II. ÚS 764/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 764/2015-44

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. januára 2016 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) vo veci sťažnosti , , zastúpenej AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN Law firm s. r. o., Kmeťova 26, Košice, prostredníctvom ktorej koná jej konateľka a advokátka JUDr. Klaudia Azariová, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 173/2009, za účasti Okresného súdu Košice I, takto

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. augusta 2015 osobne doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN Law firm s. r. o., Kmeťova 26, Košice, prostredníctvom ktorej koná jej konateľka a advokátka JUDr. Klaudia Azariová, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 173/2009 (ďalej len „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka uzavrela 31. januára 2008 so žalovanými v 1. až 3. rade (ďalej len „žalovaní“) ako kupujúcimi kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol predaj nehnuteľností bližšie špecifikovaných v zmluve.

Sťažovateľka a žalovaní sa v kúpnej zmluve dohodli, že kúpna cena v celkovej sume 6 000 000 Sk jej bude vyplatená v troch častiach, pričom poslednú tretiu časť kúpnej ceny žalovaní zaplatia prostredníctvom Prvej stavebnej sporiteľne, a. s., po zdokladovaní účelu použitia finančných prostriedkov. Sťažovateľka odovzdala nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom predaja, do užívania žalovaným, títo však tretiu časť kúpnej ceny neuhradili. Dňa 10. júna 2008 sťažovateľka adresovala žalovaným výzvu na zaplatenie tretej časti kúpnej ceny. Žalovaní na uvedenú výzvu reagovali podaním, v ktorom poukázali na nesplnenie podmienok kúpnej zmluvy zo strany sťažovateľky.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka doručila 2. júla 2008 okresnému súdu návrh na vydanie platobného rozkazu, ktorým by okresný súd uložil žalovaným povinnosť zaplatiť tretiu časť kúpnej ceny. Okresný súd vydal 8. apríla 2009 platobný rozkaz, ktorým žalovaným uložil povinnosť sťažovateľke spoločne a nerozdielne zaplatiť sumu 12 713,27 € s príslušenstvom (ďalej len „platobný rozkaz z 8. apríla 2009“). Proti platobnému rozkazu okresného súdu podali žalovaní odpor, v ktorom uviedli, že „k vyplateniu žalovanej sumy... nenastali zmluvné dôvody a termín vyplatenia nastane až v budúcnosti a že si uplatňujú kompenzáciu nákladov vynaložených na opravu nehnuteľností, ktoré im vraj jednoznačne spôsobila sťažovateľka“.

Sťažovateľka zastáva názor, že okresný súd v napadnutom konaní „postupoval neracionálne a zmätočne, v uvedenom konaní buď nekonal vôbec, alebo konal s neprimeraným časovým odstupom, a to už od samotného začiatku. V priebehu konania bolo tak niekoľko časových období, kedy súd nekonal vôbec, nevytýčil pojednávanie na dlhé časové obdobie (obdobie od 8. 10. 2013 do 20. 5. 2015, t. j. 1,5 roka), odročoval pojednávanie bez závažného dôvodu, resp. nezabezpečil účasť odporcov, čím im umožnil zneužiť inštitút odročenia. Poukazujeme na skutočnosť, že predmetné konanie trvá odo dňa podania návrhu (2. 7. 2008) už viac ako 7 rokov. Počas tohto obdobia bolo nariadených 10 pojednávaní, z toho riadne sa uskutočnilo len prvé pojednávanie nariadené na deň 3. 2. 2010, a posledné pojednávanie dňa 1. 7. 2015, ktoré bolo opäť odročené z dôvodu, že odporca v 3. rade vzniesol námietku zaujatosti voči vec pojednávajúcej sudkyni. Zvyšných osem pojednávaní nariadených v období od mája 2010 do mája 2015 bolo odročených z dôvodu na strane súdu (dňa 5. 5. 2010, 21. 11. 2012 a 5. 3. 2013), resp. na návrh odporcov (dňa 12. 05. 2010, 4. 9. 2012, 11. 6. 2013, 8. 10. 2013 a 20. 5. 2013).“.

