II. ÚS 74/2016

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. decembra 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 9 Sžso 8/2004 a sp. zn. 9 Sžso 9/2014 a jeho rozsudkami z 30. septembra 2015. Dátum odovzdania sťažnosti na poštovú prepravu je nečitateľný.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol od 2. októbra 1995 zamestnancom Poľnohospodárskeho družstva Ivanka pri Nitre (ďalej len „zamestnávateľ“). Dňa 1. júna 2010 mu bola zo strany zamestnávateľa doručená výpoveď z pracovného pomeru.

Sťažovateľ požiadal na Okresnom súde Nitra (ďalej len „okresný súd“) o vyslovenie neplatnosti výpovede. Konanie bolo vedené pod sp. zn. 7 C 281/2010.

Rozhodnutím Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Nitra (ďalej len „úrad“) sp. zn. NI/2010/16804 zo 7. októbra 2010 bol sťažovateľ na základe vlastnej žiadosti zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie k 1. októbru 2010. V podanej žiadosti úradu uviedol, že medzi ním a zamestnávateľom prebieha súdny spor o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru.

Medzitýmnym rozsudkom okresného súdu č. k. 7 C 281/2010-205 z 26. apríla 2012 bolo určené, že výpoveď zamestnávateľa je neplatná a že nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby sťažovateľa naďalej zamestnával. O nároku sťažovateľa na náhradu mzdy a o trovách konania malo byť rozhodnuté v konečnom rozhodnutí.

Rozhodnutím Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny (ďalej len „ústredie“) sp. zn. ÚPS/ÚS1/SSZOPCSSZ/BEZ/2013/3008/6369 z 25. februára 2013 bolo odvolanie sťažovateľa proti rozhodnutiu úradu o vyradení z evidencie zamietnuté a zároveň bolo toto rozhodnutie úradu potvrdené.

Ďalším rozhodnutím úradu sp. zn. NR1/RSS/ZAM/2013/13735 z 23. januára 2013 sa žiadosti sťažovateľa o obnovu konania nevyhovelo a obnova konania vo veci jeho zaradenia do evidencie uchádzačov o zamestnanie sa nepovolila.

Rozhodnutím ústredia sp. zn. ÚPS/ÚS1/SSZOPCSSZ/BEZ/2013/2631/5328 z 22. februára 2013 bolo odvolanie sťažovateľa proti rozhodnutiu úradu o nepovolení obnovy konania zamietnuté a zároveň bolo toto rozhodnutie úradu potvrdené.

V dôsledku vydania uvedených rozhodnutí úradu a ústredia bol sťažovateľ vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie od 1. októbra 2010 do 18. septembra 2012, a to aj napriek tomu, že bola právoplatne určená neplatnosť výpovede danej mu zamestnávateľom, v dôsledku čoho počas celej doby jeho evidovania ako uchádzača o zamestnanie jeho pracovný pomer u zamestnávateľa trval. Znamená to, že namiesto dávky v nezamestnanosti mala byť sťažovateľovi vyplácaná mzda od zamestnávateľa, pričom tento si mal plniť aj iné povinnosti, a to najmä odvody na zdravotné a sociálne poistenie.

Z uvedených dôvodov sťažovateľ žalobou z 15. apríla 2013 požiadal krajský súd o preskúmanie a zrušenie právoplatných rozhodnutí ústredia z 22. februára 2013 o nepovolení obnovy konania a z 25. februára 2013 o vyradení z evidencie uchádzačov o zamestnanie. Krajský súd rozhodoval o preskúmaní prvého rozhodnutia pod sp. zn. 11 S 28/2013, pričom preskúmanie druhého rozhodnutia vylúčil na samostatné konanie vedené pod sp. zn. 11 S 36/2013.

Účinky neplatnosti výpovede nastávajú ex tunc, teda spätne ku dňu podania výpovede. Právoplatným rozhodnutím súdu o neplatnosti výpovede došlo k naplneniu dôvodu obnovy konania podľa ustanovenia § 62 ods. 1 písm. a) zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov, keďže ide o novú skutočnosť alebo dôkaz, ktorý mohol mať podstatný vplyv na rozhodnutie. Totiž, ak by už v čase zaradenia do evidencie uchádzačov o zamestnanie bola deklarovaná neplatnosť výpovede, nebol by sťažovateľ do tejto evidencie zaradený, teda úrad by rozhodol inak. V čase zaradenia do evidencie sťažovateľ splnil všetky povinnosti a pravdivo uviedol, že vedie súdny spor so zamestnávateľom o určenie neplatnosti výpovede, pričom výsledok konania nemohol s určitosťou vopred predpokladať. Nemožno sa preto stotožniť s odôvodnením súdov, podľa ktorých tieto skutočnosti v čase podania žiadosti o zaradenie do evidencie neexistovali. Tieto nové skutočnosti a dôkazy o neplatnosti výpovede v tom čase už existovali, avšak v inej podobe, a to v podobe oznámenia sťažovateľa, že vedie súdny spor o neplatnosť výpovede so zamestnávateľom. Je potrebné zdôrazniť, že účinky neplatnosti výpovede nastávajú spätne ku dňu podania výpovede, a preto účelom takéhoto rozhodnutia súdu je napraviť sporný stav. V žiadnom prípade to nemôže byť na ujmu sťažovateľa.

