II. ÚS 77/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 77/2014-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. decembra 2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť , , zastúpenej advokátom JUDr. Lubomírom Müllerom, Advokátska kancelária, Symfonická 1496/9, Praha 5, Česká republika, pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 1 a čl. 40 ods. 5 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 4 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Trenčíne pod sp. zn. 23 Tos 28/2013 a takto

rozhodol:

3. Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľka v podaní z 21. decembra 2013 a krajský súd vo vyjadrení z 20. marca 2014 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

4. Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom bývalého Vojenského súdu I. stolice Banská Bystrica sp. zn. Vtr 663/47-II. zo 7. novembra 1947 bol zomrelý manžel sťažovateľky (ďalej len „manžel sťažovateľky“) uznaný vinným zo zločinu porušenia subordinácie podľa § 145, § 146 a § 149 Vojenského trestného zákona a bol za to odsúdený na trest zostreného žalára v trvaní 7 mesiacov nepodmienečne. Manžel sťažovateľky totiž odoprel vykonávať vojenskú službu, lebo mu v tom bránilo jeho svedomie a náboženské presvedčenie svedka Jehovovho.

5. Manžel sťažovateľky bol po prepustení z výkonu trestu znova povolaný na výkon vojenskej služby a znova odsúdený, a to rozsudkom bývalého Vojenského obvodového súdu Bratislava sp. zn. T 104/58 z 15. mája 1958 pre trestný čin vyhýbania sa služobnej povinnosti podľa § 270 ods. 1 Trestného zákona. Bol mu uložený trest odňatia slobody v trvaní 20 mesiacov nepodmienečne. Aj tento raz išlo o to, že manžel sťažovateľky odoprel vykonávať vojenskú službu. V súvislosti s druhým odsúdením bol manžel sťažovateľky vo väzbe od 9. apríla 1958 do 24. mája 1958 a vo výkone trestu od 25. mája 1958 do 9. decembra 1959, teda celých 20 mesiacov.

10. Ďalej je sťažovateľka toho názoru, že v konaní vedenom okresným súdom došlo k porušeniu práva na zákonného sudcu. Je to tak preto, lebo rozhodoval samosudca, hoci išlo o návrh na povolenie obnovy rehabilitačného konania podľa zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnej rehabilitácii“ alebo „zákon č. 119/1990 Zb.“), pričom podľa § 7 ods. 3 zákona o súdnej rehabilitácii mal rozhodovať senát. Pokiaľ napriek tomu rozhodoval samosudca, došlo k porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 38 ods. 1 listiny a čl. 48 ods. 1 ústavy. Porušenie práva na zákonného sudcu je samo osebe dôvodom na zrušenie napadnutých rozhodnutí.

13. Z vyjadrenia podpredsedu krajského súdu sp. zn. Spr 91/2014 z 20. marca 2014 doručeného ústavnému súdu 26. marca 2014 vyplýva, že považuje sťažnosť za čiastočne opodstatnenú. Pokiaľ sťažovateľka poukazovala na to, že v konaní vedenom okresným súdom mal rozhodovať senát namiesto samosudcu, čím malo dôjsť k porušeniu jej základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 38 ods. 1 listiny, resp. čl. 48 ods. 1 ústavy, treba konštatovať, že krajský súd sa vo svojom rozhodnutí opomenul vysporiadať s namietaným porušením tohto práva v rámci sťažnosti ako riadneho opravného prostriedku proti uzneseniu okresného súdu. Táto okolnosť by mohla opodstatňovať záver o dôvodnosti sťažnosti v tejto časti. Pokiaľ ide o ostatné dôvody sťažnosti, tie treba považovať za neopodstatnené s odkazom na odôvodnenie uznesenia krajského súdu.

14. Z repliky právneho zástupcu sťažovateľky z 10. apríla 2014 doručenej ústavnému súdu 15. apríla 2014 vyplýva, že už samotné porušenie práva na zákonného sudcu (ktoré krajský súd uznáva) je samo osebe dôvodom na zrušenie uznesenia krajského súdu. V súvislosti s ostatnými námietkami trvá sťažovateľka i naďalej na svojich už uplatnených argumentoch, na ktoré znova podrobne poukazuje. Napokon upresňuje, že sa domáha náhrady trov konania v celkovej výške 417,98 €.

