II. ÚS 796/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 796/2015-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. decembra 2015 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti STAVOTHERM K a K, spol. s r. o., Rytířova 25/810, Praha 4, Česká republika, zastúpenej advokátom JUDr. Stanislavom Oravcom, Hlavná 19, Prešov, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Zvolen sp. zn. 9 C 78/2007 zo 7. mája 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16 Co 587/2013 z 13. februára 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti STAVOTHERM K a K, spol. s r. o., o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

Odôvodnenie:

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že „žalobou podanou na Okresnom súde vo Zvolene, zo dňa 24. 04. 2007 sa navrhovateľ, Stavotherm KaK, s. r. o., Rytířova 25/810, Praha, domáhal zaplatenia dlžnej čiastky vo výške 1 844 354,- Sk s prísl. voči odporcovi , trvale bytom . Predmetná suma predstavuje časť vymoženej a nevyplatenej sumy súdnym exekútorom , ktorý bol ako súdny exekútor so sídlom Exekútorskeho úradu, Horná 61, Banská Bystrica poverený exekučným súdom na základe návrhu spoločnosti Stavotherm KaK, s. r. o... vedením exekúcie proti povinnému . Na základe exekučného titulu, spis. zn.: 55 Cb 11/98 súdny exekútor vymohol od povinného ku dňu 07. 06. 2004 sumu 3 791 521,20 Sk. Z tejto sumy zaslal oprávnenému 1 100 000,- Sk a ostatné finančné prostriedky si ponechal. Na základe čiastočného vyúčtovania vymoženej pohľadávky zo dňa 20. 12. 2004 ostávalo uhradiť oprávnenému sumu 1 944 354,10,- Sk. Suma 100 000,- Sk bola pripísaná na účet oprávneného 25. 02. 2005. Napriek opakovaným výzvam a snahám oprávneného súdny exekútor vymožené finančné prostriedky na účet oprávneného nepoukázal. Navrhovateľ sa svojich nárokov domáhal podaním sťažnosti na činnosť exekútora na Slovenskú komoru exekútorov. Tá po jej prešetrení zistila, že sťažnosť navrhovateľa ako oprávneného je opodstatnená. Vzhľadom na dôvodné podozrenie, že bol súdnym exekútorom spáchaný trestný čin, prezident Slovenskej komory exekútorov podal o týchto skutočnostiach oznámenie na Okresnú prokuratúru v Banskej Bystrici. bolo následne v trestnej veci vedenej pod ČVS: ORP-144/OEK-BB-2006 vznesené obvinenie pre zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa.

Proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 9 C 78/2007 zo 7. mája 2013 podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 16 Co 587/2013 z 13. februára 2014 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil. V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajský súd v reakcii na odvolacie námietky sťažovateľky okrem iného uviedol: „Prvostupňový súd je vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver o nedostatku pasívnej legitimácie odporcov v 1 - 6 rade v konaní... Odvolací súd taktiež dodáva, že postavením súdneho exekútora ako verejného činiteľa a otázkou jeho zodpovednosti sa už zaoberal Ústavný súd SR, ktorý v náleze sp. zn. PL. ÚS 49/03 uviedol, že právne postavenie exekútora je determinované tým, že vykonáva úlohy (orgánu) verejnej (štátnej) moci, a z tohto dôvodu sa na neho vzťahujú iné kritériá, než na právne postavenie subjektov, ktoré nevykonávajú verejnú (štátnu) moc (súdnu moc). Exekútor vykonáva v zásade úlohy štátneho orgánu. Právne postavenie exekútora je ustanovené tak, že v rámci deľby moci sa exekútor podieľa na plnení pozitívneho záväzku štátu v súvislosti s realizáciou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR v rozsahu ustanovenom zákonom (§ 46 ods. 4, článok 51 ods. 1 Ústavy SR). Toto postavenie exekútora potvrdzuje aj § 3 ods. 1 v spojení s § 4 ods. 1 písm. a), bodom 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Z týchto ustanovení vyplýva, že exekútor zodpovedá za škodu spôsobenú výkonom exekučnej činnosti ako štátny orgán. V náleze ústavný súd rozlišoval medzi zodpovednosťou súdneho exekútora v súvislosti s rozhodovaním súdu o trovách exekúcie a o jeho odmene, kde je jeho postavenie odlišné. V súdenej veci však ku škode nemalo dôjsť v súvislosti s rozhodovaním súdu o trovách exekúcie a o odmene exekútora, ale práve v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti (neodvedením vymoženej istiny v prospech oprávneného). Práve vyššie uvedeným rozhodnutím Ústavného súdu SR dochádza k zjednoteniu súdnej praxe v otázke zodpovednosti súdneho exekútora za škodu.“

Sťažovateľka zastáva názor, že „je namieste diferencovať konania a úlohy súdneho exekútora súvisiace s vykonávaním exekučnej činnosti a tiež správne zadefinovanie uplatneného nároku“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici 16 Co/587/2013-265 zo dňa 13. 02. 2014 a rozsudkom Okresného súdu vo Zvolene 9 C/78/2007-217 zo dňa 07. 05. 2013 porušené bolo.

Rozsudok

Krajského súdu v Banskej Bystrici 16 Co/587/2013-265 zo dňa 13. 02. 2014 a rozsudok Okresného súdu vo Zvolene 9 C/78/2007-217 zo dňa 07. 05. 2013 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet právneho zástupcu.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, IV. ÚS 233/09). Text uvedený mimo petitu považuje ústavný súd za súčasť odôvodnenia sťažnosti, ktorý nemôže doplniť petit (I. ÚS 316/09, I. ÚS 98/2011, II. ÚS 103/08, II. ÚS 154/09, III. ÚS 235/05, IV. ÚS 174/2011).

V úvodnej časti sťažnosti sťažovateľka namieta aj porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, avšak v petite sa už vyslovenia jeho porušenia nedomáha a ani jeho namietané porušenie vo svojej argumentácii neodôvodňuje. Z uvedených dôvodov ústavný súd konštatuje, že predmetom tohto konania o sťažnosti sťažovateľky pred ústavným súdom je iba rozhodovanie o ňou namietanom porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie však rozhodovanie o namietanom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľka sťažnosťou napáda rozsudok súdu prvého stupňa sp. zn. 9 C 78/2007 zo 7. mája 2013, ktorým okresný súd zamietol jej žalobu. Proti napadnutému rozsudku okresného súdu bola sťažovateľka oprávnená podať odvolanie (čo aj využila), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 16 Co 587/2013 z 13. februára 2014

Ešte pred predbežným prerokovaním sťažnosti ústavný súd zistil, že na základe podnetu sťažovateľky generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podal 17. decembra 2014 proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 9 C 78/2007 zo 7. mája 2013, ako aj proti napadnutému rozsudku krajského súdu sp. zn. 16 Co 587/2013 z 13. februára 2014 mimoriadne dovolanie podľa § 243e ods. 1 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (sp. zn. IV/1/Pz 741/14/1000-7).