno odsun (fyzický transport z členského štátu) uskutočniť do nešpecifikovanej cieľovej krajiny, ale len do špecifikovanej krajiny návratu. Navrátilec musí byť vopred informovaný o cieľovej krajine operácie odsunu, aby mohol uviesť dôvody, na základe ktorých sa domnieva, že odsun do navrhovanej cieľovej krajiny by bol v rozpore so zásadou zákazu vyhostenia alebo vrátenia a aby bol schopný v prípade potreby podať odvolanie.

58. Z citovaného rozsudku SD EÚ Adrar, ktorý nadväzuje na judikatúru ESĽP a SD EÚ, možno odvodiť, že hoci ide o konanie o zaistení, zásada nenavrátenia je natoľko významná, že súd je oprávnený rozhodnúť nielen o zaistení, ale prostredníctvom konania o zaistení posúdiť aj nenavrátenie, a to aj bez návrhu zaisteného.

nenavrátenia. 60. Ústavný súd konštatuje, že v predmetnej veci bolo preto nutné brať do úvahy širší právny kontext predmetu konania, než len sa koncentrovať na skutočnosť, že v danom izolovanom štádiu konania, keď sa oslovovalo 55 krajín, nebolo teoreticky vylúčené, že sťažovateľa bude možné zákonným a ústavným spôsobom vyhostiť.

63. Na uvedené je potrebné nadviazať konštatovaním, že ústavný súd je na návrh všeobecných súdov oprávnený v konaní o súlade noriem rozhodovať nielen o ústavnosti napadnutých ustanovení/noriem, ale prostredníctvom napadnutia súvisiacich ustanovení aj o legislatívnom opomenutí (PL. ÚS 23/05), pričom povaha konkrétnej kontroly ústavnosti podľa čl. 144 ods. 1 a 2 ústavy je postavená v zásade na povinnosti súdov dbať o ústavnú súladnosť.

65. Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Ústavný súd preto zrušil napadnutý rozsudok NSS a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

V. Trovy konania