II. ÚS 76/2015

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. decembra 2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) a (ďalej len „sťažovateľ“, spolu len „sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia čl. 20 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 Co 564/2014­115 z 23. septembra 2013. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 8. decembra 2014.

Zo sťažnosti vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom Námestovo (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 5 C 11/2013 sa žalobca domáha proti sťažovateľom ako žalovaným určenia, že rodinný dom s pozemkami v obci patrí do bezpodielového spoluvlastníctva žalobcu a sťažovateľky. V rámci konania požiadal žalobca o nariadenie predbežného opatrenia, ktorým by sa sťažovateľovi zakázalo nakladať s nehnuteľnosťami tvoriacimi predmet konania vo veci samej. Návrh odôvodnil tým, že 12. mája 2014 mu bolo doručené uznesenie okresného súdu č. k. 1 P 58/2014­11 z 28. apríla 2014, ktorým bol ustanovený opatrovník pre mal. deti , a na ich zastupovanie pri uzatvorení darovacej zmluvy medzi sťažovateľom ako darcom a maloletými deťmi ako obdarovanými, ktorej predmetom sú sporné nehnuteľnosti.

Uznesením okresného súdu č. k. 5 C 11/2013­95 zo 4. júna 2014 bol požadovaný zákaz nakladať s nehnuteľnosťami sťažovateľovi uložený. Podľa názoru okresného súdu žalobca a sťažovateľka rodinný dom, ktorý má byť predmetom daru, za trvania manželstva prestavovali, resp. pristavovali k nemu, pričom v konaní vo veci samej bude potrebné posúdiť, či počas trvania manželstva vytvorili spoločnou prácou novú stavbu.

II.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 8 Co 564/2014­115 z 23. septembra 2014 vyplýva, že ním bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 5 C 11/2013­95 zo 4. júna 2014. Podľa názoru krajského súdu nebolo dosiaľ dôkazmi ustálené, či rodinný dom tvoriaci predmet žaloby patrí do bezpodielového spoluvlastníctva žalobcu a sťažovateľky. Podanie žaloby bolo v podstate reakciou na to, že sťažovateľka ako úradne vedená výlučná vlastníčka sporných nehnuteľností previedla tieto darovacou zmluvou z 9. augusta 2013 na sťažovateľa (jej otca). V konaní nebolo sporné, že sťažovateľ mieni sporné nehnuteľnosti previesť na iné osoby. Preto bolo potrebné dospieť k záveru, že bola preukázaná vecná súvislosť medzi požadovaným predbežným opatrením a právnym vzťahom, ktorý je predmetom konania vo veci samej. Žalobca potrebu navrhovanej úpravy osvedčil, lebo mu hrozí dôvodná obava z ujmy, ak by došlo bez jeho súhlasu k prevodu sporných nehnuteľností. Za situácie, keď sa s nehnuteľnosťou (o ktorej žalobca tvrdí, že mu spoluvlastnícky patrí) má ďalej nakladať, treba považovať potrebu dočasnej úpravy pomerov za osvedčenú. Nariadeným predbežným opatrením sa zachová právny pokoj k nehnuteľnosti, a to až do doby vyriešenia sporu.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Podľa názoru ústavného súdu žalobca dostatočným spôsobom osvedčil uplatnený nárok, keďže k prestavbe, resp. prístavbe k spornému domu tvoriacemu výlučné vlastníctvo sťažovateľky (získané darom počas trvania manželstva) došlo počas trvania manželstva a rozhodujúcou otázkou je zrejme právne posúdenie, či vykonanými investíciami vznikla nová vec (nová stavba) alebo došlo len k zveľadeniu stavby už existujúcej. Od posúdenia tejto otázky závisí výsledok sporu. Pokiaľ za tohto stavu uložil okresný súd sťažovateľovi s nehnuteľnosťou nenakladať (keďže sťažovateľ nepopiera úmysel nehnuteľnosť previesť na iné osoby), boli splnené všetky podmienky na nariadenie predbežného opatrenia.