II. ÚS 759/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 759/2015-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. novembra 2015 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť , , t. č. , vo veci namietaného porušenia jeho základných práv a slobôd podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 8 ods. 2 a 5 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 136/2014 a jeho rozsudkom z 21. apríla 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti zistil, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 Tk 5/2014 z 3. novembra 2014 uznaný za vinného z obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1 a 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona, z prečinu krádeže podľa § 212 ods. 1 Trestného zákona v jednočinnom súbehu so zločinom nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1 a 2 Trestného zákona a prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona, za čo mu bol uložený podľa § 145 ods. 2, § 37 písm. h) a m), § 38 ods. 2, 4 a 8, § 41 ods. 1 a 2 a § 46 Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 23 rokov nepodmienečne a trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v trvaní 2 roky. Sťažovateľovi bolo taktiež uložené ochranné opatrenie podľa § 76 ods. 1 Trestného zákona za podmienok uvedených v § 77 ods. 1 Trestného zákona  ochranný dohľad v trvaní 3 rokov a protitoxikomanické liečenie ambulantnou formou a podľa § 83 ods. 1 písm. e) Trestného zákona ochranné opatrenie  zhabanie veci. Okresný súd rozhodol tiež o nároku poškodených (ktorým čiastočne vyhovel a čiastočne odkázal na občianske súdne konanie). Proti označenému rozsudku okresného súd podal sťažovateľ (ako aj poškodený ) odvolanie, o ktorom rozhodoval krajský súd.

Krajský napadnutým rozsudkom sp. zn. 5 To 136/2014 z 21. apríla 2015 odvolanie sťažovateľa zamietol, pričom zároveň odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku o ochrannom opatrení, ktorým bolo sťažovateľovi uložené zhabanie veci  guľobrokovej kozlice československej výroby model 581-04 MOD 3, kalibru 12/7 x 65 mm R, v. č. 18193, a vo výroku o náhrade škody, ktorým bol poškodený , s nárokom na náhradu škody odkázaný na občianske súdne konanie, zrušil a sám vo veci rozhodol tak, že sťažovateľovi uložil povinnosť nahradiť poškodenému z titulu nemajetkovej ujmy škodu vo výške 30 000 €.

totiž možno čítať len za podmienok, ktoré stavuje § 258 a § 263 Tr. por. Nemohol teda okresný súd prihliadnuť na jeho výpoveď ako podozrivého - zadržaného. Ani z jedného zákonného dôkazu, ktorý bol vykonaný v priebehu hlavného pojednávania, vôbec nebolo preukázané, že by predmetnú guľobrokovú kozlicu čo i len

Z výsluchu znalkyne vyplynulo, že povýstrelové splodiny z guľovej hlavne sa držia na tele, alebo zvrškoch dlhšie, ako povýstrelové splodiny z brokového náboja. Je teda vylúčené, aby na jeho tele neboli zistené aj povýstrelové splodiny z guľovej nábojnice, ktoré mali pochádzať z druhého

V minulosti sa na mieste činu totiž bežne zdržiaval. Zvýraznil, že na jeho tele, resp. na odeve, neboli nájdené žiadne biologické stopy, ktoré by patrili poškodenej a ktoré by aspoň naznačovali jeho prípadnú prítomnosť na mieste činu.

zo znaleckého posudku, ktorý vypracovali , pretože znalec sám priznal, že vychádzali z výpovedí osôb bez toho, aby hodnotili ich relevanciu. Nebol voči rodnom agresívny a nebol zistený žiadny motív, prečo by sa mal dopustiť skutku uvedeného v bode I rozsudku. Pokiaľ ide o skutok v bode 2, tak zbraň bola zaistená v osobnom motorovom vozidle, ktoré nevlastní a zo žiadneho dôkazu nevyplýva, že by predmetné motorové vozidlo v inkriminovaný čas šoféroval. Že boli nájdené u neho kľúče od uvedeného motorového vozidla, svedčí len o predpoklade a nie o preukázanom fakte, že mohol prísť do kontaktu

V prípade, že na takýto postup nebudú splnené podmienky alternatívne navrhol, aby vec bola vrátená súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie.»

