II. ÚS 758/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 758/2015-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. novembra 2015 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti , zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, vedené pod sp. zn. Rvp 2975/2015, sp. zn. Rvp 3032/2015 a sp. zn. Rvp 3034/2015, ktorými namieta porušenie základných práv podľa čl. 44 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia uznesením sp. zn. 7 Sžo 10/2014 z 29. januára 2015 a rozsudkami sp. zn. 3 Sžo 20/2014 z 2. decembra 2014, sp. zn. 9 Sžp 3/2013 z 26. novembra 2014, sp. zn. 9 Sžp 4/2013 z 26. novembra 2014, sp. zn. 3 Sžo 34/2014 z 2. decembra 2014, sp. zn. 3 Sžo 89/2014 z 2. decembra 2014, sp. zn. 3 Sžo 80/2014 z 2. decembra 2014 a sp. zn. 3 Sžo 83/2014 z 2. decembra 2014 Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti vedené pod sp. zn. Rvp 2975/2015, sp. zn. Rvp 3032/2015 a sp. zn. Rvp 3034/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 2975/2015.

2. Sťažnosti odmieta ako zjavne neopodstatnené.

Rozhodnutím ministerstva č. 6112/2012-2.2 z 18. júla 2012 vydaným v tomto konaní bola žiadateľom povolená výnimka spočívajúca v odstrele jedincov medveďa hnedého vo vybraných poľovných revíroch, pričom ministerstvo v ňom zároveň vymedzilo podmienku, že odstrel možno realizovať od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia do v ňom ustanoveného termínu. Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu ministerstva č. 6112/2012-2.2 z 18. júla 2012 rozklad, o ktorom minister ministerstva (ďalej len „minister“) rozhodol rozhodnutím č. 7420/2012-1.10 z 28. septembra 2012 tak, že rozklad zamietol a označené rozhodnutie ministerstva potvrdil. Následne sťažovateľ podal 4. decembra 2012 Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) žalobu, ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutí ministerstva a ministra. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 6 S 2316/2012 z 8. novembra 2013 žalobu zamietol (ďalej len „rozsudok z 8. novembra 2013“). Rozsudok krajského súdu z 8. novembra 2013 najvyšší súd uznesením sp. zn. 7 Sžo 10/2014 z 29. januára 2015 zrušil, konanie zastavil a žiadnemu z účastníkov konania náhradu trov nepriznal (sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 2975/2015).

Rozhodnutím ministerstva č. 4093/2012-2.2 z 12. apríla 2012 bola žiadateľom povolená výnimka spočívajúca v odstrele jedincov medveďa hnedého vo vybranej lokalite, pričom odstrel bolo možné realizovať len do ustanoveného termínu. Rozklad podaný sťažovateľom proti citovanému rozhodnutiu ministerstva minister rozhodnutím č. 6011/2012-1.10 z 10. júla 2012 zamietol a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil. Žalobu sťažovateľa zo 17. septembra 2012, ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutí ministerstva a ministra, krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 S 307/2012 z 27. februára 2013 zamietol. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 9 Sžp 4/2013 z 26. novembra 2014 rozhodnutie krajského súdu zmenil tak, že konanie zastavil a žiadnemu z účastníkov konania nepriznal náhradu trov konania (sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 3034/2015).

Rozhodnutím ministerstva č. 7187/2012-2.2 z 19. septembra 2012 bola žiadateľom povolená výnimka spočívajúca v odstrele jedincov medveďa hnedého vo vybranej lokalite, pričom odstrel bolo možné realizovať len do ustanoveného termínu. Sťažovateľom podaný rozklad minister rozhodnutím č. 8117/2012-1.10 z 8. novembra 2012 zamietol a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil. Žalobu sťažovateľa z 15. januára 2013, ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutí ministerstva a ministra, krajský súd rozsudkom sp. zn. 1 S 17/2013 zo 6. marca 2014 zamietol. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Sžo 34/2014 z 2. decembra 2014 rozhodnutie krajského súdu zmenil tak, že konanie zastavil a žiadnemu z účastníkov konania nepriznal náhradu trov konania (sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 3034/2015).