II.

15. Z odôvodnenia sťažnosti z 19. marca 2013 podaného obhajcom sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 6 Nt 18/2012 z 22. januára 2013 vyplývajú námietky zhodné s námietkami uplatnenými v sťažnosti podanej ústavnému súdu.

III.

17. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanovuje zákona.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne. Podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

18. Podstatou ústavnej sťažnosti je posúdenie ústavnosti (práva na zákonného sudcu a zákazu ne bis in idem  nikoho nemožno trestne stíhať za čin, za ktorý bol už právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby) rozhodnutí trestných súdov, ktoré neotvorili odsúdenie manžela sťažovateľky („odpierača“) po tom, čo mu Vojenský obvodový súd Bratislava v roku 1992 v rozhodnutí o súdnej rehabilitácii zrušil trest ako neprimeraný, ale nie vinu, pričom pri nepovolení obnovy konania rozhodoval na prvom stupni namiesto senátu samosudca a pri rozhodovaní nebolo zohľadnené súčasné poňatie konceptu ne bis in idem na „odpieračov“ v dobe neslobody. Ústavný súd prízvukuje, že výraz „odpierač“, ktorým označuje manžela sťažovateľky, používa v neutrálnom zmysle.

20. Ústavný súd rozumie, aká dôležitá je pre jednotlivcov hodnota fixácie bezúhonnosti v objektívnom práve, presnejšie nie v objektívnom práve ako súbore právnych predpisov, ale v „objektívnom“ práve, tvorenom aktami aplikácie práva, podobnom tomu, ktoré nachádzajú súdy. Napriek tomu, že verejná moc nie je neomylná, a dokonca sa v našich dejinách dopustila zločinov, nemá otázka (ne)konštatovania viny v trestnom práve len praktický význam spočívajúci v „čistom“ trestnom registri pre výkon jednotlivých povolaní. Otázka viny má aj silný symbolický význam, a preto trestné právo umožňuje očistenie odsúdeného aj posmrtne. Z iných právnych odvetví vo vzťahu k občianskemu očisteniu možno zmieniť právo na dodatočné oznámenie podľa § 9 tlačového zákona. Obzvlášť delikátne je očistenie občanov v režime rehabilitačného konania podľa zákona č. 119/1990 Zb., pretože tu ide jednak o pocit individuálneho zadosťučinenia, napriek tomu alebo práve preto, že išlo o odsúdenie nelegitímnym režimom, ako aj o snahu novej moci o získanie autentickej legitimity a dôvery občianskej spoločnosti. To je tiež jedným zo zmyslov činnosti ústavného súdu  infikovať právny poriadok a aplikáciu práva hodnotami slobody a férovosti, budovať dôveru občianskej spoločnosti v právny štát. Avšak aj pri tejto práci je potrebné zachovať si triezvosť a nezabúdať na viazanosť ústavou a právom.

21. Nadväzujúc na predchádzajúci odsek, ústavný súd musí ďalej poznamenať, že predmetná vec je charakterizovaná zložitou previazanosťou troch časových, vývojových, resp. historických línií reflektujúcich stredoeurópske dejiny. (i) Prvou líniou je doba neslobody a diskontinuita súčasnej štátnosti voči nej. (ii) Druhú líniu predstavuje hľadanie postoja k „odpieračom“ v západnej spoločnosti. (iii) A napokon treťou líniou je vzťah súčasnosti k nápravám krívd v 90-tych rokoch. Ústavný súd tým chce tiež vyjadriť, že účelom vysporiadania sa s dobou neslobody je dosiahnuť upokojenie v právnych statusoch dotknutých osôb (porov. bod 30). V predmetnej veci jeden skutok spadal do tretej republiky, druhý do doby neslobody, „odpierač“ bol čiastočne rehabilitovaný v roku 1992 a v súčasnosti sa 30 rokov po jeho smrti snaží jeho manželka o úplnú rehabilitáciu na základe výkladov „odpieračstva“ z polovice 90-tych rokov.