Predseda okresného súdu v prípise sp. zn. Spr 72/15 doručenom ústavnému súdu 8. decembra 2015 poukázal na procesné úkony vykonané v napadnutom konaní a ďalej uviedol, že „Istá miera skutkovej náročnosti je v konaní prítomná, pretože bolo potrebné nariadiť znalecké dokazovanie a následne aj kontrolné znalecké dokazovanie. Súd sa musel zaoberať aj rôznymi procesnými návrhmi účastníkov konania; žiadosťami o oslobodenie od platenia od súdnych poplatkov, návrhom na nariadenie predbežného opatrenia a tiež opravnými prostriedkami, ktoré účastníci konania podali proti rozhodnutiam súdu. Aj správaním sa účastníkov konania, keďže na základe ich žiadostí boli 3 termíny pojednávania preročené, došlo k predĺženiu celkovej doby konania. Do určitej miery k predĺženiu konania prispel aj znalec , ktorý vypracovával kontrolný znalecký posudok od 28. 10. 2013 do 30. 1. 2015. Na základe vyššie uvedeného mám za to, že doterajšiu dĺžku konania nemožno jednoznačne pripočítať na vrub Okresného súdu Košice I, pretože tento vo veci v zásade konal plynulo a nevyskytli sa žiadne obdobia absolútnej nečinnosti súdu.“. Predseda okresného súdu zároveň ústavnému súdu oznámil, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Dňa 16. decembra 2015 vyzval ústavný súd právnu zástupkyňu sťažovateľky, aby sa vyjadrila k vhodnosti ústneho pojednávania, a zároveň jej zaslal vyjadrenie predsedu okresného súdu k sťažnosti na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska.

Sťažovateľka si prostredníctvom svojej právnej zástupkyne zároveň uplatnila úhradu trov konania v celkovej sume 537,59 €.

Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľky a predsedu okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

5. Dňa 29. mája 2009 okresný súd vyzval sťažovateľku na vyjadrenie k rozhodnutiu vo veci bez nariadenia pojednávania podľa § 115a ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a k podanému odporu a žalovaných na vyjadrenie k sťažovateľkou uplatnenému nároku; okresný súd zároveň žalovaných vyzval na zaplatenie súdneho poplatku za podaný odpor. 6. Dňa 17. júna 2009 žalovaní doručili okresnému súdu vyjadrenie a zároveň odvolanie proti uzneseniu o povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podaný odpor z 29. mája 2009. 7. Dňa 24. júna 2009 sťažovateľka doručila okresnému súdu vyjadrenie k odporu proti platobnému rozkazu z 8. apríla 2009. 8. Dňa 7. júla 2009 okresný súd vyzval žalovaných na zdokladovanie majetkových a osobných pomerov na účely rozhodnutia o žiadosti o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov a sťažovateľku na zaslanie rovnopisov jej návrhu z 24. júna 2009, ktoré boli okresnému súdu doručené 18. augusta 2009. 9. Dňa 14. septembra 2009 okresný súd opätovne vyzval žalovaných na zdokladovanie majetkových a osobných pomerov; žalovaní 13. októbra 2009 vzali späť svoju žiadosť o oslobodenie od platenia súdneho poplatku za podaný odpor a zároveň oznámili, že súdny poplatok bol zaplatený 10. júna 2009. 10. Dňa 15. októbra 2009 okresný súd nariadil pojednávanie na 3. február 2010. 11. Sťažovateľka požiadala 2. februára 2010 okresný súd o vypočutie mimo pojednávania vzhľadom na jej plánovanú neprítomnosť na pojednávaní nariadenom na 3. február 2010. 12. Dňa 3. februára 2010 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 12. máj 2010 z dôvodu výsluchu sťažovateľky. 13. Dňa 1. marca 2010 sťažovateľka predložila okresnému súdu k žiadosti o vypočutie mimo pojednávania potvrdenie o svojom zdravotnom stave a zároveň vyjadrenie vo veci, okresný súd ho 4. marca 2010 doručoval žalovaným a zároveň predvolal sťažovateľku na výsluch, ktorý sa mal uskutočniť 5. mája 2010. 14. Dňa 26. marca 2010 sťažovateľka doručila okresnému súdu návrh na vykonanie dôkazu, v zmysle ktorého okresný súd 12. apríla 2010 vyzval Prvú stavebnú sporiteľňu, a. s., na vyjadrenie k veci.