Rozhodnutím ministerstva č. 3636/2013-2.2 zo 16. apríla 2013 bola žiadateľom povolená výnimka spočívajúca v odstrele jedincov medveďa hnedého vo vybranej lokalite, pričom odstrel bolo možné realizovať len do ustanoveného termínu. Sťažovateľom podaný rozklad minister rozhodnutím č. 5995/2013-1.10 z 19. júna 2013 zamietol a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil. Žalobu sťažovateľa z 27. augusta 2013, ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutí ministerstva a ministra, krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 S 207/2013 z 8. júla 2014 zamietol. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Sžo 83/2014 z 2. decembra 2014 rozhodnutie krajského súdu zmenil tak, že konanie zastavil a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania (sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 3034/2015).

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ v ďalších častiach sťažností argumentuje právnym názorom vysloveným najvyšším súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžp 6/2013, podľa ktorého „... je nepochybné, že účinky prvostupňového rozhodnutia počas konaní nenastali..., a preto pre druhostupňový správny orgán konajúci o rozklade bolo právne irelevantné, čo stanovil nižší orgán (lebo jeho závermi nie je na dispozitívny pokyn účastníka viazaný), ale naopak mal preveriť, ako tieto podmienky a závery stanovil, t. j. v zmysle § 61 ods. 3 a § 59 ods. 1 Správneho poriadku v plnom rozsahu aplikovať zásadu dvojinštančnosti správneho konania a o podanej žiadosti finálne rozhodnúť, tzv. potvrdiť napadnuté rozhodnutie alebo žiadosti procesne nevyhovieť. V danom prípade potom nešlo o vyhodnotenie otázky, či by týmto rozhodnutím žalobca dosiahol priaznivejšieho postavenia... ale iba o naplnenie kompetenčnej povinnosti konajúceho orgánu... rozhodnúť o rozklade účastníka. Tak však žalovaný konal, a preto naplnil v zmysle hore uvedených záverov zrušovací dôvod uvedený v § 250j ods. 2 písm. a) O. s. p.“.

V petitoch svojich sťažností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po ich prijatí na ďalšie konanie vo veci samej nálezom rozhodol takto: «Právo sťažovateľa - domáhať sa zákonným postupom svojho práva pred súdom Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR, - na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 Ústavy SR, - domáhať sa na súde preskúmania zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy ukracujúceho ho na jeho právach zakotveného v čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky - napadnúť v správnom a súdnom konaní úkony a opomenutia orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia, podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia, - na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžo/10/2014 zo dňa 29. 1. 2015 („rozsudkom... sp. zn. 3 Sžo/20/2014 zo dňa 2. 12. 2014“, „rozsudkom... sp. zn. 9 Sžp/3/2013 zo dňa 26. 11. 2014“, „rozsudkom... sp. zn. 9 Sžp/4/2013 zo dňa 26. 11. 2014“, „rozsudkom... sp. zn. 3 Sžo/34/2014 zo dňa 2. 12. 2014“, „rozsudkom... sp. zn. 3 Sžo/89/2014 zo dňa 2. 12. 2014“, „rozsudkom... sp zn. 3 Sžo/80/2014 zo dňa 2. 12. 2014“ a „rozsudkom... sp. zn. 3 Sžo/83/2014 zo dňa 2. 12. 2014“) a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené. Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 7 Sžo/10/2014 zo dňa 29. 1. 2015 („rozsudok... sp. zn. 3 Sžo/20/2014 zo dňa 2. 12. 2014“, „rozsudok... sp. zn. 9 Sžp/3/2013 zo dňa 26. 11. 2014“, „rozsudok... sp. zn. 9 Sžp/4/2013 zo dňa 26. 11. 2014“, „rozsudok... sp. zn. 3 Sžo/34/2014 zo dňa 2. 12. 2014“, „rozsudok... sp. zn. 3 Sžo/89/2014 zo dňa 2. 12. 2014“, „rozsudok... sp zn. 3 Sžo/80/2014 zo dňa 2. 12. 2014“ a „rozsudok... sp. zn. 3 Sžo/83/2014 zo dňa 2. 12. 2014“) a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie. Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.»