Němeček, T. Život a případy Elišky Wagnerové. Praha: Leges, 2014, s. 77 a nasl.). Najvyšší súd Slovenskej republiky prijal zjednocujúce stanovisko č. Rt 25/98, ktorým ustálil výklad opakovaného „odpieračstva“: «Zákonným znakom trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona je cieľ (zámer) konania páchateľa ako prejav jeho vôle v rámci objektívnej stránky skutkovej podstaty tohto trestného činu. Cieľ (zámer) konania páchateľa ako subjektívny prvok objektívnej stránky trestného činu nie je možné zamieňať so subjektívnou stránkou, ktorá sa týka predovšetkým zavinenia. Týmto cieľom (ktorý musí byť preukázaný) sa trestný čin nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona odlišuje od rovnako pomenovaného trestného činu podľa § 270 Trestného zákona. Pojmový znak tohto trestného činu „vyhnúť sa trvalo vojenskej činnej službe alebo zvláštnej službe“ treba preto vykladať tak, že ide o stav nemenný, nepripúšťajúci zmenu, lebo ide o natrvalo prejavenú vôľu páchateľa nesplniť služobnú povinnosť, a to po celú dobu Branným zákonom prípustného trvania. Jednotu skutku aj pre ďalšie prípady povolania na vojenskú alebo zvláštnu službu tu udržiava preukázaný cieľ (zámer) konania páchateľa trvalo sa vyhnúť vojenskej činnej službe alebo zvláštnej službe, ktorý charakterizuje a spája jednotlivé čo aj rôzne motivované akty správania sa páchateľa do konania, ktoré je v príčinnej súvislosti s následkom vo forme porušenia individuálneho objektu tohto trestného činu  teda záujmu štátu na riadnom splnení povinnosti vykonať službu v ozbrojených silách. Opätovné uznanie obvineného za vinného z trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona je porušením zásady „ne bis in idem“».

25. Veľmi komplexne sa touto otázkou zaoberal český ústavný súd v uznesení sp. zn. IV. ÚS 190/03, ktoré bolo s právnymi vetami uverejnené v českej Zbierke nálezov a uznesení (svazek 33, usnesení č. 21, s 429 a nasl.). Právnym zástupcom sťažovateľa bol taktiež JUDr. Müller. V ťažiskovej časti český ústavný súd uviedol: «Zásadní otázkou pro posouzení ústavní stížnosti stěžovatele tedy je, zda nová interpretace zákonných ustanovení vztahujících se k odepření nástupu vojenské služby s odkazem na svobodu náboženského vyznání, tedy změna výkladu trestněprávní normy, je „skutečností“ soudu dříve neznámou ve smyslu ustanovení § 278 odst. 1 tr. řádu, a odůvodňuje tedy povolení obnovy řízení. Obnova řízení je, na rozdíl od stížnosti pro porušení zákona a dovolání, mimořádným opravným prostředkem, jehož účelem je odstranit nedostatky ve skutkovém zjištění. V řízení o obnově se nezjišťuje správnost původního rozhodnutí, nýbrž se posuzuje, zda dojde k předložení nových skutečností či důkazů, které by mohly změnit původní výroky napadeného rozhodnutí. Podle ustanovení § 278 odst. 1 tr. řádu se obnova řízení, které skončilo pravomocným rozsudkem, povolí, „vyjdou-li najevo skutečnosti nebo důkazy soudu dříve neznámé, které by mohly samy o sobě nebo ve spojení se skutečnostmi a důkazy známými již dříve odůvodnit jiné rozhodnutí o vině nebo o přiznaném nároku poškozeného na náhradu škody, anebo vzhledem k nimž by původně uložený trest byl ve zřejmém nepoměru ke stupni nebezpečnosti činu pro společnost nebo k poměrům pachatele, nebo uložený trest by byl ve zřejmém rozporu s účelem trestu“. Obnova řízení ukončeného pravomocným rozsudkem tedy řeší výhradně vady ve skutkových zjištěních, které vznikly tím, že soudu v době jeho rozhodování nebyly známy skutečnosti nebo důkazy způsobilé změnit skutkový stav věci a teprve na tomto skutkovém základě ovlivnit jeho právní posouzení a následně i výrok o vině, náhradě škody či trestu. Nelze proto v řízení o povolení obnovy řízení novou skutečnost spatřovat ve vadě v právním posouzení věci dovozované z jiného (pozdějšího) výkladu právní normy.

