II. ÚS 79/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 79/2015­9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. februára 2015 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť , , vo veci namietaného porušenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 82/2012, ako aj postupom v bližšie neoznačenom prípravnom konaní, ktoré uvedenému súdnemu konaniu predchádzalo, a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

Odôvodnenie:

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že proti sťažovateľovi bolo na okresnom súde vedené trestné konanie pod sp. zn. 1 T 82/2012 pre pokračujúci trestný čin krádeže podľa § 247 ods. 1 a 4 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení účinnom v čase spáchania skutku. Sťažovateľ namieta, že toto trestné konanie trvalo neprimerane dlhú dobu, keďže sa začalo vznesením obvinenia 22. septembra 2000 a skončilo sa 29. mája 2014 vydaním uznesenia č. k. 1 T 82/2012­595 o zastavení trestného stíhania, „pretože trestné stíhanie je neprípustné podľa § 9 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku“. Ďalej poukázal na to, že „trestnú činnosť som po vznesenom obvinení priznal, každú úradnú poštu som si prevzal, na každé predvolanie vyšetrovateľa som sa dostavil“, napriek tomu „celé trestné stíhanie voči mne trvalo 14 (štrnásť) rokov v ktorých som bol držaný v právnej neistote, hoci šlo o prípad úplne jednoduchý a zo súdnej praxe vybavujúci do jedného roka“. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazuje aj na „nezákonné prerušenie trestného stíhania o ktorom som vôbec nevedel“ a z obsahu jeho sťažnosti možno vyvodiť, že namieta aj neúmernú zdĺhavosť prípravného konania, ktoré predchádzalo napadnutému súdnemu konaniu.

Sťažovateľ sa napokon domáha toho, aby ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie nálezom rozhodol, že došlo k porušeniu jeho práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru a taktiež čl. 17 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 82/2012, ako aj postupom v bližšie neoznačenom prípravnom konaní, ktoré uvedenému súdnemu konaniu predchádzalo, pretože bol „držaný v právnej neistote 14 rokov“. Požaduje priznať finančné zadosťučinenie v sume 50 000 €.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. I. ÚS 225/05).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj zneužitie jeho práv podľa čl. 17 dohovoru postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 82/2012, ako aj postupom v bližšie neoznačenom prípravnom konaní, ktoré uvedenému súdnemu konaniu predchádzalo.

Lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy začala v okolnostiach danej veci plynúť dňom, keď sa sťažovateľ „dozvedel“ o zbytočných prieťahoch, teda o „inom zásahu“ okresného súdu, ktorého označil za účastníka tohto konania. Keďže napadnuté konanie (vrátane prípravného konania) – ako to sám sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol – sa skončilo 29. mája 2014 vydaním uznesenia č. k. 1 T 82/2012­595 o zastavení trestného stíhania, proti ktorému podal sťažovateľ „dňa 02. 06 2014“ sťažnosť, o namietaných zbytočných prieťahoch sa sťažovateľ mohol dozvedieť najneskôr v uvedený deň. Pretože predmetná sťažnosť bola podaná na poštovú prepravu 2. decembra 2014 (na ústavný súd doručená 3. decembra 2014), teda v čase, keď už uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ústavný súd sa už nemohol zaoberať opodstatnenosťou námietok uvedených v sťažnosti. Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť v tejto časti posúdiť ako návrh podaný oneskorene.

2. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V . februára 2015