II. ÚS 735/2014

1. Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 2 Co 401/2014­190 z 26. mája 2014 p o r u š i l základné práva obchodnej spoločnosti Národná diaľničná spoločnosť, a. s., na súdnu ochranu a na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Co 401/2014­190 z 26. mája 2014 z r u š u j e v časti, v ktorej bolo potvrdené uznesenie Okresného súdu Bratislava II č. k. 9 C 47/2013­168 zo 7. októbra 2013 o nepriznaní náhrady trov konania obchodnej spoločnosti Národná diaľničná spoločnosť, a. s., a vec v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.

3. Obchodnej spoločnosti Národná diaľničná spoločnosť, a. s., p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov), ktorú j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť na účet advokátky JUDr. Renáty Barbušovej, Advokátska kancelária, Štúrova 13, Bratislava, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Národná diaľničná spoločnosť, a. s., vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

Odôvodnenie:

I.

Podľa názoru okresného súdu trovy konania sťažovateľky neboli vynaložené účelne. Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil s právnym záverom okresného súdu, lebo aj podľa neho trovy konania, ktoré sťažovateľke vznikli v súvislosti s jej právnym zastúpením v konaní, neboli vynaložené účelne.

Sťažovateľka predovšetkým zdôrazňuje, že svoj procesný postoj vo veci samej v konaní nevyjadrila, pretože považovala za potrebné najprv dosiahnuť, aby žalobcovi nebolo priznané oslobodenie od súdneho poplatku. Podľa sťažovateľky všeobecné súdy pri posudzovaní účelnosti trov právneho zastúpenia sťažovateľky nepristupovali k týmto individuálne (t. j. vo vzťahu ku každému úkonu), ale práve naopak, ako k celku. Trovy považovali ako celok za neúčelné len preto, že vznikli v štádiu konania, keď okresný súd ešte žalobu sťažovateľke nedoručoval. Hoci sťažovateľka sa v odvolaní podrobne vyjadrila k potrebe individuálneho posúdenia jednotlivých úkonov právnej služby (najmä vo vzťahu k úkonu „prevzatie a príprava zastúpenia“), krajský súd sa touto otázkou nezaoberal a povedal iba toľko, že by bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti konania doručovať sťažovateľke žalobu na vyjadrenie bez vyriešenia otázky súdneho poplatku, a preto trovy právneho zastúpenia vrátane prevzatia a prípravy zastúpenia neboli účelne vynaložené. V súvislosti s úkonom „vyjadrenie k žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov“ sťažovateľka v odvolaní výslovne poukázala na to, že tento úkon nikdy neoznačila za úkon podľa § 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „tarifa“), teda za úkon, za ktorý patrí odmena v plnej výške, ale za úkon podľa § 14 ods. 3 tarify s polovičnou odmenou. Napriek tomu všeobecné súdy trvali na argumente, že toto vyjadrenie nie je úkonom právnej služby podľa § 14 ods. 1 písm. b) tarify. Sťažovateľka ďalej namieta, že hoci v podanom odvolaní výšku trov opätovne vyčíslila a rozšírila ich aj o ďalší úkon „štúdium spisu zo dňa 15. 04. 2013“, otázkou nepriznania odmeny za tento úkon sa krajský súd vôbec nezaoberal.

Sťažovateľka navrhuje vydať tento nález: „1. Základné práva Národnej diaľničnej spoločnosti, a. s.(...) na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy(...), na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy(...), na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy(...) a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru(...) Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 2Co 401/2014­190 z 26. mája 2014 v spojení s Uznesením Okresného súdu Bratislava II č. k. 9C/47/2013­168 zo dňa 07. októbra 2013, ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie prvostupňového súdu vo výroku o trovách konania (ktoré odporcovi priznané neboli) a nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, boli porušené. 2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 2Co 401/2014­190 z 26. mája 2014, ktorým tento súd potvrdil uznesenie prvostupňového súdu vo výroku o trovách konania, a teda nepriznal odporcovi náhradu trov prvostupňového konania v časti potvrdenia výroku o trovách konania a v časti výroku o náhrade trov odvolacieho konania, zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. 3. Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť Národnej diaľničnej spoločnosti, a. s., trovy právneho zastúpenia na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Renáty Barbušovej(...)“

Z vyjadrenia predsedu krajského súdu sp. zn. Spr 3626/14 zo 16. decembra 2014 doručeného ústavnému súdu faxom toho istého dňa a poštou 22. decembra 2014 vyplýva, že považuje sťažnosť za nedôvodnú v súlade so stanoviskom predsedníčky senátu krajského súdu, ktoré si od nej vyžiadal, a so závermi ktorého sa stotožnil. Predsedníčka senátu krajského súdu poukazuje na to, že trovy vzniknuté právnym zastúpením sťažovateľky advokátkou nie je možné považovať za účelne vynaložené. Uznesenie krajského súdu bolo senátom prijaté pomerom hlasov 3:0.

