II. ÚS 763/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 763/2015-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. novembra 2015 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť , , t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody, , ktorou namieta porušenie práva na rešpektovanie korešpondencie podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby Ilava vo veci vedenej pod sp. zn. 593051-1/2014-DT a jeho rozhodnutím z 19. mája 2014 a práva na rešpektovanie korešpondencie podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s právom na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. IV/2 Gn 47/15/1000 a jej prípisom z 28. septembra 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

Odôvodnenie:

Sťažovateľ (t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, pozn.) bol rozhodnutím ústavu na výkon trestu sp. zn. 593051-1/2014-DT z 9. mája 2014 (ďalej len „rozhodnutie z 9. mája 2014“) uznaný za vinného zo spáchania disciplinárneho previnenia na tom skutkovom základe, že 14. apríla 2014 pri predvádzaní na počítačovú miestnosť bola vykonaná preventívna prehliadka a počas prehliadky bol u neho nájdený 1 ks CD nosiča v otvorenej obálke, čím porušil povinnosť odovzdať do úschovy ústavu na výkon trestu vec, ktorej držanie s prihliadnutím na jej cenu, množstvo alebo spôsob používania je zakázané alebo v rozpore s účelom trestu, ako aj zákaz prechovávať akékoľvek predmety, ktorými by mohol mariť účel výkonu trestu podľa § 39 písm. d) a § 40 písm. i) zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o výkone trestu“), za čo mu bol uložený disciplinárny trest podľa § 52 ods. 3 písm. a) citovaného zákona  pokarhanie.

Odvolanie sťažovateľa proti rozhodnutiu ústavu na výkon trestu z 9. mája 2014 ústav na výkon trestu napadnutým rozhodnutím zamietol, pričom v jeho odôvodnení okrem iného uviedol: „Odvolací orgán nesúhlasí s tvrdeniami odvolateľa, pretože neodovzdal do úschovy vec, ktorá je zakázaná, resp. prechovával technické zariadenie umožňujúce komunikáciu alebo záznam informácií. Odsúdený nemal povolený od riaditeľa ústavu uvedený CD nosič, v prípade ak by oň požiadal štandardnou cestou mohol by mu byť uvedený CD nosič povolený – tak ako viackrát v minulosti. Odsúdený svojim konaním vedome porušil zákon, pretože bol riadne príslušníkom vyzvaný, aby odovzdal do úschovy predmetný CD nosič a teda jedná sa o zavinené nesplnenie povinnosti, resp. zákazov v zmysle zákona.“

V nadväznosti na vydanie napadnutého rozhodnutia ústavu na výkon trestu sťažovateľ podal podnet, ktorým v súlade s § 18 ods. 2 písm. c) zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) žiadal Krajskú prokuratúru v Trenčíne (ďalej len „krajská prokuratúra“) o zrušenie rozhodnutia ústavu na výkon trestu z 9. mája 2014 a napadnutého rozhodnutia ústavu na výkon trestu.

Krajská prokuratúra prípisom č. k. 3 Kn 114/15/3300-9 zo 16. apríla 2015 sťažovateľovi oznámila, že postup príslušníkov ústavu na výkon trestu bol zákonný, a z toho dôvodu jeho podnet na zrušenie „rozhodnutia o uložení disciplinárneho trestu“ ako nedôvodný odložila. Podaním z 26. júla 2015 adresovaným generálnej prokuratúre sa sťažovateľ domáhal preskúmania vybavenia svojho predchádzajúceho podnetu argumentujúc, že jemu uložený disciplinárny trest je nezákonný. Generálna prokuratúra vyhodnotila podanie sťažovateľa ako opakovaný podnet a napadnutým prípisom ho ako nedôvodný odložila.

Vo vzťahu k napadnutému prípisu generálnej prokuratúry sťažovateľ namieta: „Prokurátori vo svojich listoch argumentujú iba ustanovením § 23 ods. 1 zákona o výkone trestu, z ktorého dedukujú, že keďže sa v ňom CD/DVD nespomína, tak sa jedná o zakázanú vec, ktorú ak chcem mať, tak musím žiadať riaditeľa o povolenie. Ako aj to, že v ústavnom poriadku sa tiež nenachádza medzi vecami, ktoré môže mať väzeň v počítačovej miestnosti pri sebe. Tieto argumenty taktiež neobstoja vzhľadom na to, čo som už uviedol, ako aj to, že keď mi oslovený štátny orgán ako napr. Ústavný súd SR na základe mojej žiadosti poskytne informácie na CD/DVD nosiči, tak deklaruje moje nespochybniteľné právo na poskytnuté informácie, s ktorými mám reálne resp. účinné právo disponovať a teda sa s nimi oboznámiť napr. na počítači, ktorý vo väznici na tento účel je a nejaký riaditeľ väznice nemá žiadne privilegované právo, aby rozhodoval a teda de facto vykonával nejakú pomyslenú revíziu správnosti môjho uplatneného práva, keď musím jeho žiadať, že či si ich vôbec môžem prezrieť na počítači. Mám za to, že som uplatňoval svoje právo na informácie v spojení s právom na súkromie a preto mi nemohla byť spôsobená ujma napr. tým, že ma disciplinárne potrestali. Došlo preto k porušeniu môjho práva na súkromie zo strany väznice a k porušeniu tohto istého práva v spojení s právom na účinný opravný prostriedok zo strany prokuratúr. Na základe namietaných zásahov, je nepochybné, že zásah štátu svojimi orgánmi moci a to väznicou a prokuratúrami do môjho práva na súkromie korešpondencie medzi mnou a štátnymi orgánmi a obhajcom, bol a je nezákonný a nebol nevyhnutný v demokratickej spoločnosti, teda nebola splnená ani len prvá podmienka a už vôbec nie ta druhá, ktorá je prísnejšia, lebo je absurdné, aby štát kontroloval svojim orgánom svoje orgány, či mi náhodou posielajú informácie, ktorými by mohol byť marený účel výkonu trestu...“

