II. ÚS 769/2015

1. Základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 0 Er 539/1996 z 15. decembra 2014 porušené bolo.

2. Uznesenie Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 0 Er 539/1996 z 15. decembra 2014 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Spišská Nová Ves j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania v sume 296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri centov)

na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Martina Kostreja, Cyrila a Metoda 3, Michalovce, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Odôvodnenie:

I.

Exekučného poriadku (EP) pre exekúcie začaté do 1. 2. 2002 je 3-dňová zákonná a nemožno ju predlžovať. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 11. 1. 2015. S takýmto záverom nemožno súhlasiť. ... Podľa § 251 ods. 4, prvá veta OSP (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, pozn.), na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Podľa § 204 ods. 2, prvá veta OSP, odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo podané po uplynutí lehoty preto, že sa odvolateľ spravoval nesprávnym poučením súdu o lehote na podanie odvolania. Okresný súd Spišská Nová Ves svoj prístup pri rozhodovaní vo veci založil na čisto formalistickom výklade, keď dogmaticky vychádzal z textu ustanovenia § 235 ods. 2 EP [zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, pozn.] v spojení s § 202 ods. 2 EP účinného k 1. 12. 1995. Neprihliadol na tú skutočnosť, že súdny exekútor, ktorý je štátom splnomocnenou osobou na výkon exekučnej činnosti (§ 2 ods. 1 EP) v upovedomení o ďalších trovách exekúcie poučil sťažovateľa o práve podať proti nim námietky v 14-dňovej lehote. Z procesno- právneho hľadiska je upovedomenie o ďalších trovách exekúcie potrebné vnímať ako rozhodnutie štátneho orgánu v exekučnom konaní o navyšovaní trov prebiehajúcej exekúcie. Námietky proti nim predstavujú účinný obranný prostriedok povinného, aby sa proti ich neodôvodnenej výške mohol včas ohradiť. Ak exekútor svojim rozhodnutím v procese núteného výkonu rozhodnutia, suplujúci činnosť súdu ako štátneho orgánu, poučí účastníka o práve podať opravný prostriedok v 14-dňovej lehote, nemožno účastníka viniť za to, že túto lehotu dodržal. Citované ustanovenie § 251 ods. 4 OSP v pozn. pod č. 31 pritom odkazuje na zák. č. 233/1995 Z. z. Exekučný poriadok. Ak teda Okresný súd Spišská Nová Ves rozhodoval o námietkach sťažovateľa proti ďalším trovám exekúcie za stavu, keď súdny exekútor poučí povinného o možnosti podať námietky v 14-dňovej lehote, mal aplikovať ústavnokonformný výklad – za použitia § 251 ods. 4 a § 204 ods. 2 OSP – tak, aby v prípade nesprávneho poučenia o námietkach sťažovateľa proti ďalším trovám exekúcie bola súdom akceptovaná 14-dňová lehota.“

Okresný súd na výzvu ústavného súdu podľa § 29 ods. 3 zákona o ústavnom súde predložil 5. januára 2016 vyjadrenie k sťažnosti (ďalej len „vyjadrenie okresného súdu“), v ktorom zdôraznil, že keďže exekučné konanie vo veci sťažovateľa bolo začaté do 1. februára 2002, na podané námietky proti ďalším trovám exekúcie bolo aplikované ustanovenie § 235 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého exekučné konania, ktoré sa začali do 1. februára 2002, sa dokončia podľa doterajších predpisov, a preto v zmysle ustanovenia § 202 ods. 2 Exekučného poriadku účinného k 1. decembru 1995 účastník konania mohol vzniesť u súdneho exekútora námietky proti ďalším trovám exekúcie do troch dní od doručenia upovedomenia o ďalších trovách exekúcie. Lehota na podanie námietok teda začala plynúť od doručenia upovedomenia, pričom sťažovateľ si toto upovedomenie prevzal 10. apríla 2014 a námietky boli podané na poštovom úrade 23. apríla 2014, t. j. po uplynutí zákonom ustanovenej (3-dňovej) lehoty.

V závere okresný súd skonštatoval, že počas vedenia exekučného konania sa navýšila pohľadávka oprávneného a pokiaľ by aj prihliadol na nesprávne poučenie súdneho exekútora v upovedomení, námietky sťažovateľa by taktiež zamietol.

Okresný súd súhlasil s prerokovaním veci bez nariadenia ústneho pojednávania.

Vo vyjadrení, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 9. februára 2016, sťažovateľ súhlasil s upustením od ústneho pojednávania.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Podľa § 2 Exekučného poriadku účinného od 1. decembra 1995 do 29. júla 1997 exekútor je štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí a na ďalšiu činnosť podľa tohto zákona.

