II. ÚS 775/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 775/2015-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. decembra 2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného advokátom JUDr. Ľudovítom Štanglovičom, Advokátska kancelária, Jarmočná 2264/3, Šaľa, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4, čl. 6 ods. 3 písm. b) a písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. 5 T 81/2013 z 11. decembra 2014 a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3 Tos 251/2014 zo 16. decembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

Odôvodnenie:

Z obsahu sťažnosti vyplýva: «O prepustenie z väzby som prostredníctvom svojho obhajcu požiadal žiadosťou z 21. 11. 2014. Uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej len „OS Trnava“) sp. zn.: 5T/81/2013 zo dňa 11. 12. 2014 bolo rozhodnuté nasledovne: „I. Podľa § 79 ods. 3 Tr. por. súd žiadosť obžalovaného ..., o prepustenie z väzby na slobodu zamieta“... Uvedené uznesenie bolo vyhlásené v mojej prítomnosti dňa 11. 12. 2014. Hneď po jeho vyhlásení som proti nemu podal sťažnosť... Sťažnosť proti uzneseniu Okresného súdu Trnava sp. zn.: 5T /81/2013 zo dňa 11. 12. 2014 som zdôvodnil písomným podaním zo dňa 16. 12. 2014... bola... moja sťažnosť proti uzneseniu OS Trnava zamietnutá, a to bez oboznámenia sa s dôvodmi sťažnosti... Neverejné zasadnutie na OS Trnava ohľadom žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby sa konalo dňa 11. 12. 2014, pričom neverejné zasadnutie o rozhodovaní o sťažnosti na KS Trnava sa konalo dňa 16. 12. 2014, teda na tretí pracovný deň po prvostupňovom rozhodnutí. Pritom nie je pravdou, že by sťažovateľ neodôvodnil sťažnosť proti uzneseniu do dňa neverejného zasadnutia o rozhodovaní o sťažnosti na KS Trnava, pretože tá bola zaslaná faxom na KS Trnava dňa 16. 12. 2014 o 11:28 hod. (fax č. 033/5512662). Keďže KS Trnava nezahrnul dôvody sťažnosti proti uzneseniu OS Trnava, pričom tieto mu boli zaslané, tak takýmto spôsobom bolo sťažovateľovi upreté právo brániť sa, resp. obhajovať sa proti rozhodnutiu o predlžení väzby...

4 Cdo 171 /2005) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať tiež nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.»

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol: „... aby Ústavný súd SR svojím rozhodnutím vyslovil, že uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn.: 5T/81/2013 zo dňa 11. 12. 2014 a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn.: 3Tos/251/2014-1842 zo dňa 16. 12. 2014 boli porušené základné práva, a to podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 50 ods. 3, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 5 ods. 1 písm. c/, čl. 5 ods. 3 a 4, a čl. 6 ods. 3 písm. b/, c/ Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd, sťažovateľa a následne zrušil obe rozhodnutia a prikázal Okresnému súdu v Trnave, aby prepustil neodkladne z väzby na slobodu. Zároveň navrhujem, aby po vyslovení porušenia práv(a) sťažovateľa Ústavný súd SR priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2000,- Eur, a to vzhľadom na skutočnosť, že porušovatelia nerešpektovali judikatúru Ústavného súdu SR a vôbec nezdôvodnili, že prečo sa s ňou nevysporiadali, ale prihliadajú na tie isté dôvody ako na začiatku trvania už viac ako 2 ročnej väzby u sťažovateľa.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/08, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru uznesením okresného súdu a uznesením krajského súdu.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva: mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva: obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú.

Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú splnené podmienky konania pred ním o tej časti sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala voči napadnutému uzneseniu okresného súdu, a dospel k záveru, že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia jeho základných práv týmto rozhodnutím súdu, pretože preskúmavanie jeho postupu je zverené krajskému súdu ako odvolaciemu súdu. Krajský súd vo veci o podanej sťažnosti sťažovateľa rozhodol uznesením sp. zn. 3 Tos 251/2014 zo 16. decembra 2014.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, ako aj rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej sa osobná sloboda v súvislosti s rozhodovaním o väzbe a jej ďalšom trvaní chráni prostredníctvom ustanovení čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok De Wilde et al. v. Belgicko z 18. 6. 1971, séria A, č. 12, body 65, 67, 71, 72, 73, 75, 76, 77 atď.), resp. ustanovení čl. 17 ústavy, pretože tieto predstavujú prísnejšiu a špeciálnu úpravu dodržania zásad spravodlivého procesu u osoby pozbavenej osobnej slobody, než akú má na mysli čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. čl. 46 ods. 1 ústavy. Ustanovenia čl. 5 dohovoru a čl. 17 ústavy totiž zahŕňajú tak hmotné, ako aj procesné atribúty práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe sú aplikovateľné tieto špeciálne ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru o práve na spravodlivé súdne konanie či ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy garantujúce základné právo na súdnu ochranu (m. m. III. ÚS 155/09, III. ÚS 287/2010).

