II. ÚS 77/2015

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. decembra 2014 osobne do podateľne doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 9 Sžso 6/2013 a jeho rozsudkom z 24. septembra 2014.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 1. februára 2012 požiadal Sociálnu poisťovňu v Prešove (ďalej len „poisťovňa“) ako orgán prvého stupňa o priznanie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia na základe bodového hodnotenia za progresiu, teda za zhoršenie jeho zdravotného stavu v dôsledku choroby z povolania priznanej 16. marca 2005, a to v rozsahu maximálnych 1 000 bodov. Bodové hodnotenie bolo realizované lekárskym posudkom z 20. decembra 2011 v zmysle zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o náhrade“).

Rozhodnutím poisťovne sp. zn. 9281­4/2012­PO z 21. marca 2012 bolo vyslovené, že sťažovateľ nemá nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, pretože podľa názoru poisťovne išlo už o druhú opakovanú žiadosť v tej istej veci. Pritom v skutočnosti si sťažovateľ novou žiadosťou uplatnil právny nárok za bodové ohodnotenie progresie (zhoršenia zdravotného stavu) pri maximálnom možnom bodovom ohodnotení 1 000 bodov s tým, že požaduje rozdiel vo výške 520 bodov, t. j. celkovú sumu 7 998 €.

II.

Podľa posudku o odškodnení spoločenského uplatnenia z 5. apríla 2005 „po vyšetrení zdravotného stavu menovaného s prihliadnutím na event. vývin ochorenia hodnotí sťaženie spoločenského uplatnenia podľa položky IV/107 tabuľky IV. prílohy k vyhláške č. 32/1965 Zb. v znení neskorších predpisov počtom bodov 400 + 20 %“. Z posudku vyplýva, že s prihliadnutím aj na eventuálny vývin ďalšieho ochorenia, a teda prípadné ďalšie zhoršovanie zdravotného stavu sťažovateľa bolo sťaženie jeho spoločenského uplatnenia v roku 2005 ohodnotené maximálne prípustným počtom bodov v zmysle vyhlášky

27. júna 2005. Skutočnosť, že o nároku sťažovateľa bolo už právoplatne rozhodnuté, pričom v správnom konaní v roku 2005 bola priznaná náhrada v maximálne možnom rozsahu 480 bodov (bez predpokladu akéhokoľvek ďalšieho „dobodovania“), bola podstatná aj pre rozhodovanie súdu pri preskúmaní rozhodnutia žalovanej z 21. mája 2012.

V takom prípade mohol využiť i žalobu podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (ak by jeho odvolaniu v správnom konaní nebolo vyhovené, pozn.). Sťažovateľ však uvedeným spôsobom nepostupoval. Za rovnakých skutkových okolností (t. j. pri maximálnom obodovaní sťaženia spoločenského uplatnenia) sa potom už nemohol novou žiadosťou úspešne domáhať tzv. dobodovania do hodnoty 1 000 bodov pre ďalšiu progresiu ochorenia predložením nového lekárskeho posudku z 20. decembra 2011.

zdravotného stavu. Vzhľadom na právoplatnosť rozhodnutia poisťovne z 18. mája 2005, teda za situácie, v ktorej o nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v plnom rozsahu (aj keď podľa iného právneho predpisu, ako sa teraz sťažovateľ domáha) bolo právoplatne rozhodnuté bez toho, aby sťažovateľ využil možnosť odvolania v správnom konaní, resp. možnosť obrátiť sa na správny súd, tento nie je teraz pri preskúmavaní ďalšej (opakovanej) žiadosti o úplné odškodnenie oprávnený vyhodnotiť ako nezákonné rozhodnutie z 18. mája 2005. Ak sťažovateľ v prípade rozhodnutia z 18. mája 2005 považoval svoj zdravotný stav za ustálený k 16. marcu 2005 a z lekárskeho posudku z 5. apríla 2005 mu bolo nepochybne zrejmé, že sťaženie spoločenského uplatnenia bolo ohodnotené maximálnym bodovým ohodnotením podľa vyhlášky, nemôže dodatočne v neskoršom správnom konaní a v následnom súdnom konaní úspešne tvrdiť, že mu patrí maximálne bodové hodnotenie 1 000 bodov určené podľa iného právneho predpisu (zákona o náhrade).

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa názoru ústavného súdu právne úvahy najvyššieho súdu sú zrozumiteľné, dostatočné a presvedčivé. Žiadne známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti nevykazujú. Okolnosť, že sťažovateľ s týmito závermi nesúhlasí (zastáva odlišný právny názor), nemôže sama osebe bez ďalšieho znamenať porušenie označených práv.

Zo skutkového hľadiska sa javí medzi účastníkmi konania ako nesporné, že o uplatnenom nároku sťažovateľa poisťovňa rozhodla ešte 18. mája 2005, a to tak, že sťažovateľovi priznala maximálne možné bodové ohodnotenie, avšak nie podľa právneho predpisu účinného v čase vydania rozhodnutia (teda podľa zákona o náhrade), ale podľa skoršieho právneho predpisu (teda podľa vyhlášky). Podľa právneho názoru poisťovne sa na daný prípad mal vzťahovať skorší právny predpis, i keď v čase rozhodovania bol už zrušený. Rovnako je medzi účastníkmi konania nesporné, že sťažovateľ proti rozhodnutiu z 18. mája 2005 napriek poučeniu odvolanie nepodal a toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť.

Podľa názoru ústavného súdu pokiaľ za daného nesporného skutkového stavu podal sťažovateľ novú žiadosť o priznanie ďalšej náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia s poukazom na to, že v rozhodnom období bol účinný už zákon o náhrade, ktorý priznáva v rovnakej situácii maximálne až 1 000 bodov pri omnoho vyššej hodnote jedného bodu, a požadoval poskytnutie náhrady za rozdiel 520 bodov, potom nebolo možné túto novú žiadosť považovať za žiadosť o poskytnutie náhrady za progresiu, pretože v skutočnosti sa sťažovateľ vlastne domáhal zmeny pôvodného právoplatného rozhodnutia z dôvodu, že v ňom došlo k nesprávnemu subsumovaniu jeho nároku v súvislosti s jeho kvalifikáciou podľa nesprávneho právneho predpisu.