II. ÚS 75/2015

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. decembra 2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Krajským súdom v Žiline (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 1 To 30/2011 a jeho rozsudkom z 3. mája 2011 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 2 Tdo 34/2014 a jeho uznesením z 12. augusta 2014. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 5. decembra 2014.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 34 T 104/2010 z 11. januára 2011 uznaná vinnou zo spáchania obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1 Trestného zákona, za čo jej bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 15 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Bol jej tiež uložený ochranný dohľad na dva roky. Poškodená bola s nárokom na náhradu škody odkázaná na občianske súdne konanie. Rozsudkom krajského súdu č. k. 1 To 30/2011­830 z 3. mája 2011 došlo k zrušeniu a následnému spresneniu výroku o zaradení sťažovateľky do ústavu na výkon trestu odňatia slobody. V ostatnom zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý. Napokon uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 34/2014 z 12. augusta 2014 bolo dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu odmietnuté podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku.

Sťažovateľka tak pred okresným súdom, ako aj pred krajským súdom preukazovala svoju nevinu a namietala, že všeobecné súdy sa vôbec nezaoberali jej námietkami a všetky dôkazy o jej nevine vyhodnotili ako účelové. Jediným dôkazom o jej vine malo byť jej priznanie, pretože nijaké iné dôkazy jej vinu nepotvrdili, ale práve naopak, vyvrátili možnosť, že by sa sťažovateľka nachádzala v rozhodnom čase na mieste činu. Napriek týmto pochybnostiam ju okresný súd uznal vinnou a rovnaký názor zaujal aj krajský súd. Právne závery všeobecných súdov boli pre sťažovateľku nepochopiteľné, pretože boli v rozpore so základnými zásadami trestného konania, najmä so zásadou zistenia skutkového stavu bez dôvodných pochybností. Vinu sťažovateľky založili na jej priznaní. Pritom podľa ustálenej judikatúry sa priznanie obvineného považuje za vierohodné iba vtedy, pokiaľ je táto vierohodnosť preukázaná ďalšími vierohodnými dôkazmi. Takéto dôkazy však v danej veci neexistujú. Naopak, v konaní boli zabezpečené dôkazy svedčiace o nevine sťažovateľky, a to predovšetkým svedecké výpovede , a , ktorí zhodne uvádzali, že v rozhodnom čase boli so sťažovateľkou nepretržite minimálne súčasne dvaja na úplne inom mieste vzdialenom od bytu poškodenej minimálne 5 km. Závery znaleckých posudkov zo všetkých odvetví boli negatívne, pretože sa nenašla žiadna trasologická stopa, ktorú by fyzicky postihnutá sťažovateľka nepochybne zanechala, ale ani žiadna DNA, žiaden odtlačok prstov, žiadna krv na odeve sťažovateľky, žiadne sliny na pohári od piva a pod. Všeobecné súdy tieto dôkazy úplne odignorovali a v rozpore s nimi dospeli k záveru o vine sťažovateľky. Ide pritom o absolútne nelogické a rozporné závery krajského súdu. Osvojenie si skutočností odlišných od odborného znaleckého skúmania (napr. že ani krvácanie tela obete nemuselo nevyhnutne zanechať biologické stopy na oblečení sťažovateľky) vyznieva ako nevysvetliteľné popretie akejkoľvek dôkaznej sily odborného znaleckého posudku. Sťažovateľka v tom vidí porušenie práva na obhajobu a výrazný rozpor so zásadou prezumpcie neviny. Arbitrárnosť rozhodnutia vidí v konkurencii viacerých protichodných názorov vyslovených najvyšším súdom a tiež v tom, že najvyšší súd svoj jediný záver o jej vine nezdôvodnil zo všetkých právnych hľadísk, ktoré prichádzali do úvahy. Znalecké posudky ako dôkazy s najvyšším stupňom objektívnosti nie je oprávnený spochybňovať ani súd, pokiaľ nenariadil kontrolné posudky alebo pokiaľ iným spôsobom neboli spochybnené závery znaleckých posudkov. Za danej dôkaznej situácie je takýto postup v rozpore s prezumpciou neviny. Sťažovateľka vidí porušenie princípu prezumpcie neviny a porušenie práva na súdnu ochranu v tom, že rozsudok krajského súdu je v rozpore s pravidlom in dubio pro reo. Podľa tohto pravidla pokiaľ nie je v konaní preukázaná praktická istota o existencii relevantných skutkových okolností, t. j. pokiaľ sú prítomné akéhokoľvek rozumné pochybnosti vo vzťahu ku skutku alebo osobe páchateľa, ktoré nemožno odstrániť ani vykonaním ďalšieho dôkazu, je nutné rozhodnúť v prospech obvineného.

