II. ÚS 75/2016

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. decembra 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 19 ods. 1 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 73/2007 a jeho rozsudkom z 8. decembra

2010, postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 57/2011 a jeho rozsudkom z 28. júna 2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 53/2015 a jeho uznesením z 30. septembra 2015. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 14. decembra 2015.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom okresného súdu č. k. 2 T 73/2007-1164 z 8. decembra 2010 bola sťažovateľka v postavení starostky obce uznaná vinnou z dvojnásobného trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. b) Trestného zákona, za čo jej bol uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 10 mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu v trvaní 18 mesiacov.

Išlo najprv o to, že ako starostka v apríli 2001 bez predchádzajúceho schválenia obecným zastupiteľstvom vydala mzdovej účtovníčke (zamestnankyni obecného úradu ) ústny pokyn na pozastavenie vyplácania odmien niektorým poslancom za obdobie od 1. januára 2001 do odvolania, udelenie ktorých schválilo obecné zastupiteľstvo uznesením z 2. februára 1999 vo výške 700 Sk, 500 Sk a 200 Sk mesačne podľa zastávaných funkcií. Konala tak napriek tomu, že takúto právomoc nemala.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti poukazuje na tieto okolnosti: a) Dotknutí poslanci obecného zastupiteľstva nemali vymáhateľný nárok na odmeny, pretože tieto obec môže poskytnúť a obecné zastupiteľstvo môže o poskytnutí odmeny rozhodnúť. Nárok na odmenu teda nevyplýva zo zákona, ale ani zo štatútu obce. Obec môže a nemusí odmeny udeliť. Z uznesenia, na ktoré rozsudok poukazuje, vyplýva iba možná výška odmeny, nie však aj spôsob a podmienky vzniku nároku na odmenu. Toto uznesenie teda neustanovuje bezpodmienečné vyplácanie odmien, pretože iba ustanovuje výšku odmien pre prípad, ak by boli vyplácané. Neboli pritom vôbec stanovené kritériá na vyplácanie odmien, ale ani termíny na ich vyplatenie. Uvedené potvrdil aj krajský súd v občianskom súdnom konaní vo veci sp. zn. 17 Co 145/2007 v rozsudku z 9. októbra 2007, podľa ktorého „V konaní však bolo nepochybne preukázané, že navrhovatelia poslanecký mandát nevykonávali, nezúčastňovali sa zasadnutia obecného zastupiteľstva a nepracovali v komisiách, a preto im nemá patriť odmena.“. b) Pre rozhodujúci rok 2001 poslanci neschválili výšku odmien, lebo vôbec neschválili samotný rozpočet obce na rok 2001, pričom položka odmien bola súčasťou rozpočtu. Obec sa teda dostala do rozpočtového provizória, počas ktorého sa môžu čerpať len povinné platby a uhrádzať len povinné záväzky, medzi ktoré odmena nepatrí. Po riadnom schválení rozpočtu obce (čo však bolo až v roku 2003) boli poslancom odmeny bezodkladne vyplatené. c) Sťažovateľka je toho názoru, že v rámci úkonov, ktoré sa jej kládli za vinu, v postavení starostky nerealizovala zverenú právomoc. Zdrojom právomoci môže byť len ústava alebo zákon, právomoc nemožno priznať predpisom nižšej právnej sily. Preto poukaz na štatút obce ako interný predpis nie je dôvodný. V pracovnoprávnych veciach nemá starosta postavenie verejného činiteľa. d) Ďalej je podstatné, že ústny pokyn, ktorým sťažovateľka pozastavila vyplácanie odmien, nie je vynútiteľný donucovacou mocou štátu. Takýto ústny pokyn neobsahuje v sebe prvok moci a rozhodovania.

Krajský súd nesprávnym vyhodnotením zistených skutočností dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu konania sťažovateľky. Uviedol, že sťažovateľka pozastavila výkon uznesenia obecného zastupiteľstva, ale keďže uznesenie nebolo následne zrušené, musela mať vedomosť o tom, že uznesenie platí. Napriek tomu dala pokyn na nevyplácanie odmien. Tento záver nie je preukázaný vykonaným dokazovaním, z ktorého vyplýva, že sťažovateľka dala ústny pokyn na nevyplatenie odmeny, neurobila však žiaden úkon, ktorým by uplatnila svoje zákonné právo pozastaviť výkon nejakého uznesenia obecného zastupiteľstva. Preto ani nemohla konať v rozpore so zákonom priznaným oprávnením. Keďže sťažovateľka nemala oprávnenie rozhodovať o odmenách poslancov, nemohlo dôjsť ani k prekročeniu jej právomocí v tejto časti. Krajský súd sám uvádza, že orgánom príslušným udeliť odmeny je obecné zastupiteľstvo. Ústny pokyn sťažovateľky nevyplatiť odmeny nie je rozhodnutím, nemá žiadne právne účinky a je v podstate len správno- organizačným aktom. Sťažovateľka preto svojím konaním nenaplnila znaky skutkovej podstaty žalovaného trestného činu.

Všeobecné súdy sa nevysporiadali s námietkami sťažovateľky, pretože iba jednoducho konštatovali, že tieto námietky neobstoja, a to bez toho, aby sa podrobnejšie preskúmal ich podklad. Ide o formalistický prístup, ktorý je nedostatočný a nezodpovedá judikatúre a literatúre, na ktorú sťažovateľka odkazuje.

