II. ÚS 781/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 781/2015-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. decembra 2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Slovenská sporiteľňa, a. s., Tomášikova 48, Bratislava, právne zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Roman Kvasnica, advokát, s. r. o., Sad A. Kmeťa 24, Piešťany, pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 50/2013 z 25. februára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti Slovenská sporiteľňa, a. s., odmieta ako zjavne neopodstatnenú.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) č. k. 17 C 120/2010-113 zo 17. februára 2011 bola sťažovateľka ako žalovaná zaviazaná zaplatiť (ďalej len „žalobkyňa“) sumu 400,05 € s prísl. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 20 Co 181/2011-184 z 24. októbra 2012 bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, prípustnosť ktorého opierala o ustanovenie § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). V dovolaní špecifikovala, že odňatie možnosti konať pred súdom spočívalo v tom, že krajský súd svoj

rozsudok

neodôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, keď sa nevysporiadal s prevažnou väčšinou námietok sťažovateľky uvedených v odvolaní, ako aj počas prvostupňového konania. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 50/2013 z 25. februára 2013 bolo dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu odmietnuté.

Krajský súd a následne ani najvyšší súd sa podľa sťažovateľky nevysporiadali s jej právnou argumentáciou, ktorá mala pre vec podstatný význam.

Ďalej sťažovateľka v odvolacom aj v dovolacom konaní namietala, že okresný súd rozhodol bez toho, aby vykonal akékoľvek listinné dôkazy, keďže žiadne na pojednávaní neoboznámil. Vo veci boli dve pojednávania, a to 25. novembra 2010 a 3. februára 2011. Na žiadnom z nich však nebol obsah listín oboznamovaný či prečítaný. Napriek tomu okresný súd v odôvodnení rozsudku uvádza listiny, ktorými údajne vykonal dokazovanie. Okresný súd takýmto nesprávnym procesným postupom a rozhodnutím bez dokazovania, bez možnosti vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a bez možnosti zistiť, na základe ktorých dôkazov rozhoduje, odňal sťažovateľke možnosť konať pred súdom a zároveň nezistil skutkový stav potrebný na rozhodnutie. Napriek vytýkaniu tohto postupu v odvolaní, ako aj v dovolaní bolo dovolanie odmietnuté. Nezodpovedá skutočnosti tvrdenie okresného súdu, podľa ktorého mal návrhy sťažovateľky na doplnenie dokazovania uznesením na pojednávaní zamietnuť, pretože nič také zo zápisníc o pojednávaniach nevyplýva. Neboli teda zamietnuté návrhy sťažovateľky na doplnenie dokazovania týkajúce sa predloženia originálov listín, o ktoré žalobkyňa opierala svoj nárok (zmluvy o dôchodku a žiadosti o poskytnutie plnenia). Ani na tieto námietky krajský súd a najvyšší súd žiadnu odpoveď nedali.

Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 6 Cdo 50/2013 s tým, aby bolo uznesenie z 25. februára 2013 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Domáha sa tiež náhrady trov konania.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením, ktorým najvyšší súd v dovolacom konaní odmietol dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu č. k. 2 Co 181/2011-184 z 24. októbra 2012.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Ústavný súd preto v prvom rade preskúmal rozsudok okresného súdu č. k. 17 C 120/2010-113, ktorým bola sťažovateľka zaviazaná zaplatiť žalobkyni sumu 400,05 € s príslušenstvom, a v tejto súvislosti považoval za potrebné stručne poukázať na relevantnú časť jeho odôvodnenia: „Súd sa ďalej zaoberal námietkou odporcu, že záväzok odporcu voči navrhovateľke zanikol z dôvodu nemožnosti plnenia (§ 575 a nasl. Občianskeho zákonníka), a túto vyhodnotil ako nedôvodnú, keď odporcom citované ust. § 27 ods. 8 Zákona o bankách podľa názoru súdu sa vôbec netýka vzťahov upravených predmetnou Zmluvou, t. j. interných vecí banky ako zamestnávateľa a jej zamestnanca, ale predmetné ustanovenie upravuje vzťahy banky navonok, t. j. uzatváranie zmlúv s klientami, či inými bankami vzhľadom k predmetu činnosti. Tento záver priamo vyplýva z existencie interných predpisov banky týkajúcich sa úpravy Zmluvy.“

Z rozsudku krajského súdu č. k. 2 Co 181/2011-184, ktorým bol potvrdený citovaný

rozsudok

okresného súdu, vyplýva, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu. Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol:

„Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom, ktorý vyslovil Ústavný súd na obdobnú právnu vec a rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil s tým, že podľa § 219 ods. 2 O.s.p. sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a poukazuje na právny názor vyslovený v uvedenom náleze Ústavného súdu SR s tým, že odvolací súd podľa § 238 ods. 3 O.s.p. nepripustil dovolanie, pretože v danej veci vzhľadom na uvedené nejde o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu a otázka, ktorú predložil odporca v návrhu na pripustenie dovolania v danej veci je už právne vyriešená Nálezom Ústavného súdu SR II. ÚS 26/2012-33.“

Z napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva najmä, že: „Proti(. . .) rozsudku krajského súdu ako odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie, ktorým žiadala napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie. Namietala, že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f) O.s.p. tým, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p., keď sa nevysporiadal s podstatnými odvolacími námietkami žalovanej.

odmietnuť. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 O.s.p. Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa § 238 O.s.p. neprichádza do úvahy. V zmysle odseku 5 tohto ustanovenia totiž dovolanie nie je prípustné vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy, pričom na príslušenstvo pohľadávky sa neprihliada.

len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou z procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníkovi konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Žalovaná procesné vady konania podľa § 237 písm. a) až e) a g) O.s.p. nenamietala a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení vyvodiť nemožno. So zreteľom na žalovanou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zaoberal otázkou opodstatnenosti tvrdenia, že

O vadu konania, ktorá je z hľadiska §237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že súdy pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a žalovanej neznemožnili uplatniť procesné práva priznané právnym poriadkom na zabezpečenie jej práv a oprávnených záujmov. Prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. totiž nie je daná už tým, že dovolateľka tvrdí, že napadnuté rozhodnutie je postihnuté touto vadou, ale len vtedy, ak touto vadou rozhodnutie skutočne trpí, t.j. že nastali skutočnosti, v dôsledku ktorých vada vznikla a prejavila sa (resp. nebola odstránená) v rozhodnutí (v postupe) odvolacieho súdu. Z obsahu dovolania vyplýva, že žalovaná v súvislosti s tvrdením o existencii procesnej vady podľa § 237 písm. f/ O.s.p. namietala nedostatočnosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu v súlade s požiadavkou ustanovenia § 157

Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (pozri Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti ich uplatneniu (pozri IV. ÚS 115/03). Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších

Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa primerane vysvetlil, z akých úvah vychádzal pri závere, že Zmluva o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu SLSP a.s., ktorej predmetom bolo doživotné mesačné plnenie vo výške 400,05 Eur žalovanou ako povinnou v prospech žalobkyne ako oprávnenej bola uzavretá platne. Dostatočne objasnil, prečo Výpoveď žalovanej z 26.10.2009 považoval za neplatnú, keď uviedol, že vypovedať možno iba zmluvy uzatvorené na neurčitú dobu, akou zmluva o dôchodku bezpochyby nie je. Riadne sa tiež vysporiadal so skutočnosťou, prečo na daný právny vzťah medzi účastníkmi nemožno aplikovať zákon o bankách.

Argumenty prvostupňového súdu podrobnejšie doplnil a dostatočne sa vysporiadal so všetkými podstatnými odvolacími námietkami žalovanej. Preto odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa zákonné predpoklady vyjadrené v ustanovení.§ 157 ods. 2 O.s.p. a nemožno ho považovať za neodôvodnené, svojvoľné a za také, ktoré by nedalo odpovede na podstatné a relevantné odvolacie námietky žalovanej. Iba skutočnosť, že dovolateľka sa s právnym názorom súdov nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (pozri napr. I. ÚS 188/06). Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p.

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu dospel k záveru, že argumentácia sťažovateľky vo vzťahu k jej námietke o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia neobstojí. Totiž už okresný súd a neskôr aj krajský súd dal odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu opierajúceho sa v podstatnej časti o odôvodnenie prvostupňového a odvolacieho súdu preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia, pretože dostatočne objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia vo veci sťažovateľky.

Pokiaľ sťažovateľka namieta ako dôvod dovolania „nevykonanie dôkazov“ všeobecnými súdmi, ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľka pred najvyšším súdom poukazuje na dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP, avšak uvedený dôvod by nespadal do rozsahu § 237 písm. f) OSP (napr. II. ÚS 721/2015): „Dovolací súd vo veci sťažovateľa svoje rozhodnutie o odmietnutí dovolania odôvodnil tým, že nevykonanie dôkazu navrhovaného účastníkom konania nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP, môže byť iba vadou konania, ktorú však dovolací súd môže zohľadniť iba pri rozhodovaní o prípustnom dovolaní. Tento názor najvyššieho súdu vychádza z ustálenej rozhodovacej praxe, podľa ktorej nevykonanie určitého dôkazu môže mať za následok (len) neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237 OSP (R 37/1993, R 125/1999).“

V Košiciach 2. decembra 2015