Podľa § 112 ods. 1 OSP môže ústavný súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na spoločné konanie veci, ktoré u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľ namieta na porovnateľnom skutkovom a právnom základe porušenie základných práv zaručených čl. 44 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva zaručeného čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu. V sťažnostiach sťažovateľ zhodne argumentuje, že mu najvyšší súd odňal možnosť konať pred súdom tým, že sám zastavil konania o jeho žalobách podaných podľa druhej hlavy piatej časti Občianskehio súdneho poriadku. Sťažovateľ nesúhlasí s aplikáciou označeného stanoviska správneho kolégia najvyššieho súdu na jeho prípady a v postoji najvyššieho súdu vidí odstránenie reálnosti právnej ochrany, ktorú mu vnútroštátne právne predpisy (i medzinárodné zmluvy) ako subjektu tzv. tretieho sektora vo sfére ochrany a tvorby životného prostredia poskytujú. Súčasne sťažovateľ vo všetkých sťažnostiach navrhuje, aby ústavný súd vyslovil porušenie ním označených práv zaručených ústavou, dohovorom a Aarhuským dohovorom a zrušil napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu.

Ústavný súd so zreteľom na právnu a skutkovú súvislosť sťažností rozhodol o ich spojení na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 44 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru

Podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru navyše bez toho, aby boli dotknuté procesy skúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá Strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v jej národnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie konaní a opomenutí právnických a fyzických osôb a verejných inštitúcií, ktoré sú v rozpore s jej národným právom v oblasti životného prostredia.

Ako vyplýva z petitov sťažností, sťažovateľ sa nimi domáha, aby ústavný súd vyslovil porušenie v sťažnostiach označených základných práv garantovaných ústavou a práv garantovaných kvalifikovanými medzinárodnými zmluvami, ku ktorým malo dôjsť napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu. Sťažovateľ argumentuje, že prostredníctvom napadnutých rozhodnutí bol de iure pozbavený možnosti meritórneho prerokovania a rozhodnutia o dôvodoch, ktoré podľa neho spôsobovali nezákonnosť správnymi žalobami napadnutých rozhodnutí správnych orgánov a aj ujmu na jeho právach a právom chránených záujmoch. Sťažovateľ tvrdí, že k ním namietaným zásahom do jeho práv došlo z dôvodu, že najvyšší súd nepostupoval pri výklade a aplikácii práva v súlade s požiadavkami Aarhuského dohovoru.

Po preskúmaní sťažnosťami napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd v nich po materiálnej stránke zjavne vychádzal zo stabilného interpretačného prístupu k aplikácii ustanovení piatej časti Občianskeho súdneho poriadku regulujúcich podstatu správneho súdnictva a jeho účelové zameranie v právnom štáte. Tento prístup najvyššieho súdu je predznačený jeho ustálenou judikatúrou, ktorá je premietnutá napr. do rozhodnutia č. k. 4 Sž 98-102/02 zo 17. decembra 2002, v ktorom sa uvádza: „rozhodnutie sa nezrušuje iba preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka. Ustanovenie § 250i ods. 3 OSP jasne zakladá prekážku, účelom ktorej je zabrániť zrušovaniu rozhodnutí správnych orgánov zo strany správnych súdov, ktoré sú po hmotnoprávnej stránke nezvratné, t. j. ich zmenu nemožno dosiahnuť opakovaním procesu pre vady správneho konania. Neznamená to však, že správne orgány nemusia rešpektovať základné zásady správneho konania, medzi ktoré nepochybne patrí zásada súčinnosti správneho orgánu a účastníkov konania, avšak pokiaľ porušenie tejto zásady nemá, tak ako v danom prípade, vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, smerovalo by zrušenie napadnutého rozhodnutia k čisto formalistickému zopakovaniu správneho konania.“

Účastník konania (sťažovateľ) si sám musí uvedomovať potrebu reálneho dopadu súdneho rozhodnutia nielen na procesné práva a povinnosti účastníka správneho konania, ale aj na jeho reálnu možnosť privodiť vecne iné, či pre účastníka konania výhodnejšie postavenie.

