II. ÚS 737/2015

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2013 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 39 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práv podľa čl. 9 a čl. 12 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (ďalej len „pakt“), ako aj porušenia čl. 14 dohovoru a čl. 19 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím (ďalej len „dohovor o POZP“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 S 64/2011-46 z 19. októbra 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Sžso 3/2012 z 30. januára 2013 (ďalej aj „napadnutý

rozsudok

najvyššieho súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka 31. marca 2010 požiadala o príspevok na osobnú asistenciu v zmysle zákona č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 447/2008 Z. z.“).

2.1 Tejto žiadosti nebolo vyhovené rozhodnutím Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Považskej Bystrici (ďalej len „UPSVaR“) č. B/2010/02541/002-OdPPK z 18. mája 2010. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie doručené Ústrediu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, pracovisko Žilina (ďalej aj „odvolací orgán“) 15. júna 2010, ktoré rozhodnutím č. AZ/2010/01512 zo 6. septembra 2010 tomuto odvolaniu nevyhovelo.

2.3 Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie najvyššiemu súdu. Dňa 30. januára 2013 najvyšší súd potvrdil napadnutý rozsudok krajského súdu. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu bol sťažovateľke doručený

Predmetom súdneho preskúmania na súde prvého stupňa bolo rozhodnutie žalovaného, ktorým v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Považskej Bystrici nebol žalobkyni priznaný príspevok na osobnú asistenciu, o ktorý požiadala 31. marca 2010. Žalovaný svoje rozhodnutie odôvodnil obsahom posudku posudkového lekára z 20. júla 2010, podľa ktorého posudkový lekár v záveroch k jednotlivým druhom odkázanosti fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím uviedol, že nie sú splnené zákonné [predpoklady, pozn.] pre jeho indikáciu. Žalobkyňa je v súčasnosti odkázaná na celodenné opatrovanie inou fyzickou osobou podľa § 49 ods. 12 zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní v znení neskorších predpisov.

Zo zákona č. 447/2008 Z. z. vyplýva, že podkladom na rozhodnutie o peňažnom príspevku na kompenzáciu je komplexný posudok (§ 55 zákona č. 447/2008 Z. z.), a preto v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia súd musel skúmať, či sa správny orgán v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočne vysporiadal s námietkami účastníčky, vychádzajúc z komplexného posudku, ale musel skúmať aj skutočnosť, či v uvedenom posudku, ktorý je podkladom rozhodnutia, boli posudzované všetky relevantné námietky účastníka konania, a teda či taký posudok je úplný, logický a presvedčivý a či dokazovanie v správnom konaní bolo vykonané v dostatočnom rozsahu. Vzhľadom na odborné lekárske stanoviská .

, lekárky oddelenia posudkových činnosti Úradu práce sociálnych vecí a rodiny v Považskej Bystrici z 5. augusta 2009, (ktoré neboli v konaní spochybnené ani potvrdením z 29. marca 2010, obsahujúcim len odporúčania na možnosti pôsobenia sociálnych kontaktov žalobkyne na jej zdravotný stav) nie je žalobkyňa sociabilná podľa vyjadrenia psychiatra pri opakovaných hospitalizáciách na psychiatrickom oddelení.

V rámci odvolacieho konania bol vypracovaný komplexný posudok Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, pracovisko Žilina z 12. augusta 2010, číslo AZ/2010/01530/003HOR v ktorom je uvedené, že na základe lekárskeho posudku z 20. júla 2010 žalobkyni nebol odporučený peňažný príspevok na osobnú asistenciu z dôvodu nesplnenia kritéria jej odkázanosti, žalobkyňa je odkázaná na celodenné opatrovanie inou fyzickou osobou podľa § 49 ods. 12 zákona č. 448/2008 Z. z. a osobnou asistenciou (vzhľadom na ťažký charakter jej postihnutia) sa nedosiahne účel stanovený v § 20 ods. 2 zákona č. 447/2008 Z. z. Z uvedeného dôvodu nebol odporučený požadovaný príspevok.