Z vyjadrenia právneho zástupcu žalobcu JUDr. Michala Feciľaka, Advokátska kancelária, Jesenná 8, Prešov, z 28. januára 2015 doručeného ústavnému súdu 30. januára 2015 vyplýva, že žiada sťažnosť odmietnuť pre neprípustnosť, resp. pre nedostatok právomoci ústavného súdu. Poukazuje na to, že sťažovateľka namieta absolútny nedostatok odôvodnenia neúčelnosti trov konania vo vzťahu ku všetkým úkonom právnej služby, nedostatok dôslednej argumentácie a nesplnenie ústavných požiadaviek kladených na

odôvodnenie

rozhodnutia. Takáto argumentácia sťažovateľky zakladá prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Ďalej uvádza, že proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 2 Co 401/2014 z 26. mája 2014 podal žalobca dovolanie, ktoré sa na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vedie pod sp. zn. 7 Cdo 591/2014, pričom nebolo o ňom ešte rozhodnuté. Z uvedených skutočností treba vyvodiť nedostatok právomoci ústavného súdu rozhodnúť o sťažnosti.

II.

Z odvolania sťažovateľky z 2. decembra 2012 podaného proti uzneseniu okresného súdu č. k. 9 C 47/2013­168 zo 7. októbra 2013 čo do výroku o náhrade trov konania inter alia vyplýva, že sťažovateľka sa dozvedela o prebiehajúcom súdnom konaní priamo od žalobcu, ktorý jej 22. februára 2013 oznámil, že podal žalobu na okresnom súde, a zároveň jej ju aj doručil. Vzhľadom na znalosť správania sa žalobcu z iných konaní považovala sťažovateľka za absolútne nutné nahliadnuť do súdneho spisu. Zistila z neho, že žalobca požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov, tak ako to robí aj v iných súdnych sporoch. Z dôvodu znalosti majetkových pomerov žalobcu, ktoré tento v prílohách žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov zámerne zamlčal, považovala sťažovateľka (majúc vedomosť minimálne o jednom súdnom konaní, v ktorom bol žalobca bez splnenia zákonných podmienok od súdneho poplatku oslobodený) za nevyhnutné uviesť zavádzajúce skutočnosti na pravú mieru a takto zabrániť konaniu bez zaplatenia súdneho poplatku. Za takéhoto stavu nepovažovala sťažovateľka za akceptovateľné nevyjadriť sa k žiadosti žalobcu o oslobodenie od súdnych poplatkov. Je totiž akciovou spoločnosťou so 100 % majetkovou účasťou štátu a nemôže nereagovať na prístup žalobcu, ktorý sa pravidelne snaží vytvárať na ňu tlak tak, že jej najskôr oznámi podanie žaloby na súde a následne žiada rokovať o uspokojení svojich nárokov mimosúdne.

9 C 47/2013 146 zo 17. mája 2013 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 5 Co 387/2013 165 z 28. augusta 2013 nebolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov, pričom napriek riadne doručenej výzve na zaplatenie súdneho poplatku obsahujúcej poučenie o následkoch nezaplatenia žalobca súdny poplatok vo výške 16 596,50 € nezaplatil, čo viedlo k zastaveniu konania. Okresný súd nepriznal sťažovateľke náhradu trov konania z dôvodu, že ich nepovažoval za účelne vynaložené.

Trovy vynaložené účastníkom konania v spore musia byť v príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu konania a ich vynaložením sa musí sledovať procesné presadzovanie uplatneného nároku, avšak v danej veci nie je možné považovať trovy vynaložené sťažovateľkou za účelné, pretože neboli v príčinnej súvislosti s procesným postojom sťažovateľky k predmetu konania. Účelnosť trov vynaložených na právnu pomoc je možné vyvodiť z čl. 47 ústavy a v podstate to znamená, že trovy právneho zastúpenia treba považovať za účelne vynaložené, pričom každý má právo na to, aby bol zastúpený advokátom.

súdnych poplatkov. Právna zástupkyňa sťažovateľky podaním z 3. apríla 2013 oznámila okresnému súdu, že prevzala právne zastupovanie sťažovateľky, jej koncipient 15. apríla 2013 nahliadol do spisu a 19. apríla 2013 podala vyjadrenie k žiadosti žalobcu o oslobodenie od súdnych poplatkov. Z uvedeného vyplýva, že trovy konania vzniknuté sťažovateľke v súvislosti s jej právnym zastúpením v žiadnom prípade nie je možné považovať za účelne vynaložené. Ako zbytočné podanie je nutné posúdiť vyjadrenie k žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov, ktorého dôvodnosť posudzuje výlučne súd, pričom ani v prípade priznania oslobodenia by sťažovateľke žiadna ujma nevznikla a nebola by ani oprávnená podať proti takémuto rozhodnutiu odvolanie.