Podľa § 202 ods. 1 Exekučného poriadku účinného od 1. decembra 1995 do 29. júla 1997 ak počas vykonávania exekúcie vzniknú ďalšie trovy exekúcie, upovedomí o nich exekútor oprávneného a povinného.

Podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 1. decembra 1995 do 29. júla 1997 proti ďalším trovám môže vzniesť u exekútora účastník konania námietky do troch dní od doručenia upovedomenia podľa odseku 1. O týchto námietkach rozhoduje súd (§ 45). Proti rozhodnutiu súdu o námietkach nie je prípustné odvolanie.

Je namieste podotknúť, že sťažovateľ síce v sťažnosti odkazuje na aktuálne platné a účinné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (§ 251 ods. 4 a § 204 ods. 2), avšak s ohľadom na skutočnosť, že o námietkach sťažovateľa bolo okresným súdom rozhodované 15. decembra 2014, ústavný súd pre účely posúdenia sťažnosti vychádzal zo znenia Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného v čase rozhodovania okresného súdu o námietkach  časová verzia predpisu účinná od 1. júla 2014 do 31. decembra 2014 je však v predmetných ustanoveniach totožná s aktuálne platným a účinným znením.

Podľa § 251 ods. 4 OSP na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu31) sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením. [31) Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.]

V prípade, ak došlo k pochybeniu súdneho exekútora ako štátom určenej osoby na vykonávanie exekučnej činnosti spočívajúcemu v nesprávnom poučení obsiahnutom v upovedomení o ďalších trovách exekúcie o lehote na podanie opravného prostriedku proti týmto trovám (čo je vo svojej podstate účelom námietok voči ďalším trovám exekúcie), ale zároveň aj k pochybeniu sťažovateľa, ktorý sa týmto zjavne nesprávnym poučením spravoval (pričom ústavný súd týmto nesleduje spochybnenie váhy maximy ignarantie iuris ani zásady vigilantibus iura scripta sunt), nie je z ústavnoprávneho hľadiska akceptovateľný a udržateľný právny názor okresného súdu, podľa ktorého zodpovednosť za vzniknutú situáciu má niesť sťažovateľ v dobrej viere sa spoliehajúci na správnosť poučenia v upovedomení. V skutočnosti je totiž všeobecný súd aj podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu primárnym ochrancom nielen zákonnosti, ale aj ústavnosti (m. m. IV. ÚS 236/07) a je jeho povinnosťou zákony vykladať a aplikovať tak, aby nedochádzalo k ústavne neakceptovateľným zásahom do základných práv fyzických a právnických osôb. Ak sa všeobecný súd dopustí pochybenia, ktoré má v okolnostiach prípadu ústavnú intenzitu, tak nemožno dôsledky jeho pochybenia pričítať na ťarchu sťažovateľa. Navyše, pri takej interpretácii a aplikácii zákona, k akej došlo vo veci sťažovateľa, by sa zásadným spôsobom spochybnil význam ustanovenia § 204 ods. 2 OSP (m. m. IV. ÚS 397/2010).

Za danej situácie to bol práve okresný súd, ktorý bol povinný napriek pochybeniu súdneho exekútora, ale opäť prízvukované zároveň aj sťažovateľa, ktorý si „neustriehol“ zákonnú lehotu na podanie námietok, toto pochybenie konvalidovať a poskytnúť ochranu právam sťažovateľa tak, že námietky proti ďalším trovám exekúcie meritórne prerokuje a rozhodne o nich, a nie ich jednoducho a rýchlo z procesných dôvodov zamietne. Navyše okresný súd v napadnutom uznesení ani len necituje ustanovenie § 204 ods. 2 OSP, a vôbec nevysvetľuje, prečo ho v danom prípade neaplikoval. Rozhodnutie okresného súdu je z tohto pohľadu arbitrárne.

Keďže ústavný súd rozhodol, že uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Er 539/1996 z 15. decembra 2014 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd toto uznesenie zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 v spojení s § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde], v ktorom bude okresný súd viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v tomto náleze [§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde (bod 2 výroku tohto nálezu)]. Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách vychádzal z § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania pozostávajúcich z náhrady trov právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2014, ktorá bola 839 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2015. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky, a to za každý úkon po 139,83 €, t. j. spolu v sume 279,66 €, čo spolu s režijným paušálom dvakrát po 8,39 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 296,44 €.

V Košiciach 23. marca 2016