Najvyšší súd vo svojom odmietavom uznesení uvádza skutočnosti, ktoré sú v nesúlade so spisovým materiálom. Na jednej strane pripúšťa, že zadržanie sťažovateľky o deň skôr, ako to je deklarované v trestnom spise, pri znemožnení obhajobných práv by bolo subsumovateľné pod porušenie práva na obhajobu a eventuálne aj pod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, avšak iba za predpokladu, že sa tak skutočne stalo a že postup orgánov činných v trestnom konaní negatívne ovplyvnil vykonávanie procesných úkonov po vznesení obvinenia. Vzápätí však najvyšší súd konštatuje, že nemožno uzavrieť, že takýto stav nastal. Takýto záver je závažným zásahom do práva na spravodlivé súdne konanie a na prezumpciu neviny. Zo spisu totiž vyplývajú skutočnosti preukazujúce, že od počiatku zadržania sťažovateľky v dome u jej rodičov 24. októbra 2009 poobede bol postup voči nej v extrémnom nesúlade so zákonom. Na tieto okolnosti sťažovateľka poukazovala po celý čas, a preto nie je pravdivý záver najvyššieho súdu, podľa ktorého na tieto skutočnosti nepoukazovala skôr. Zo zápisnice o prvom výsluchu sťažovateľky vyplýva, že sa dobrovoľne 25. októbra 2009 o 15.20 h dostavila na výsluch do Žiliny. Sťažovateľka ponecháva na úvahu ústavného súdu, či je normálne, že sa ako mentálne retardovaná rozhodne ísť na políciu do Žiliny, a nie do Liptovského Mikuláša pri problémoch s orientáciou dokonca aj v známom prostredí. Sťažovateľka sa v skutočnosti už pred „oficiálnym“ zadržaním 25. októbra 2009 o 17.30 h nachádzala v moci orgánov činných v trestnom konaní, a preto existujú dôvodné pochybnosti o tom, odkedy a kde sa nachádzala v tom čase a čo sa vlastne na policajnej stanici celých 24 hodín do oficiálneho zadržania dialo.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 1 To 30/2011­830 z 3. mája 2011 vyplýva, že ním bol zrušený výrok rozsudku okresného súdu sp. zn. 34 T 104/2010 z 11. januára 2011 o zaradení sťažovateľky do ústavu na výkon trestu odňatia slobody a bol nahradený novým spresneným výrokom. V ostatnom zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý. Podľa názoru krajského súdu skutkové zistenia okresného súdu sú správne a úplné, zodpovedajú výsledkom dokazovania, pričom v konaní sa postupovalo podľa Trestného poriadku. Sťažovateľka založila odvolanie na opakovaných dôvodoch obhajoby použitej v konaní pred okresným súdom. Okresný súd mal dostatok presvedčivých dôkazov, na ktorých založil výrok o vine. Je nesporné, že sťažovateľka sa opakovane v prípravnom konaní priznala k žalovanému skutku. Jej výsluchy sa vykonali zákonným spôsobom a ako procesne účinné dôkazy boli súdom použité. Výsluch obvineného je prednostne prostriedkom jeho obhajoby. Sťažovateľka bola pred výsluchmi riadne poučená o tom, že má právo vypovedať alebo odoprieť výpoveď. Slobodne sa rozhodla vypovedať a potom jej výpovede, v ktorých sa priznala k spáchaniu skutku, sú usvedčujúcim dôkazom a môžu byť použité voči nej. Treba zároveň zvýrazniť, že ústavné právo na obhajobu pri výsluchu sťažovateľky bolo v plnom rozsahu zachované.

Jeho výpoveď bola okresným súdom procesne správnym postupom prečítaná na hlavnom pojednávaní, keďže medzičasom zomrel, a to potom, čo s prokurátorom uzavrel dohodu o vine a treste vzťahujúcu sa ku skutku, ktorého sa dopustil spoločne so sťažovateľkou.

súdom. Sťažovateľka predkladá prostredníctvom obhajcu vlastné hodnotenie dôkazov, ktoré je čisto subjektívne a izolované od ďalších dôkazov (stopy zaistené na mieste činu, oblečenie, výpisy hovorov, meranie vzdialenosti). Hodnoteniu týchto dôkazov chýba ich hodnotenie v súvislosti s ďalšími dôkazmi, ktorými sú primárne výpovede samotnej sťažovateľky a spoluobvineného. Podstatné ale je, že ani jeden z dôkazov, ktoré sťažovateľka hodnotí, nespochybňuje jej vinu. Stanovenie času úmrtia poškodenej a času fyzického útoku páchateľov vyplýva z objektívnych záverov znalcov. Vymedzenie času, v ktorom sa stal skutok, pri porovnaní výsledkov meraní vzdialenosti obhajcom vôbec neodôvodňuje záver, že sťažovateľka sa nemohla v kritickom čase nachádzať na mieste činu. Absencia daktyloskopických a biologických stôp na odeve, ktorý vydala sťažovateľka, rovnako absolútne nevylučuje jej prítomnosť na mieste činu. Zo žiadnych skutočností nevyplýva, že sa sťažovateľka dotýkala takých častí bytu, ktoré boli miestom činu a jeho zariadenia, a to spôsobom, ktorým by zanechala daktyloskopické stopy.

