II. ÚS 773/2015

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sži 20/2014 z 23. apríla 2015 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sži 20/2014 z 23. apríla 2015 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 537,37 € (slovom päťstotridsaťsedem eur a tridsaťsedem centov) na účet spoločnosti , , do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Odôvodnenie:

I.

sp. zn. 23 S 144/2013, v ktorom sa domáhal proti ako žalovanému (ďalej len „žalovaný“) preskúmania fiktívneho rozhodnutia žalovaného. Krajský súd uznesením č. k. 23 S 144/2013-26 z 28. januára 2014 konanie zastavil podľa § 104 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) s odôvodnením, že k začatiu konania podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov nedošlo, preto nemohlo dôjsť ani k založeniu fiktívneho rozhodnutia, ktoré bolo sťažovateľom v konaní pred krajským súdom napadnuté (neexistuje rozhodnutie, ktoré by mohlo byť predmetom preskúmavania, čo je neodstrániteľný nedostatok podmienok konania vyvolávajúci nutnosť konanie v správnom súdnictve zastaviť). K začatiu konania podľa zákona o slobode informácií nedošlo preto, že spôsob podania žiadosti sťažovateľa nezodpovedal § 14 ods. 1 tohto zákona, sťažovateľ nepreukázal oznámenie obsahu žiadosti o sprístupnenie informácií žalovanému, a preto žalovaný nemal možnosť tento obsah poznať. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 8 Sži 20/2014 z 23. apríla 2015 odvolanie sťažovateľa proti rozhodnutiu krajského súdu odmietol ako oneskorené [§ 218 ods. 1 písm. a) OSP] a žiadnemu z účastníkov náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V odôvodnení svojho rozhodnutia najprv skonštatoval, že sťažovateľ podal „odvolanie dňa 26. februára 2014 elektronicky, podpísané zaručeným elektronickým podpisom. V odvolaní navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.“ a ďalej uviedol: „Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací prejednal vec podľa § 212 ods. 1 v spojení s § 246c OSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je potrebné odmietnuť, nakoľko bolo podané oneskorene. Odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje (§ 204 ods. 1 OSP). V danej veci bolo napadnuté uznesenie doručené žalobcovi prostredníctvom právneho zástupcu dňa 7. februára 2014. Pätnásťdňová lehota na podanie odvolania začala žalobcovi plynúť dňom 8. februára 2014 a jej koniec pripadol na deň 24. februára 2014, ktorý je zároveň posledným dňom na podanie odvolania. Žalobca podal prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie až 26. februára 2014 (elektronicky, podpísané zaručeným elektronickým podpisom), teda po uplynutí lehoty na podanie odvolania. Podľa § 218 ods. 1 písm. a/ OSP odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané oneskorene. Vzhľadom na to, že žalobca podal odvolanie oneskorene, odvolací súd postupujúc podľa citovaného zákonného ustanovenia § 218 ods. 1 písm. a/ OSP jeho odvolanie odmietol. Nemohol sa zaoberať dôvodmi odvolania ani obsahom napadnutého uznesenia, pretože zistil dôvod, ktorý viedol k nemeritórnemu (procesnému) rozhodnutiu. Preto odvolanie nebolo možné vecne prejednať a o ňom rozhodnúť.“

včas. Nie je sporné, že sťažovateľovi bolo uznesenie krajského súdu č. k. 23 S 144/2013-26 z 28. januára 2014 doručené 7. februára 2014 a ani to, že odvolacia lehota začala plynúť 8. februára 2014 a jej posledným dňom bol 24. február 2014.

Pre úplnosť dodávame, že podania sú podpísané zaručeným elektronickým podpisom.“. Táto písomnosť bola podpísaná právnym zástupcom sťažovateľa a v rubrike „Prílohy“ bolo uvedené: „CD nosič s podaniami 1 x.“ Sťažovateľ predložil ústavnému súdu v prílohe sťažnosti kópiu tohto podania, ako aj kópiu podacieho lístku zásielky podacie č. UU928549463SK, z ktorého vyplývajú už uvedené údaje o podaní zásielky na poštovú prepravu, hmotnosť zásielky 0,031 kg a údaj o službe: „do vlastných rúk, doručenka.“ Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol, že zásielka bola krajskému súdu nepochybne doručená a zjavne obsahovala aj odvolanie proti uzneseniu krajského súdu č. k. 23 S 144/2013-26 z 28. januára 2014, pretože toto odvolanie bolo predložené najvyššiemu súdu. Podľa textu uverejneného na webovom sídle Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky nazvaného ako „Podania na súdy a Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky podpísané zaručeným elektronickým podpisom“, z ktorého vyplýva, že bol vydaný na základe § 6 ods. 3 vyhlášky Národného bezpečnostného úradu č. 136/2009 Z. z.