Z dôvodu, že žalobkyňa požiadala o peňažný príspevok na osobnú asistenciu, správne orgány posudzovali individuálne predpoklady na nárok na osobnú asistenciu a zamerali sa dostatočne aj v rámci sociálnej posudkovej činnosti na ich zisťovanie.

3. Sťažovateľka v úvode svojej sťažnosti uviedla, že v súčasnosti žije v prirodzenom prostredí svojho domova, kde nutnú podporu zabezpečuje manžel a osoby z jej blízkeho okolia. Keďže z dôvodu svojho zdravotného postihnutia potrebuje väčší rozsah asistencie, než jej je dosiaľ neformálne poskytovaný, využila štátom garantovaný systém podpory pre ľudí so zdravotným postihnutím a požiadala o predmetný príspevok. Rozhodnutie UPSVaR a odvolacieho orgánu o nepriznaní tohto príspevku ju podľa jej slov stavia do situácie, že rozsah asistencie nie je zabezpečený, dochádza k jej izolácii a reálne hrozí, že bude musieť požiadať o ústavnú starostlivosť. Sťažovateľka sa domnieva, že táto situácia zakladá porušenie jej základných práv a slobôd, a svoju argumentáciu rozdelila do nasledujúcich častí:

3.3 Po tretie – podľa sťažovateľky došlo k jej diskriminácii ako osoby s ťažkým zdravotným postihnutím. Sťažovateľka namieta, že došlo nepriznaním príspevku na osobnú asistenciu k rozdielnemu zaobchádzaniu, ktoré nie je ani rozumné, ani ospravedlniteľné. Jediným dôvodom, pre ktorý jej nebol priznaný príspevok na osobnú asistenciu, je podľa jej presvedčenia skutočnosť, že má 90 % zdravotné postihnutie a podľa orgánov verejnej moci pre ťažký charakter postihnutia by sa nedosiahol účel asistencie. Sťažovateľka uviedla, že na podporné služby vrátane asistencie má mať s ohľadom na cieľ dohovoru o POZP a čl. 19 dohovoru o POZP právo každý, bez ohľadu na jeho zdravotné postihnutie. Iný výklad by podľa sťažovateľky viedol k tomu, že by sociálny systém rezignoval na podporu pri začleňovaní ľudí s ťažším zdravotným postihnutím do spoločnosti a na ich aktivizáciu. To je podľa vyjadrenia sťažovateľky jednoznačne v rozpore s medzinárodným záväzkami Slovenskej republiky v oblasti ľudských práv.

4 Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal nález, ktorým (i) skonštatuje, že napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 39 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru, práv podľa čl. 9 a čl. 12 paktu, ako aj k porušeniu čl. 14 dohovoru a čl. 19 dohovoru o POZP, ďalej (ii) zruší napadnutý rozsudok krajského súdu a napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a vec vráti na ďalšie konanie, (iii) prizná sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 eur a (iv) prizná jej úhradu trov konania.

III.

7. Predmetom sťažnosti je námietka sťažovateľky, podľa ktorej napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej ústavných práv, porušeniu dohovoru o POZP, ako aj k jej diskriminácii z dôvodov, že (i) sa jej nedostalo priznania podporných služieb tak, ako to predpokladá dohovor POZP a na tento účel prijatý zákon č. 447/2008 Z. z., (ii) orgány verejnej moci nesprávne posúdili zistený skutkový stav a nekriticky prevzali odborné závery lekárskych a odborných posudkov a (iii) došlo k nepriznaniu príspevku na osobnú asistenciu z dôvodu miery jej zdravotného postihnutia vo výške 90 % , čo je podľa jej slov v rozpore s medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky v oblasti ľudských práv a slobôd. Podľa námietky sťažovateľky ju rozhodnutia orgánov verejnej moci stavajú do situácie, v ktorej dochádza k jej izolácii, segregácii a reálne hrozí, že bude musieť požiadať o ústavnú starostlivosť.