25. Dňa 30. marca 2012 okresný súd nariadil pojednávanie na 4. september 2012. Pojednávanie sa uskutočnilo a bolo odročené na 21. november 2012 z dôvodu neprítomnosti sťažovateľky a jej právnej zástupkyne. 26. Dňa 10. septembra 2012 okresný súd doručoval stanovisko žalovaných k znaleckému posudku sťažovateľke. Sťažovateľka sa k nemu vyjadrila v podaní doručenom okresnému súdu 27. septembra 2012. Okresný súd následne 10. októbra 2012 doručoval vyjadrenie sťažovateľky žalovaným. 27. Pojednávanie nariadené na 21. november 2012 bolo z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne odročené na 5. marec 2013, pričom aj toto pojednávanie bolo z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne odročené opätovne na neurčito. 28. Dňa 2. apríla 2013 okresný súd nariadil pojednávanie na 11. jún 2013. 29. Dňa 13. mája 2013 bola okresnému súdu doručená žiadosť o odročenie pojednávania nariadeného na 11. jún 2013 z dôvodu dlhodobo plánovanej dovolenky právneho zástupcu žalovaných a z dôvodu, že títo trvajú na osobnej prítomnosti právneho zástupcu, na základe čoho bolo pojednávanie preročené na 8. október 2013. 29. Sťažovateľka 6. júna 2013 požiadala okresný súd o nariadenie skoršieho termínu pojednávania a zároveň podala návrh na nariadenie predbežného opatrenia, na základe čoho bola 3. júla 2013 okresným súdom vyzvaná na zaplatenie súdneho poplatku. 30. Uznesením č. k. 11 C 173/2009-415 z 27. júna 2013 okresný súd uložil žalovaným spoločne a nerozdielne zložiť do súdnej úschovy sumu 12 713,27 € (ďalej len „uznesenie z 27. júna 2013“), proti ktorému 10. júla 2013 žalovaný v 3. rade a 12. júla 2013 žalovaní spoločne podali odvolanie. Okresný súd 6. augusta 2013 vyzval žalovaných na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie a zároveň ho doručoval sťažovateľke. 31. Dňa 13. augusta 2013 sťažovateľka požiadala o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov a 23. augusta 2013 doručila okresnému súdu svoje vyjadrenie k odvolaniu žalovaných proti uzneseniu z 27. júna 2013. 32. Dňa 9. septembra 2013 okresný súd dopytoval Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Košiciach v súvislosti s preukázaním majetkových pomerov sťažovateľky; odpoveď bola okresnému súdu zaslaná 23. septembra 2013. 33. Žalovaní doručili okresnému súdu 3. októbra 2013 žiadosť o vypracovanie kontrolného znaleckého posudku a doplnenie podania.

Dňa 22. októbra 2013 bol spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní proti uzneseniu okresného súdu z 27. júna 2013, ktorý ho 21. novembra 2013 uznesením sp. zn. 5 Co 499/2013 potvrdil; spis bol vrátený okresnému súdu 10. januára 2014. 36.

38. Dňa 4. júna 2014 bol okresnému súdu vrátený spis Krajskou prokuratúrou v Košiciach (ďalej len „krajská prokuratúra“); okresný súd zároveň uznesením sp. zn. 11 C 173/2009 vrátil žalovaným sumu 12 713,27 € (zložená zábezpeka).

Dňa 14. augusta 2014 žalovaní zložili do súdnej úschovy sumu 12 713,27 €. 41. Dňa 8. septembra 2014 Generálna prokuratúra Slovenskej republiky vrátila okresnému súdu spis, ktorý bol zapožičaný na účely vybavenia opakovaného podnetu žalovaných na podanie mimoriadneho dovolania.

Dňa 17. januára 2015 sa uskutočnila miestna obhliadka nehnuteľností na účely vypracovania kontrolného znaleckého posudku. Kontrolný znalecký posudok bol okresnému súdu predložený 30. januára 2015. Dňa 12. februára 2015 sa ku kontrolnému znaleckému posudku vyjadrila sťažovateľka. 44. Dňa 16. februára 2015 okresný súd nariadil pojednávanie na 20. máj 2015 a následne uznesením č. k. 11 C 173/2009-616 z 23. februára 2015 priznal súdnemu znalcovi znalečné (ďalej len „uznesenie z 23. februára 2015“).

46. Okresný súd vykonal 29. mája 2015 opravu výroku uznesenia z 23. februára 2015. 47. Žalovaní doručili okresnému súdu 24. júna 2015 podanie označené ako „vyjadrenie nedôvery sudkyne“. 48. Dňa 1. júla 2015 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na účely predloženia námietky zaujatosti žalovaných na rozhodnutie krajskému súdu. Okresný súd vyzval 9. júla 2015 žalovaných na zaplatenie súdneho poplatku za podanú námietku zaujatosti; súdny poplatok bol zaplatený 13. júla 2015 a následne 6. augusta 2015 bol spis predložený na rozhodnutie o námietke zaujatosti krajskému súdu.

50. Dňa 29. septembra 2015 okresný súd nariadil pojednávanie na 9. december 2015, ktoré bolo odročené z dôvodu žiadosti právneho zástupcu žalovaných na 12. január 2016. 51. Na pojednávaní nariadenom na 12. január 2016 okresný súd vyhlásil vo veci rozsudok. V čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti sa spis nachádzal u zákonnej sudkyne, ktorá písomne vyhotovovala rozsudok z 12. januára 2016.