Vo vzťahu k odvolacej námietke o bezdôvodnom nevyhovení návrhu na výsluch svedka krajský súd zistil, že okresný súd 27. decembra 2010 tento dôkaz odmietol vykonať. Dôvod tohto postupu zo zápisnice o hlavnom pojednávaní nevyplýva. V prípade, že súd odmietne vykonať navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou uviesť v odôvodnení rozhodnutia, prečo navrhovaný dôkaz nevykonal. Napriek tomu z odôvodnenia rozsudku okresného súdu to nie

vine a treste je však takého charakteru, že neúčasť obhajcu spolupáchateľa nie je zásadným porušením práva na obhajobu a na kontradiktórny proces. Sťažovateľka a jej obhajca mali možnosť oboznámiť sa s obsahom dohody, ako aj s rozsudkom, ktorým bola dohoda schválená, a to z vyšetrovacieho a súdneho spisu.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Sťažovateľka vytýka najvyššiemu súdu uvádzanie skutočností, ktoré sú v nesúlade so spisovým materiálom, keď na jednej strane najvyšší súd pripúšťa, že zadržanie sťažovateľky o deň skôr, než je to deklarované v spise, pri znemožnení obhajobných práv by bolo možné považovať za porušenie práva na obhajobu a za dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, no zároveň na druhej strane konštatuje, že takýto stav nenastal. V skutočnosti podľa sťažovateľky zo spisu vyplývajú také konkrétne okolnosti (sťažovateľkou podrobne uvedené), z ktorých možno vyvodiť, že sťažovateľka bola zadržaná už o deň skôr.

Ústavný súd poukazuje na to, že podľa názoru najvyššieho súdu námietky sťažovateľky skutkovej povahy nie sú uplatniteľné vzhľadom na výslovné znenie ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, podľa ktorého dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia, pričom správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Najvyšší súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že zákonná úprava a rozhodovacia prax v Českej republike, ktorou sa sťažovateľka evidentne inšpirovala, je odlišná od slovenskej, pretože neobsahuje výslovný zákaz skúmať správnosť a úplnosť zisteného skutku.

Možno konštatovať, že najvyšší súd dostatočným spôsobom vysvetlil, prečo pri obsahovo podobnej (nie však totožnej) právnej úprave nepovažoval za možné akceptovať českú rozhodovaciu prax.

V súvislosti s námietkami sťažovateľky vo vzťahu k rozsudku krajského súdu č. k. 1 To 30/2011­830 z 3. mája 2011 treba uviesť toto:

Rozhodujúcou námietkou sťažovateľky bolo, že okresný súd a krajský súd jej odsúdenie založili iba na jej priznaniach, ku ktorým došlo v prípravnom konaní, teda bez existencie akýchkoľvek ďalších dôkazov preukazujúcich jej vinu. Pritom existovali dôkazy svedčiace o jej nevine, a to najmä svedecké výpovede potvrdzujúce, že bola v rozhodnom čase na mieste vzdialenom od miesta činu najmenej 5 km. Ďalej treba podľa názoru sťažovateľky prihliadnuť na jej mentálnu retardovanosť a fyzickú hendikepovanosť, ktoré sú zrejmé a neprehliadnuteľné už na prvý pohľad. Znamená to zároveň, že jej výsluchy sa nemali uskutočniť bez prítomnosti psychológa alebo psychiatra. V prospech jej neviny svedčili aj výsledky znaleckého dokazovania, keďže sa nenašla žiadna trasologická stopa, žiadna DNA, žiaden odtlačok prstov, žiadna krv na jej odeve, žiadne sliny na pohári od piva a pod., ktoré by sťažovateľka nepochybne musela zanechať.

Uvedené usvedčujúce dôkazy umožňujú vo svojom súhrne dospieť k záveru, že hodnotenie dôkazov vykonané všeobecnými súdmi nemožno považovať za arbitrárne či za zjavne neodôvodnené. Za daného stavu treba akceptovať argumenty, na základe ktorých všeobecné súdy neuverili výpovediam svedkov preukazujúcim sťažovateľke alibi. Rovnako sa nejavia ako svojvoľné ani úvahy vysvetľujúce, prečo nenájdenie stôp u sťažovateľky, resp. stôp pochádzajúcich od nej nemožno považovať za okolnosť výrazne spochybňujúcu jej vinu. Rozhodne neobstojí úvaha sťažovateľky, ktorá v tejto súvislosti vytýka všeobecným súdom akceptovanie záverov odlišných od odborného znaleckého skúmania (napr. krvácanie tela poškodenej nemuselo nevyhnutne zanechať biologické stopy na oblečení sťažovateľky). Všeobecné súdy nijako nespochybňujú, že u poškodenej došlo ku krvácaniu, pretože spochybňujú to, že by sa táto krv nevyhnutne musela dostať na oblečenie sťažovateľky.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2015