Pokiaľ teda sťažovateľ namietal aj porušenie čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru, ako aj čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy, nebolo možné sťažnosti vyhovieť, lebo ustanovenie čl. 5 ods. 4 dohovoru je v pomere špeciality vo vzťahu k všeobecnému ustanoveniu čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru. Rovnako aj uvedené ustanovenia ústavy sú všeobecnými ustanoveniami, ktoré platia spravidla pre konanie vo veci samej, nie teda pre konanie o väzbe. Tejto časti sťažnosti preto nebolo možné vyhovieť.

Z priloženej dokumentácie predloženej sťažovateľom teda vyplýva, že sťažovateľ písomné odôvodnenie sťažnosti podal prostredníctvom faxu 16. decembra 2014 o 11.00 h na okresný súd, pričom neverejné zasadnutie bolo na krajskom súde vykonané 16. decembra 2014 už o 10.00 h. Z uvedeného je zrejmé, že záver krajského súdu, podľa ktorého sťažovateľ sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu zahlásenú priamo do zápisnice bližšie písomne nezdôvodnil, je správne. Z uvedeného vyplýva, že krajský súd nemal a ani nemohol mať v čase rozhodovania o sťažnosti (16. decembra 2014 o 10.00 h) k dispozícii písomné odôvodnenie sťažnosti, keďže ho sťažovateľ do tohto momentu nedoplnil.

Podľa § 2 ods. 6 Trestného poriadku ak tento zákon neustanovuje inak, orgány činné v trestnom konaní a súdy konajú z úradnej povinnosti. Väzobné veci sú povinné vybavovať prednostne a urýchlene. Na obsah petícií zasahujúcich do plnenia týchto povinností orgány činné v trestnom konaní ani súd neprihliadajú.

Podľa § 179 ods. 1 Trestného poriadku uznesenie treba oznámiť osobe, ktorej sa priamo dotýka, ako aj osobe, ktorá naň dala svojím návrhom podnet; uznesenie súdu sa oznámi aj prokurátorovi. Oznámenie sa robí buď vyhlásením uznesenia v prítomnosti toho, komu treba uznesenie oznámiť, alebo doručením rovnopisu uznesenia.

Podľa § 179 ods. 3 Trestného poriadku ak sa však oznamuje obvinenému, ktorý je pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo ktorého spôsobilosť na právne úkony je obmedzená, uznesenie, proti ktorému môže podať sťažnosť, treba ho oznámiť obvinenému, jeho obhajcovi a zákonnému zástupcovi. Ak je obvinený vo väzbe, vo výkone trestu odňatia slobody alebo na pozorovaní v zdravotníckom ústave, treba uznesenie, proti ktorému je prípustná sťažnosť, oznámiť obvinenému a jeho obhajcovi aj vtedy, ak obvinený nemá obmedzenú spôsobilosť na právne úkony.

Obvinený, ktorý sa obhajuje za pomoci obhajcu, musí predpokladať, že všeobecné súdy budú v sťažnostnom konaní postupovať podľa právnej úpravy, ktorá ukladá súdu prvého stupňa, aby po uplynutí lehoty na podanie sťažnosti všetkým oprávneným osobám predložil vec na rozhodnutie nadriadenému súdu (§ 190 Trestného poriadku).

Okresný súd vyhlásil uznesenie o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu a neprijatí písomného sľubu sťažovateľa 11. decembra 2014 za prítomnosti sťažovateľa a jeho obhajcu, čím bolo uznesenie oznámené podľa § 179 ods. 1 Trestného poriadku sťažovateľovi, jeho obhajcovi a prokurátorovi. Od tohto momentu začala plynúť oprávneným osobám (sťažovateľovi a prokurátorovi) trojdňová lehota na podanie sťažnosti podľa § 187 ods. 1 Trestného poriadku. Sťažovateľ zahlásil podanie sťažnosti do zápisnice bezprostredne po vyhlásení uznesenia. Trestný poriadok neustanovuje explicitne, dokedy musí obvinený, ktorý sám podal sťažnosť, túto aj odôvodniť. V tejto veci nejde o situáciu podľa ustanovenia § 189 ods. 3 Trestného poriadku, t. j. situáciu, ak by sťažnosť podal za obvineného obhajca, ktorý musí podanú sťažnosť zároveň aj odôvodniť.