1. K namietanému porušeniu ústavných práv sťažovateľky napadnutým rozsudkom krajského súdu

8. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom ochranu základných práv a slobôd poskytuje v zmysle ústavy primárne všeobecné súdnictvo („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a ústavný súd až subsidiárne.

8.1 Podľa princípu subsidiarity ústavný súd poskytuje ochranu základným právam a slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri skúmaní podmienok konania o sťažnosti riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je ochrana základných práv a slobôd poskytovaná ústavným súdom prostredníctvom ústavou a zákonom o ústavnom súde upraveného konania o sťažnosti subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak o tejto ochrane nerozhodujú všeobecné súdy (porov. mutatis mutandis II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť (porov. I. ÚS 20/02, III. ÚS 152/03).

9. Podľa čl. 19 dohovoru o POZP (pre Slovenskú republiku nadobudol dohovor o POZP platnosť 25. júna 2010 a bol vyhlásený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 317/2010 Z. z., pozn.) zmluvné strany uznávajú rovnaké právo všetkých osôb so zdravotným postihnutím žiť v spoločenstve s rovnakými možnosťami voľby na rovnoprávnom základe s ostatnými, prijmú účinné a primerané opatrenia, ktoré umožnia plné využívanie tohto práva osobami so zdravotným postihnutím a ich plné začlenenie a zapojenie do spoločnosti a zabezpečia, aby a) osoby so zdravotným postihnutím mali možnosť zvoliť si miesto pobytu, ako aj to, kde a s kým budú žiť na rovnakom základe s ostatnými a aby neboli nútené žiť v určitom konkrétnom prostredí; b) osoby so zdravotným postihnutím mali prístup k celému spektru podporných služieb, či už domácich, alebo pobytových a ďalších komunitných podporných služieb vrátane osobnej asistencie, ktoré sú nevyhnutné pre nezávislý život v spoločnosti a pre začlenenie sa do nej a ktoré zabraňujú izolácii a segregácii v spoločnosti; c) komunitné služby a zariadenia pre širokú verejnosť boli za rovnakých podmienok prístupné osobám so zdravotným postihnutím a aby zohľadňovali ich potreby.

9.3 Podľa čl. 4 ods. 1 dohovoru o POZP zmluvné strany sa zaväzujú zabezpečiť a podporovať plné uplatňovanie všetkých ľudských práv a základných slobôd pre všetky osoby so zdravotným postihnutím bez akéhokoľvek diskriminovania na základe zdravotného postihnutia.

so zdravotným postihnutím; c) zohľadniť ochranu a podporu ľudských práv osôb so zdravotným postihnutím v každej politike a v každom programe; d) zdržať sa akéhokoľvek konania alebo praktík, ktoré sú v rozpore s týmto dohovorom, a zabezpečiť, aby verejné orgány a inštitúcie konali v súlade s týmto

so zdravotným postihnutím, v oblasti práv uznaných v tomto dohovore s cieľom zlepšiť poskytovanie pomoci a služieb zaručených týmito právami. Podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru o POZP pokiaľ ide o hospodárske, sociálne a kultúrne práva, každý štát, ktorý je zmluvnou stranou tohto dohovoru, sa zaväzuje prijať opatrenia v maximálnom rozsahu svojich prostriedkov a v prípade potreby aj v rámci medzinárodnej spolupráce s cieľom postupne dosiahnuť plnú realizáciu týchto práv bez toho, aby to malo vplyv na záväzky obsiahnuté v tomto dohovore, ktoré sú v súlade s medzinárodným právom bezprostredne uplatniteľné. Podľa čl. 4 ods. 3 dohovoru o POZP pri vytváraní a uplatňovaní zákonodarstva a politiky zameraných na vykonávanie tohto dohovoru a pri rozhodovaní o otázkach týkajúcich sa osôb so zdravotným postihnutím štáty, ktoré sú zmluvnými stranami tohto dohovoru, budú dôkladne konzultovať s osobami so zdravotným postihnutím vrátane detí so zdravotným postihnutím a budú s nimi aktívne spolupracovať prostredníctvom ich reprezentatívnych organizácií.

