II. ÚS 752/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 752/2015-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. novembra 2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť , t. č. Ústav na výkon väzby a Ústav na výkon trestu odňatia slobody , zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Januškom, Advokátska kancelária, Trhová 4, Trnava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 0 Tp 110/2015 z 31. marca 2015 a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 Tpo 22/2015 z 8. apríla 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

Z obsahu sťažnosti vyplýva: „Naposledy sa rozhodovalo o dôvodoch trvania mojej väzby uznesením Okresného súdu Bratislava I, spisová značka 0Tp/110/2015, zo dňa 31.03.2015, ktorým sudca pre prípravné konanie podľa § 76 ods. 3 Trestného poriadku predĺžil trvanie väzby o 3 (tri) mesiace, do 19.07.2015, s tým že ma ponecháva vo väzbe z dôvodov § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, zároveň súd rozhodol, že sa moja väzba nenahrádza dohľadom probačného a mediačného úradníka, zároveň zamietol moju žiadosť o prepustenie z väzby a taktiež zamietol i moju žiadosť o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka. Krajský súd v Bratislave, uznesením spisová značka 1Tpo/22/2015, zo dňa 08.04.2015, moju sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu zamietol. Porušenie mojich vyššie uvedených práv odôvodňujem tým, že tak prvostupňový, ako aj druhostupňový súd sa v uvedených rozhodnutiach o dôvodnosti mojej väzby, dôsledne nezaoberali dôvodnosťou môjho obvinenia aj podľa kvalifikovanej skutkovej podstaty trestného činu podľa § 7 ods. 1 k § 219 ods. 1, ods. 2 písm. f) Trestného zákona, t. j. spáchania skutku v úmysle získať majetkový prospech alebo v úmysle zakryť alebo uľahčiť iný trestný čin alebo z inej obzvlášť zavrhnutiahodnej pohnútky. Bolo pritom povinnosťou oboch súdov dôsledne sa zaoberať otázkou vznesenia obvinenia a preskúmať, či vedeniu trestného stíhania nebránia zákonné prekážky. Poukazujem na to, že skutok ktorý sa mi kladie za vinu sa mal stať dňa 29.07.1999. Obvinenie mi bolo vznesené dňa 17.02.2014, za trestný čin vraždy v štádiu prípravy podľa § 7 ods. 1 k § 219 ods. 1, ods. 2 písm. f) Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov, účinnom v čase spáchania skutku, spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona. Vzhľadom na vznesené obvinenie z uvedeného trestného činu podľa kvalifikovanej skutkovej podstaty podľa § 219 ods. 2 písm. f) Trestného zákona, sa v zmysle § 67 ods. 1 písm. a) Trestného zákona na predmetné trestné konanie proti mojej osobe vzťahuje premlčacia doba dvadsať rokov. Na obvinenie z trestného činu podľa základnej skutkovej podstaty podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona vzťahuje premlčacia doba desiatich rokov podľa § 67 ods. 1 písm. b) Trestného zákona. V zmysle § 67 ods. 3 Trestného zákona nebolo plynutie premlčacej doby prerušené. ... Posúdením možného premlčania trestného stíhania so zreteľom na skutočnosť, že od času spáchania skutku, pre ktorý sa v predmetnej veci vedie trestné stíhanie, po moment vydania uznesenia o vznesení obvinenia voči mojej osobe, uplynula doba viac ako 14 rokov, sa však krajský súd v namietanom uznesení, ani v spojení s uznesením okresného súdu, nijako nevysporiadal.“

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú splnené podmienky konania pred ním o tej časti sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala voči napadnutému uzneseniu okresného súdu, a dospel k záveru, že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia jeho základných práv týmto rozhodnutím súdu, pretože preskúmavanie jeho postupu je zverené krajskému súdu ako odvolaciemu súdu. Krajský súd vo veci o podanej sťažnosti sťažovateľa rozhodol uznesením sp. zn. 1 Tpo 22/2015 z 8. apríla 2015.

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sústredil na posúdenie otázky, či možno považovať uznesenie krajského súdu za ústavne udržateľné a akceptovateľné z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľ proti nemu uplatnil. V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné poukázať na to, že v súlade so svojou konštantnou judikatúrou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, IV. ÚS 16/09).

