II. ÚS 782/2015

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu a na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Rozhodcovského súdu v Bratislave (ďalej aj „rozhodcovský súd“) zo 6. mája 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5193/2012, ktorým bolo zastavené rozhodcovské konanie bez toho, aby boli nahradené trovy rozhodcovského konania. Ústavný súd musel v danej veci v prvom rade posúdiť, či môže preskúmať porušenie práva na súdnu ochranu rozhodcovským súdom zriadeným podľa zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o rozhodcovskom konaní“), ktorý uznesením nepriznal trovy konania.

3. V závere svojej sťažnosti sťažovateľka opäť k právomoci uvádza, že rozhodnutie rozhodcovského súdu je síce nemeritórne, avšak súčasne predstavuje taký závažný zásah do jej práv, že toto rozhodnutie musí byť zrušené, pričom však vzhľadom na legislatívnu úpravu a možnosť preskúmania pred všeobecným súdom iba rozhodcovského rozsudku v zmysle zákona o rozhodcovskom konaní má túto kompetenciu iba ústavný súd. Závažnosť rozhodnutia rozhodcovského súdu podľa sťažovateľky vyplýva aj z tej skutočnosti, že ak by sťažovateľka nebránila prostredníctvom svojho právneho zástupcu svoje práva, žalobca by už v súčasnej dobe mal právoplatný exekučný titul vydaný v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi a šanca sťažovateľky na dovolanie sa svojich práv v exekučnom konaní by bola mizivá. Sťažovateľka preto zastáva názor, že ústavný súd má kompetenciu posúdiť aj nemeritórne rozhodnutie rozhodcovských súdov, pokiaľ tieto rozhodnutia zasahujú do ústavne garantovaných práv sťažovateľov, k čomu v jej prípade jednoznačne došlo napadnutým uznesením rozhodcovského súdu.

6. Sťažovateľka je toho názoru, že rozhodcovský súd rozhodol arbitrárne a v rozpore so zákonom, pretože o trovách konania mal v zmysle ustanovenia § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) povinnosť rozhodnúť, a to aj napriek skutočnosti, že vyvodil nedostatok svojej právomoci rozhodnúť v danej veci. Rozhodcovský súd týmto svojím rozhodnutím spôsobil sťažovateľke ujmu aj tým, že predĺžil o viac ako rok rozhodovanie o nároku žalobcu, a to bez posúdenia námietok sťažovateľky. Okrem toho v súčasnosti je už podaná opätovne žaloba o zaplatenie tej istej pohľadávky žalobcu, pričom toto konanie je vedené pred Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn. 31 Ro 2059/2013, avšak toto konanie bolo začaté ešte pred ukončením rozhodcovského konania vedeného pred rozhodcovským súdom pod sp. zn. 5193/12. Sťažovateľka si svoje záväzky vždy chcela a aj chce splniť, avšak bol to práve žalobca, ktorý jej to neumožnil nesprávnym inkasom splátok pôžičky, pričom výsledkom týchto pochybení žalobcu je skutočnosť, že žalobca si uplatňuje voči sťažovateľke úroky z omeškania, ako aj zmluvne dohodnuté úroky v sumárnej výške 24,99 % za ďalší rok omeškania, ktoré nezapríčinila sťažovateľka. Navyše sťažovateľka musí znášať trovy svojho právneho zástupcu, aj keď k zastaveniu konania došlo výlučne v dôsledku konania žalobcu, a teda v zmysle ustanovenia § 146 ods. 2 OSP mal znášať on trovy konania pred rozhodcovským súdom. Rozhodnutie rozhodcovského súdu je síce nemeritórne, avšak súčasne predstavuje taký závažný zásah do práv sťažovateľky, že toto rozhodnutie musí byť zrušené, pričom však vzhľadom na legislatívnu úpravu a možnosť preskúmania pred všeobecným súdom iba rozhodcovského rozsudku v zmysle zákona o rozhodcovskom konaní má túto kompetenciu iba ústavný súd. Závažnosť rozhodnutia rozhodcovského súdu vyplýva aj z tej skutočnosti, že ak by sťažovateľka nebránila prostredníctvom svojho právneho zástupcu svoje práva, žalobca by už v súčasnej dobe mal právoplatný exekučný titul vydaný v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi a šanca sťažovateľky na dovolanie sa svojich práv v exekučnom konaní by bola mizivá. Sťažovateľka zastáva názor, že ústavný súd má kompetenciu posúdiť aj nemeritórne rozhodnutie rozhodcovských súdov, pokiaľ tieto rozhodnutia zasahujú do ústavne garantovaných práv sťažovateľov, k čomu v prípade sťažovateľky jednoznačne došlo napadnutým uznesením rozhodcovského súdu.

8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

9. Z citovaných ustanovení ústavy a zákona o ústavnom súde vyplýva, že jedným zo základných dôvodov odmietnutia sťažnosti je aj nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie. Ustanovenie § 51 ods. 1 zákona o ústavnom súde po novele zákonom č. 353/2014 Z. z. znie: „Účastníci konania sú sťažovateľ a orgán verejnej moci, proti ktorému sťažnosť smeruje.“ Touto novelou sa explicitne stanovila norma, ktorá už bola predtým prítomná v právnom poriadku, pretože vyplývala z podstaty ochrany ľudských slobôd a z podstaty ústavnej sťažnosti (II. ÚS 128/95). Aj z uvedeného vyplýva, že ústavný súd môže v ústavnej sťažnosti preskúmavať len akty orgánov verejnej moci. Nedostatok právomoci preskúmavať iné než mocenské akty je tu procesnou reflexiou (vertikality) zmyslu ústavnej sťažnosti a ústavného súdu vôbec, a tým je ochrana ľudských slobôd pred verejnou mocou.

12. Ústavný súd už v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 432/2015 naznačil, že má vážne pochybnosti o tom, či možno preskúmavať rozhodnutia rozhodcovských súdov, a to bezvýnimočne. Z tohto dôvodu uznesením z 11. novembra 2015 v konaní o veci 1. FC Tatran (II. ÚS 783/2015) predložil návrh („Schvaľuje a predkladá plénu návrh stanoviska k zjednoteniu právneho názoru II. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky a odchylného právneho názoru III. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky vysloveného v náleze III. ÚS 162/2011 z 31. mája 2011 a v náleze III. ÚS 547/2013 z 19. februára 2014.“) na zjednotenie plénu ústavnému súdu. Plénum ústavného súdu uznesením sp. zn. PLz. ÚS 5/2015 z 18. novembra 2015 prijalo stanovisko: „Ústavný súd Slovenskej republiky nemá právomoc rozhodovať o sťažnostiach proti postupu alebo rozhodnutiam rozhodcovských súdov.“ Na základe § 6 zákona o ústavnom súde je senát v ďalšom konaní viazaný uznesením pléna ústavného súdu. Uvedená viazanosť má, prirodzene, účinok aj na prerokúvanú vec. Plénum v uznesení sp. zn. PLz. ÚS 5/2015 uviedlo, že právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach proti postupu alebo rozhodnutiam rozhodcovských súdov je vylúčená z povahy veci, keďže rozhodcovské súdy nie sú orgánmi verejnej moci. Účinným právnym prostriedkom proti rozhodcovským rozsudkom je vždy žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 zákona o rozhodcovskom konaní.

13. Pretože sťažovateľka označila za odporcu Rozhodcovský súd v Bratislave, ktorý nie je orgánom verejnej moci, ústavný súd nemá právomoc na jej prerokovanie, a preto ju musí odmietnuť.