9.4 Citované právne normy čl. 4 dohovoru o POZP evokujú záver o priamej neaplikovateľnosti ani jedného z článkov dohovoru o POZP. Ustanovenia čl. 4 ods. 1 a 3 dohovoru o POZP jednoznačne odkazujú na potrebu prijať legislatívu na účely vykonania tohto dohovoru. Ďalej samotný čl. 4 ods. 2 dohovoru o POZP výslovne upravuje, že priamo uplatniteľné sú podľa dohovoru o POZP záväzky štátu vyplývajúce z tohto dohovoru, a nie subjektívne práva jednotlivcov (porov. aj originálne znenie v ang. jazyku: „obligations contained in the present Convention that are immediately applicable“). Tento náhľad na dohovor o POZP potvrdzuje aj právna doktrína, podľa ktorej „ako aj iné dohovory Organizácie Spojených národov, aj dohovor o POZP je určený pre vytvorenie záväzkov vlád zmluvných štátov na podporu a presadzovanie individuálnych práv. Taktiež, ako iné dohovory, dohovor o POZP nie je priamo aplikovateľný; stáva sa zdrojom individuálnych práv iba ak, a keď, je inkorporovaný do vlastného právneho poriadku zmluvného štátu“ (pozri Kanter, Arlene S. The Development of Disability Rights under International Law. From Charity to Human Rights. Abingdon, New York: Routledge, 2015, s. 45).

9.6 Ústavný súd v prerokúvanej veci sťažovateľky síce naznačil možný prístup k dohovoru o POZP ako celku, avšak nateraz nie je potrebné sa zaoberať dohovorom o POZP ako celkom alebo sa vymedzovať voči prvému senátu v otázke priamej aplikovateľnosti čl. 12 dohovoru o POZP v konaní pred ústavným súdom (keďže čl. 12 dohovoru o POZP nie je sťažovateľkou v prerokúvanej veci namietaný), ale je potrebné sa zamerať na čl. 19 dohovoru o POZP, porušenie ktorého sťažovateľka namietala, a jeho priamu aplikovateľnosť v konaní pred ústavným súdom. Pri podrobnejšom pohľade na samotný čl. 19 dohovoru o POZP a obsah jeho právnych noriem („zmluvné strany uznávajú...“, „prijmú účinné a primerané opatrenia, ktoré umožnia...“, „zabezpečia aby...“) je zrejmé, že čl. 19 dohovoru o POZP neobsahuje priamo vykonateľné subjektívne právo jednotlivca, ktorého ochrany by sa mohol jednotlivec bez ďalšieho domáhať v konaní pred vnútroštátnymi orgánmi verejnej moci.

9.7 Na základe už popísaných záverov ústavný súd odmietol sťažnosť v časti namietajúcej porušenie čl. 19 dohovoru o POZP napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú, pretože tieto namietané referenčné právne normy dohovoru o POZP neobsahujú priamo aplikovateľné subjektívne práva sťažovateľky, ale sú pozitívnymi záväzkami štátu, resp. zásadami, ktoré je zmluvný štát povinný inkorporovať do svojho právneho poriadku a orgány aplikácie práva sú povinné tieto zásady zohľadňovať pri aplikácii príslušných vnútroštátnych normatívnych právnych aktov.