Ústavný súd poukazuje aj na stanovisko správneho kolégia najvyššieho súdu č. Snj 72/2013 z 24. júna 2014, v ktorom najvyšší súd argumentuje aj s poukazom na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 341/2007 z 1. júla 2008, v ktorom sa okrem iného uvádza, že „v aplikačnej činnosti štátnych orgánov treba zohľadniť účel zákona“, pričom „nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahrňujúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona.“. Z citovaného právneho názoru ústavného súdu potom najvyšší súd v stanovisku správneho kolégia vyvodil, že „ak žalobca nepreukázal ukrátenie na svojich subjektívnych právach, ktoré mu malo vzniknúť rozhodnutím o zastavení konania, je namieste, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí žaloby potvrdil ako vecne správny“.

Podľa § 82 ods. 9 písm. a) ZOPK orgán ochrany prírody konanie podľa tohto zákona zastaví, ak dôvod na konanie odpadol.

Podľa názoru ústavného súdu je odkaz najvyššieho súdu na § 244 ods. 3 OSP a na § 247 ods. 1 OSP v konkrétnych okolnostiach sťažovateľových vecí správny. Správne súdnictvo je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta výkonu verejnej správy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom poskytovania tejto ochrany zákonnosť verejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými slovami, správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Preto nemožno vyhovieť takému návrhu na začatie konania v správnom súdnictve, ktorého prejednanie síce vedie k zisteniu formálneho rozporu činnosti verejnej správy so zákonom, no zároveň v ňom nebude preukázaný žiaden zásah do individuálnej sféry navrhovateľa. Účelom správneho súdnictva nie je náprava nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby alebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná.

V posudzovaných prípadoch s ohľadom na právny stav určený citovanými ustanoveniami ZOPK v spojení s relevantnými skutkovými okolnosťami (pred rozhodnutím krajského súdu o sťažovateľových žalobách už uplynuli obdobia, na ktoré boli preskúmavanými administratívnymi rozhodnutiami priznané sťažovateľom kritizované oprávnenia) je zreteľné, že prípadné meritórne prejednanie sťažovateľových žalôb nemôže za žiadnych okolností viesť k poskytnutiu účinnej ochrany jeho subjektívnym právam.

Vo vzťahu k sťažovateľovým námietkam, ktorými poukazuje na iné rozhodnutia najvyššieho súdu v jeho porovnateľných veciach, ústavný súd odkazuje na už uvedené zjednocovacie stanovisko správneho kolégia najvyššieho súdu č. Snj 72/2013 z 24. júna 2014, ktorým bola využitá zjednocovacia právomoc priznaná kolégiám najvyššieho súdu podľa § 21 ods. 3 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Zákonnou podmienkou využitia uvedenej právomoci kolégia najvyššieho súdu je zistenie, že došlo k rozdielom vo výklade právnych noriem v právoplatných rozhodnutiach senátov toho istého kolégia. Zjednocovacia právomoc kolégií najvyššieho súdu smeruje k napĺňaniu právnej istoty ako imanentného znaku právneho štátu (napr. PL. ÚS 36/95), ktorého súčasťou je požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05).

Aj z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Beian v. Rumunsko zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.