V podanej sťažnosti sťažovateľ vytýka krajskému súdu nedostatočné zaoberanie sa dôvodnosťou väzby, ako aj tým, že sa nezaoberal posúdením prípadného premlčania trestného činu obsiahnutého v základnej skutkovej podstate.

. . Správne sudca pre prípravné konanie dospel k záveru, že návrh podaný prokurátorom je dôvodný, po primárnom zistení splnenia všetkých lehôt predpísaných Trestným poriadkom, ako aj doterajšiu zákonnosť a opodstatnenosť väzby s poukazom, že predĺžiť lehotu trvania väzby možno vtedy, ak nebolo možné pre obtiažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov trestné stíhanie skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania a že obtiažnosť veci pritom spočíva v zložitosti, komplikovanosti, a tým aj časovej náročnosti náležitého zistenia skutkového stavu, potrebného v zmysle§ 2 ods. 10 Tr. por.

činnosti iných osôb na trestnú činnosť hlavného páchateľa pri niektorých formách trestnej súčinnosti). Predĺženie lehoty väzby o ďalšie tri mesiace u všetkých štyroch obvinených nepresahuje najvyššiu možnú lehotu trvania väzby pre osoby obvinené z obzvlášť závažného zločinu v zmysle § 76 ods. 7 písm. c/ Trestného poriadku, t.j. 25 mesiacov a zodpovedá aj reálnej potrebe ďalšieho vyšetrovania, ktoré je v záverečnej fáze.

Napokon predmetný spis v súčasnom štádiu konania obsahuje 45 zväzkov o počte takmer 10 000 strán. Ako vyplýva z doterajšieho dokazovania vo veci a potreby vykonania ďalších úkonov, tieto si vyžadujú primeraný časový úsek, ktorý aj podľa názoru senátu krajského súdu je opodstatnene vymedzený predĺžením lehoty väzby do 19 .07.2015. Sudca pre prípravné konanie sa zákonným spôsobom vysporiadal v čom sú naďalej naplnené materiálne dôvody väzby u obvinených tak, ako to podrobne rozviedol

. . Väzobné dôvody obvinených a podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. sú naďalej dané tak, ako ich ustálil aj prvostupňový súd a dôvody jeho rozhodnutia, s ktorými sa stotožňuje aj senát sťažnostného súdu, pričom poukazuje v podrobnostiach aj na ostatné uznesenie Okresného súdu Bratislava I sp. z. 0Tp/ 403/2014 zo dňa 08.09.2014 v spojení s uznesením tunajšieho súdu z 18.09.2014, sp.zn. 2Tpo/71/2014, bez potreby opakovania rovnakých úvah a záverov. Sťažnostný súd sa plne stotožňuje aj s dôvodmi, pre ktoré neprijal ponúknutú náhradu väzby u obv. dôveryhodnou osobou, ktoré si osvojuje bez potreby opakovania rovnakých právnych záverov a úvah a prečo zamietol žiadosť tohto obvineného o prepustenie z väzby na slobodu.

Pre úplnosť poukazuje ústavný súd aj na návrhy a závery prokurátora, s ktorými sa krajský súd stotožnil a ktoré sú obsiahnuté v odôvodnení namietaného uznesenia: „Prokurátor 03. 03. 2015 podal návrh na predĺženie lehoty väzby u obvinených..., a... o ďalšie 4 mesiace, t.j. do 19. 08. 2015 s odôvodnením, že materiálne dôvody väzby u všetkých obvinených trvajú aj naďalej, že nedošlo k žiadnym podstatným zmenám v prospech obvinených, ktoré by znamenali, že by dôvodnosť trestného stíhania proti nim bola úplne vyvrátená, alebo že by dôvody väzby obvinených sa buď zmenili, alebo pominuli. Pokiaľ ide o skutok v bode 1./ poukázal najmä na výpoveď spolupracujúcej osoby, svedka , ktorý vo svojej výpovedi označil páchateľov pripravovaného trestného činu vraždy poškodeného , popísal osoby, ktoré zosnovali, na plánovali a pripravili vraždu, zabezpečili zbrane, strelivo, motocykel, motorové vozidlá, nepriestrelnú vestu, parochne, mobilné telefóny so SIM kartami na dorozumievanie páchateľov pri skutku a iné prostriedky a nástroje na spáchanie skutku, označil ostatných páchateľov, ktorí mali priamo vykonať skutok a ktorí sa podieľali na spáchaní trestného činu vraždy v štádiu prípravy, podrobne popísal prípravu páchateľov na spáchanie skutku, ich vzájomnú koordinovanosť a deľbu úloh od samotného spolčenia páchateľov za účelom zavraždenia pošk..., pričom jeho výpoveď je v zhode s doposiaľ vykonanými a zabezpečenými dôkazmi nachádzajúcimi sa vo vyšetrovacom spise a bola overovaná aj operatívnymi previerkami. Výpoveď tohto svedka je podľa prokurátora doplnená výpoveďou svedka , ktoré sú v logickej zhode so skutočnosťami uvádzanými svedkom a sú potvrdené aj príslušným trestným spisom, nálezom zbraní, parochní a nepriestrelných viest na mieste dopravnej nehody, teda v zhode s výpoveďami uvedených svedkov. Poukázal aj na výpoveď svedka , ktorá dopĺňa výpovede uvedených svedkov k objednávateľom skutku, čo potvrdzujú aj svedkovia , , .“

Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu s uznesením okresného súdu a v nadväznosti na citovanú judikatúru považoval ústavný súd za potrebné v ďalšom poukázať aj na podstatnú časť odôvodnenia uznesenia okresného súdu. Okresný súd v označenom uznesení v časti relevantnej pre toto konanie najmä uviedol: „K dôvodom väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku uviedol, že obvinený bol v minulosti stíhaný OR PZ Zvolen pod ČVS: OÚV-145/DT-1997 za násilný trestný čin podľa § 235 ods. 1, § 221 ods. 1 písm. a), § 238 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona a pod ČVS: OÚV-315/10-ZV-2000 za násilný trestný čin podľa § 221 ods. 1, § 235 ods. 1, § 238 ods. 1 Trestného zákona, ktorých sa mal dopustiť rovnako so spoločníkom . Menovaný bol v súčasnosti stíhaný vyšetrovateľom Národnej kriminálnej agentúry Prezídia Policajného zboru, Národnej protizločineckej jednotky expozitúry Stred pod ČVS: PPZ- 948/NKA-PZ-ST-2013 za násilný trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. b), písm. c) Trestného zákona č . 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov, účinného v čase spáchania skutku, ktorého sa mal dopustiť so spoločníkmi obv. a obv. . V uvedenej trestnej veci prokurátorka Generálnej prokuratúry SR, oddelenia dozoru v trestných veciach dňa 21.11.2014 pod sp. zn. XIV Gv 49/13/1000-41 podala obžalobu na obv. a spol. na Okresný súd Žilina.

Pri posudzovaní prípadných negatívnych ústavnoprávnych dôsledkov tak v danom prípade ide o posúdenie, či rozhodnutia všeobecných súdov nevykazujú známky svojvôle, o čom by bolo možné v zásade uvažovať v tom prípade, ak by rozhodnutia všeobecných súdov neobsahovali dostatok dôvodov na ich vydanie, resp. ak by sa všeobecné súdy dostatočne presvedčivým spôsobom nevysporiadali s relevantnou argumentáciou sťažovateľa.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením krajského súdu a obsahom sťažovateľom označených článkov ústavy a dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

V nadväznosti na citované ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie krajského súdu nie je podľa názoru ústavného súdu prejavom interpretačnej alebo aplikačnej svojvôle, a úvahy krajského súdu sa preto z pohľadu ústavného súdu nejavia ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

V odôvodnení sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 2. apríla 2015 sťažovateľ namietal uplynutie premlčacej doby vo vzťahu k základnej skutkovej podstate trestného činu vraždy v štádiu prípravy podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku. Ústavný súd sa námietkami obsiahnutými v predmetnom odôvodnení sťažnosti nezaoberal vzhľadom na to, že sťažovateľ nepreukázal, že odôvodnenie sťažnosti okresnému súdu, resp. krajskému súdu doručil. Krajský súd v namietanom uznesení uviedol: „Ku dňu rozhodovania sťažnostného súdu ani jeden zo sťažovateľov bližšie svoju sťažnosť už neodôvodnil.“

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. novembra 2015