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 OSP, ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

2. Správanie účastníkov konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že nezistil žiadne významnejšie skutočnosti, prostredníctvom ktorých by sťažovateľka prispela k vzniku prieťahov v napadnutom konaní. Zo spisu síce vyplýva, že sťažovateľka sa pojednávania nariadeného na 3. február 2010 nezúčastnila, svoju neúčasť na pojednávaní však ospravedlnila potvrdením o zdravotnom stave, ktorý jej v účasti na nariadenom pojednávaní bránil. Svoju neúčasť na pojednávaní nariadenom na 4. september 2012 síce sťažovateľka ani jej právna zástupkyňa neospravedlnili, avšak táto ojedinelá neospravedlnená neúčasť sťažovateľky nemôže mať aj vzhľadom na doterajšiu dĺžku napadnutého konania zásadnejší vplyv na vznik prieťahov v tomto konaní.

3. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v napadnutom konaní. Ústavný súd pritom vychádzal zo svojej konštantnej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Ústavný súd konštatuje, že napadnuté konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 11 C 173/2009, ktoré sa začalo 2. júla 2008, trvá viac ako 7 rokov a dosiaľ nie je právoplatne skončené (aj keď okresný súd vo veci už rozhodol rozsudkom z 12. januára 2016).

V napadnutom konaní možno identifikovať aj krátkodobé obdobia nečinnosti okresného súdu, a to v období od februára 2012, keď bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie k znaleckému posudku, do septembra 2012, keď sa na okresnom súde uskutočnilo pojednávanie, v rámci ktorého vykonal okresný súd len jednoduchý úkon doručovania podania účastníka konania, a v období od januára 2015, keď bol okresnému súdu predložený znalecký posudok, do júla 2015, keď sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, v rámci ktorého okresný súd rozhodol len o priznaní odmeny súdnemu znalcovi. Navyše, zo zistení ústavného súdu vyplýva, že okresný súd pojednávanie nariadené na 4. september 2012 odročil aj z dôvodu zabezpečenia doručovania stanoviska žalovaných k znaleckému posudku, ako aj k vyjadreniu sťažovateľky týkajúcemu sa znaleckého posudku (stanovisko žalovaných doručené okresnému súdu 31. augusta 2012). V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že vyjadrenie sťažovateľky k znaleckému posudku, ktoré mal okresný súd k dispozícii už začiatkom marca 2012, bolo žalovaným spoločne so znaleckým posudkom doručované až v júli 2012, preto v konečnom dôsledku samotný dôvod odročenia pojednávania nariadeného na 4. september 2012 nemožno pripísať na vrub účastníkom konania, ale samotnému okresnému súdu.

Obranu okresného súdu založenú na tvrdení, že „Do určitej miery k predĺženiu konania prispel aj znalec , ktorý vypracovával kontrolný znalecký posudok od 28. 10. 2013 do 30. 1. 2015“, ústavný súd neakceptuje a v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že okresný súd síce uznesením z 18. októbra 2013 nariadil vo veci kontrolné znalecké dokazovanie a ustanovil súdneho znalca z odboru stavebníctva, avšak spis bol súdnemu znalcovi z dôvodu nevyhnutnosti rozhodnutia o opravných prostriedkov odvolacím súdom predložený až v januári 2014. Okrem toho súdny znalec spis na žiadosť okresného súdu vrátil v marci 2014 z dôvodu jeho vyžiadania okresnou prokuratúrou a následne krajskou prokuratúrou, pričom opätovne predložený bol súdnemu znalcovi až v septembri 2014 a samotný znalecký posudok bol vypracovaný k 30. januáru 2015.

Vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté konanie nebolo v čase rozhodovania ústavného súdu ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 173/2009 konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Sťažovateľka sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 4 000 € z dôvodov uvedených v časti I tohto nálezu.

Sťažovateľke priznal za každý úkon vykonaný v roku 2015 sumu 139,83 €, čo predstavuje sumu 279,66 €, a režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 2 úkony vykonané v roku 2015 po 8,39 €, čo spolu predstavuje sumu 296,44 €, ktorú bolo potrebné zvýšiť o 20 % DPH podľa § 18 ods. 3 vyhlášky, keďže právna zástupkyňa sťažovateľky je platcom DPH; celková odmena za poskytnuté právne služby tak predstavuje sumu 355,73 € (bod 4 výroku tohto nálezu).

Za podanie doručené ústavnému súdu 12. januára 2016 ústavný súd vzhľadom na jeho obsah úhradu nepriznal. Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. januára 2016