3. K namietanému porušeniu práv podľa čl. 9 a čl. 12 paktu napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

10.2 Podľa právnej doktríny „pakt nepopiera možnosť, že práva, ktoré obsahuje, môžu byť považované za priamo vykonateľné v rámci systémov, kde je takáto možnosť poskytovaná. Skutočne, v rámci prípravy paktu, pokusy o zahrnutie špecifického ustanovenia do paktu, podľa ktorého účinky paktu sa budú považovať za priamo nevykonateľné, boli striktne odmietnuté. Vo väčšine štátov, určenie, či konkrétne ustanovenie medzinárodnej zmluvy je alebo nie je priamo vykonateľné, bude záležať na posúdení súdov, nie exekutívy alebo legislatívny. ... Je obzvlášť dôležité vyhnúť sa akémukoľvek apriórnemu predpokladaniu, že právne normy paktu majú byť považované za priamo nevykonateľné. V skutočnosti, mnohé z nich sú formulované v termínoch, ktoré sú prinajmenšom tak jasné a špecifikované, ako iné medzinárodné zmluvy o ľudských právach, ustanovenia ktorých sú pravidelne považované súdmi za priamo vykonateľné“ [pozri UN Committee on Economic, Social and Cultural Rights (CESCR), General Comment No. 9: The domestic application of the Covenant, 3 December 1998, E/C.12/1998/24, bod 11; pre akcentovanie týchto záverov porov. napr. Sepúlveda Carmona, M. The Nature of the Obligations under the International Covenant on Economic, Social and Cultural Rights. Intersentia, 2003. p. 344]. Jedným dychom právna doktrína dopĺňa, že aj keď textácia právnych noriem paktu navodzuje zdanie o priamej neaplikovateľnosti paktu, je potrebné ustáliť, že minimálne v čl. 3, čl. 7 písm. a) bode I, čl. 8, čl. 10 ods. 3, čl. 13 ods. 2 písm. a), ods. 3 a 4 a čl. 15 ods. 3 paktu je bez ďalšieho potrebné indikovať priamo aplikovateľné práva adresátov týchto noriem, a aj obhajovanie záverov o priamej neaplikovateľnosti týchto a ostatných článkov paktu sa javí ako ťažko udržateľné [porov. UN Committee on Economic, Social and Cultural Rights (CESCR), General Comment No. 3: The Nature of States Parties´ Obligations (Art. 2, Para. 1, of the Covenant), 14. 12. 1990, E/1991/23, bod 5; pre akcentovanie týchto záverov porov. napr. Kűnzli, J. – Kälin, W. The Law of International Human Rights Protection. New York: Oxford University Press, 2009. p. 117].

10.5 Ústavný súd nevidí priestor na pôdoryse prerokovávanej sťažnosti dogmaticky rozvíjať myšlienky k akceptovaniu jednej alebo druhej alternatívy prístupu k priamej aplikovateľnosti či neaplikovateľnosti paktu (na rozdiel od čl. 19 dohovoru o POZP, keďže v jeho prípade niet sporu o jeho priamej neaplikovateľnosti, kde potom už nebolo ani možné skúmať, či skutkový stav sťažovateľkinej veci spadá do rozsahu čl. 19 dohovoru o POZP), keďže skutkový stav popísaný sťažovateľkou v sťažnosti beztak nespadá do rozsahu čl. 9 alebo čl. 12 paktu. Vec sťažovateľky sa týka poskytovania sociálnej pomoci zo strany štátu osobám s ťažkým zdravotným postihnutím. Ustanovenie čl. 9 paktu však reglementuje problematiku sociálneho zabezpečenia (napr. zabezpečenie v starobe, pri chorobe, strate zamestnania a pod.) a s tým spojeného sociálneho poistenia. Ustanovenie čl. 12 (ktorého ods. 1 a 2 sú previazané) smerujú do problematiky ochrany zdravia jednotlivcov. Na tom nič nemení ani znenie čl. 12 ods. 2 písm. d) paktu, keďže ten upravuje lekársku pomoc a starostlivosť, a nie sociálnu pomoc (ktorej súčasťou je podľa zákona č. 447/2008 Z. z. príspevok na osobnú asistenciu).