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 8 dohovoru postupom ústavu na výkon trestu vo veci vedenej sp. zn. 593051-1/2014-DT a jeho rozhodnutím z 19. mája 2014

Pokiaľ ide o sťažnosťou napadnuté rozhodnutie ústavu na výkon trestu z 19. mája 2014 a postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, ústavný súd považuje za potrebné zvýrazniť, že ide o rozhodnutie o disciplinárnom previnení, ktorým bol sťažovateľovi vykonávajúcemu trest odňatia slobody v ústave na výkon trestu uložený disciplinárny trest.

Podľa § 18 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor dozerá na to, aby v miestach, kde sa vykonáva... trest odňatia slobody..., boli držané osoby len na základe rozhodnutia súdu alebo iného oprávneného štátneho orgánu o pozbavení alebo obmedzení osobnej slobody a aby sa v týchto miestach dodržiavali zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy.

Podľa § 18 ods. 2 zákona o prokuratúre prokurátor je povinný c) písomným príkazom zrušiť alebo pozastaviť vykonávanie rozhodnutia, príkazu alebo opatrenia orgánov vykonávajúcich správu miest uvedených v odseku 1 alebo ich nadriadeného orgánu, ak sú v rozpore so zákonom alebo s iným všeobecne záväzným právnym predpisom...

Jedným zo základných pojmových znakov sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, resp. podľa § 49 zákona o ústavnom súde ako prostriedku ochrany ústavou (alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou) zaručených základných práv alebo slobôd je princíp subsidiarity. Zmysel a účel princípu subsidiarity vychádza z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (m. m. III. ÚS 149/04). Ústavný súd môže uplatniť svoju právomoc až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).

Proti namietanému porušeniu práva podľa čl. 8 dohovoru napadnutým rozhodnutím ústavu na výkon trestu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, mohol sťažovateľ podať podnet (čo aj využil), o ktorom bola oprávnená a aj povinná rozhodnúť krajská prokuratúra. Právomoc krajskej prokuratúry preskúmať podnet sťažovateľa vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 8 dohovoru postupom generálnej prokuratúry v napadnutom konaní a jej prípisom z 28. septembra 2015

Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre podnetom sa rozumie písomná alebo ústna žiadosť, návrh alebo iné podanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby (ďalej len „podávateľ podnetu“), ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby podal návrh na začatie konania pred súdom alebo opravný prostriedok, aby vstúpil do už začatého konania alebo vykonal iné opatrenia na odstránenie porušenia zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, na ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Podľa § 35 ods. 1 zákona o prokuratúre pri vybavovaní podnetu je prokurátor povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné pre posúdenie, či došlo k porušeniu zákona alebo iného všeobecne záväzného predpisu, či sú splnené podmienky na podávanie návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže vstúpiť do už začatého konania pred súdom alebo vykonať iné opatrenia, na ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor.

Podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci. Podľa § 34 ods. 3 zákona o prokuratúre ak v tej istej veci, v ktorej už bol vybavený podnet iného podávateľa podnetu, podá podnet ďalší podávateľ podnetu bez uvedenia nových skutočností, vec netreba prešetrovať; podávateľ podnetu sa upovedomí o výsledku vybavenia pôvodného podnetu (odsek 3).

Citovanej judikatúre ESĽP zodpovedá aj text § 4 ods. 1 zákona o výkone trestu, podľa ktorého je odsúdený počas výkonu trestu povinný podrobiť sa obmedzeniam tých základných práv a slobôd, ktorých výkon by bol v rozpore s účelom výkonu trestu alebo ktoré sa nemôžu vzhľadom na výkon trestu uplatniť. Odsúdený je obmedzený najmä v práve na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia, slobode pohybu a pobytu, zachovaní listového tajomstva a tajomstva dopravovaných správ a iných písomností, v práve slobodnej voľby povolania a v práve na nakladanie s vecami osobnej potreby.