Je nepochybné, že úmrtie blízkej osoby predstavuje závažný zásah do práva na súkromie dotknutej fyzickej osoby. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, je vždy existencia závažnej ujmy, za ktorú treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie, alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Výšku náhrady určí súd, s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. V ďalšom odvolateľ poukázal, že po skutku umýval miestnosť, v ktorej bol skutok spáchaný, pretože nikto z dediny to nechcel urobiť. Bol ten, ktorý zbieral časti tela svojej vlastnej matky zo zeme a zo steny. Nesúhlasí preto so závermi psychológov o disharmónii v ich rodine, pretože prišiel o svoju matku, ktorá ho priviedla na svet a s otcom robili všetko, čo bolo v ich silách, aby sa stal, rovnako ako aj brat (obžalovaný) slušným človekom. S matkou mal veľmi dobrý vzťah, ľúbil ju. Tvorili plne fungujúcu rodinu s dobre vyvinutými sociálnymi a citovými väzbami, bez akýchkoľvek patologických čŕt. To, že sa brat nevedel zmestiť do kože, na vzťah jeho a rodičov nemalo žiadny vplyv. Tragická smrť jeho mamy, ktorú zavinil obžalovaný, zásadným spôsobom zasiahla do jeho života a nenávratne pretrhla doterajšie silné citové väzby, v dôsledku čoho stratil možnosť realizovať a ďalej rozvíjať rodinný život so svojou mamou, a jeho dieťa (keď sa narodí), nikdy neuvidí svoju starú mamu. Vie, že obžalovaný nemá ani deravý groš, ale chce, aby aj toto (okrem trestu) bolo morálnym odsúdením jeho konania. Isto na tomto nechce zarobiť a vie, že reálne zrejme neuvidí žiadne peniaze. Vzhľadom na uvedené navrhol krajskému súdu, aby výrok o náhrade škody týkajúci sa jeho osoby zrušil a priznal mu náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa vlastnej úvahy. Na verejnom zasadnutí splnomocnenec poškodeného upresnil výšku nemajetkovej ujmy na sumu 30.000,- €.“

. . Prvostupňový súd starostlivo zvážil všetky okolnosti prípadu, vecne správne reagoval na obhajobné tvrdenia obžalovaného, tieto preveril vykonaným dokazovaním a následne sa so všetkými dôkazmi vyrovnal logickým spôsobom, nevzbudzujúcim podľa zistenia odvolacieho súdu žiadne pochybnosti o správnosti skutkových zistení, vrátane tých, ktoré boli nevyhnutné pre záver o existencii zavinenia obžalovaného na spáchaní žalovaných trestných činov. Ani krajský súd nezistil žiadne dôvody, pre ktoré by mal výpovediam svedkov, obžalovaného v procesnom postavení podozrivého a ďalším dôkazom neveriť. V odôvodnení svojho rozhodnutia v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por. podrobne a jasne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval zistené skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny obžalovaného.

. . . Ani krajský súd nemal pochybnosti o tom, že keď okresný súd na hlavnom pojednávaní prečítal výpoveď obžalovaného v procesnom postavení podozrivého zo 07. 12. 2013, postupoval v súlade s ustanovením § 119 ods. 2 Tr. por., podľa ktorého za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa Trestného poriadku, alebo podľa osobitného zákona. 2 obsahu zápisnice z tohto procesného úkonu totiž nevyplynulo, že tento dôkaz bol získaný nezákonným spôsobom, t. j. donútením alebo hrozbou takého donútenia.

Keďže obžalovaný potom v postavení obvineného v prípravnom konaní i na hlavnom pojednávaní nevypovedal, jeho postoj k trestnej činnosti vyplynul len z jeho vyjadrení k jednotlivým vykonaným dôkazom, listu, ktorý adresoval otcovi a bratovi a nakoniec aj z jeho čiastočného priznania, ktoré učinil v postavení podozrivého. I napriek uvedenému však bola jeho vina vo všetkých troch žalovaných skutkoch dostatočne preukázaná.

Pokiaľ obžalovaný argumentoval tým, že neboli na jeho tele zistené povýstrelové splodiny aj z guľového náboja - častice s chemickým zložením olovo, bárium, vápnik a kremík, tak ide o tvrdenie, ktoré je v rozpore s objektívnou skutočnosťou, pretože takéto častice v počte 3, boli zistené na mikine obžalovaného, a teda objektívne došlo ku kontaminácii jeho tela aj s týmito povýstrelovými splodinami. Ide teda o pozitívny nález, napriek tomu, že znalkyňa konštatovala s poukazom na zaužívanú prax, že ide o negatívny výsledok. Keď boli potom na jeho krku, tvári, rukách a rukávoch zistené aj povýstrelové splodiny obsahujúce olovo, bárium a antimón, ani krajský súd nemal žiadne pochybnosti, že páchateľom - strelcom bol obžalovaný. Krajský súd nezistil žiadne dôvody, pre ktoré by mal neveriť zhodným výpovediam svedkov , , , a , ktorí ozrejmili konanie, vyjadrenia a správanie sa obžalovaného po čine. Neboli preukázané žiadne konkrétne skutočnosti o ich nevieryhodnosti. Vyjadrenia obžalovaného v tom smere, že „svedkovia klamú, nehovoria pravdu, resp. vymýšľajú si“, ich totiž bez ďalšieho nemôžu spochybniť. .

situáciu. Nechcem zatiaľ opisovať veci, ktoré sú v riešení. Tento list je prosba o odpustenie za vzniknuté problémy. Chcem len, aby ste vedeli, že mama bola pre mňa všetkým a to, čo sa stalo, ma zložilo, i keď to tak nevypadalo. Nechcem, aby ste si mysleli, že ste mi ľahostajný a že mi nezáleží na rodine, čo mi zostala. I keď neviem, aká bude vaša reakcia, viem ešte je skoro oslovovať a prosiť vás o odpustenie, no ja tiež trpím a keby ste vedeli ako. Neviem presne čo sa stalo, preto to nechcem zatiaľ opisovať a vysvetľovať.