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sústredil na posúdenie otázky, či možno považovať postup krajského súdu za ústavne udržateľný a akceptovateľný z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľ proti nemu uplatnil.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením, resp. postupom krajského súdu a obsahom sťažovateľom označených článkov ústavy a dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Na margo tejto skutočnosti je potrebné poukázať len to, že pokiaľ ide o dôvod väzby v zmysle § 71 odsek 1 písm. a/ Trestného poriadku tento vyplýva predovšetkým z toho, že obžalovaný je stíhaný pre obzvlášť závažný zločin, kde mu hrozí uloženie trestu v rozpätí 20 až 25 rokov a tak, ako vyplýva z doposiaľ vykonaného dokazovania, obžalovaný sa nezdržiaval v mieste trvalého bydliska, prespáva na rôznych miestach, ktorá skutočnosť v dostatočnej miere odôvodňuje obavu, že v prípade jeho prepustenia z väzby, by tento mohol mariť priebeh vyšetrovania tým, že by sa zdržiaval na neznámom mieste. Rovnako pokiaľ ide o dôvody väzby v zmysle § 71 odsek 1 písm. c/ Trestného poriadku je potrebné poukázať na to, že výsledkami vykonaného dokazovania je dôvodné podozrenie, že trestnou činnosťou si obžalovaný zabezpečoval finančné prostriedky. Z odpisu registra trestov možno na základe predchádzajúcich odsúdení konštatovať, že obžalovaný má sklony k páchaniu trestnej činnosti a preto dôvodná obava, že v prípade jeho prepustenia z väzby na slobodu, by mohol pokračovať v páchaní trestnej činnosti je plne opodstatnená a to aj v súčasnom štádiu konania. Pokiaľ ide o ponúknutú alternatívu v podobe písomného sľubu obžalovaného je potrebné poukázať na to, že dôvody väzby sa v danom prípade viažu predovšetkým k povahe prejednávanej trestnej činnosti, z ktorej je obvinený dôvodne podozrivý, kde obžalovaný mal páchať trestnú činnosť s viacerými skutkami, ktorá mala gradovať, z čoho vyplýva, že v danom prípade nie je možné nahradiť väzbu obvineného ani touto zákonnou alternatívou rovnako ani alternatívou v podobe dohľadu probačného a mediačného úradníka, nakoľko tieto inštitúty neposkytujú pre súd dostatočné záruky, aby ich prijatím nahradil účel, ktorým sleduje väzobné stíhanie obvineného.“

Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu s uznesením okresného súdu a v nadväznosti na citovanú judikatúru považoval ústavný súd za potrebné v ďalšom poukázať aj na podstatnú časť odôvodnenia uznesenia okresného súdu. Okresný súd v označenom uznesení uviedol najmä: „Zo spisového materiálu vyplynulo, že skutky pre ktoré bola podaná obžaloba majú znaky trestného činu a sú dostatočné dôvody na podozrenie, že ich mal spáchať obžalovaný. Tu je možné poukázať na výpoveď poškodenej, a ostatné listinné dôkazy. Zo spisového materiálu zároveň vyplynulo, že po podaní obžaloby sa Okresný súd bez akýchkoľvek prieťahov pokúsil viackrát vykonať hlavné pojednávanie a to konkrétne 8. 11. 2013, 12. 11. 2013, 17. 12. 2013, 20. 02. 2014, 18. 3. 2014, 17. 4. 2014, 22. 5. 2014, 03. 07. 2014, 29. 7. 2014, 26. 8. 2014, 15. 10. 2014 13. 11. 2014. Väčšina z uvedených hlavných pojednávaní sa nemohla uskutočniť z dôvodu PN a iných prekážok na strane obžalovaného, obhajcu, či náhradného obhajcu. Vôbec nebolo zistené, že by súd zo subjektívnych dôvodov hlavné pojednávanie nevykonal. V danej veci je aktuálne nariadený termín hlavného pojednávania na deň 27.1.2015. Na základe takto vykonaného dokazovania súd prišiel k záveru, že žiadosť obžalovaného o prepustenie z väzby nie je dôvodná a nie je dôvod ani na nahradenie väzby písomným sľubom. Obhajca poukazoval na nedôveryhodnosť svedkyne poškodenej Lengyelovej avšak posúdenie dôveryhodnosti, resp. nedôveryhodnosti bude môcť byť vykonané až po vypočutí svedkyne a konfrontácii jej výpovede s ostatnými dôkazmi. Súd zotrváva na názore, že naďalej je podozrenie, že obžalovaný spáchal žalovaný trestný čin dostatočne preukazované zabezpečenými dôkazmi ich súhrne. Zároveň ako už bolo konštatované nebol zistený subjektívny prieťah zo strany súdu. Vo väčšine prípadov sa hlavné pojednávanie nekonalo pre prekážky na strane obhajoby... Obžalovaný sa mal aktuálnej trestnej činnosti dopustiť viacerými skutkami a táto mala gradovať. V minulosti už bol stíhaný pre násilnú trestnú činnosť a to s účinkami, že sa na neho hľadí akoby nebol odsúdený. Súd však poukazuje na to, že aj zahladené odsúdenia môžu poskytnúť reálny obraz o predispozíciách obžalovaného k páchaniu trestnej činnosti. Súd na ne preto prihliadol.“

V nadväznosti na citované ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie krajského súdu nie je podľa názoru ústavného súdu prejavom interpretačnej alebo aplikačnej svojvôle, a preto sa úvahy krajského súdu z pohľadu ústavného súdu nejavia ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. decembra 2015