Nelze-li tedy za novou skutečnost v řízení o povolení obnovy považovat zrušení určitého ustanovení hmotného práva trestního, s výjimkou shora uvedenou, tím méně lze za takovou skutečnost považovat jiný výklad existujícího právního předpisu. V konkrétním případě byla navíc příslušná ustanovení trestního zákona podrobena ústavněprávnímu přezkumu. Ústavní soud však nálezem ze dne 3. 2. 1999 nevyhověl návrhu senátu trestního kolegia Nejvyššího soudu ČR na zrušení § 21 odst. 1 branného zákona č. 92/1949 Sb., ve znění pozdějších předpisů, a § 269 a 270 tr. zákona, s tím, že existuje takový výklad těchto ustanovení, který respektuje ústavní principy (sp. zn. Pl. ÚS 119/98, Sbírka nálezů a usnesení Ústavního soudu, sv. 13, nález č. 19, vyhlášen pod č. 38/1999 Sb.). Jednalo se tedy o interpretační nález, u kterého by ani postup podle § 71 zákona č. 182/1993 Sb., ve znění pozdějších předpisů, nebyl možný. K argumentaci stěžovatele, že došlo k porušení čl. 4 odst. 2 Protokolu č. 7 k Úmluvě, uvádí Ústavní soud následující: Účelem citovaného ustanovení je zaručit každému jeho právo nebýt souzen nebo trestán pro tentýž trestný čin dvakrát. Odstavec 1 obsahuje zákaz opakování trestního řízení, které bylo uzavřeno konečným pravomocným rozhodnutím. Odstavec 2 pak stanoví, že ustanovení odstavce 1 není na překážku případnému "znovuotevření věci" (v oficiální anglické verzi Úmluvy „reopening of the case“), pokud právní řád příslušného státu takový postup umožňuje. Pokud je tedy v českém překladu Úmluvy užit pojem „obnova“, nejde o obnovu řízení v právně-technickém smyslu, ale o jakékoli opravné řízení směřující ke zrušení či změně původního rozsudku. Ustanovení čl. 4 odst. 2 Protokolu č. 7 k Úmluvě, tedy není možno interpretovat tak, že rozšiřuje podmínky pro obnovu řízení upravené v příslušných ustanoveních konkrétního trestního řádu o další podmínku „nové nebo nově odhalené skutečnosti nebo podstatná vada v předešlém řízení“, nýbrž je třeba z tohoto ustanovení dovodit, že pokud je v téže věci konáno nové řízení v souladu s trestněprávní úpravou toho kterého státu, není takový postup v rozporu s ustanovením čl. 4 odst. 1 Protokolu č. 7 k Úmluvě. Z výše uvedených důvodů se Ústavní soud neztotožňuje se závěrem stěžovatele, že vadná rozhodnutí z minulých let lze napravovat cestou obnovy řízení podle § 278 odst. 1 tr. řádu, a to na podkladě ustanovení čl. 4 odst. 2 Protokolu č. 7 k Úmluvě. Postupem stížnostního soudu nedošlo k porušení stěžovatelova práva na obnovu řízení dle citovaného ustanovení, neboť toto ustanovení negarantuje právo na obnovu řízení, nýbrž právo nebýt opakovaně souzen a trestán pro tentýž trestný čin („ne bis in idem“). Změnu interpretace zákonných ustanovení vyplývající z nálezu Ústavního soudu nelze považovat za skutečnost odůvodňující obnovu trestního řízení podle současně platného a účinného znění § 278 odst. 1 tr. řádu.»