Sťažovateľ ďalej argumentuje: „. . . podateľňa krajského súdu nesprávne podané odvolanie zaevidovala s nesprávnym dátumom doručenia, pretože ho mala zaevidovať s dátumom podania 24. február 2014. . . . nemôže byť na ujmu práve sťažovateľovi a nemôže zodpovedať za to, že z neznámych dôvodov elektronická podateľňa krajského súdu zaevidovala včas podané odvolanie nesprávne s dátumom podania 26. februára 2014 namiesto správneho dátumu podania, ktorým bol 24. február 2014. (Uvedené nedopatrenie si sťažovateľ vysvetľuje tak, že fyzicky bola predmetná zásielka doručená krajskému súdu skutočne až 26. februára 2014, no uvedená skutočnosť nemá relevanciu, pretože pre zachovanie lehoty je postačujúce, že zásielka je podaná na poštovú prepravu, čo v danom prípade podaná bola.) Najvyšší súd teda vyhodnotil splnenie podmienky prípustnosti odvolania.

Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 773/2015-13 z 19. novembra 2015 prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

2014 o zastavení konania. Najvyšší súd odmietol odvolanie sťažovateľa z dôvodu, že bolo podané oneskorene. K uvedenému najvyšší súd uvádza, že pri posudzovaní včasnosti podaného odvolania vychádzal z obsahu spisu krajského súdu a zo skutočnosti, že napadnuté uznesenie bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa doručené dňa 07. februára 2014, lehota na podanie odvolania začala sťažovateľovi plynúť dňa 08. februára 2014 a posledný deň tejto lehoty pripadol na 24. februára 2014 (pondelok). Vo vzťahu k sťažovateľom namietanej skutočnosti, že odvolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 23S/144/2013-26 zo dňa 28. januára 2014 podal včas, a teda dňa 24. februára 2014, najvyšší súd uvádza, že pri rozhodovaní vychádzal z obsahu súdneho spisu, pričom z viacerých listín obsahu súdneho spisu vyplýva skutočnosť, že predmetné podanie bolo podané oneskorene. Rovnako tak zdôrazňuje, že z podacieho lístku č. UU928549463SK k listu z 24. februára 2014, na ktorý sa sťažovateľ odvoláva ako na dôkaz, je možné zistiť len odosielateľa zásielky, a že ide o úradnú zásielku. Podací lístok však nepreukazuje, že obsahom zásielky bol skutočne CD-nosič, na ktorom sa nachádzalo odvolanie sťažovateľa. Vzhľadom na uvedené skutočnosti najvyšší súd navrhuje sťažnosť sťažovateľa odmietnuť.“

24. februára 2014 o 8,51 h z pošty v Prešove. Právny zástupca sťažovateľa predmetnú zásielku podal na poštovú prepravu počas svojej cesty na iné pojednávanie do Svidníka (vec vedená Okresným súdom Svidník pod sp. zn. 7C/199/2012), v rámci ktorej sa počas cesty zastavil na pošte v Prešove za účelom odovzdania predmetnej zásielky na poštovú prepravu. V súvislosti s tým poukazuje Najvyšší súd na to, že fotokópie podacieho lístka nepreukazujú, že obsahom zásielky bol CD-nosič s predmetný podaním. Túto argumentáciu považuje sťažovateľa v danom kontexte za účelovú. Sťažovateľ sa domnieva, že uvedené skutkové okolnosti nemôžu byť z hľadiska účinkov a posudzovania včasnosti odvolania na ťarchu sťažovateľa, ktorý využil pri podávaní odvolania možnosť prezentovanú na stránke Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, t. j. možnosť podať (doručiť) súdu podania podpísané zaručeným elektronickým podpisom na dátovom nosiči akým je napríklad CD-nosič. Sťažovateľ má za to, že relevantným je v danom prípade skutočnosť, že predmetné odvolania odovzdal na poštovú prepravu dňa 24. februára 2014, čo bol posledný deň lehoty, čo napokon uznáva aj Najvyšší súd. Nemá pritom podľa sťažovateľa relevanciu, že v elektronickej podateľni Krajského súdu v Banskej Bystrici bolo toto podanie zaevidované s dátumom doručenia dňa 26. februára 2014, pretože sťažovateľ predmetné odvolanie podal včas. Sťažovateľ poukazuje na to, že Najvyšší súd predmetné odvolanie prejednal, t. j. mal ich ho dispozícii. Z titulného listu podaného odvolania musí byť zrejmé, že nebolo podané osobne, ale že bolo doručené poštou. V tom prípade by k danému podaniu mala byť pripojená obálka v origináli alebo fotokópii, keďže na danom CD nosiči sťažovateľ podával viacero podaní (podľa § 137 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov „... Ak dôjde v jednej obálke viac podaní, pripojí sa obálka k tomu z nich, v ktorom je na posúdenie, či sa lehota zachovala, alebo z iných závažných dôvodov potrebné uviesť presný dátum, kedy sa podanie odovzdalo na poštu; k ostatným podaniam sa pripojí fotokópia obálky s poznámkou, kde sa nachádza originál obálky. ... Na podaniach odovzdaných osobne poznamená zamestnanec podateľne pri odtlačku podacej pečiatky „Podané osobne“ a pripojí svoj podpis“).

Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 8 Sži 20/2014 z 23. apríla 2015 skonštatoval, že sťažovateľ „podal prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie až 26. februára 2014 (elektronicky, podpísané zaručeným elektronickým podpisom)“, a keďže posledným dňom odvolacej lehoty bol 24. február 2014, podal ho oneskorene.

Podstatou veci sa teda javí otázka, ktorým dňom sa považuje za podané odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, pokiaľ je toto podané elektronicky so zaručeným elektronickým podpisom, avšak nie elektronickou poštou, ale na CD nosiči doručovanom súdu prvého stupňa v prílohe poštovej zásielky.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Úlohou ústavného súdu bolo preskúmať, či požadované limity spravodlivého súdneho konania boli v prípade sťažovateľa dodržané a či sa náležité posúdenie veci sťažovateľa odrazilo v jasnom a zrozumiteľnom zodpovedaní všetkých právnych a skutkovo relevantných otázok, teda aj v náležitom odôvodnení rozhodnutia krajského súdu.

Podľa § 57 ods. 2 OSP lehoty určené podľa týždňov, mesiacov alebo rokov sa končia uplynutím toho dňa, ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom, keď došlo k skutočnosti určujúcej začiatok lehoty, a ak ho v mesiaci niet, posledným dňom mesiaca. Ak koniec lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň.

Podľa § 57 ods. 3 OSP lehota je zachovaná, ak sa posledný deň lehoty urobí úkon na súde alebo podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť.

Podľa § 42 ods. 1 OSP podanie možno urobiť písomne, ústne do zápisnice, elektronickými prostriedkami alebo telefaxom. Podanie obsahujúce návrh vo veci samej alebo návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktoré bolo urobené elektronickými prostriedkami, treba doplniť písomne alebo ústne do zápisnice najneskôr do troch dní; podanie, ktoré bolo podpísané zaručeným elektronickým podpisom, doplniť netreba. Podanie urobené telefaxom treba doplniť najneskôr do troch dní predložením jeho originálu. Na podania, ktoré neboli v tejto lehote doplnené, sa neprihliada.

Podľa § 204 ods. 1 OSP odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

Ústavný súd považuje za potrebné najprv uviesť, že samotná otázka, či odvolanie sťažovateľa smerujúce proti uzneseniu krajského súdu bolo podané včas, a teda v súlade s procesnoprávnymi predpismi, je skutková otázka, ktorej preskúmavanie ústavným súdom je vo všeobecnosti limitované jeho ústavným postavením.

Najvyšší súd vyriešil otázku, ktorým dňom sa považuje za podané odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, pokiaľ je toto podané elektronicky so zaručeným elektronickým podpisom, avšak nie elektronickou poštou, ale na CD nosiči doručovanom súdu prvého stupňa v prílohe poštovej zásielky, tak, že za deň podania odvolania považoval (zrejme) deň doručenia poštovej zásielky s CD nosičom do podateľne súdu prvého stupňa. Svoj záver formulovaný v uznesení sp. zn. 8 Sži 20/2014 z 23. apríla 2015, podľa ktorého sťažovateľ „podal prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie až 26. februára 2014 (elektronicky, podpísané zaručeným elektronickým podpisom)“ však žiadnym spôsobom neodôvodnil. Nemožno teda z jeho rozhodnutia zistiť, akými úvahami, ale najmä na základe ktorých ustanovení právnych predpisov záver o tejto rozhodujúcej otázke urobil. Pokiaľ v tejto situácii odvolanie sťažovateľa odmietol ako oneskorené, posúdenie otázky momentu podania sťažovateľovho odvolania bolo otázkou, ktorá mala pre jeho rozhodnutie a pre vec sťažovateľa podstatný význam. V súlade s tým je potom potrebné konštatovať, že najvyšší súd sťažovateľovi neposkytol náležitú súdnu ochranu v intenciách čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že z dôvodu takéhoto nedostatku odôvodnenia súdneho rozhodnutia došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti a svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené práva alebo slobody, takéto rozhodnutie zruší. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2016