10.6 Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a čl. 9 a čl. 12 paktu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť (v prípade uznania priamej aplikovateľnosti paktu, ku ktorej sa ústavný súd nateraz nevyjadril) porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, v dôsledku čoho ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky aj v tejto časti túto odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

11.2 Pokiaľ ide o vzťah osoby so zdravotným postihnutím so štátom, resp. prístup štátu k osobám so zdravotným postihnutím s ohľadom na ich zdravotné postihnutie, ústava osobám so zdravotným postihnutím garantuje v rámci hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv právo na zvýšenú ochranu zdravia pri práci a osobitné zdravotné pracovné podmienky (čl. 38 ods. 1 ústavy), ako aj právo na osobitnú ochranu v pracovných vzťahoch a na pomoc pri príprave na povolanie (čl. 38 ods. 2 ústavy). Ostatné sociálne práva sú osobám so zdravotným postihnutím garantované ústavou v rovnakej miere ako ostatným osobám bez zdravotného postihnutia (napr. právo na ochranu zdravia, právo na primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu, právo na nevyhnutnú pomoc v hmotnej núdzi a pod.), teda bez ohľadu na ich zdravotné postihnutie. Dôležitým aspektom pri možnosti domáhať sa sociálnych práv je však čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého domáhať sa práv uvedených v čl. 35, čl. 36, čl. 37 ods. 4, čl. 38 až čl. 42 a čl. 44 až čl. 46 ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

11.3 Čo sa týka príspevku na osobnú asistenciu v zmysle zákona č. 447/2008 Z. z. poskytovaného osobám na kompenzáciu ich ťažkého zdravotného postihnutia, jeho poskytovanie (resp. potreba jeho úpravy) nie je kryté žiadnym ústavou garantovaným základným právom alebo právom v zmysle dohovoru.

11.5 Nemožno hovoriť v tomto smere ani o práve na súkromie alebo práve na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života. Charakter príspevku na osobnú asistenciu a účel jeho poskytovania sa primárne netýka stricto sensu súkromného a rodinného života, resp. skutočnosť, že nepriznanie príspevku na osobnú asistenciu sa môže sekundárne a nepriamo dotýkať kvality súkromného alebo rodinného života, neznamená, že prípadné dopady nepriznania príspevku na osobnú asistenciu na kvalitu súkromného alebo rodinného života znamenajú porušenie ústavného práva na súkromie podľa čl. 16 ods. 1 ústavy a čl. 8 dohovoru alebo práva na ochranu pred neoprávneným zásahom do súkromného a rodinného života v zmysle čl. 19 ods. 2 ústavy. Pod tieto ústavné práva v zásade nespadá garancia určitých zákonných finančných benefitov vychádzajúcich z princípu solidarity poskytovaných zo strany štátu na zachovanie štandardu alebo zlepšenie kvality socializácie alebo osobnej aktivizácie jednotlivca (k čomu slúži príspevok na osobnú asistenciu). Inak povedané, z ústavnej garancie práva na súkromie (čl. 16 ods. 1 ústavy a čl. 8 dohovoru) a práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života (čl. 19 ods. 2 ústavy) nemožno vyvodiť príkaz zákonodarcovi (štátu) byť solidárny a obligatórne poskytovať jednotlivcom finančné príspevky, ktorých účelom je zlepšenie kvality socializácie alebo osobnej aktivizácie jednotlivca z dôvodu, že nepodporovanie socializácie a osobnej aktivizácie jednotlivca štátom v podobe finančných príspevkov by mohlo mať sekundárne vplyv na kvalitu súkromného a rodinného života.