Podľa stanoviska správneho kolégia najvyššieho súdu č. Snj 72/2013 z 24. júna 2014 «ak došlo k uplynutiu lehoty na odstrel chráneného živočícha až v priebehu konania o rozklade, potom správny orgán musí zastaviť konanie celé. Ak však dôjde len k zastaveniu konania o rozklade, aj potom s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu č. R 103/2011, formálne zopakovanie administratívneho konania nepredstavuje pre účastníka vo vzťahu k skutkovej stránke veci reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho prospech a za takýchto okolností platí, že nie každé porušenie procesného predpisu má za následok porušenie práv účastníka konania. Platí to najmä vtedy, ak sa účastníkovi inak vyhovie vo veci samej, kedy duplicitne reparovať čiastkové pochybenia nie je potrebné. Zákon o ochrane prírody dáva do právomoci orgánu o ochrane prírody zastaviť konanie, ak dôvod na konanie odpadol a súčasne zakotvuje, že rozhodnutie vydané podľa tohto zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktoré bolo vydané. Za takýchto okolností „odpadnutím dôvodu na konanie“ treba rozumieť v prípade časovo limitovaného rozhodnutia aj stratu „platnosti rozhodnutia“ ako právny dôvod, ktorý má za následok odpadnutie predmetu konania v dôsledku uplynutia času, na ktoré bolo vydané. Neplatnosť výnimky nemožno spájať len so skutočnosťou, že predmet konania zanikol napr. uhynutím zvieraťa (medveďa hnedého). Ak podľa § 82 ods. 9 písm. a) v spojení s § 89 ods. 3 písm. b) zákona o ochrane prírody došlo k zastaveniu správneho konania z dôvodu, že uplynutím času, ktorým bolo uplynutie lehoty na odstrel chráneného živočícha – medveďa hnedého, odpadol dôvod na konanie o povolení výnimky, je takýto postup a rozhodnutie v súlade so zákonom. Ak rozhodnutie orgánu ochrany prírody o povolení na usmrtenie chráneného živočícha – medveďa hnedého podľa § 89 ods. 3 zákona o ochrane prírody stratilo platnosť uplynutím času, na ktoré bolo vydané, odpadol dôvod na ďalšie konanie o povolenie takejto výnimky. Rozhodnutie orgánu ochrany prírody podľa § 82 ods. 9 písm. a) zákona o ochrane prírody správneho orgánu potom nemá predmet konania, lebo takýmto predmetom konania nie je zviera, na odstrel ktorého bola potrebná výnimka, ale predmetom správneho konania je právna podmienka, ktorou je samotná výnimka. Ak takáto výnimka neexistuje, lebo jej platnosť zanikla, potom súčasne odpadol aj predmet správneho konania a súd prvého stupňa musí zamietnuť žalobu proti takémuto rozhodnutiu zastavení konania o neplatnej výnimke zamietnuť.».

Podstata základného práva na súdnu ochranu i základného práva zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy v sťažovateľových veciach vyžadovala, aby súdy v správnom súdnictve zabezpečili nápravu eventuálneho nezákonného ukrátenia sťažovateľa na jeho právach, či právom chránených záujmoch. Ako však už bolo uvedené, konkrétne okolnosti posudzovaných vecí neumožňovali správnym súdom takto vymedzený účel naplniť, pretože v čase ich rozhodovania už prípadné zásahy do sťažovateľových práv nepôsobili. Uplynula totiž doba, počas ktorej bolo možné využiť administratívnymi rozhodnutiami zakotvené práva, priznanie a následný výkon ktorých sa sťažovateľ svojimi správnymi žalobami snažil odvrátiť. Napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu nevykazujú znaky svojvôle a sú dostatočne odôvodnené, a preto ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04), pričom v tejto situácii nemá ani dôvod zasahovať do právnych názorov najvyššieho súdu vyslovených v napadnutých rozhodnutiach.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľove námietky, na ktorých založil svoje tvrdenie o porušení základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, sú nedôvodné, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažností podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnených.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 ústavy ústavný súd predznamenáva, že ide o základné právo hmotnoprávnej povahy, ktorého sa možno domáhať len medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie ústavy vykonávajú (čl. 51 ods. 1 ústavy).

Na veci sťažovateľa je podľa názoru ústavného súdu v plnom rozsahu aplikovateľná ustálená judikatúra, v ktorej sa zdôrazňuje, že všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Keďže ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením práv procesného charakteru dospel k záveru, že k ich porušeniu nemohlo dôjsť, tak z toho možno v súlade s ustálenou judikatúrou dospieť k záveru, že napadnutými rozhodnutiami nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva podľa čl. 44 ods. 1 ústavy.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.