II. ÚS 770/2015

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co 41/2014-256 z 31. marca 2015 a žiada vydať tento nález: „1. Rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/41/2014 zo dňa 31.03.2015 došlo k porušeniu ústavného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a k porušeniu práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a k porušeniu práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru. 2. Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/41/2014 zo dňa 31.03.2015 a vracia mu vec na ďalšie konanie. 3. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania... spolu 296,44- EUR.“

Okresný súd rozsudkom č. k. 25 C 250/2010-212 z 18. novembra 2013 žalobu sťažovateľa zamietol a vyslovil, že o náhrade trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku. Vykonaným dokazovaním zistil, že pôvodne zapísané v nadobudol právny predchodca sťažovateľa na základe zmluvy z roku 1950 a ich výmera predstavovala spolu 1 766 m 2. Výmera parciel zapísaných dnes na predstavuje spolu 1 856 m2. Sťažovateľ tvrdil, že z parciel, ktoré pôvodne vlastnil jeho otec, bola časť poskytnutá na obecnú cestu, avšak pozemok pod cestou ostal vždy vo vlastníctve jeho právneho predchodcu. Ako vyplýva z rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu v Prešove č. OPÚ 206/151-48/ŠB z 23. februára 2006 vydaného podľa § 11 ods. 1 zákona č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v spojení s § 134 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“), žalovaný v 1. rade nadobudol vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti vydržaním k 1. januáru 1992, pričom aj z geometrického plánu č. 11/2005 je zrejmé, že predmetná parcela vznikla odčlenením od pôvodného vlastníka . Ako vyplynulo z dedičského spisu po neb. , tento zomrel ako nemajetný, keď nehnuteľnosti zapísané (v tom čase v ) ako previedol ešte za života kúpnou zmluvou spísanou vo forme notárskej zápisnice sp. zn. N 254/2007 sťažovateľovi a jeho manželke. Aj správa katastra prešetrením údajov zistila, že sporná nehnuteľnosť vznikla z , k rovnakému záveru dospel aj znalec. Svedkovia vypočutí okresným súdom ( , , ) uviedli, že sporná nehnuteľnosť bola dlhodobo užívaná ako obecná cesta, svedok doplnil aj to, že sporná nehnuteľnosť bola vždy vo vlastníctve , o čom svedčí aj to, ako bol postavený dom suseda . Okresný súd hoci považoval za preukázaný naliehavý právny záujem sťažovateľa na požadovanom určení a žalobcom označení žalovaní tvorili i úplný okruh účastníkov konania, žalobu zamietol ako nedôvodnú:

Sťažovateľ sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu č. k. 6 Co 41/2014-256 z 31. marca 2015 odôvodnil tým, že skutkové závery krajského súdu neobstoja. Otec sťažovateľa poskytol časť svojich pozemkov na zriadenie chodníka pre peších, ktorá sa začala ako cesta využívať v 50. rokoch, keď pôvodnú cestu zobrala voda riečky Sekčov. Uvedená časť pozemkov bola skonfiškovaná za socialistického režimu, bola vyasfaltovaná a využívaná ako cesta aj pre motorové vozidlá. Pri konfiškácii došlo aj k výrubu 24 kusov ovocných stromov vo vlastníctve jeho právnych predchodcov. Cesta nebola vyznačená na pozemkovoknižnej mape z roku 1869, na mape sa nachádza iba čiara. Sťažovateľ z týchto dôvodov navrhoval kontrolné znalecké dokazovanie, navrhol vypočuť geodetku , ktorá v obci vykonávala register obnovenej evidencie pozemkov, a svedkov a svoju sestru . Sťažovateľ zotrval na tvrdení, že sporná nehnuteľnosť bola užívaná jeho otcom, ale aj jeho právnymi predchodcami ešte pred rokom 1950, a bola preto vydržaná podľa obyčajového práva. Pokiaľ súdy toto navrhované dokazovanie nevykonali a napriek tomu skonštatovali, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno, porušili tým jeho základné právo na súdnu ochranu. Krajský súd svoje rozhodnutie navyše ani riadne a presvedčivo neodôvodnil. V dôsledku toho postupu bolo porušené i sťažovateľovo právo na vlastníctvo, pretože v konaní sa nedomáhal práva, ktoré nikdy nemal, ale naopak, deklarovania existencie vlastníckeho práva, ktoré mu patrilo.

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu č. k. 6 Co 41/2014-256 z 31. marca 2015, ku ktorému malo dôjsť v dôsledku nesprávnych skutkových zistení krajským súdom, nevyhoveniu dôkazným návrhom sťažovateľa, ako aj tým, že rozhodnutie krajského súdu je nedostatočne odôvodnené.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Krajský súd rozsudok č. k. 6 Co 41/2014-256 z 31. marca 2015 odôvodnil takto: «Podľa § 120 ods. 1 O. s. p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Podľa § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľnosti a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam, údaje katastra uvedené v § 7 sú hodnoverné,

odkazuje. V súvislosti s odvolacími námietkami žalobcu a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd poznamenáva, že sporové konanie je ovládané zásadou prejednávacou, ktorá spočíva v tom, že tvrdené skutočnosti a navrhovanie dôkazov je zásadne vecou účastníkov konania. Z uvedeného vyplýva, že účastník konania má nielen povinnosť tvrdenia, ale aj povinnosť dôkaznú. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie za predpokladu, že ním tvrdené skutočnosti neboli preukázané, nepriaznivé dôsledky v tom smere, že bude rozhodnuté v jeho neprospech z dôvodu neunesenia dôkazného bremena. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu vydať rozhodnutie v prípadoch, kde je určitá skutočnosť pre rozhodnutie významná a určujúca, avšak nebola dokázaná. Ide o prípady, kedy výsledok procesu dokazovania neumožňuje prijať súdu záver o pravdivosti, ale ani o nepravdivosti tvrdenia. Za tohto stavu musí súd rozhodnúť v neprospech účastníka, v koho záujme bolo podľa hmotného práva preukázať tvrdenú skutočnosť. V predmetnej veci bolo predmetom konania posudzovanie tvrdení žalobcu a k ním