11.8 Na základe prezentovaných dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, keďže ani po prijatí sťažnosti v tejto časti by nebolo možné dospieť k záveru o porušení označených ústavných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 39 ods. 1 a ods. 2 ústavy a čl. 8 dohovoru.

5. K namietanému porušeniu práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

12.1 Sťažovateľka namieta porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že orgány verejnej moci podľa nej nesprávne posúdili zistený skutkový stav a nekriticky prevzali odborné závery. Podľa názoru sťažovateľky došlo k zásahu do jej práva na spravodlivé konanie tým, že orgány verejnej moci nekriticky prevzali závery posudkových lekárov.

12.2 Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07), najmä s ustanovením § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, v ktorom sú upravené náležitosti odôvodnenia rozsudku.

12.4 Na tomto mieste ústavný súd poukazuje na čl. 46 ods. 2 ústavy. K porušeniu čl. 46 ods. 2 ústavy ústavný súd konštatuje, že táto ústavná norma upravuje primárne právo toho, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, obrátiť sa pri zákonom (najmä Občianskym súdnym poriadkom) splnených podmienok na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia. Výklad ustanovení Občianskeho súdneho poriadku zo strany súdu pri rozhodovaní o splnení podmienok na podanie žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy musí rešpektovať ústavné garancie práva na súdnu ochranu. Pri samotnom prieskume rozhodnutia orgánu verejnej správy správnym súdom sa uplatňujú princípy vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy (porov. napr. IV. ÚS 102/08). Z tohto dôvodu aj keď v sťažovateľkinej veci išlo o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správnych orgánov správnym súdom a sťažovateľka nenamieta porušenie čl. 46 ods. 2 ústavy, ústavný súd nevyžadoval na účely predbežného prerokovania sťažnosti od sťažovateľky, aby súčasne s čl. 46 ods. 1 ústavy namietala porušenie aj čl. 46 ods. 2 ústavy, ale prerokoval jej sťažnosť vo svetle princípov vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorý sa na sťažovateľkinu vec bezpochyby vzťahuje a ktorého porušenie jasne namietala.

12.5 Čo sa týka čl. 6 dohovoru, ústavný súd dopĺňa, že aplikácia čl. 6 ods. 1 dohovoru na konanie pred najvyšším súdom v rámci správneho súdnictva v zmysle judikatúry ESĽP je daná splnením podmienky, v zmysle ktorej sa čl. 6 ods. 1 dohovoru vzťahuje aj na konania pred odvolacím alebo kasačným súdom, resp. aj na veci patriace podľa vnútorného právneho poriadku zmluvného štátu do oblasti správneho práva, pokiaľ výsledok tohto súdneho konania mal vplyv na práva a povinnosti súkromnej povahy, a to bez ohľadu na to, či sú tieto práva zároveň chránené dohovorom alebo idú nad rámec dohovoru (porov. Uzukauskas v. Litva, č. 16965/04, rozsudok ESĽP zo 6. 7. 2010, body 32  39; Ringeisen v. Rakúsko, č. 2614/65, rozsudok ESĽP zo 16. 7. 1971, bod 94).

12.9 K formálnej stránke postupu a vydaniu napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd uvádza, že najvyšší súd postupoval podľa procesnoprávnych predpisov vzťahujúcich sa na rozhodovanie o odvolaní (t. j. podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku), aplikoval na vec sa vzťahujúce právne normy, napadnutý

rozsudok

bol vydaný vo forme predpokladanej zákonom a obsahuje zákonom predpísané náležitosti.

12.10 K materiálnej stránke napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v skutkových a právnych záveroch napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti. Najvyšší súd sa pri odôvodňovaní svojich právnych záverov zaoberal odbornými lekárskymi stanoviskami, lekárskymi posudkami, ako aj posudkami UPSVaR, vyvodil zo skutkového a právneho stavu a poskytnutých premís odôvodňujúce závery, prečo vzhľadom na ťažký charakter postihnutia sťažovateľky by príspevok na asistenciu nesplnil účel asistencie (t. j. z dôvodu, že jej ťažké zdravotné postihnutie bráni v naplnení účelu osobnej asistencie), pričom tieto závery nemožno z pohľadu ústavného súdu považovať za zjavne nelogické, arbitrárne či neodôvodnené alebo vzhľadom na princípy práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie ústavne neudržateľné.