Napokon podľa sťažovateľky bol porušený aj princíp, podľa ktorého vina musí byť preukázaná bez akýchkoľvek pochybností. Ani v tomto smere nie je odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov dostatočné.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 53/2015 z 30. septembra 2015 vyplýva, že ním bolo podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietnuté dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 To 57/2011 z 28. júna 2015. Podľa názoru najvyššieho súdu sťažovateľka bola v čase spáchania skutku starostkou obce a ako orgán samosprávy sa podieľala na plnení úloh obce a štátu.

Z výpovedí sťažovateľky, jej dovolania a doplnenia dovolania jednoznačne vyplýva, že tak konala z dôvodu nespokojnosti s činnosťou niektorých poslancov obecného zastupiteľstva. Aj keď dodatočne po podaní žaloby boli odmeny za obdobie od 1. januára 2001 do 19. júla 2002 vyplatené z výdavkovej položky dohody o pracovnej činnosti, sťažovateľka i naďalej trvala na tom, že dotknutí poslanci na ne nemali nárok. V doplnení dovolania poukázala sťažovateľka na činnosť poškodených poslancov, ktorá mala zdržiavať rozvoj obce, a teda byť v jej neprospech. Aj z uvedeného vyplýva, že poslanci neboli úplne nečinní, vyvíjali určité aktivity, ktoré však neboli v súlade s názorom sťažovateľky.

Pritom na naplnenie skutkovej podstaty trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. b) Trestného zákona nebolo nutné, aby škoda skutočne vznikla. Stačilo, že sťažovateľka konala s takýmto úmyslom. Sťažovateľka v dovolaní namietla, že nevydala rozhodnutie.

Sťažovateľka svojím konaním prekročila právomoc danú zákonom o obecnom zriadení a štatútom obce, pričom konala aj v rozpore s uznesením obecného zastupiteľstva z 2. februára 1999. Obecné zastupiteľstvo týmto uznesením stanovilo výšku odmien. Sťažovateľka nemala oprávnenie rozhodovať o kritériách na vyplácanie odmien a podľa svojho uváženia posudzovať, kto vykonával činnosť v prospech obce. Podľa § 38 štatútu obce bolo odmeňovanie v kompetencii obecného zastupiteľstva. Sťažovateľka ako starostka obce mohla iba pozastaviť výkon celého uznesenia. Svojvoľným hodnotením, a teda nerešpektovaním uznesenia prekročila svoju právomoc. V doplnení dovolania sťažovateľka namietala aj nezákonné vyhodnotenie dôkazov, ktoré však bližšie nešpecifikovala. Keďže dovolací súd nie je oprávnený na preskúmavanie dôkazov, touto otázkou sa nezaoberal.

Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označenému právu sťažovateľky mal krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň v tejto časti vylúčená právomoc ústavného súdu.

Rovnako proti rozsudku krajského súdu bolo prípustné dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označenému právu sťažovateľky mal najvyšší súd v rámci dovolacieho konania. I tým je v označenej časti vylúčená právomoc ústavného súdu.

Treba tiež poznamenať, že sťažovateľka využila tak právo podať proti rozsudku okresného súdu odvolanie, ako aj právo podať proti rozsudku krajského súdu dovolanie.

Tú časť sťažnosti, ktorá pre porušenie čl. 19 ods. 1 a čl. 46 ústavy smeruje proti postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 53/2015 a jeho uzneseniu z 30. septembra 2015, treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

V súvislosti s týmito námietkami sťažovateľky treba z pohľadu ústavného súdu predovšetkým konštatovať, že tieto neboli sťažovateľkou uplatňované v konaní vedenom všeobecnými súdmi. Z tohto aspektu sa námietky javia ako neprípustné v zmysle § 53 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde, pretože sťažovateľka síce použila účinné opravné prostriedky vyplývajúce jej zo zákona (odvolanie, resp. dovolanie), avšak z materiálneho hľadiska nazerané uvedené námietky v nich neuplatnila, pričom neuviedla a nepreukázala žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré tieto námietky pred všeobecnými súdmi neuplatnila.

Napriek dosiaľ uvedenému sa tieto dve námietky javia z pohľadu ústavného súdu skôr ako zjavne neopodstatnené. Všetko totiž nasvedčuje tomu, že ide iba o dodatočnú úvahu sťažovateľky, ktorá v konaní pred všeobecnými súdmi, ale už aj predtým v čase spáchania skutku celkom zrejme považovala uznesenie obecného zastupiteľstva z 2. februára 1999 za prameň nároku na odmenu. Inak by totiž nemala žiaden dôvod dať mzdovej účtovníčke príkaz, aby tieto odmeny, ktoré sa zrejme dovtedy vyplácali, až do odvolania prestali vyplácať.

Podľa názoru ústavného súdu treba argumentáciu najvyššieho súdu považovať za dostatočnú a presvedčivú. Najvyšší súd zaujal k námietkam sťažovateľky stanoviská, ktoré sa nejavia ako ústavne nekonformné, teda nie sú arbitrárne, ale ani zjavne neodôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľka má odlišný právny názor, nezakladá sama osebe porušenie označených práv.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.