II. ÚS 783/2015

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. októbra 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti 1. FC TATRAN, a. s. (ďalej aj „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozhodcovským rozsudkom Slovenského futbalového zväzu Bratislava (ďalej len „rozhodcovský súd SFZ“) sp. zn. 19/12 RS z 3. júna 2013, ktorý rozhodol, že sťažovateľka je povinná zaplatiť svojmu bývalému hráčovi dlžnú sumu.

2. Sťažovateľka bola žalovaná pred rozhodcovským súdom SFZ futbalovým hráčom , ktorý pre športový klub vykonával od augusta 2008 do novembra 2011 profesionálnu hráčsku činnosť – výkon profesionálneho hráča futbalu, a to ako samostatne zárobkovo činná osoba za podmienok stanovených v zmluve. Spory z týchto zmlúv rozhoduje rozhodcovský súd SFZ zriadený podľa zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“).

3. Podľa sťažovateľky hráč porušoval pravidlá stanovené v zmluve, a preto mu bola udelená sankcia vo výške 4 000 eur, ktorá mu bola zrazená zo základných mesačných odmien. Sťažovateľka neskôr zmluvu vypovedala, a tak sa jej platnosť skončila 30. novembra 2011.

6. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol nasledujúcim nálezom, a zároveň žiadala pozastaviť vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku: „Základné právo obchodnej spoločnosti 1. FC TATRAN, a.s. na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na pokojné užívanie svojho majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodcovským rozsudkom Rozhodcovského súdu Slovenského futbalového zväzu, Bratislava, sp. zn. 19/12 RS z 03. júna 2013 p o r u š e n é b o l i . Rozhodcovský rozsudok Slovenského futbalového zväzu, Bratislava, sp. zn.: 19/12 RS zo dňa 03. júna 2013 z r u š u j e . Rozhodcovský súd Slovenského futbalového zväzu, Bratislava, je p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti 1. FC TATRAN, a. s. trovy konania v sume 548,52 EUR (slovom päťstoštyridsaťosem EUR a päťdesiatdva centov), na účet jej právneho zástupcu PALŠA A PARTNERI ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA, spol. s r. o., Prešov, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti bolo teda úlohou ústavného súdu predovšetkým posúdenie toho, či môže preskúmať namietané porušenie základných práv rozhodcovským súdom SFZ zriadeným podľa zákona o rozhodcovskom konaní.

10. Sťažovatelia, jednotlivci, už na ústavnom súde spochybnili ústavnosť postupu a rozhodnutí rozhodcovských súdov zriadených podľa zákona o rozhodcovskom konaní. Najskôr ústavný súd argumentoval, že až exekučne vykonateľným rozsudkom končí rozhodcovské konanie, a tým, že zatiaľ nemožno takéto rozhodnutie (o zastavení) preskúmať ani všeobecným súdom, nemôže tam ingerovať ani ústavný súd (III. ÚS 335/2010). Podobne postupoval ústavný súd voči námietkam prieťahov (I. ÚS 143/2013, I. ÚS 234/2013). Neskôr vec proti meritórnemu rozsudku prijal s tým, že sťažovateľ nemal iné právne prostriedky (III. ÚS 162/2011), aby napokon prijal vec proti nemeritórnemu rozhodnutiu s tým, že sťažovateľ nemal iné právne prostriedky (III. ÚS 547/2013). V posledných dvoch uvedených veciach konštatoval porušenie práva a rozhodnutia zrušil. Každopádne, ústavný súd v zásade nespochybnil privátnu, nie-mocenskú povahu rozhodcovských súdov.

13. Predmetná vec je ešte špecifická tým, že ide o (právne) prostredie športu, ktoré sa vyznačuje silnejšou autonómnosťou, čím si vyslúžilo označenie lex sportiva (porov. Čorba, J. Obchodnoprávne a súťažnoprávne aspekty športu. Košice: UPJŠ, 2012, s. 16 a nasl.; dostupné na http://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_33.pdf). Ustanovenie § 12 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní priam stimuluje túto formu rozhodovania sporov v prostredí športového práva (Zriaďovateľom stáleho rozhodcovského súdu so sídlom na území Slovenskej republiky môže byť len záujmové združenie právnických osôb, národný športový zväz, Slovenský olympijský výbor, Slovenský paralympijský výbor alebo komora zriadená zákonom.). Zákon č. 300/2008 Z. z. o organizácii a podpore športu rozlišuje rozhodovanie sporov v priebehu hry (§ 24) a rozhodovanie sporov mimo konkrétnej hry [§ 25: (1) Spory, ktoré vyplývajú z porušenia pravidiel športovej súťaže mimo konkrétnej hry, rozhodujú národné športové zväzy svojimi orgánmi podľa pravidiel športových súťaží a podľa vlastných stanov. Ide o spory medzi a) organizátorom športového podujatia, ktoré je súčasťou športovej súťaže vyhlásenej podľa § 8 ods. 3, a športovým klubom zúčastneným v tejto športovej súťaži, alebo športovcom, ak vystupuje samostatne vo vlastnom mene, b) športovými klubmi, ktoré sú členmi národného športového zväzu, ak sa netýkajú obchodnoprávnych vzťahov alebo ich majetku, c) športovým klubom, ktorý je členom národného športového zväzu, a športovcom alebo športovým odborníkom, ktorý je v členskom alebo v zmluvnom vzťahu k športovému klubu, ak sa netýkajú plnenia v oblasti pracovnoprávnych alebo občianskoprávnych zmluvných nárokov, ktoré sú príslušné rozhodovať súdy. (2) Predmetom rozhodovania podľa odseku 1 je porušenie pravidiel športovej súťaže alebo porušenie členských povinností športového klubu.; porov. Čorba, J. cit. dielo s. 171 a nasl.]. Na škále od silnejších dôvodov na ingerenciu do arbitráže k slabším stojí síce športové právo skôr napravo od spotrebiteľskej a pracovnoprávnej arbitráže (najmenší dôvod je nepochybne v komerčnej arbitráži), zo zákonných citácií však vyplýva, že prostredie športu sa priamo so zákonnou podporou vyhýba verejnému súdnictvu, a všetkým insiderom je to známe.