Až do rozhodnutia krajského súdu o neplatnosti výpovede boli sťažovateľovi ako uchádzačovi o zamestnanie vyplácané dávky v nezamestnanosti a štát za neho hradil zdravotné poistenie. Podľa jeho názoru rozhodnutím súdu o neplatnosti výpovede mali byť tieto dávky štátu zo strany zamestnávateľa nahradené, keďže všetky povinnosti týkajúce sa odvodov na sociálne a zdravotné poistenie mal počas tohto obdobia plniť zamestnávateľ a sťažovateľovi mala byť namiesto dávky v nezamestnanosti vyplácaná mzda.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol: „Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 9Sžso/8/2014 a sp. zn.: 9Sžso/9/2014 porušil právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.09.2015, sp. zn.: 9Sžso/8/2014 a sp. zn.: 9Sžso/9/2014 zrušuje a veci mu vracia na ďalšie konanie. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- €. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky vo výške 296,44 €.“

II.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžso 9/2014 z 30. septembra 2015 (vo veci vyradenia z evidencie) vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 11 S 36/2013-28 z 12. novembra 2013. Najvyšší súd predovšetkým poukazuje na ustanovenie § 36 ods. 1 písm. o) zákona o službách zamestnanosti v znení platnom do 30. apríla 2013, podľa ktorého úrad vyradí uchádzača o zamestnanie z evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom nadobudnutia právoplatnosti rozsudku o neplatnosti skončenia pracovného pomeru alebo nadobudnutia právoplatnosti o zrušení rozhodnutia orgánu štátnej správy o skončení štátnozamestnaneckého pomeru, alebo služobného pomeru. Podľa názoru najvyššieho súdu právoplatným rozsudkom krajského súdu o určení neplatnosti výpovede bolo rozhodnuté len o neplatnosti skončenia pracovného pomeru, nie však o jeho ďalšom trvaní, pretože v tejto časti bola vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Ak teda ústredie vychádzalo zo skutočnosti, že sťažovateľ bol zaradený do evidencie 1. októbra 2010, pričom obnova konania o zaradenie do evidencie v čase jeho rozhodovania nebola povolená, potvrdením rozhodnutia o vyradení sťažovateľa z evidencie 18. septembra 2012 rozhodol v súlade so zákonom, ktorý iný postup neumožňuje.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Sťažovateľ je predovšetkým presvedčený, že bol daný zákonný dôvod na obnovu konania, keďže vyšli najavo nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli mať podstatný vplyv na rozhodnutie v zmysle § 62 ods. 1 písm. a) Správneho poriadku. Alternatívne zastáva názor, že úrad, resp. ústredie ho mali vyradiť z evidencie spätne ku dňu zaradenia do evidencie, teda nielen ku dňu právoplatnosti rozsudku krajského súdu o určení neplatnosti výpovede. V tomto smere zdôrazňuje právny názor Sociálnej poisťovne, z ktorého vyplýva možnosť takéhoto spätného vyradenia z evidencie ku dňu zaradenia na základe súdneho rozhodnutia.

Z pohľadu ústavného súdu možno konštatovať, že ustanovenie § 34 ods. 1, 2 písm. a) a ods. 3 zákona o službách zamestnanosti v znení platnom do 30. novembra 2010 (teda v čase zaradenia žalobcu do evidencie uchádzačov o zamestnanie) slúžilo na ochranu osôb vedúcich so zamestnávateľom súdny spor o neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Malo sa tým zabrániť stavu, v ktorom by potenciálne po dlhší čas takáto osoba nemohla pracovať, ale nemohla by ani dostávať dávky v nezamestnanosti. Zákon tu vychádza z vyvrátiteľnej právnej domnienky (nie teda fikcie, ako to nesprávne označil najvyšší súd), že takáto osoba je nezamestnaná, teda že nie je nikde v pracovnom pomere. Ak potom následne dôjde k vysloveniu neplatnosti skončenia pracovného pomeru súdom, správny orgán ju vyradí z evidencie uchádzačov o zamestnanie. Za problematickú treba považovať tú právnu skutočnosť, že podľa výslovného znenia § 36 ods. 1 písm. o) zákona o službách zamestnanosti v znení platnom do 30. apríla 2013 úrad vyradí uchádzača z evidencie dňom nadobudnutia právoplatnosti rozsudku o neplatnosti skončenia pracovného pomeru, nie teda spätne ku dňu zaradenia do evidencie, a to aj napriek tomu, že právne účinky súdom vyslovenej neplatnosti skončenia pracovného pomeru nastávajú ex tunc. Takáto zákonná úprava v podstate znemožňuje, aby po vyslovení neplatnosti skončenia pracovného pomeru bol spätne v celom rozsahu obnovený pôvodný stav existujúci predo dňom zaradenia do evidencie. Možno preto konštatovať, že zákonné ratio ustanovenia § 34 ods. 1, 2 písm. a) a ods. 3 zákona o službách zamestnanosti v znení platnom do 30. novembra 2010, teda ochrana osoby, existencia pracovného pomeru ktorej je sporná, sa v uvedenej situácii (po právoplatnom súdnom rozhodnutí o neplatnosti skončenia pracovného pomeru) obracia v neprospech tejto osoby.