Podľa jeho názoru mpč. parcela bola už vyčerpaná a parcela vznikla z parciel žalobcu, a to parcely č. a a z parcely v kat. úz. . Tvrdil, že parcela nikdy nemala výmeru 2852 m 2, a to z dôvodu, že časť parcely bola zabraná vodným tokom, a preto výmera súčasnej parcely o výmere 415 m2 je z parciel žalobcu, ktoré sú zapísané na kat. úz. . Uviedol, že od druhej polovice 19.-teho storočia užívali predmetnú nehnuteľnosť jeho právni predchodcovia.

. . Súdny znalec na pojednávaní ozrejmil, že THM bolo mapovanie existujúceho stavu tak, ako sa nachádza v teréne. Súdny znalec vykonal porovnanie dnešného stavu aj s pozemnoknižnou mapou, ktorá je z roku 1969. Je možné, že časť pôvodnej parcely bola odplavená riekou. Tieto skutočnosti neskúmal. Uviedol však, že dal preskenovanú pozemnoknižnú mapu nad terajší stav, čo je obrázok 4 a je zrejmé podľa bodov D a E, že ide o totožné body hraníc pozemku tak, ako sú v súčasnosti a ako boli aj v minulosti hranice pozemku žalobcu (čl. 207, 208). Ďalší namietaný rozpor ohľadom „slučiek“ súdny znalec odstránil tým, že uviedol, že hore bola „polslučka“ a dole bola „polslučka“, čo potvrdzuje, že cesta bola súčasťou parcely (čl. 208). Nie je dôvodné preto spochybňovať postup, ktorým bolo doplnenie dokazovania zamietnuté, ak vzniknuté rozpory boli odstránené výsluchom súdneho znalca a účastníkov

Rovnako tak ďalší svedok navrhnutý žalobcom , bývalý starosta , uviedol, že aj keď počul, že cesta je jeho pozemkom, nikdy nepočul, že by dal žalobcovi niekto za pravdu. Ako súd prvého stupňa správne konštatoval, samotné užívanie k nadobudnutiu vlastníckeho práva nepostačuje. Žalobca napokon ani v podanom odvolaní neuviedol právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam už na strane jeho predchodcov. V konaní bola naopak preukázaná nepravdivosť záveru žalobcu, že mpč. parcela bola už vyčerpaná a parcela vznikla z parciel žalobcu, a to parcely č. a a z parcely č. v kat. úz. . Keďže dôkazné bremeno v danom prípade zaťažovalo žalobcu, aby svoje tvrdenia (o splnení podmienok vydržania) preukázal, odvolací súd skonštatoval, že záver súdu prvého stupňa o neunesení dôkazného bremena na strane žalobcu bol správny. Žalobca síce správne argumentuje, že pozemková kniha neručí za výmeru a že vstup do oprávnenej držby mohol založiť aj neplatný právny úkon, dôležité je však, že okrem spochybneného užívania žalobca neprodukoval žiadne presvedčivé argumenty, ktoré by súd mohol uznať ako dôkaz

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa o tom, že súd dostatočne neodôvodnil svoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti sťažovateľa neobstojí. Krajský súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľ v odvolaní nastolil. Podrobne vysvetlil, že dôvodom zamietnutia žaloby sťažovateľa bola skutočnosť, že sťažovateľ tvrdiaci nadobudnutie vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti vydržaním nepreukázal právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti, pretože samotné užívanie nehnuteľnosti k nadobudnutiu vlastníckeho práva k nej vydržaním nepostačuje, ale vyžaduje sa aj dôkaz o vstupe do oprávnenej držby. Pokiaľ ide o otázku kontrolného znaleckého dokazovania, krajský súd sa s jeho nenariadením okresným súdom stotožnil s odôvodnením, že nebolo potrebné, keďže pochybnosti o správnosti vypracovaného znaleckého posudku s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu boli odstránené výsluchom znalca. Na základe znaleckého posudku a ďalších dôkazov dospel k záveru, že sporná nehnuteľnosť nevznikla z mpč. parciel , ale z mpč. .

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Iba skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľovho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).

Pretože ústavný súd nepovažoval právny názor všeobecných súdov, ktorým odôvodnili svoje rozhodnutia vo veci sťažovateľa, za arbitrárny, svojvoľný a ich rozhodnutia za také, ktoré by popierali účel a zmysel právnej úpravy, ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý proces a postupom krajského súdu pri rozhodovaní vo veci sťažovateľa.

Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie jeho základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ku ktorému malo dôjsť zamietnutím jeho určovacej žaloby, v dôsledku čoho bol zbavený majetku, ústavný súd sa najprv zaoberal posúdením toho, či vo vzťahu k nároku sťažovateľ platilo, že ide o „majetok“ sťažovateľa v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu. Za majetok v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa považuje nielen existujúci majetok vo vlastníctve fyzickej alebo právnickej osoby, teda veci alebo iné aktíva, ktorých vlastníkom je táto osoba, ale i majetok, nadobudnutie vlastníctva, ku ktorému môže fyzická alebo právnická osoba legitímne očakávať.