Ústavný súd po preskúmaní prípisu generálnej prokuratúry o vybavení opakovaného podnetu sťažovateľa č. k. IV/2 Gn 47/15/1000-10 z 28. septembra 2015 dospel k záveru, že generálna prokuratúra opakovaný podnet sťažovateľa riadne vybavila, jej závery vo vzťahu k námietkam sťažovateľa sú primeraným spôsobom odôvodnené, nie sú arbitrárne, a v konečnom dôsledku sú akceptovateľné aj s poukazom na judikatúru ESĽP k právu na rešpektovanie korešpondencie. Podľa názoru ústavného súdu z uvedeného vyplýva, že generálna prokuratúra sa náležite zaoberala opakovaným podnetom sťažovateľa, nebola vo veci vybavenia jeho opakovaného podnetu nečinná a o spôsobe preskúmania tohto podnetu sťažovateľa aj riadne vyrozumela. Samotná skutočnosť, že generálna prokuratúra dospela k inému záveru, a tým sa odchýlila od očakávaní a predstáv sťažovateľa, nie je dôvodom na vyslovenie porušenia ním v sťažnosti označeného práva.

Ústavný súd považuje za potrebné vyjadriť sa nad rámec citovaného osobitne predovšetkým k tvrdeniu sťažovateľa, podľa ktorého „riaditeľ väznice nemá žiadne privilegované právo rozhodovať o správnosti práva na poskytnuté informácie, s ktorými mám reálne resp. účinné právo disponovať a teda sa s nimi oboznámiť napr. na počítači, ktorý vo väznici na tento účel je“.

Podľa § 23 ods. 1 zákona o výkone trestu odsúdený môže mať pri sebe v cele alebo izbe fotografie, vlastné knihy, časopisy, študijné materiály, písomnosti, ktoré bezprostredne súvisia s konaním vo veci, v ktorej odsúdený vykonáva trest, ako aj písomnosti týkajúce sa iných právnych vecí odsúdeného, osobnú korešpondenciu, potreby na korešpondenciu, hygienické potreby, veci zakúpené podľa § 30, v množstve, ktoré zodpovedá možnostiam ich uloženia v skrinke, hodinky, elektrický holiaci strojček, ponorný varič alebo rýchlovarnú kanvicu, ak je v cele alebo izbe elektrická zásuvka a spĺňa podmienky podľa odseku 3, a ďalšie veci povolené riaditeľom ústavu.

Podľa § 25 ods. 3 zákona o výkone trestu nahliadnutie do korešpondencie je neprípustné, ak je zrejmé, že ide o korešpondenciu a) medzi odsúdeným a jeho obhajcom, b) medzi odsúdeným a Kanceláriou prezidenta Slovenskej republiky, Národnou radou Slovenskej republiky, Úradom vlády Slovenskej republiky, Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“), Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky alebo verejným ochrancom práv, c) medzi odsúdeným a štátnymi orgánmi Slovenskej republiky, ktoré sú príslušné na prejednanie podnetov alebo sťažností týkajúcich sa ochrany ľudských práv, ako aj medzi odsúdeným a medzinárodnými orgánmi a medzinárodnými organizáciami, ktoré sú podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, príslušné na prejednanie podnetov alebo sťažností týkajúcich sa ochrany ľudských práv, d) medzi odsúdeným a súdom, e) zaslanú odsúdenému diplomatickou misiou alebo konzulárnym úradom cudzieho štátu.

Podľa názoru ústavného súdu vo veci sťažovateľa nešlo o neprípustný zásah do jeho práva na rešpektovanie korešpondencie. Z citovaných ustanovení zákona o výkone trestu pre sťažovateľa vyplývala povinnosť odovzdať CD nosič do úschovy ústavu na výkon trestu alebo požiadať o jeho osobitnú držbu ako pri inej veci osobnej potreby, ktorá podlieha schváleniu riaditeľom ústavu na výkon trestu. Keďže sťažovateľ zákonnú povinnosť porušil, vystavil sa tým nebezpečenstvu disciplinárneho konania, výsledkom ktorého bolo uloženie disciplinárneho trestu formou pokarhania.

II.3 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 13 dohovoru napadnutým prípisom generálnej prokuratúry z 28. septembra 2015 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Z citovaného ustanovenia dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených dohovorom. Uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí preto nadväzovať na aspoň obhájiteľné právne tvrdenie o porušení iného práva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenému kráľovstvu z 25. 3. 1983).

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že podľa judikatúry ESĽP sa čl. 13 dohovoru vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, bod 52). V okolnostiach prípadu však ústavný súd k takému záveru vo vzťahu k postupu generálnej prokuratúry v napadnutom konaní a napadnutým prípisom v tomto konaní vydanom nedospel, a preto sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia čl. 13 dohovoru odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.