Zároveň nie je zrejmé, na základe akých okolností dospela sťažovateľka k záveru, že práve jej vyjadrenie k žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov viedlo okresný súd k nepriznaniu oslobodenia a následne k zastaveniu konania pre nezaplatenie súdneho

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Ústavný súd ďalej zdôrazňuje vo všeobecnosti, že rozhodovanie o trovách konania je integrálnou súčasťou občianskeho súdneho konania. Otázka náhrady trov konania dosahuje ústavnoprávnu dimenziu len vtedy, pokiaľ by išlo o svojvôľu, prepiaty formalizmus, či celkom nedostatočné odôvodnenie výroku o trovách (II. ÚS 478/2014).

Z pohľadu ústavného súdu treba tiež vyzdvihnúť, že trovy vzniknuté právnym zastúpením účastníka konania advokátom ako kvalifikovaným právnym zástupcom sú spravidla trovami účelne vynaloženými. Opačný záver predstavuje výnimku, ktorá by mala byť veľmi presvedčivo zdôvodnená konkrétnymi skutkovými okolnosťami.

Za rozhodujúcu okolnosť považuje ústavný súd v danej konkrétnej veci tú skutočnosť, že samotný žalobca z vlastnej iniciatívy doručil sťažovateľke rovnopis žaloby, ktorú okresnému súdu podal, pričom tento rovnopis bol opatrený dátumovou pečiatkou podateľne preukazujúcou doručenie žaloby, a tým aj začatie konania. Sťažovateľka preto mala reálne dôvody na to, aby svojím právnym zastupovaním poverila advokáta a aby v rámci prípravy na zaujatie stanoviska nahliadla do súdneho spisu. Keď zo súdneho spisu zistila, že žalobca (podľa nej obdobne ako v ďalších svojich žalobách proti sťažovateľke) požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov, pričom neuviedol úplné údaje o svojich majetkových pomeroch, považovala z hľadiska obrany vlastných práv za účelné okresný súd upozorniť na skutočný stav majetku žalobcu, ktorý podľa názoru sťažovateľky oslobodenie od súdnych poplatkov neodôvodňoval. Od takéhoto postupu sťažovateľka očakávala, že pokiaľ nedôjde k priznaniu oslobodenia od súdnych poplatkov, žalobca (tak ako už predtým v minulosti) súdny poplatok neuhradí a konanie bude zastavené.

V priebehu konania skutočne došlo k tomu, že uznesením krajského súdu č. k. 5 Co 387/2013­165 z 28. augusta 2013 bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 9 C 47/2013­146 zo 17. mája 2013 o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov žalobcovi. Krajský súd pritom výslovne poukázal na písomné vyjadrenie sťažovateľky z 19. apríla 2013, v ktorom uviedla skutočné majetkové pomery žalobcu. Krajský súd tiež konštatoval, že hoci sťažovateľka nie je aktívne legitimovaná na doručenie uznesenia o oslobodení, resp. neoslobodení žalobcu od súdnych poplatkov, jej informácia o finančných pomeroch žalobcu je skutočnosťou, ktorú súd nemôže v konaní prehliadať, a to najmä s poukazom na dôkazy priložené k vyjadreniu sťažovateľky.

Vychádzajúc z citovaných ustanovení, ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu č. k. 2 Co 401/2014­190 z 26. mája 2014 v rozsahu vymedzenom vo výroku a vec vo vymedzenom rozsahu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

Krajský súd bude viazaný vysloveným právnym názorom ústavného súdu v ďalšom konaní.

Sťažovateľka požadovala priznať úhradu trov právneho zastúpenia advokátkou.

Ústavný súd priznal odmenu za dva úkony právnych služieb v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpenia a sťažnosť) po 134 €, ako aj za režijný paušál dvakrát po 8,04 €, teda celkom čiastku 284,08 € (bod 3 výroku nálezu).

Napokon považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že nemožno súhlasiť so stanoviskom žalobcu, podľa ktorého treba sťažnosť považovať za neprípustnú, resp. treba vychádzať z nedostatku právomoci ústavného súdu vo veci konať a rozhodnúť.

Neprípustnosť sťažnosti vyvodzuje žalobca z tej časti argumentácie sťažovateľky, v ktorej táto namieta nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia. Táto argumentácia totiž podľa žalobcu zakladala prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.

Vzhľadom na čl. 133 časť vety pred bodkočiarkou ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 2015