12.13 A preto závery najvyššieho súdu a ich odôvodnenie nie je možné hodnotiť ako arbitrárne a je nutné ich považovať za výraz autonómneho súdneho rozhodovania, do ktorého ústavný súd nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať. Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť v časti namietajúcej porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

6. K namietanému porušeniu čl. 14 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

13. Sťažovateľka namietala taktiež porušenie zákazu diskriminácie upraveného v čl. 14 dohovoru.

13.1 Ustanovenie čl. 14 dohovoru možno označiť za vstupnú bránu do úpravy ľudských práv a základných slobôd v zmysle dohovoru, ktorý má charakter ústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní dohovoru. Toto ustanovenie dohovoru je implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy (porov. mutatis mutandis napr. I. ÚS 26/2010, I. ÚS 686/2013, II. ÚS 550/2013, IV. ÚS 214/2011).

13.2 Ustanovenie čl. 14 dohovoru však nemá charakter základného práva a slobody, resp. ľudského práva a základnej slobody, ktorého ochrany by sa bolo možné samostatne domáhať pred ústavným súdom. Jeho aplikácia sa v individuálnych sťažnostiach viaže na porušenie individuálne určeného ústavného práva alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka na vyslovenie porušenia čl. 14 dohovoru bez vzťahu ku konkrétnemu ústavnému právu alebo slobode sťažovateľa je zjavne neopodstatnená (porov. mutatis mutandis I. ÚS 34/96, II. ÚS 85/01, II. ÚS 167/04, z novšej judikatúry I. ÚS 509/2012, III. ÚS 87/2011, IV. ÚS 281/2012).

13.4 Nad rámec ústavný súd uvádza, že klasický prístup k diskriminácii je založený na komponentoch akcesority (porov. PL. ÚS 14/98, PL. ÚS 4/97, PL. ÚS 18/97, PL. ÚS 4/00, PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 10/02, PL. ÚS 15/03, PL. ÚS 38/04) a kvalifikovaného kritéria – zakázaného dôvodu (porov. PL. ÚS 8/04), a teda pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie. V európskej konštitucionalistike sa občas ustupuje z týchto pozícií a súdy ústavného typu preskúmavajú aj skutočnosť, či nedošlo k porušeniu rovnosti bez vzťahu ku konkrétnemu základnému právu alebo či nedošlo k porušeniu rovnosti na základe iného než kvalifikovaného kritéria. Súdy tak vlastne skúmajú napadnuté rozhodnutia a postupy v kontexte rýdzeho princípu rovnosti. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu by však prešiel aj takýmto intenzívnym testom rovnosti, pretože nebolo preukázané (a sťažovateľka ani nenamietala), že by správne orgány rozhodujúce o priznaní príspevku na osobnú asistenciu a následne všeobecné súdy rozhodovali vo veci sťažovateľky vzhľadom na sťažovateľkino pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie (príp. vzhľadom na iné kritérium) odlišne, ako rozhodovali o žiadostiach iných žiadateľoch o príspevok na asistenciu, ktorí boli vzhľadom na ich ťažké zdravotné postihnutie v identickej situácii (t. j. že by títo iní žiadatelia mali rovnaké zdravotné postihnutie, rovnakú mieru zdravotného postihnutia, rovnaké ekonomické zázemie, poberali rovnaké dávky, mali obdobné sociálne zázemie, vo veci by boli vypracované obdobné odborné posudky a pod., a na rozdiel od sťažovateľky im bol priznaný príspevok na osobnú asistenciu).