Otec, krstný a brácho, prosím vás, odpustite ak môžete. Opatrujte sa a dávajte si na seba pozor. S pozdravom .“ Pokiaľ ide o skutkový stav v bodoch 2, 3 napadnutého rozsudku, tento okresný súd tiež správne zistil, a to na základe úplného dokazovania, prebratím všetkých dôkazov dokumentovaných v prípravnom konaní a vykonaných na hlavnom pojednávaní.

. . Aj krajský súd konštatuje, že všetky skutky obžalovaný spáchal v priamom úmysle podľa § 15 písm. a) Tr. zák., pretože bolo jednoznačne preukázané, že chcel poškodenú usmrtiť a porušiť a ohroziť ďalší záujem chránený Trestným zákonom. Obžalovaný je za toto zistené konanie trestne zodpovedný, pretože ani v čase jeho spáchania netrpel duševnou chorobou, t. j. psychózou alebo choromyseľnosťou. .

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Napriek uvedenému ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj odsudzujúci rozsudok okresného súdu sp. zn. 1 Tk 5/2014 z 3. novembra 2014. Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku sa ústavný súd sústredil na posúdenie, ako sa krajský súd vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľa. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína svoj ustálený právny názor, v zmysle ktorého pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, ale nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04, IV. ÚS 266/08). Z uvedeného právneho názoru vyplýva, že porušenie svojich základných práv mohol sťažovateľ namietať v konaní pred ústavným súdom v zásade len z dôvodov, ktoré uviedol vo svojom odvolaní proti prvostupňovému odsudzujúcemu rozsudku.

Z citovanej časti napadnutého rozsudku vyplýva, že sťažovateľ v odvolaní namietal predovšetkým zákonnosť vykonaného dôkazu (čítanie jeho výpovede na hlavnom pojednávaní z prípravného konania, kde vypovedal v postavení podozrivého). Ďalej sťažovateľ namietal, že z vykonaného dokazovania nebolo možné vyvodiť záver o tom, že by vražednú zbraň – guľobrokovú kozlicu bol vôbec držal v rukách a následne ju dal do auta, pričom poukazoval na druh povýstrelových splodín, ktoré boli detektované na jeho tele. Poukazoval tiež na výpoveď znalca MUDr. , ako aj na neexistenciu biologických stôp na jeho tele, ktoré by patrili nebohej poškodenej. Napokon sťažovateľ v rámci svojich odvolacích námietok spochybňoval hodnovernosť výpovedí svedkov a , ktorí sú dlhodobými užívateľmi drog, ako aj na nesprávnosť záverov znaleckého posudku hodnotiaceho jeho duševný stav. Vo vzťahu k skutku v bode 2 sťažovateľ v odvolaní namietal, že zbraň bola nájdená vo vozidle, ktoré mu nepatrí, a zo žiadneho z dôkazov nevyplýva, aby toto vozidlo v inkriminovanom čase šoféroval, ani to, že zbraň (rovnako aj iné veci nájdené vo vozidle) dal do predmetného vozidla sťažovateľ. Vo vzťahu k skutku v bode 3 sťažovateľ prvostupňovému rozsudku vyčítal, že neexistuje ani jeden svedok, ktorý by ho videl nasadať do predmetného vozidla a ktorý by ho videl toto vozidlo šoférovať, resp. z neho vystupovať.

Ústavný súd sa z napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa v ňom zaoberal všetkými odvolacími námietkami sťažovateľa a zaujal k nim ústavne akceptovateľné závery. Krajský súd predovšetkým jasne vysvetlil, prečo považoval prečítanie výpovede sťažovateľa z prípravného konania za zákonné, pričom zdôraznil, že výpoveď bola prečítaná v zmysle ustanovení Trestného poriadku ako listinný dôkaz. Celá výpoveď sťažovateľa bola zachytená na obrazovom a zvukovom zázname. Navyše, z odôvodnenia napadnutého rozsudku zjavne vyplýva, že krajský súd (a pred ním okresný súd) výpoveď sťažovateľa z prípravného konania považoval len za jeden z celkovej množiny usvedčujúcich dôkazov.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd konštatuje, že medzi jeho obsahom a obsahom základných práv, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti aj z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí, ako aj z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.