II. ÚS 753/2014

2. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á zaplatiť trovy právneho zastúpenia v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet ustanovenej právnej zástupkyne Mgr. Marcely Grancovej, Advokátska kancelária, Kováčska 28, Košice, vedený vo do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

3. Slovenská republika – Ústavný súd Slovenskej republiky n e m á nárok na úhradu trov právneho zastúpenia uhradených právnej zástupkyni Mgr. Marcele Grancovej v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov).

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. októbra 2014 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Nt 13/2011. Sťažovateľ zároveň požiadal ústavný súd o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom vo veci jeho sťažnosti.

Po posúdení predpokladov na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom mu ústavný súd uznesením zo 6. novembra 2014 ustanovil za právnu zástupkyňu na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom advokátku Mgr. Marcelu Grancovú, Kováčska 28, Košice.

Sťažovateľ v podanej sťažnosti ďalej uviedol: „Dňa 24. 10. 2013 som písomnou formou žiadal o oboznámenie v akom štádiu táto moja žiadosť je, avšak nik mi na ňu neodpovedal . Z tohto dôvodu som požiadal moju družku, aby sa osobne informovala na danom súde, kde jej však okrem toho, že vec je pridelená sudcovi Mgr. Pavlovi Dekánkovi nič bližšie nevedeli povedať. Na to podala sťažnosť predsedníčke Okresného súdu Bratislava I pre nekonanie vo veci, avšak do dnešných dní jej neprišla žiadna odpoveď. V tomto roku bola viackrát na Okresnom súde Bratislava I, kde jej asi pri štvrtej návšteve povedali, že vec bola danému sudcovi odobraná a prerozdelená sudcovi JUDr. Rolandovi Keménymu, o čom som bol informovaný aj ja v júli tohto roku výzvou, či trvám na svojej žiadosti s tým, že ak áno, mám súdu oznámiť aj to, či žiadam o obhajcu ustanoveného súdom, na čo som im obratom odpovedal, avšak do dnešného dňa sa v danej veci nič nekoná, teda už viac ako 3 roky od podania mojej žiadosti na tamojší súd...“

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Z judikatúry ESĽP možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré treba bezpochyby považovať aj obnovu konania (IV. ÚS 382/09, m. m. I. ÚS 5/02 A. B. v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 3. 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru), pretože rozhodnutia o povolení obnovy konania alebo zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávneho charakteru alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti adresátom práv podľa tohto ustanovenia dohovoru. Článok 6 ods. 1 dohovoru totiž neobsahuje právo na revíziu súdneho konania [pozri aj Svák, J. Ochrana ľudských práv z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina: Poradca podnikateľa 2003, s. 370 – 371, ktorý v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie vo veci Callaghon c. Spojené kráľovstvo z 9. 5. 1985, Décisions et raports, č. 60 (IV. ÚS 403/09)].

Povinnosťou súdov vyplývajúcou zo základného práva účastníkov súdneho konania na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy je zabezpečiť odstránenie stavu právnej neistoty osoby domáhajúcej sa rozhodnutia štátneho orgánu v primeranej dobe (obdobne napr. III. ÚS 111/04, III. ÚS 347/04, III. ÚS 11/05, III. ÚS 81/05).

V trestnom konaní je účelom už označeného základného práva nepochybne odstrániť stav právnej neistoty obžalovaného zo spáchania trestného činu, a to právoplatným rozhodnutím o vine bez zbytočných prieťahov.

Pri obnove konania podľa zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) môže byť toto právo porušené v zásade len v štádiu po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia o povolení obnovy konania (IV. ÚS 287/2010, IV. ÚS 117/2011).

Dôvod, pre ktorý nemožno v trestnom stíhaní pokračovať, by odpadol len za predpokladu nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o povolení obnovy konania, keď by okresný súd bez ďalšieho návrhu vec znovu prerokoval. V tomto štádiu by už preto išlo o rozhodovanie o hmotnom práve a odstránenie stavu právnej neistoty v primeranej lehote právoplatným rozhodnutím, a prichádzala by teda do úvahy aj aplikovateľnosť čl. 48 ods. 2 ústavy v časti týkajúcej sa základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (m. m. III. ÚS 191/02, I. ÚS 24/03, IV. ÚS 185/04, III. ÚS 18/05, I. ÚS 63/05). V okolnostiach daného prípadu sa tak však do podania sťažnosti ústavnému súdu nestalo. Zároveň ústavný súd dožiadaním okresného súdu zistil, že na verejnom zasadnutí konanom 26. novembra 2014 zobral návrh na obnovu konania späť, pričom okresný súd následne vyhlásil uznesenie, v zmysle ktorého vzal späťvzatie návrhu na obnovu konania na vedomie.

Uznesenie

okresného súdu, ktorým bol uvedený právny úkon sťažovateľa vzatý na vedomie, má účinky zastavenia napadnutého konania.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti a v súlade s doterajšou judikatúrou ústavný súd odmietol sťažnosť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd uvádza, že v konaní pred ústavným súdom platí podľa § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde zásada, že účastník konania uhrádza trovy konania zo svojho.

Na základe ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktorý zakotvuje výnimku z tejto zásady, však ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov právneho zastúpenia, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom, pretože právna zástupkyňa sťažovateľa bola ustanovená ústavným súdom na základe uznesenia č. k. II. ÚS 753/2014­12 zo 6. novembra 2014.