28. Judikatórne, ani v akadémii nie je doriešené, či je vôbec možná obnova súdneho rehabilitačného konania, či ide o obnovu konania trestného, alebo ide o obnovu konania rehabilitačného. Uzavretosť, dobovosť rehabilitačného konania skôr napovedá, že možno obnoviť trestné konanie, ale nie rehabilitačné konanie – to by bola obnova obnovy. Zároveň treba rozlišovať a nezamieňať obnovy skutkové a obnovy „právne“ (§ 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde, II. ÚS 46/20215, II. ÚS 111/2015, § 75 a nasl. zákona o ústavnom súde, § 394 ods. 4 Trestného poriadku), resp. skutkové a právne dôvody [§ 14 ods. 1 písm. d), e), či f) zákona o súdnej rehabilitácii]. Sťažovateľka svojím spôsobom žiada, na pôdoryse skutkovej obnovy (dnešný Trestný poriadok), na základe zmenenej právnej interpretácie, „právnu obnovu“ zo zákona o súdnej rehabilitácii.

29. Ústavný súd sa oboznámil s rehabilitačnými rozhodnutiami Vojenského obvodového súdu Bratislava, a to s uznesením sp. zn. 2 Rtv 74/91 z 19. augusta 1992 a rozsudkom sp. zn. 2 Rtv 74/91 z 29. septembra 1992. Prvým uvedeným rozhodnutím bol zrušený rozsudok Vojenského obvodového súdu Bratislava sp. zn. T 104/58 z 15. mája 1958 podľa § 14 ods. 1 písm. f) zákona o súdnej rehabilitácii, pretože výmera trestu bola v zrejmom nepomere k stupňu nebezpečnosti činu pre spoločnosť. Vojenský obvodový súd uviedol, že vzhľadom na okolnosti prípadu a priaznivé hodnotenie odsúdeného bol trest v zrejmom nepomere k stupňu nebezpečnosti činu pre spoločnosť. Podľa dostupných dokumentov nebola proti tomuto rozhodnutiu podaná sťažnosť.

31. Ústavný súd si z Krajského súdu v Trenčíne zaobstaral uznesenie Vyššieho vojenského súdu Trenčín sp. zn. 3 To-119/01 z 9. októbra 2001, ktorým bola zamietnutá sťažnosť proti uzneseniu Vojenského obvodového súdu Bratislava, ktorým bola zamietnutá žiadosť manželky „odpierača“ o prieskumné konanie podľa § 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 125/1996 Z. z. o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému. Z rozhodnutí vyplýva, že sťažovateľka žiadala o rehabilitáciu v režime uvedeného zákona (Súd na návrh zruší alebo zmierni trest uložený za trestný čin, na ktorý sa nevzťahuje rehabilitácia podľa zákona č. 119/1990 Zb., ak sa v priebehu konania preukáže, že konanie odsúdeného smerovalo k ochrane základných ľudských a občianskych práv a slobôd nie zjavne neprimeranými prostriedkami. Na účely tohto konania sa primerane použijú ustanovenia § 4 a nasl. zákona č. 119/1990 Zb.), pričom sa odvolávala na nález českého ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 187/2000. Súdy návrhu nevyhoveli, pretože po rehabilitačnom rozhodnutí z roku 1992 bolo upustené od potrestania a existencia trestu je podmienkou aplikácie zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 125/1996 Z. z. o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému. Pre úplnosť možno uviesť, že ešte v roku 2001 český ústavný súd zjednotil judikatúru a neutralizoval stanoviskom sp. zn. Pl. ÚS-st.-14/01 nález sp. zn. II. ÚS 187/2000 („Jedná-li se o trestný čin, na který se vztahuje rehabilitace podle zákona č. 119/1990 Sb., o soudní rehabilitaci, nelze aplikovat ustanovení § 6 zákona č. 198/1993 Sb., o protiprávnosti komunistického režimu a o odporu proti němu.“).

33. Ústavný súd využíva toto miesto, aby zovšeobecnil prax ústavných sťažností a rozdelil ich na dve skupiny. Vo väčšine, v ťažisku, ústavných sťažností ústavný súd preveruje, či orgány verejnej moci, spravidla všeobecné súdy, rešpektovali relatívne známe štandardy ústavnosti. Niekedy však musí ísť ústavný súd ďalej a cez ústavnú sťažnosť presadiť nejakú novú myšlienku ústavnosti, kde nemožno od všeobecných súdov očakávať tento druh, neutrálne povedané, aktivizmu (II. ÚS 111/08). Predmetná vec nie je takou vecou, kde by ústavný súd volil túto druhú cestu, pretože by mohol spochybniť koncepciu obnovy konania, a taktiež pre slabšiu procesnú oporu (porov. bod 19).

34. Akokoľvek, ústavný súd v priestore vytvorenom touto vecou vyjadruje v istom zmysle účasť s pravdepodobne represívnym počínaním štátnej moci voči manželovi sťažovateľky.

- základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi

36. Ústavnému súdu je zrejmé, že v tradícii nášho trestného [Dovolanie možno podať, ak súd rozhodol v nezákonnom zložení; § 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku; uznesenia z konania o obnove sú vyňaté z tejto ochrany, pozn.] aj civilného procesu patrí zákonný sudca k natoľko chráneným princípom, že ich porušenie znamená zmätočnosť celého konania. Podľa ústavného súdu však nutnosť rozhodovať prvostupňovo senátom nie je taká istá vzhľadom na skutočnosť, že nie je ustálené, či sa obnovuje rehabilitačná obnova konania, alebo sa obnovuje trestné konanie ako také. Ústavnému súdu sa javí plauzibilný právny názor vyjadrený v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tdo 70/2013, podľa ktorého z prechodných ustanovení vyplýva, že zákonným sudcom v konaní o obnove môže byť aj samosudca: „Pokiaľ ide o dovolaciu námietku nesprávneho zloženia senátu okresného súdu pri rozhodovaní o návrhu na povolenie obnovy konania, táto nie je dôvodná. Podľa § 567 ods. 3 Tr. por. ak rozhodnutie, proti ktorému smeruje návrh na obnovu konania, vydal v prvom stupni už nejestvujúci súd, rozhodne o návrhu na obnovu konania ten súd, ktorý by bol podľa tohto zákona vecne a miestne príslušný. Podľa § 567d ods. 1 Tr. por. v konaniach začatých pred 1. aprílom 2009 na bývalých vojenských súdoch pokračujú súdy uvedené v osobitnom zákone a tým je v danom prípade Okresný súd Banská Bystrica. Podľa § 349 ods. 1 Tr. por. č. 301/2005 Z.z. účinného od 1. januára 2006, podľa ktorého samosudca vykonáva konanie o prečinoch a zločinoch, na ktoré zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica neprevyšuje osem rokov. Podľa § 397 ods. 2 Tr. por. o návrhu na povolenie obnovy konania, ktoré skončilo právoplatným rozhodnutím súdu, rozhoduje iný samosudca alebo iný senát súdu, ktorý vo veci rozhodol v prvom stupni. V danom prípade, keďže podľa § 269 ods. 1 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. bolo možné páchateľovi uložiť trest odňatia slobody na 1 rok až 5 rokov, konal zákonný sudca - samosudca Okresného súdu Banská Bystrica, čo je v súlade s Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky č. II. ÚS 284/2011 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Tdo 58/2011. Rovnako tak správne a v súlade so zákonom podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. o sťažnosti obvineného rozhodoval ako vecne a miestne príslušný Krajský súd v Trenčíne.“ Ústavný súd akcentuje, že prerokúvaný nález nie je vhodnou platformou na zjednotenie tejto otázky okrem iných dôvodov (porov. bod 19), hlavne z tohto dôvodu, že v časti konania o ne bis je sťažnosť evidentne nedôvodná a prípadný kasačný zásah ústavného súdu z dôvodu procesnej záťaže by zbytočne v sťažovateľke budoval nádeje, a tak by bol v napätí s princípom právnej istoty.